
Štvrtá vláda Roberta Fica nevládne preto, lebo disponuje silným, súdržným a disciplinovaným politickým mandátom. Vládne preto, že neustále obchoduje s hlasmi vlastných poslancov.
Autor je bývalý politik a bývalý veľvyslanec v Maďarsku a v Českej republike.
Nominácia krajne kontroverzného, politicky aj odborne nespôsobilého nezaradeného poslanca Miroslava Radačovského na post veľvyslanca na Cypre vyvolala veľký politický rozruch a znepokojenie. A to nielen pre škody, ktoré môže napáchať na povesti slovenskej diplomacie v EÚ a vo svete, ale aj pre hanbu, ktorú si urobí samotná Slovenská republika.
Toto podceňovanie nárokov na obsadzovanie vysokých štátnych funkcií však nie je výnimkou. Politický cirkus okolo tejto nominácie a poníženie Slovenskej republiky ako vyspelého demokratického štátu nie sú ojedinelým javom za štvrtej vlády Roberta Fica.
Naopak. Ide len o ďalší symptóm spôsobu, akým predseda vlády buduje a udržiava tesnú väčšinu vládnej koalície v parlamente. Robí to cynicky a bezohľadne, s pohŕdaním elementárnymi nárokmi na odborné a osobnostné predpoklady ľudí, ktorí obsadzujú vysoké štátne funkcie.
Ministerstvo ako polmiliardová poistka
Nie je náhoda, že problémom sa opäť stal poslanec, ktorý sa do parlamentu dostal ako kandidát SNS. Tá sa do Národnej rady prebojovala len tesne a najmä preto, že na kandidátku umiestnila rôznych influencerov a aktivistov reprezentujúcich krajne pravicové a radikálne národno-konzervatívne názory, vrátane ľudí, ktorí v minulosti kandidovali za Kotlebovu ĽSNS. Z členov samotnej SNS sa napokon do parlamentu dostal iba jej predseda Andrej Danko.
Keďže väčšina 79 hlasov bola od začiatku mimoriadne tesná, musel Robert Fico riešiť problém nespoľahlivosti hlasovania poslancov, ktorí nemali k SNS ani ku koalícii pevnejšiu politickú väzbu. Aby sa predišlo ich prípadnému vydieraniu kvôli nespokojnosti s vládnou politikou alebo nenaplneným osobným ambíciám, časť z nich sa dostala priamo do vlády.
Dvojicu Martina Šimkovičová – Peter Kotlár bolo z pohľadu stability koalície nebezpečné ponechať v parlamente. A tak sa nepripravená a nekompetentná moderátorka TV Slovan stala ministerkou kultúry.
Rezort kultúry sa nestal výsledkom úvahy o tom, kto dokáže riadiť kultúrnu politiku štátu a kultivovane komunikovať s umeleckou a kultúrnou obcou, ale nástrojom parlamentnej matematiky. Ministerstvo s rozpočtom viac ako pol miliardy eur bolo použité ako poistka proti možnej neposlušnosti jedného poslaneckého mandátu.
Huliakova drzosť
Výsledok poznáme. S podporou predsedu vlády a koaličných partnerov bol rozvrátený systém podpory umenia a kultúry, ktorý počas vlád Smeru v rokoch 2012 až 2018 vybudoval minister kultúry Marek Maďarič, a ktorý patril k najpozitívnejším výsledkom dlhého vládnutia tejto strany.
Podobným spôsobom sa za štátnych tajomníkov dostali otec a syn Štefan a Filip Kuffovci. Vo vládnych funkciách síce narobili a ešte narobia veľké škody, ale aspoň nemohli komplikovať život koalícii v parlamente.
V normálne fungujúcej demokracii sa štátni tajomníci vyberajú podľa odbornosti a schopnosti riadiť zverený úsek. Na Slovensku sa z tejto funkcie stala súčasť systému odmien za politickú lojalitu. Nie preto, že by štát nevedel fungovať bez Kuffovcov, ale preto, že vláda nevedela fungovať bez ich hlasov.
Ďalší z poslancov z kandidátky SNS Rudolf Huliak ukázal najväčší fortieľ, drzosť a vytrvalosť pri vydieraní vládnej koalície. Vytrucoval si ministerstvo športu, keď sa nestal ministrom životného prostredia, a navyše si z ďalších poslancov vytvoril skupinu, bez podpory ktorej koalícii v parlamente nič neprejde. A etabloval ju ako koaličnú stranu, hoci neprešla voľbami.