Modlím sa, nech toto obdobie prečkáme, hovorí o stave kultúry Anna Šišková
obchodnyregister
2026.06.11.
Patrí k najvýraznejším tváram slovenskej kultúrnej scény, ktorej neopakovateľný herecký talent ocenili diváci doma aj v zahraničí.
Jej umelecká cesta je plná odvahy ísť vlastným smerom, nekompromisnej úprimnosti a hlbokej ľudskosti, ktorú dnes javiska vkladá aj do nezištnej sociálnej práce a pomoci druhým. Výnimočnosť príbehu ANNY ŠIŠKOVEJ navyše podčiarkuje silné rodinné zázemie, v ktorom ako inšpiratívna matka vychovala novú, rešpektovanú generáciu úspešných slovenských umelkýň.
– Ako s odstupom času vníma prelomovú rolu v kultovej snímke Musíme si pomáhať a čo pre ňu táto prestížna nominácia znamenala;
– ako prežíva úspechy svojich dcér a aké to je žiť v obklopení silných, kreatívnych žien;
– prečo zostala verná svojej vlastnej ceste a ako vníma premeny slovenskej kultúrnej scény za posledné roky.
Ako ste reagovali, keď vám zavolali, že ste získali cenu Hercova misia?
Prekvapilo ma to. Pravdu povediac, počula som o tej cene, vedela som, že ju napríklad dostala Ivanka Chýlková, lebo sme spolu práve hrali, keď jej to oznámili. Ešte v Trenčianskych Tepliciach to dostávali veľké hviezdy ako napríklad Catherine Deneuve, a keď mi povedali, kto všetko dostal túto cenu, veľmi ma to potešilo. Už dávno som žiadnu cenu nedostala, takže to bolo milé. Teraz dostávajú ceny obidve moje dcéry, tak hovorím: „Tak už aj ja, aby ste vedeli.“ (smiech).
Ktorý film ste si vybrali, že bude premietaný na Art Filme?
Musíme si pomáhať.
Prečo?
Pretože si myslím, že to je najlepší film, čo som natočila. Je to film, ktorý sa dá stále pozerať a nezostarne. Je to niečo, čo nás ako keby presahuje – aj jeho myšlienka. Pomoc človeka človeku je najdôležitejšia, bez ohľadu na to, čo sme si predtým porobili, alebo ako sme si ublížili. Dala som tam aj Kruté radosti. To bol tiež pekný film. Ale napríklad som tam zabudla dať môj obľúbený film Konečná stanica, ktorá sa mi ešte viac páči v zmysle nepatrných láskavostí, ľudskosti.
Je zaujímavé, že mnohí herci, ktorí získajú Hercovu misiu, si vyberajú filmy, ktoré boli či už v ich začiatkoch, alebo teda z dávnejšej éry. Čím to je?
Myslím si, že to je ten odstup. Že už mám nostalgiu, viem, že je to overený a dobrý film. Musíme si pomáhať bol dobrý film hneď od začiatku. Konečná stanica, ktorú som tam nedala, získala na tej pravdivosti časom. Že sa aj dnes na to pozrieme a povieme si, že ako to len ten Štepka v Radošinskom divadle vie? Pozrieme sa na ňu s nostalgiou a láskavosťou a zrazu vidíme, že to nebolo zlé, bolo to dobré. Pred dvoma rokmi som natočila film A máme, čo sme chceli. To je veľký film, ale ešte nemám od neho odstup. Neviem zhodnotiť, že čo je tam dobré, čo zlé. Len nedávno ho mohli vidieť ľudia v kinách, takže aj preto som si vybrala tie staršie diela.
Laureátkou ocenenia Hercova misia sa počas tohto ročníka stane herečka Anna Šišková, © Peter Žákovič
Zdroj: www.artfilmfest.sk
Umelecký riaditeľ festivalu, pán Martin Palúch, sa vyjadril, že do slovenskej a českej kinematografie prinášate kombináciu krehkosti a vnútornej pravdy. Stotožňujete sa s tým? Ako sa vám páči, keď o vás niekto hovorí takýmto spôsobom a vyzdvihuje vaše herectvo a to, čo vkladáte do svojich rolí?
Cením si to a nesmierne ma to teší, pretože sa snažím o to, čo pomenoval – o vnútornú pravdu. Nech hrám akúkoľvek postavu, vychádzam zo seba. Aj keď je záporná, nachádzam dôvody, prečo je taká, prečo urobila to či ono. Zlý človek nie zlý len tak pre nič za nič.
Snažili ste sa niekedy dostať sa pod kožu postave, ktorá vám nebola hneď v začiatku sympatická, ale hľadali ste si k nej cestu?
Hrala som viac kladných a takých možno bláznivých postáv než záporných. Väčšinou to boli veľmi citlivé osobnosti, ktoré sa postavili proti zavedeným spoločenským pravidlám, išli za láskou a svojou pravdou a často dopadli zle. Boli to veľmi odvážne, ale trpiace ženy. Niektorí herci hovoria, že záporné postavy sú lepšie, pretože s nimi sa môže človek viac hrať, ukázať viac polôh. Ja som ich zvládla, bola som iná, ale viac ma bavilo hľadať vnútorný život trpiacich a odvážnych žien. Ale teraz hrám v divadle v predstavení Kartónový otecko zápornú postavu a už si to užívam, lebo je aj smiešna, aj hrozivá, aj nešťastná.
Snažili ste sa do nej dostať?
Áno, kým som ju skúšala, musela som sa ňou stať a nebolo to príjemné. Trochu som sa trápila, lebo je to veľká postava a nešlo ju urobiť len tak zvonka ako karikatúru. Aj keď je to strašná krava, úplná dezolátka a je mi jej ľúto. Chcela som, aby bola ľudská a uveriteľná, ale pritom s nadhľadom a vtipná, aby som nastavila zrkadlo „týmto paniam“,ktoré to myslia vážne. Musela som najskôr uveriť ja. No a teraz si to na predstaveniach užívam, už je to fajn. Viem, aká je, len proces hľadania bol ťažší.
V tom procese hľadania si aj vyhľadávate viac informácií, snažíte sa dostať možno k „takýmto skupinám“? Hľadáte v postavách pravdivosť?
Áno, to ma baví.
Stalo sa vám po takýchto postavách, že by boli ľudia, hlavne na sociálnych sieťach, povedzme agresívni?
Väčšinou to nečítam, ale stretávam sa s tým na ulici. Kedysi som v nejakom televíznom seriáli hrala alkoholičku a stretla ma pani, ktorá mi začala nadávať, prečo beriem takéto úlohy, že sa ponižujem, zosmiešňujem, nech to hrá niekto iný, lebo tým som padla v jej očiach. A ja som sa len usmiala a povedala, že som herečka a práve takéto úlohy ma zaujímajú, pretože to sú ľudia na okraji spoločnosti a treba im pomôcť, nastaviť zrkadlo, aby sa videli a možno s tým niečo urobia…
Vaša dcéra Tereza nedávno získala viacero ocenení za film Otec, ktorý bol silne emočný, náročný, dramatický. Vnímate, že aj vďaka vášmu herectvu chce od hercov, aby k postavám pristupovali hlboko a pravdivo?
To mi nikdy nenapadlo, ale keď to hovoríte, asi áno. Terezka aj Dorotka sa odmalička chodili na mňa pozerať do divadla, vtedy som hrávala hlavné postavy mladých žien, takže verím, že možno aj vďaka mne hľadá hĺbku. A tých cien teda dostala množstvo. Doma má dve police plné cien a keď som u nej bola naposledy, povedala som jej, že by si tam mala dať ďalšiu poličku, lebo jej to spadne. Inak, film Otec ide práve teraz do distribúcie vo Francúzsku, čo je úžasné.
Režisérka Tereza Nvotová po prevzatí ceny v kategórii Najlepšia filmová réžia za film Otec počas udeľovania národných filmových cien Slnko v sieti
Zdroj: TASR – Pavel Neubauer
Cítite sa ako hrdá mama predpokladám. Vnímate paradoxy toho, ako ste s nimi prežívali aj ťažšie chvíle, keď boli možno menšie/mladšie, a teraz s nimi prežívate tie krásne aj náročnejšie chvíle? Taká tá rodinná ženská súdržnosť?
Áno. Našťastie sa podarilo prelomiť pubertu, lebo tá bola u Terezky aj Dorotky veľmi ťažká. Ony to mali ťažšie ako iné deti, keďže mňa a Jura Nvotu všetci poznali. Potrebovali sa nejakým spôsobom nájsť, kto sú, aby ich stále nespájali s nami. To deti známych rodičov robia, že vyvádzajú, ale dôležité je, aby sa potom upratali a našli si svoju vlastnú cestu. A myslím, že obidve si to našli.
Sestry Nvotové, Tereza a Dorota. Slnko v sieti, 9. 4. 2026
Zdroj: Zdenko Hanout
Pomáhali ste im?
Ja som ich stále tak kryla zozadu. Aj keď odišli z domu, tak som im prispievala na nájom, na bývanie, ale nikdy som im nedávala viac, ako bolo treba. Museli si zarobiť samé. Terezka si zarábala už na škole, od prvého ročníka točila dokumenty pre Českú televíziu, a tým pádom chodila po celom svete, takže ona si privyrobila dokumentami a plus hrala vo všelijakých seriáloch v Prahe, takže si to herectvo aj vyskúšala.
Dorotka tiež veľa hrala vo filmoch, aj si zarobila. Každú obdivujem za niečo iné. Dorotku obdivujem za tú jej odvahu žiť v Nepále, založiť tam detský domov, zbierať deti z ulice. To by som v živote nedokázala. Bojovnosť a boj za spravodlivosť má v sebe silné, až prehnane, že si tým ubližuje. Veľmi to prežíva. A prejavilo sa to aj tým, že išla do politiky. Odhovárali sme ju, ale to sa nedá, ona to tak cíti. Hlavne teraz, keď je chorá, je to také …
Sama dáva veľmi motivačné posty, ktorými iným ľuďom pomáha…
Ja tiež robím sociálnu prácu a snažím sa pomáhať, ale to, čo Dorotka, by som nikdy nerobila. A to, čo Terezka, tiež nie, lebo treba mať fakt odvahu zobrať veľké a ťažké témy a natočiť ich. Samozrejme, majú veľa aj zo svojich otcov, ale myslím si, že odvahu a sociálne alebo spoločenské cítenie, to majú asi po mne (úsmev).
Vychovali ste dve silné, sebavedomé, sebestačné ženy. Museli to vidieť vo vašom ženskom vzore.
Áno, to si myslím. Učila som ich pravdivosti voči sebe aj životu a bez predsudkov. Nehrať sa na niečo, ale pravdu aj žiť. Neklamať a nebáť sa povedať pravdu, aj keď je to nepríjemné.
Anna Šišková
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
Spomenuli ste sociálnu prácu. Venujete sa jej dodnes?
Teraz už menej, lebo som staršia, ale stále som čestná prezidentka svalových dystrofikov. Kedysi som robila podcasty na Ligu za duševné zdravie, spolupracovala som s organizáciou Úsmev ako dar. Ale teraz to v podstate preberá ďalšia generácia, dnešní štyridsiatnici, ktorí sú viac na obrazovkách. V Prahe som robila Akciu Tehla pre mentálne aj fyzicky postihnutých, robila som aj pre starých ľudí, penzistov. Už ani neviem, pre koľko charitatívnych organizácií som robila. Keď ma požiadajú, vždy idem, ale myslím si, že teraz sú žiadanejší mladší.
Spomenuli ste mladších hercov. Teraz ich je vďaka novým televíznym seriálom a filmom veľa vidieť, ale vyrastajú v takom trošku inom prostredí ako vy, čo ste kedysi vyšli z divadiel…
Je pravda, že mnohí teraz ako keby vyrastajú a sú vychovávaní najmä tým televíznym prostredím, a my sme si to odtrpeli (smiech), ale nepozerám sa na to, že sú menej kvalitní. Ani pán Menšík nikdy nehral v divadle, a bol veľmi autentický. Treba si uvedomiť, že aj herci, ktorí hrajú v seriáloch, väčšinou vyštudovali herectvo a majú na výber ísť do divadla alebo sa venovať televíznej tvorbe. Samozrejme, je to aj o peniazoch, pretože človek, keď točí seriál alebo film, zarobí viac, a hneď je slávny. Neviem si predstaviť, že by tomu niekto odolal…
Ako vnímate vašu slávu?
Ja ju nevnímam.
Máte zdravý prístup?
Keď som sa stala veľmi známou, tak mi to bolo chvíľu príjemné, ale potom som zažila aj opačnú stranu popularity, to, že vás súdia a kritizujú. Chvíľku vás všetci radi vidia, potom sa trh nasýti vašou osobou a dokonca nemáte ani čo robiť, nemáte peniaze, ste radi, že hráte divadlo, potom vás zase vytiahnu hore a zase sa niečo robí… Tak to je s naším hereckým životom. A to musia zistiť aj mladí herci, pretože „hore“ nebudú stále. To sa časom určite skončí alebo zmení.
Musia do niektorých rozhodnutí možno dozrieť?
To ich určite život naučí. Ja som vždy mala rada divadlo a milujem hrať divadlo, lebo je to priamy kontakt s divákom. A hlavne tam už nie je režisér, takže som tam iba ja a divák, je to v mojich rukách. Hry sú dávno napísané a máme ich tak veľakrát prežuté a veľakrát povedaný text, že niektoré myšlienky aj ja nájdem až po desiatich reprízach. Ale, napríklad, teraz beží v televízii Sľub a ja viem, že to robíme rýchlo, ale, vďaka bohu, ešte stále to má kvalitu. Evita to výborne píše, pozerá to veľa ľudí, dokonca aj takých, čo by som v živote nepovedala, že sa dajú na denný seriál (smiech).
Sľub je spolu s Dunajom fenomén, ktorý diváci milujú. Čo však na Sľube funguje najviac? Spomienkový optimizmus?
Komunizmus, Verejná bezpečnosť… z nich sme mali hrozný strach. Eštebáci? Veď sme nikdy nevedeli, kto to je, to bolo hrozné, stále sa žilo v napätí. Na to sme už zabudli. A v seriáli to robí nejaké správne napätie.
Druhá séria seriálu Sľub
Zdroj: TV Markíza
Je to živé?
Áno, je to živé. Ale nesmieme na to zabudnúť, lebo teraz, našťastie, ešte stále máme demokraciu, nech je akákoľvek, ale môžeme povedať, čo si myslíme. Je tu sloboda, ktorá vtedy nebola.Aj keď to, že RTVS neodvysielala televízny prenos z udeľovania filmových cien Slnko v sieti, už pokladám za zásah do slobody slova a demokracie.
Stalo sa vám pri natáčaní Sľubu, že by sa vám vybavili nejaké nepríjemnosti z minulosti?
Moja postava nie je až tak zapletená do emigrácií, ale môj brat emigroval, takže my sme si v reálnom živote svoje užili.
Ľudia sa niekedy snažia vypudiť nepríjemné spomienky, no niekedy na všetko úplnbe zabudnú…
Niekto ani nemá nepríjemné spomienky na socializmus, lebo si ním len tak preplával, ani nevedel, že niekto sedí v base, niekto trpí,že nesmie cestovať… Veľa ľudí teraz spomína na socík, ako keby to bolo to najlepšie na svete, ale nie je to pravda. My sme zažívali aj tú nepríjemnú stránku, práve vďaka môjmu bratovi. Mamu vyhodili z práce, nemohla byť učiteľka, a tú prácu milovala. Nebola to len taká pohoda, že všetko je zabezpečené, všetci sa majú radi… Ináč, pamätám si, ako skoro všetci ľudia kradli. Hovorilo sa „kto neokráda štát, okráda rodinu.“ To je nonsens. Teraz mi to príde úplne strašné a vrátilo ma to do tých čias, že v čom sme to žili, keď kradnúť bolo dobré? Protekcia bola normálna, podplácanie bolo normálne a bol úplný hlupák, kto nedal… Všetko bolo naopak.
Anna Šišková
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
Spomenuli ste maminku a ja som sa dočítala, že ste vyrastali v gastro biznise, ktorý viedli vaši rodičia. Mali ste niekedy chuť skúsiť otvoriť si reštauráciu, bistro, kaviareň?
Mala som, možno 10–15 rokov dozadu. Mala som to celé vymyslené, aj som si chcela prenajať priestor, že to budem robiť s mojou neterou, ktorá začala podnikať v pekárni. Robí hamburgerové žemle a pravé francúzske croissanty. No, ale potom som z toho vycúvala. Začala som veľa točiť a hrať. Ale ona pokračovala, má úžasné bistro.
Okrem točenia ste sa chvíľu venovali aj pedagogike. Nepremýšľali ste nad tým zas?
Nie, chvíľu som pôsobila v Prahe, ale teraz nie. U nás by som ani učiť nemohla, lebo nemám vysokú hereckú školu. Vyštudovala som pedagogiku. Áno, napriek tomu som herečka (smiech) a učila som na konzervatóriu herectvo, ale v Čechách. Herečka Petra Špalková učí na vysokej škole a ona, takisto ako ja, nemá hereckú školu, ale u nás to nie je možné. Ja to považujem aj za výhodu, pretože sme viac samy sebou. Nikto nás neokresával do nejakej podoby.
Ste teda také samorasty?
Áno. Na druhej strane, ja síce neviem, čo sa za rok naučia študenti herectva v škole, no mala som šťastie, že so mnou robili renomovaní režiséri v divadle. Mala som šesť postáv za rok. Ktorá 19-ročná herečka zažije toto v škole? Učila som sa priamo za pochodu.
Priamo na doskách…
Áno, od tých najlepších. Veľmi veľa som sa naučila od svojich kolegov, pretože som videla, ako to robia, ako postavy prežívajú. To bola moja cesta. Začínala som v Prešove, tam som hrala so skvelými Stražanovcami, potom som bola v Trnave, tam sme mali mladší kolektív. A potom som robila aj v televízii a v rozhlase s pani Vašáryovou, so Zdenkou Studenkovou, so Zitou Furkovou v divadle. Veľa ma naučili kolegovia, dobrí režiséri a dobrí diváci.
Eva Krížiková a Anka Šišková
Ako vnímate divácku odozvu na vaše hranie v divadle? Vidíte emócie?
Diváci v divadle mi dávajú takú nádhernú spätnú väzbu… Pamätám si, že som hrala Soňu v Ujovi Váňovi od Čechova. Myslí si, že je škaredá, nič sa jej v živote nedarí … ale na konci predstavenia má nádherný monológ o nádeji, ktorú má po smrti na druhom svete. Nádherne napísaná rola, doslova modlitba. A keď sa skončilo predstavenie, tak jeden pán tam stál, plakal a povedal mi: „Vy ste to zahrali ako v živote, vy ste boli naozaj.“ A ten monológ som hovorila Maroškovi Zednikovičovi. Bola to jeho posledná hra, potom zomrel. Toto predstavenie vo mne zanechalo veľmi hlbokú stopu.
Tu sa opäť vraciame k pravdivosti zo začiatku rozhovoru, no akokoľvek pravdivo a skvelo hráte, umenie má problém. Situácia v kultúre je zlá…
Strašne ma mrzí, že títo ľudia disponujú prostriedkami a peniazmi na financovanie umenia a kultúry, no my nevieme, kam tie peniaze idú. Ani sa to možno nedozvieme, keď odídu. Ale vieme, kam nejdú – nejdú na žiadne kultúrne centrá, chody kultúrnych domov a iných kultúrnych stánkov… Kultúru tým pochovávajú. Ja sa len modlím, nech toto obdobie prečkáme. A teraz, pred voľbami, o tom treba hovoriť ešte viac.
Niektorí ľudia hovoria, že herci sa nemajú čo starať do politiky. Čo na to hovoríte?
A tí, čo to hovoria, sa prečo starajú do politiky? Každý sa môže starať do politiky. Facebook je plný, každý sa vyjadruje, každý má názor. A prečo ja nemôžem mať názor? Ja som normálny človek. Toto je moja práca, som herečka a mám právo vyjadriť sa k oblasti, v ktorej pôsobím. Ja si neviem predstaviť, že by sa niekto, kto pracuje v nejakom závode alebo hocikde, a vidí zlo či neprávosť, nevyjadril. Však my, herci, patríme do kultúry. Pani Šimkovičová je jej šéfka. Takže je to naša šéfka, nie? A ja sa nemám vyjadrovať, ako nás financujú a hodnotia, keď to vidím? Však to by sme boli hlúpi, keby sme to neurobili.
Niektorí sa radšej nechcú vyjadrovať.
No, ale kto iný by mal nejak zareagovať, ak nie my, však? Pravda je, že túto politickú situáciu cítiť všade. Ľudia sú na seba podráždení, agresívni. A najhoršie je, že sa to vkráda aj medzi umelcov samotných, jeden osočuje druhého. To je hrozné. Najhoršie, čo môžeme robiť, je niekoho súdiť.
Videli ste v poslednom čase nejakú zaujímavú hru, alebo film, alebo seriál, ktorý vás zaujal?
Ja som strašný maniak na filmy, pozerám všetky streamovacie platformy (smiech). Teraz pozerám sériu Nevyspytateľná láska, Homeland je tiež geniálny seriál. Milujem tieto trochu špionážne žánre, lebo sú zároveň veľmi ľudské. Pokryjú celý svet, dozviem sa, ako sa žije takmer hocikde vo svete. Videla som tiež Búrlivé výšiny, som aj romantik. Ale nemám rada horory.
A niečo zo slovenskej tvorby?
Naša tvorba je z roka na rok lepšia. Vidím to aj vďaka tomu, že som v akadémii českej aj slovenskej, teda Český lev aj Slnko v sieti. Ak by som však mala vybrať jeden film, bude to Terezkin film Svetlonoc. U nás je extrémne nedocenený. Vyhral na festivale vo Švajčiarsku aj inde, no u nás ho ani len nenominovali na Slnko v sieti. Myslím si, že to súvisí s tým, že je to ženská téma a na to sme my na Slovensku ani muži v akadémii ešte nedozreli. Ja mám rada filmy so ženskou tematikou a dúfam, že sa mi podarí ešte nejaký takýto natočiť.