Šport ako rukojemník politiky? Lexmann a Tittel sa zhodujú, že čistá hra bez geopolitiky je dnes ilúziou

Svetový futbalový šampionát prináša okrem športových zážitkov aj vážne geopolitické otázky.  

Europoslankyňa Lexmann vníma situáciu ešte kritickejšie a tvrdí, že šport sa stal dlhodobým rukojemníkom politiky. Režimy podľa nej často využívajú organizáciu masových podujatí na vlastnú propagandu a prekrývanie porušovania ľudských práv. Ako príklad uviedla minulé olympijské hry v Pekingu, kde Európsky parlament apeloval na lídrov, aby svojou účasťou nepodporovali čínsku vládnu ideológiu. Pripomenula tiež korupčné kauzy spojené s Katarom, kde západný svet podľa jej slov privieral oči nad tragickými podmienkami robotníkov pri stavbe štadiónov.

Otázka dvojitého metra a vylúčenia športovcov

Diskusia sa dotkla aj kontroverznej témy selektívneho vylučovania športovcov z medzinárodných súťaží. Kým ruskí a bieloruskí športovci čelia po agresii na Ukrajine masívnym zákazom, účasť iných krajín zapojených do konfliktov zostáva bez postihov. Tittel priznal, že mu prekáža nejednotnosť krokov jednotlivých športových federácií a považuje za nelogické, ak sa v individuálnych športoch súťažiť môže, ale v kolektívnych nie. Zároveň však vyjadril pochopenie pre snahu spoločnosti vyslať jasný signál proti porušovaniu medzinárodného práva. Upozornil tiež na domáci rozmer tejto debaty, kedy boli slovenskí hráči z KHL ostro kritizovaní, zatiaľ čo úspechy ruských hokejistov v zámorskej NHL verejnosť naďalej ticho akceptovala.

Lexmann vidí zásadný rozdiel v tom, ako sa k agresii stavia samotný športovec. Ak sa jednotlivec jasne postaví proti porušovaniu práv a odsúdi agresiu, mal by byť podľa nej vnímaný inak ako tí, ktorí mlčia. Zdôraznila, že v krajinách ako Rusko je šport hlboko prepojený s režimom, čo situáciu výrazne komplikuje. Podľa jej názoru by morálno-etické a ľudskoprávne podmienky mali mať pri výbere organizátorov podujatí rovnakú váhu ako environmentálne kritériá, ktoré sa už do praxe postupne darí presadzovať.

Rozvoj športu na Slovensku v čase finančnej konsolidácie

Druhá polovica debaty sa presunula na domácu pôdu, kde rezonovala otázka efektivity štátnych investícií do športu v období, kedy štát musí šetriť. Hoci Slovensko zriadilo samostatné ministerstvo cestovného ruchu a športu, neúspechy na poslednej olympiáde v Miláne, kde krajina získala iba jedinú medailu, vyvolali vlnu kritiky. Podľa Tittela štát v minulosti zaspal dobu, keď sa spoliehal na nekonečné úspechy „zlatej generácie“ a osobností ako Peter Sagan či Petra Vlhová. Ocenil však, že sa podarilo navýšiť rozpočet Fondu na podporu športu na 60 miliónov eur ročne, čo považuje za dôležitý krok pre manažovanie infraštruktúry.

V pohľade na smerovanie štátnych peňazí sa však koalícia a opozícia rozchádzajú. Miriam Lexmann kritizovala súčasné kroky vlády a vyhlásila, že financie by mali smerovať primárne do regiónov, miest a obcí. Namietala napríklad proti investícii 20 miliónov eur do olympijského štadióna, ktorý je podľa nej v súkromných rukách. Prioritou by malo byť sprístupnenie športu deťom zo sociálne slabších rodín, aby mali alternatívu voči sociálnym sieťam. Tittel v reakcii uviedol, že kritika opozície je prirodzená, no ministerstvo funguje len druhý rok a potrebuje čas na plné zabehnutie. Na záver dodal, že aktívna podpora športu v regiónoch musí zostať spoločnou prioritou, pretože práve tam vyrastajú budúci reprezentanti.