Útok na Irán sa obrátil proti USA a Izraelu. Situácia je horšia než pred vojnou, tvrdí expert

obchodnyregister 2026.06.12.

Donald Trump ešte pred pár dňami tvrdil, že dohoda s Iránom je na dosah. Namiesto prímeria však prišli ďalšie útoky a podľa odborníka na Blízky východ Mareka Čejku je dnes situácia pre USA aj Izrael horšia než pred vojnou.  

Ešte začiatkom týždňa americký prezident Donald Trump tvrdil, že dohoda s Iránom je otázkou dvoch či troch dní. Dnes je situácia úplne iná.

Po tom, čo podľa Spojených štátov Irán zaútočil na americký vrtuľník – čo Teherán poprel – nasledovala séria odvetných krokov. Trump nariadil odpoveď na útok, čo vyvolalo ďalšie údery z oboch strán. Napätie vyvrcholilo v stredu večer, keď americký prezident na svojej sociálnej sieti Truth Social vyhlásil, že Irán dostal dostatok času na uzavretie dohody, no nič neurobil, a preto „tvrdo zaplatí“.

O niekoľko hodín neskôr svet sledoval ďalšie rozsiahle americké útoky na vojenské ciele v Iráne. Perspektíva prímeria, o ktorej Washington ešte nedávno hovoril ako o bezprostrednej, sa tak opäť vzdialila.

Americký prezident Donald Trump sa 5. júna 2026 zúčastňuje podujatia na farme Custer Farms v Chippewa Falls v štáte Wisconsin v USA.image
Prečítajte si tiež:

Je konflikt medzi USA, Izraelom a Iránom dnes nebezpečnejší než pred niekoľkými týždňami? Posilnil útok na Irán paradoxne samotný iránsky režim? A môže mať Benjamin Netanjahu väčší záujem na pokračovaní napätia než Washington?

„Situácia je z pohľadu Američanov aj Izraelčanov v mnohých ohľadoch nevýhodnejšia než predtým,“ hovorí právnik a politológ Marek Čejka, odborník na Blízky východ, autor knihy Izrael a Palestina a Blízkovýchodného podcastu.

Marek Čejkaimage
Marek Čejka
Zdroj: Marek Čejka- Facebook

Myslíte si, že celý útok Izraela a USA na Irán bol zbytočný?

Jeho praktické vojenské a politické výsledky sú viac než diskutabilné. Veď situácia je z viacerých hľadísk oveľa napätejšia, než bola pred vojnou, a to najmä s ohľadom na situáciu v Hormuzskom prielive. Samozrejme, boli dosiahnuté niektoré čiastkové ciele, ale neboli dosiahnuté žiadne hlavné ciele, ako napríklad zvrhnutie či zmena iránskeho režimu smerom k americkým a izraelským záujmom.

Počas útoku mohlo dôjsť aj k väčšiemu narušeniu iránskeho jadrového programu, o čom sa tiež hovorí, ale to je zatiaľ len v rovine špekulácií. Zbytočne bolo zabité aj množstvo civilistov vrátane veľkého počtu detí a útok mal zároveň charakter agresie v rozpore s medzinárodným právom.

Môže Irán kontrolovať Hormuzský prieliv dlhodobo alebo očakávate dohodu? Hovorí sa aj o možnosti spoločnej kontroly s Ománom.

Ak sa strany nedohodnú, čo je jeden z možných scenárov, Irán má prostriedky na to, aby Hormuzský prieliv kontroloval.

V skutočnosti to nie je až také zložité. Nie je potrebné ho komplikovane zamínovať. Stačí pomocou lacných dronov ohroziť niekoľko plavidiel. Potom vzniká veľký problém pre ropné spoločnosti a ich lode, pretože ich nikto nebude ochotný poistiť.

Podstata je v tom, že kontrola Hormuzského prielivu je z iránskeho pohľadu relatívne jednoduchá. Nejde o masívnu vojenskú kontrolu, ale o schopnosť vytvoriť také riziko, že doprava prestane fungovať normálne.

Čo by prípadná iránska kontrola Hormuzského prielivu znamenala pre Európu a USA?

Hormuzský prieliv nie je až taký kľúčový pre USA a Európu ako pre ekonomiky amerických spojencov. Svetová ekonomika je však prepojená, takže pozerať sa na Hormuz len zo západného pohľadu je zavádzajúce.

Ak sa dostanú do problémov ekonomiky ako Čína, Japonsko alebo India, nevyhnutne to zasiahne aj zvyšok sveta.

Ekonómovia už dlhšie upozorňujú, že aj to, čo sa odohralo doteraz, predstavuje pomerne výrazný zásah do globálnej ekonomiky. Prejaví sa to aj na Západe, hoci ten nie je na Hormuzskom prielive na prvý pohľad tak priamo závislý.

Donald Trump aj J. D. Vance už niekoľko týždňov tvrdia, že dohoda s Iránom je veľmi blízko. Rovnaké vyhlásenia však zaznievajú opakovane. Ide o taktiku, alebo o chaos v americkej politike?

Nie je úplne jasné, čo sa deje. Je možné, že dohoda skutočne bude dosiahnutá. Ak by následne fungovala a obe strany ju dodržiavali, mohlo by to byť pozitívne pre celý región.

Treba však pripomenúť, že jadrovú dohodu JCPOA uzavretú za Baracka Obamu Trump po nástupe do úradu zrušil. Teraz sa v podstate snaží dosiahnuť niečo podobné, možno dokonca menej výhodné pre Spojené štáty, než bola pôvodná dohoda.

Momentálne Amerika pôsobí skôr slabo, pretože nie je schopná dohodu uzavrieť. Ak by sa to však napokon podarilo, mohlo by to byť prezentované ako politický úspech.

Zároveň bude záležať na tom, či budú Američania schopní držať na uzde Izrael a Benjamina Netanjahua, ktorí o mierovú dohodu s Iránom príliš nestoja a uprednostňujú pokračovanie konfrontácie.

Zatiaľ to preto vnímam skôr ako americkú blamáž. Ak sa však podarí dosiahnuť funkčnú dohodu spojenú s uvoľnením sankcií voči Iránu a dohodou o iránskom jadrovom programe, môže ísť o win-win situáciu pre Američanov aj Iráncov. A tým myslím aj bežných Iráncov, ktorým by sa ekonomicky uľavilo, ak už nie politicky.

Nie sú presuny amerických a izraelských zbraní na Blízky východ skôr signálom prípravy na ďalší konflikt než mieru?

Myslím si, že Američania by sa z konfliktu radi dostali. Uvedomili si, že sa doň zaplietli viac, než pôvodne plánovali.

Aj pre Trumpa je to problém z hľadiska jeho volebného programu, pretože sľuboval, že bude podobným konfliktom predchádzať. Ukázalo sa však, že sa ocitol v situácii, ktorá sa môže ťahať celé roky.

Nechcem to porovnávať s vojnou na Ukrajine, ale vidíme, že konflikty sa môžu stať veľmi vleklými a veľmi ťažko riešiteľnými.

Americké útoky na Iránimage
Americké útoky na Irán
Zdroj: Reuters

Ktoré body považujete za kľúčové pre prípadnú dohodu medzi USA a Iránom?

Predpokladám, že pre Irán je úplne kľúčové zrušenie alebo výrazné zmiernenie sankcií, ktoré voči nemu uplatňujú Spojené štáty aj Organizácia Spojených národov.

Na druhej strane Spojené štáty dlhodobo trvajú na tom, že nechcú, aby Irán vyvinul jadrovú zbraň. Do akej miery ide o reálnu hrozbu a do akej miery o diplomatickú rétoriku, je iná otázka.

Irán zároveň tvrdí, že chce rozvíjať jadrový program na mierové účely. Kľúčové bude nájsť spôsob, ako tieto dve pozície skĺbiť.

Nemohla táto vojna paradoxne pomôcť Iránu zlepšiť jeho medzinárodný obraz? V OSN sa dnes diskutuje o jeho postavení v oblasti práv žien a mnohí vnímajú konflikt ako útok zo strany Izraela a USA. Nepomohlo to Iránu získať väčšie sympatie?

Áno. Irán ukázal veľkú schopnosť odolávať silnejšiemu protivníkovi. Zároveň sa ukázali viaceré nekonzistentnosti na strane Izraela a Spojených štátov. Hovorilo sa o tom, že režim je blízko pádu, no nič také sa nestalo. Z hľadiska prestíže to Američanom aj Izraelčanom poškodilo pozíciu.

Izraelská a americká politika sú navyše dlhodobo vnímané kontroverzne. Môžu za to najmä Trump a Netanjahu. Je zjavné, že veľká časť svetovej verejnosti s nimi príliš nesympatizuje. To môže vyvolávať sympatie k Iránu ako štátu, nie však nevyhnutne k samotnému režimu. Mnohí ľudia navyše radi fandia tým, ktorí dokážu dať lekciu mocnostiam pôsobiacim sebavedomo až arogantne.

Donald Trumpimage
Donald Trump
Zdroj: Reuters

Vieme dnes vôbec, kto v Iráne reálne rozhoduje? Najvyšší vodca je podľa viacerých informácií vo veľmi zlom zdravotnom stave. Kto má dnes v krajine skutočnú moc?

Nie je to úplne jasné.

Najvyšší vodca je pravdepodobne zranený alebo sa zotavuje. Dôležitou osobnosťou je Mohammad Bágher Ghalíbáf. Významnú úlohu v diplomatických rokovaniach zohráva aj minister zahraničných vecí. Naopak, iránsky prezident Pezeškján pôsobí skôr odsunutý na vedľajšiu koľaj.

Pravdepodobne ide o kombináciu technokratov, generálov a vysokých predstaviteľov bezpečnostných zložiek, najmä Revolučných gárd. Už pred útokmi sa špekulovalo, že ak by došlo k vážnemu otraseniu režimu, moc by sa mohla presunúť práve k tomuto typu predstaviteľov. Režim by sa v praxi menej opieral o náboženskú autoritu a viac o bezpečnostné štruktúry, hoci by si navonok mohol zachovať náboženskú fasádu.

Donald Trump opakovane hovoril o páde režimu. Zároveň vidíme ďalšie popravy odporcov režimu a tvrdé represie. Nemohol tlak zvonka paradoxne prispieť k ďalšej radikalizácii režimu?

Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by mal režim padnúť.

Na druhej strane sa môže správať pragmaticky. Ak dôjde k širšej medzinárodnej deeskalácii a zlepší sa ekonomická situácia, môže sa zmeniť aj vnútorné fungovanie krajiny.

Ak sa bude dariť ekonomike a režim sa nebude cítiť existenčne ohrozený, môže byť v niektorých otázkach kompromisnejší. Napríklad pri témach, ako je povinné zahaľovanie žien, ktoré už ani dnes nevymáha tak striktne ako kedysi. Zároveň si však môže zachovať veľmi tvrdú kontrolu nad centrálnou mocou.

Je to jeden z možných scenárov, ale závisí od toho, či dôjde k širšej normalizácii vzťahov a či iránsky režim získa pocit bezpečnosti, že sa nestane terčom ďalších útokov.

Izrael pokračuje v útokoch na Libanon. Tvrdí, že cieľom je zničenie Hizballáhu. Sleduje tým skutočne len tento cieľ?

Libanon je dlhodobo zástupným bojiskom izraelských a iránskych záujmov. Izrael využíva konflikt s Hizballáhom aj na to, aby komplikoval mierové rokovania s Iránom alebo ich úplne znemožnil, čo sa Američanom príliš nepáči.

Samozrejme, deklarovaným cieľom je zničenie Hizballáhu. Pred niekoľkými mesiacmi Izrael obnovil pozemné operácie a okupáciu častí južného Libanonu veľmi tvrdým spôsobom.

Je to trochu prekvapujúce, pretože podobnú stratégiu použil už v roku 1982. Práve brutálne správanie izraelskej armády v južnom Libanone bolo jedným z faktorov, ktoré viedli k vzniku Hizballáhu.

Preto sa mi táto dlhodobá stratégia zdá dosť iluzórna. Aktuálne operácie môžu Hizballáhu takticky uškodiť, ale z dlhodobého strategického hľadiska môžu naopak mobilizovať nových podporovateľov.

Dá sa vôbec Hizballáh zničiť? Neplatí pri ňom to isté ako pri Hamáse, že po každom zabitom lídrovi príde ďalší?

Hnutia tohto typu je možné krátkodobo oslabiť, ale úplne zničiť ich je prakticky nemožné.

Veľká časť obetí v Libanone ani nie sú podporovatelia Hizballáhu. Často ide o ľudí, ktorí sa jednoducho nachádzajú v blízkosti cieľov, ktoré Izrael považuje za legitímne. Navyše nie vždy sú tieto ciele vybrané správne a celá izraelská operácia potom pôsobí ako kolektívny trest voči libanonskému obyvateľstvu.

Mnohí Libanončania pritom Hizballáh automaticky nepodporujú. Takáto politika však vytvára nedôveru aj medzi ľuďmi, ktorí by inak nemuseli byť proti mieru s Izraelom. Následkom je, že veľká časť libanonskej spoločnosti len ťažko uverí, že akékoľvek deklarované izraelské snahy o mier sú myslené úprimne.

Spojené štáty podľa všetkého nechcú ďalšiu vojnu. Vzťahy medzi Donaldom Trumpom a Benjaminom Netanjahuom sa navyše viditeľne zhoršili. Stráca Izrael svojho najbližšieho spojenca?

Tieto vzťahy sú určite narušené. Na druhej strane máme Donalda Trumpa, ktorý často mení svoje postoje a každý deň hovorí niečo iné.

Spojenectvo medzi Spojenými štátmi a Izraelom však nestojí len na Trumpovi. Existuje množstvo organizácií a záujmových skupín, napríklad AIPAC, ktoré v USA dlhodobo presadzujú izraelské záujmy.

Z dlhodobého hľadiska však môžeme sledovať určité zmeny. Vidíme ich napríklad v prieskumoch americkej verejnej mienky o Izraeli alebo o jeho postupe v izraelsko-palestínskom konflikte. Práve tam sa postupne objavujú posuny, ktoré môžu byť pre Izrael v budúcnosti problémom.

Izraelské útoky na Libanonimage
Izraelské útoky na Libanon
Zdroj: Reuters

Ako veľmi dnes Benjamin Netanjahu škodí Izraelu?

Nám sa môže zdať, že veľmi, ale závisí to predovšetkým od toho, ako si jednotliví Izraelčania predstavujú budúcnosť svojej krajiny.

Netanjahu je stále veľmi populárny medzi čoraz silnejšími pravicovými a náboženskými prúdmi izraelskej politiky. Naopak, výrazne ho kritizujú liberálnejšie vrstvy spoločnosti, najmä obyvatelia Tel Avivu a niektorých ďalších miest.

Izraelská spoločnosť je však veľmi fragmentovaná. Ide aj o spor o budúcu podobu Izraela a jeho politickú identitu. Netanjahu presadzuje smer, v ktorom budú dominovať predstavy radikálnej pravice a náboženských strán. Opozícia je skôr liberálnejšia, hoci situácia je oveľa zložitejšia.

Izraelská ľavica, ktorá bola spájaná s mierovým procesom v 90. rokoch, prakticky zmizla a nie je jasné, či ju v budúcnosti niekto nahradí. Ak teda v spoločnosti preváži Netanjahuova predstava čoraz autoritatívnejšieho a agresívnejšieho Izraela, nemusí ani jeho odchod zásadne zmeniť izraelskú vnútornú ani zahraničnú politiku.

V septembri by sa mali konať predčasné voľby. Má Benjamin Netanjahu šancu opäť zvíťaziť? Nemohli mu útoky proti Iránu paradoxne pomôcť?

Súčasné prieskumy mierne favorizujú opozíciu, ale to ešte nemusí nič znamenať.

Z nášho pohľadu sa môže zdať, že izraelská politika založená na používaní vojenskej sily na presadzovanie vlastnej predstavy bezpečnostného poriadku na Blízkom východe neprináša výsledky. Zdá sa, že sa Izraelu ani Netanjahuovi príliš nedarí.

On to však môže svojím voličom prezentovať úplne inak. Je to otázka volebného marketingu a toho, ako izraelskí voliči uvažujú. Nemusia situáciu vnímať rovnako ako my z veľkej vzdialenosti.

V izraelskej politike stále zohrávajú významnú úlohu silné osobnosti. Hoci existujú aj ďalší výrazní politici, Netanjahu je už dlhé roky dominantnou postavou izraelskej politiky. Nehovorím teraz o obsahu jeho politiky, ale o tom, že disponuje výraznou politickou charizmou.

Otázkou zostáva, či mu to bude stačiť aj naďalej. Už mnohokrát sa hovorilo o jeho politickom konci, no stále je na scéne.

Donald Trump a Benjamin Netanyahuimage
Donald Trump a Benjamin Netanyahu
Zdroj: Reuters

Ak by voľby vyhrala opozícia, znamenalo by to koniec bojov v Gaze a Libanone?

Nie nevyhnutne.

Často sa objavujú komentáre, podľa ktorých by odchod Netanjahua znamenal zásadný obrat v izraelskej politike. Nemyslím si to.

Môže prísť niekto, kto bude v mnohom veľmi podobný Netanjahuovi. Izraelská politika sa nemusí zásadne zmeniť len preto, že sa zmení premiér.

Irán pred niekoľkými dňami opäť zaútočil na Izrael a Izrael reagoval. Čo môžeme očakávať v najbližších dňoch? Udrží sa prímerie medzi Iránom a Izraelom?

Bude záležať predovšetkým na tom, aký tlak vyvinie Donald Trump.

Ak zostane len pri vyhláseniach na sociálnych sieťach a verbálnych hrozbách, môže to pôsobiť ako pokračujúca americká blamáž. Ak však Spojené štáty pristúpia ku konkrétnym krokom, situácia sa môže zmeniť.

V prípade Izraela by mohlo ísť napríklad o obmedzenie vojenskej pomoci alebo iné formy tlaku. To sú nástroje, ktoré Spojené štáty majú a ktoré môžu reálne využiť. Napokon, niečím podobným kedysi Izraelu hrozili aj Ronald Reagan a George Bush starší.

Izrael by takýto tlak určite musel zohľadniť. Veľa preto závisí od toho, či budú Američania ochotní svoje páky naozaj použiť.