Slovenkám vravím, aby vydržali, aj keď strácajú nádej, že sa niečo zmení, tvrdí sestra z českej nemocnice

Tri percentá slovenských žien zažívajú po pôrode posttraumatický syndróm. Príznaky depresie sa objavili každej desiatej rodičke. Príčinou môže byť aj prístup personálu.

Pri pôrode môže žena zažiť, aké je to dosiahnuť absolútnu hranicu možností svojho tela, myslí si Eva z Bánoviec nad Bebravou, ktorá porodila tri deti. „Mala som normálne pocit, že umieram,“ spomína na pôrod dcéry Kristíny pred deviatimi rokmi. Napriek obrovskej bolesti vyhlásila, že by podobným spôsobom rodila celý život. Aj preto, lebo pôrod absolvovala vo Vyškove.

O tom, že aj pôrod môže byť skúsenosťou, na ktorú sa dokážu ženy tešiť a dokonca si ho môžu užiť, hovorí nejedna rodička, ktorá porodila v Českej republike. Medzi cudzinkami, ktoré rodili v Česku, patria Slovenky dlhodobo medzi najpočetnejšie skupiny. Vycestovať za hranice sa mnohé z nich rozhodli preto, lebo po skúsenostiach so slovenským pôrodníctvom chceli mať pozitívnejší zážitok.

Nízke platy nie sú dôvod na aroganciu

V Česku nehľadajú len krajšie postele a novšie vybavenie, ale najmä lepšiu komunikáciu a rešpektujúci prístup. Ak sa s nimi ženy nestretnú, podľa odborníkov je to podstatným faktorom na vytvorenie posttraumatického syndrómu.

„Aj keby boli platy nízke, čo sú, nie je to dôvod na aroganciu. Pôrod je okamih, pri ktorom by sme mali stáť pri žene tak, akoby to bola naša vlastná sestra,“ hovorí Lucia Stachová Ďurišová, pôrodná asistentka a matka, ktorá založila predpôrodné centrum Elephant v Trenčíne.

Prežívanie pôrodu v bezpečnom kruhu ľudí chýba v dnešnej dobe aj Eve Hladišovej. Vedúca staničná sestra sa v uherskohradišťanskej pôrodnici spolu s kolegyňami už osem rokov snaží praktizovať presný opak. Jej „tajomstvom“ je čas. A to aj v komunikácii so ženami, aj v trpezlivom prístupe k samotnému pôrodu.

„Kedysi bola pri pôrode celá rodina, ktorá sa starala o matku aj o novorodeniatko už od tehotenstva. Chýba nám komunita a zdieľanie, ktoré robia pôrod jednoduchší a krajší,“ dodáva.

Eva Hladišová s kolegyňami – pôrodnými asistentkami v Uherskohradišstkej nemocnici
Zdroj: nemuh.cz

Bližšie nie je lepšie

Eva porodila svojho prvého syna ako dvadsaťročná v Bánovciach nad Bebravou. „Túžila som rodiť čo najbližšie k domovu,“ spomína na pôrod pred 26 rokmi. Netušila, čo ju čaká, ani koľko to bude trvať. Dúfala len, že ju v pôrodnici usmernia, uľavia jej od bolesti a upokoja ju, keďže partner v tom čase ešte v pôrodnej sále byť nemohol. Na Slovensku zákon garantuje aspoň jednu sprevádzajúcu osobu pri pôrode až od roku 2024.

Po tom, ako Eve odtiekla plodová voda, prijali ju v nemocnici na lôžko. Ako predýchavala počiatočné pôrodné bolesti, všimla si, že na posteli, ktorú jej pridelili, zostala veľká krvavá škvrna. Mamičke, ktorá rodila pred ňou, zomrelo bábätko.

Sestričky to ešte nestihli upratať, kým prišla rodiť ďalšia matka, no podľa Eviných slov to nijak nevysvetľovali, ani nepovažovali za zvláštne. Vo dverách sa tak mladá prvorodička striedala s matkou, ktorá odchádzala bez svojho bábätka. čo jej len znásobilo jej vlastný strach. „Veľmi som sa bála, nikto mi neprišiel nič povedať, nechali ma samú v špinavej posteli s bolesťami,“ spomína, a hoci odvtedy prešlo dvadsať rokov, v očiach má slzy.

Keď sa Eva o štyri roky vrátila do rovnakej nemocnice pred druhým pôrodom, dúfala, že sa stretne s vyspelejším a vnímavejším prístupom od personálu. Prijali ju na lôžko ako aj minule, tentokrát bola aspoň posteľná bielizeň čistá. Akonáhle jej však na posteli odtiekla plodová voda, sestrička ju asertívnym tónom napomenula, či to nedokázala vydržať do kúpeľne.

Spontánne prasknutie plodovej vody naznačuje začiatok pôrodu, hoci môže potrvať ešte nejakú dobu, kým sa dieťa narodí, nedá sa ovládať ani zadržať. Podobné poznámky od sestričiek vraj sprevádzali celý proces. Druhý pôrod bol podľa nej ešte menej príjemný ako ten prvý, a to bez ohľadu na fyzickú bolesť, ktorá bola obidva razy enormná.

O pôrode prvej dcéry doteraz hovorí ako o zážitku, ktorý by si už nechcela zopakovať. Eva túžila aj po treťom dieťati, no na to, aby bola pripravená znova podstúpiť si najnáročnejší fyzický a psychický výkon, aký kedy zažila, potrebovala čas.

Zážitok na celý život

Ľudovo sa hovorí, že sa na pôrodné bolesti zabúda veľmi ľahko, často už pri prvom pohľade na novorodenca. Štatistiky však hovoria, že ak je pôrod spojený s nepríjemnými pocitmi, nedostatočným rešpektom alebo posmievaním, zážitok je veľmi ťažké dostať z hlavy. Často sa, naopak, pretvorí do popôrodnej depresie.

V rámci medzinárodného projektu INTERSECT bola medzi júlom 2021 a novembrom 2022 sledovaná skupina 437 slovenských žien v štyroch nemocniciach, konkrétne v Martine, Čadci, Ružomberku a Spišskej Novej Vsi. Výskum zistil, že v bežnej slovenskej populácii približne tri z sto žien zažijú po pôrode posttraumatický syndróm.

Depresívne príznaky sa vyskytli pri viac než každej desiatej žene. Psychologička Martina Hašková z online platformy Ksebe vníma, že aj samotné ženy majú na seba obrovské nároky. Často majú pocit, že to „musia zvládnuť samy“. Podľa odborníčky im však nepomáha ani systém. Pomoc veľakrát nevyhľadajú, pretože nevedia, kde.

Problémom je nedostatočná informovanosť, ktorá by mohla zmierniť pocit osamelosti rodičiek. „Psychická pohoda mamičiek často nie je systematicky sledovaná, podporovaná a dôraz zdravotníctva zostáva skôr na fyzickom zdraví,“ konštatuje odborníčka.

Zásadou pre nevytvorenie posttraumatického syndrómu je starostlivosť pred pôrodom, ale aj počas neho a po ňom. Výber nemocnice tak závisí od viacerých požiadaviek: „Ženy si vyberajú pôrodnicu ako miesto, kde sa chcú cítiť nielen bezpečne po fyzickej stránke, ale najmä prijaté, rešpektované a podporené,“ dodáva Hašková.

Slovenky sú najpočetnejšia klientela

Keď sa Eva pred deviatimi rokmi dozvedela, že čaká tretie dieťa, už v prvých týždňoch sa vedome rozhodla urobiť si z toho odlišný zážitok. Okrem toho, že sa tentokrát nechala prekvapiť a o pohlaví dieťaťa sa dozvedela až pri pôrode, keď jej odtiekla plodová voda, sadla s manželom do auta a prekročila hranice Slovenskej republiky.

„Na treťom pôrode som sa potrápila najviac, no aj tak bol pre mňa ten najkrajší. Po ňom som chcela rodiť stále,“ opisuje Eva pôrod druhej dcéry v českej pôrodnici vo Vyškove. Rodičiek v českých pôrodných kreslách pribúda každý rok. Kým v roku 2005 rodilo v Česku 322 Sloveniek, v roku 2010 ich už bolo vyše tisíc a v roku 2022 to bolo viac ako 3 400 žien.

Slováci sú najpočetnejšou zahraničnou klientelou českých nemocníc, vyplýva z dát Ústavu zdravotníckych informácii a štatistík. Ku koncu roka 2023 bolo v českých nemocniciach ošetrených celkovo 32 101 Slovákov a Sloveniek. Nejde však len o pôrody. Napríklad vo Fakultnej nemocnici Brno je záujem o ortopedické a chirurgické zákroky, píšu Novinky.cz.

Z rozhovorov so ženami, ktoré sa rozhodli rodiť v Českej republike, však vyplýva, že takmer vždy ide o druhú voľbu. Prichádza zväčša až po traumatických zážitkoch, ktoré kolujú medzi mamami, alebo po vlastných nepríjemných skúsenostiach na Slovensku.

Gynekologicko-pôrodnické oddelenie Nemocnice Výškov
Zdroj: nemvy.cz

Nie hyper-dobrý, iba normálny

Na otázku, čo bolo pri treťom Evinom pôrode tak významne iné, odpovedala jednoducho: „Ten pôrod bol môj. Bol len o nás. Rešpektovali každé moje rozhodnutie.“

Čakala naň v pôrodnici na lôžku, pretože sa s lekármi dohodla, že budú nasledovať prirodzený priebeh pôrodu. Počas čakania sa stretla s viacerými vážnejšími zdravotnými komplikáciami, o ktorých závere musela sama rozhodnúť. Nikdy za celý čas však nemala pocit, že by ju niekto zo sestričiek alebo lekárov súdil.

„Neboli na mňa hyper-dobrí, oni boli jednoducho normálni,“ opisuje Eva prístup, ktorý si priala. Do Vyškova ju doviedlo odsudzovanie, ktoré zažila na Slovensku dvakrát. „Hodnotenie a zosmiešňovanie ma boleli najviac. Stále ma napomínali, prikazovali mi a nútili ma do vecí, ktoré boli zaužívané. Ja som ale chcela rodiť po svojom,“ hovorí.

Pre Evu nehrali rolu iné faktory, ako sú vzhľad izby alebo vybavenie nemocnice. Na ničom jej nezáležalo viac ako na pocite slobody, ktorú jej pôrodná asistentka a celý personál dokázal poskytnúť. Na to, aby prežila pôrodné bolesti, potrebovala vedieť, že na mieste, kde dieťa porodí, bude rešpektovaná ako seberovná s ostatnými na sále.

Samotný pôrod bol dlhý a namáhavý. Napriek tomu Eve zaiskria oči, keď hovorí o tom, akú atmosféru jej nemocnica vytvorila pre prvé minúty života jej dcéry. „Bez ohľadu na to, ako som sa trápila, možno aj viac než pri tých ostatných, som povedala, že to je pre mňa najkrajší pôrod,“ spomína.

Eva túžila po čo najspontánnejšom pôrode, ktorý sa podľa nej dá dosiahnuť, ak je personál empatický. „Podľa mňa väčšina žien nejde za lekárskou pomocou. My chceme len bezpečne porodiť, nie nechať si do seba zasahovať,“ dodáva. Pomohlo aj jej vlastné sebavedomie a zrelosť: „Každá žena by sa mala nastaviť tak, aby cítila, že to dokáže.“

Pôrod sa po niekoľkých dňoch kontrakcií spustil samovoľne. Eva rodila pod dohľadom pôrodnej asistentky a v sprievode manžela. „Nechali nás s manželom samých v miestnosti, zhasli a nechali rozsvietenú iba malú lampičku. Prežila som to celé tak, ako som túžila, v akej polohe som chcela. Mala som pocit, že je to naozaj náš pôrod, nikto mi do toho nezasahoval,“ spomína.

Vyzdvihuje silné napojenie na svoje dieťa, ktoré je aj podľa odborníkov dôležitým faktorom, prečo treba ženu zahrňovať do všetkých rozhodnutí ohľadom jej tela. Pomoc, navigácia a blízkosť personálu je podľa nej najdôležitejšia vtedy, keď žena potrebuje oporu, nie kontrolu.

„Pri konci mi pôrodná asistentka prikladala horúcu plienku na brucho a vtedy mi došlo, že to zvládnem. Lekári a sestričky mi iba uľavujú od bolesti, lebo to je ich úloha. Cítila som sa dostatočne sebavedomá na to, aby som zvládla všetko ostatné.“

Negatívne zážitky počúvajú príliš často

Aj na Slovensku je pôrodná asistentka podľa zákona schopná poskytovať zdravotnú starostlivosť počas prirodzeného pôrodu. V praxi sa však podľa pôrodnej asistentky Lucie Stachovej Ďurišovej jej pozícia vníma skôr „podriadene“. Väčšinu úkonov môžu robiť až po indikácii lekára.

„Na Slovensku sa aj fyziologický pôrod často chápe ako medicínska udalosť pod vedením lekára,“ dodáva Stachová a poznamenáva, že je to práve prax, ktorá rozdeľuje dve susedné krajiny a ich systémy, aj keď sa ich zákony podobajú. V Českej republike je omnoho bežnejšie, aby pôrodná asistentka doviedla pôrod, ak to situácia dovoľuje.

Medzinárodné výskumy dokazujú, že práve blízkosť a individuálny prístup môžu zásadne ovplyvniť priebeh pôrodu, pomáhajú rodičke lepšie zvládať bolesť a dokonca skracujú trvanie pôrodu. Zdravotnícke organizácie síce apelujú na rodičky, aby si vyberali pôrodnice s dobre fungujúcou štruktúrou pôrodných asistentiek, na Slovensku sa tento model nepraktizuje.

Nevýhodou prístupu, ktorý prevláda na Slovensku, je trieštenie pozornosti personálu, pretože lekári a sestry majú častokrát na starosti viacero pôrodov naraz. Môže tak dochádzať k väčšej frustrácii a nedostatok času môže personál tlačiť aj do rôznych zásahov, ktoré ovplyvňujú pôrod.

Rukami pôrodnej asistentky Lucie Stachovej Ďurišovej prešli stovky žien. Pracovala vo viacerých nemocniciach, neskôr v Trenčíne založila centrum Elephant, ktoré sa venuje predpôrodnej príprave. Spolu s kolegyňami sa snaží rešpektujúci prístup k rodičkám priniesť aj na Slovensko, ich klientky sa však často stretávajú s nedôverou a nepríjemnými poznámkami zo strany personálu počas pôrodu.

Negatívne zážitky klientiek počúvajú podľa nich až príliš často. Rodičiek sa často personál pýta znehodnocujúce otázky typu: „čo budete robiť o pár hodín, keď teraz robíte toto?“, keď je pôrod v začiatočných fázach. Komentáre vraj neobídu ani partnera, ktorý v snahe pomôcť žene zísť z vyšetrovacieho stola počúvajú napríklad vetu „Načo jej pomáhate? Veď ona to musí zvládnuť.“

Lucia je študovaná odborníčka na pôrody, ale zároveň aj matka, ktorá stav slovenského pôrodníctva považuje za nedôstojný. Svoje druhé dieťa sa preto rozhodla porodiť v Českej republike. S manželom sa po preštudovaní recenzií rozhodli pre Uherské Hradište. „Videla som, koľko vecí na Slovensku chýba. Od vybavenia, cez systém až po personál,“ hovorí.

Pôrodná sála Uherskohradišstkej nemocnice
Zdroj: nemuh.cz

Matky od nás ani nechcú odísť

S Evou Hladišovou sa vo dverách uhorskohradištianskej nemocnice stretávame tesne po tom, ako sa vrátila z pôrodnej sály. Vedúca staničná sestra práve odrodila dve deti. Za posledný rok tu rodilo 40 Sloveniek, predovšetkým z Trnavského kraja. Výhodou je vzdialenosť. Z Trnavy je do Uherského Hradišťa 113 kilometrov.

Pôrodnícke oddelenie pôsobí pokojne. Na stenách visia maľby s motívmi slnka a prírody, v izbách sú polohovacie kreslá a pôrodné gauče a samostatné priestory majú vaňu určenú na pôrody do vody. Na oddelení sa nachádza aj miestnosť na dojčenie, aromaterapeutická izba či fotokútik.

Pri vstupe na šestonedelie míňame veľkú nástenku s menami detí, ktoré sa tu narodili. Nastávajúce matky môžu do nemocnice prísť tesne pred termínom, aby si jej priestory prezreli v sprievode pôrodnej asistentky, ktorá im zodpovie prípadné otázky.

Hoci prichádzame popoludní a raňajkový stôl je prázdny, nádoby s müsli a chladnička s mliečnymi výrobkami a nápojmi sú plné. Čaj sa zdá byť ešte horúci a podľa sestier majú matky na šestonedelí neobmedzený prístup ku všetkému, na čo majú chuť.

Sestričky nás vedú do izieb, ktoré sú novo zrekonštruované. Rodičky si môžu vybrať medzi rôznymi veľkosťami. Tie najväčšie pôsobia ako apartmány a ponúkajú aj možnosť prístelky pre väčšie deti a sprievodnú osobu. Okrem toho majú k dispozícii priamo v izbe aj vlastnú kuchynku. „Stáva sa nám, že matky od nás nechcú odísť, zapáči sa im tu,“ hovorí s úsmevom sestra z oddelenia.

Pôrod je v Česku považovaný za súčasť akútnej zdravotnej starostlivosti, rovnako ako na Slovensku. Znamená to, že štandardné lôžko, bežnú zdravotnú starostlivosť a základnú hospitalizáciu po pôrode prepláca poisťovňa. Doplácanie je možné za nadštandardnú izbu, zazmluvneného konkrétneho lekára alebo iné nadštandardné služby.

Výnimkou sú samoplatcovia, ktorí si celý pôrod hradia ako súkromné osoby a cena sa líši podľa nemocnice. Za základné lôžko zaplatia v Uherskohradišťanskej nemocnici od 500 českých korún, najväčšie rodinné apartmány stoja 2 000 českých korún za noc.

Pôrodná sála s vaňou v Uherskohradišstkej nemocnici
Zdroj: nemuh.cz

S každou sa rozprávať a dať jej čas

Eva Hladišová sa s pacientkami rada rozpráva o tom, aké majú predstavy, obavy a či majú nejaké špecifické požiadavky, ktoré by mohli byť rozhodujúce. Pomenovala to ako vzťah, ktorý si spolu vytvárajú. Lucia Stachová mala jasné podmienky – čo najprirodzenejší pôrod vo vode, empatický a profesionálny personál, ktorý robí svoju prácu rád, bezpečné prostredie a kvalitnú starostlivosť o novorodenca.

„V Česku som zažila všetko, čo žena pri pôrode potrebuje – bez akýchkoľvek úplatkov či osobitných dohôd,“ spomína. „Hneď po prvom kontakte sme cítili rozdiel. Sestrička na chodbe sa usmiala, položila ruku na rameno môjho muža, zapriala nám veľa šťastia a nasmerovala nás ďalej – tak obyčajný, no nesmierne ľudský okamih, zostali sme v nemom úžase. Tá ľudskosť bola úplne iný svet než to, čo poznáme z našich nemocníc.“

Nielen komunikácie musí byť dosť, ale aj času a priestoru, aby sa matky necítili ako v poradovníku. „My skutočne poskytujeme len ten čas. Aj keď prídu mamičky, ktorým len odtečie plodová voda, majú 24 hodín čas, či sa pôrod rozbehne sám. Až potom sa do toho vstupujeme,“ vysvetľuje staničná sestra.

Sestra Hladišová a jej kolegyne sa drží niekoľkých zásad, ktoré boli sympatické aj Lucii. Dôležitý je najmä pokoj a rešpekt, čo sú podľa Hladišovej také silné emócie, že dokážu vytvoriť komunitnú atmosféru, aká je pre pôrod prospešná. Pôrod vo vode prežila Lucia tak, ako si vysnívala aj vďaka tomu, že v nemocnici boli otvorení alternatívnemu prístupu.

Samotný pôrod bol pre ňu zážitkom, ktorý si podľa vlastných slov ponesie na celý život. „Drobnosti tvoria celok: teplá voda, vaňa, prítmie, pokojná komunikácia, empatické navádzanie pri dýchaní alebo tlačení, dôvera, ktorá by mala byť obojstranná,“ opisuje Lucia.

Ako odborníčka vedela so svojim telom pracovať, no opora v lekároch a sestrách jej dodávala silu. „Keď som rodila vo vode, pozrela som sa na personál pri mne – v ich očiach bol pokoj, úsmev a rešpekt. Ten pocit si ponesiem navždy a želám ho každej žene,“ spomína Lucia.

Rovnako je podstatná sloboda, najmä keď sa bolesť pri kontrakciách stupňuje. „Matkám nikdy striktne neurčujeme, v akej polohe musia byť. Môžu byť na boku, kľačať, vo vani, na žinenke, možností je mnoho,“ dodáva Hladišová.

Lucia Stachová pri pôrode
Zdroj: Lucia Stachová

Robíme len svoju prácu

Pôrody vo vode umožňuje nemocnica už od roku 2002. Vrchol zažili v roku 2007, kedy ich bolo približne 70, no odvtedy ich počet postupne klesal na takmer 40 za minulý rok. „Máme natočenú jednu pani zo Slovenska, ktorá nám dala súhlas video použiť pri vyučovaní na lekárskej fakulte, “ vysvetľuje Hladišová priebeh jedného pôrodu, na ktorý nevie zabudnúť.

„Mamička sa s dieťaťom po celú dobu pôrodu rozpráva a napokon si ho aj sama pomaličky vytiahne. Dve deti rodila na Slovensku, tretie už doma porodiť nechcela, tak prišli aj s manželom k nám a zostali unesení. Hovorili nám, že to vôbec nie je o prostredí, ale o tom, ako sú ľudia na nich dobrí, “ dodáva.

Keď sme sa spýtali personálu, či ich prekvapuje, čo si Slovenky najviac vážia, pousmiali sa a povedali, že to najprv nechápali. „Nerobili sme nič viac, čo nerobíme bežne, našu prácu,“ dodali.

Lucia to vedela, naopak, opísať presne: „V Česku som cítila, že vôľa ‚mať moc‘ sa transformovala na vôľu rešpektovať a spolupracovať. Výsledkom bol pokojný priestor, kde bola žena partnerkou, nie objektom,“ hovorí.

Dievčatá, vydržte

„Moje životné krédo je, že v pôrodníctve sa dá všetko, ale musí to byť bezpečne. Chceli sme s pani primárkou doniesť ľudskejší prístup a viaceré možnosti, ako sa dá rodiť,” spomína Hladišová na čas, kedy sa rozhodli pôrodníctvo začať meniť od seba.

Mnoho odborníkov a odborníčok, ktoré zdieľajú podobnú filozofiu, je aj na Slovensku, akurát možno na začiatku cesty. S českými pracovníčkami sa vraj stretávajú na rôznych konferenciách, kde sa ich aj Hladišová vždy snaží povzbudiť. „Často kolegyniam na Slovensku vravím: dievčatá, vydržte. Chce to čas, oni sú však častokrát bez nádeje.”

„Proti systému sa ide pomaličky, náš vývoj trval osem rokov. Snažíte sa o prístup, aby bol citlivejší, ľudskejší. Aby to nebolo len to, čo je rámcovo dané. Dáte do toho seba a tým strhnete aj kolegyne.”