Smer prešiel od tretej cesty medzi ľavicou a pravicou ale aj Vladimírom Mečiarom a Mikulášom Dzurindom, cez otvorené prihlásenie sa k sociálnej demokracii, hrádzu proti extrémizmu a smerovanie do jadra EÚ, konšpirácie po páde svojej tretej vlády a počas covidu až po súčasný príklon ku konzervativizmu a nacionalizmu. A stále je najúspešnejší.
Istotou Smeru je iba on
Istoty, ktoré Smer ponúka voličom, nie sú najmä sociálne. Hlavnou istotou Smeru je pre nich Robert Fico. Nech sa politika strany, jej hodnoty a partneri zmenia akokoľvek, kým tam bude on, pre voličov to bude zrozumiteľné, lebo Fico ich o tom dokáže presvedčiť. Inému by to neverili. A v tom, čo Robert Fico robí, je naozaj autentický. Preto to funguje.
Viacerí jeho bývalí kolegovia tvrdia, že Fico je presvedčený ľavičiar a sociálny demokrat. Na druhej strane sa nedá popierať, že identitárske a krajne pravicové prvky v jeho politike nie sú len akousi reakciou na pád vlády v roku 2018, covidovú krízu a existenčné ohrozenie, ktoré pre neho predstavoval odchod do opozície po roku 2020. Nie, to je tiež Robert Fico.
Fico, ktorý si v roku 2006 do vlády zobral Slotovu SNS a Mečiarovo HZDS. Fico, ktorý pokladal útok na študentku Hedvigu Malinovú za útok na svoju vládu a zvolával bezpečnostné rady kvôli Maďarským gardám. A Fico, ktorý hovoril o Starých Slovákoch, presadzoval politiku „rozumného historizmu“ a jeho poradcom bol Drahoslav Machala.
Rozklad právneho štátu po roku 2023 tiež nie je úplná novinka. Áno, Robert Fico zaviedol NAKA, ktorú jeho súčasná vláda zrušila a v roku 2009 obnovil Špecializovaný trestný súd, no jeho predchodcu zrušili ústavní sudcovia na podnet poslancov jeho vlády. A bol to Robert Fico, kto urobil ministra spravodlivosti zo Štefana Harabina.
Konšpirácie sa nezačali Sorosom
Dokonca ani tie konšpirácie sa nezačali Georgeom Sorosom na Piatej Avenue a dlažobnými kockami pred Úradom vlády po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Fico dávno predtým prirovnával globalizáciu a privatizáciu k fašizmu, útočil na novinárov, pandémie pokladal za veľkú hru farmaceutických firiem a na tlačovke s Robertom Kaliňákom vyťahoval dôkazy z vyšetrovacieho spisu Hedvigy Malinovej. V prípade jej blúzky aj doslova.
A suverénna zahraničná politika na štyri svetové strany má tiež oveľa hlbšie korene, ako sa zdá. „Nemajme ideologické klapky na očiach, pre nás má svet štyri svetové strany,“ vyhlasoval Fico v roku 2012, keď chcel s Ruskom budovať širokorozchodnú železnicu. Už za čias svojej prvej vlády rokoval v beduínskom stane s líbyjským diktátorom Muammarom Kaddáfim a oslavoval kubánsku revolúciu na tamojšej ambasáde.
Za tie roky sme si zvykli Roberta Fica redukovať na ošúchané slovné spojenia, ktoré už vstúpili do kultúrnej pamäti: atentát, birmovaný komunista, hlas podobný Ficovi, Hranol, istoty, kauzy, korupcia, na východe nič nie je, naši ľudia, pil som len kolu, peniaze vlastnou hlavou, poľovnícka chata, sociálny štát, šéf.
Ak sa však máme poučiť a zaistiť, aby po ňom prišiel niekto, koho nebudeme považovať za ohrozenie demokracie a právneho štátu, musíme sa nad jeho kariérou zamyslieť inak. Ako sa mohol Fico, ktorý dotiahol vstup do eurozóny, Schengenu a chcel nás dostať do jadra, EÚ stať niekým, pri kom sa obávame, že Slovensko z Únie vystúpi?
Kam doženie Slovensko?
Ako sa mohol najúspešnejší sociálnodemokratický politik v Európe posledných rokov stať niekým, s kým nechcú mať európski sociálni demokrati nič spoločné? Ako sa mohol premiér, ktorý chcel byť iný ako Vladimír Mečiar, najprv s ním spojiť v koalícii, a potom ho vymazať z politiky, lebo sa stal takým, ako on?
Odpoveď možno naznačil tento komentár: Robert Fico je takým, aký vždy bol, len niektoré jeho vlastnosti sa pod tlakom prejavili výraznejšie. To, akým je dnes, mal v sebe vždy, no kedysi to nemuselo tak vystúpiť na povrch, lebo bola iná doba. Dnešný Fico je obeťou svojho úspechu i všetkých svojich neúspechov. Len tak odísť nemôže. Musí zostať aj za cenu, že sa stane svojou najhoršou verziou. Smer nemá inú možnosť. A on tiež nie.
„On nie je spokojný s ničím, čo dosiahne, pretože neustále myslí na to, že chce dosiahnuť viac. On nevie žiť so sebauspokojením z toho, čo dosiahol. Žije vždy so znepokojením, či sa mu podarí dosiahnuť to ďalšie,“ povedal o Ficovi v roku 2017 politický komentátor Marián Leško. To bolo ešte pred vraždou Jána Kuciaka a pádom jeho vlády.
Ak sa Ficovi v politike nesplnila jedna túžba, tak je to tá odísť v pokoji a so cťou. Možno vtedy by bol spokojný. No vie, že tá sa mu nesplní nikdy. Vie, že musí svoju politickú kariéru dotiahnuť až do trpkého konca. Uvidíme, kam tento pocit neuspokojenia Fica doženie v roku 2027. No dôležitejšia otázka znie, kam doženie Slovensko.