Financovanie na hrane zákona: Systémové diery a biznis Smeru. S právnikom J. Ivančíkom (videopodcast)

„Ak strana poskytne peniaze svojej agentúre na nákup reklamných pier a spotov, ide o financovanie strany, čo je v poriadku. Ak ale peniaze iba preleje cez agentúru ako cez prietokový ohrievač a následne z nich vypláca jej podnikanie, to zákon neumožňuje,“ hovorí Ján Ivančík z Transparency International Slovensko.  

Politické strany na Slovensku dostávajú od štátu milióny eur, no zákon zároveň hovorí, že tieto peniaze nesmú používať na podnikanie vlastných obchodných spoločností. Práve okolo tejto hranice sa dnes vedie spor o fungovanie Agentúry Smer, ktorú vedie syn premiéra Michal Fico.

Smer tvrdí, že všetko robí v súlade so zákonom a že peniaze po príchode na účet strany prechádzajú akousi „transformáciou“. Transparency International Slovensko naopak upozorňuje, že verejné peniaze zostávajú verejnými peniazmi a že stranícke agentúry môžu slúžiť ako prietokový ohrievač, cez ktorý sa oslabuje verejná kontrola kampaní.

Kde je teda hranica medzi legálnym fungovaním straníckej firmy, zneužívaním dier v zákone a prípadným porušením zákona?

Téma pre Jána Ivančíka, právnika a výkonného riaditeľa Transparency International Slovensko.

Ján Ivančík
Zdroj: Aktuality/Štefan Kurilla

Podstata problému a obchádzanie zákona

Keď sa rozprávame o agentúre Smer, v čom spočíva podstata problému? Je to otázka personálneho prepojenia na premiérovu rodinu, alebo skôr otázka transparentnosti financovania kampaní?

V Transparency International už dlhodobo poukazujeme na to, že tento model obchádza účel zákona. Nefunguje len v strane Smer, videli sme to napríklad aj pri prezidentskej kampani Petra Pellegriniho. Formálne to môže byť v súlade so zákonom, respektíve veľmi na jeho hrane. Na Slovensku máme pomerne dobrú reguláciu transparentnosti financovania politiky, najmä čo sa týka volieb. Zákon si vyžaduje vedenie transparentných účtov počas celej kampane, na ktorých musí politická strana alebo kandidát zaznamenať každé jedno prijaté aj minuté euro.

To je tá transparentnosť v samotnom názve účtu.

Áno, to je jeho pointa. Na to, aby transparentný účet reálne fungoval, musíme vedieť, od koho peniaze prichádzajú a kam následne smerujú. Keď z politickej strany príde na tento účet veľká platba a vzápätí z neho odíde do agentúry, ktorú prevádzkuje tá istá strana, v princípe sa nedozvieme vôbec nič a účel zákona je obídený.

Agentúry ako prietokové ohrievače

Ako presne funguje tento mechanizmus, keď strana prevádza štátne peniaze zo svojho účtu na vlastnú obchodnú či reklamnú agentúru? Podľa vašich dát malo pri eurovoľbách smerovať približne 85 % kampaňových výdavkov Smeru práve do jeho agentúry.

Musíme rozlišovať medzi obdobím volebnej kampane a obdobím mimo nej. Mimo kampane vieme o financovaní politických strán relatívne málo a ešte menej o tom, čo sa deje za plentou týchto straníckych agentúr. Karty nám poodkryjú iba raz ročne, keď musia zverejňovať výročné správy a účtovné závierky. Problém nastáva vtedy, keď sa výdavky skrývajú do veľkých súhrnných platieb tretím osobám. Vtedy peniaze úplne miznú. Strana napríklad vezme 50-tisíc eur, pošle ich na účet svojej agentúry s tým, že ide o peniaze na vedenie kampane, a tam sa už začnú míňať akýmkoľvek spôsobom. My sa v podstate nikdy nedozvieme, či z nich bol vyplatený nejaký influencer, alebo či sa za ne nakúpili billboardy.

Čo na takýto postup hovorí zákon? Ako môžu strany nakladať so štátnym príspevkom?

Zákon vyžaduje, aby bol transparentný účet vedený od vyhlásenia volieb až do stanoveného momentu po nich. Každý príjem a výdavok tam musí byť zaevidovaný. Smer to formálne spĺňa. Pošle si zo straníckeho účtu napríklad 70-tisíc eur na transparentný účet, tam ich rozdelí na dve 35-tisícové platby a pošle ich do agentúry, ktorej jediným spoločníkom je opäť strana Smer. Agentúra za ne následne niečo nakupuje, no my nevieme čo. To je len taká „pro forma“ transparentnosť. Práve preto dlhodobo upozorňujeme, že keď si fyzicky spočítate billboardy a porovnáte ich s tými deklarovanými, čísla nesedia. Počas kampane má byť vydokladované každé plnenie, aj nefinančné, akým je napríklad zľava od reklamnej agentúry. Pri tomto spôsobe financovania sa to však nedozvieme a niektoré strany tak získavajú obrovskú prevahu a výhody.

Na čo by teda mal štátny príspevok primárne slúžiť?

Toto je jadro celého problému. Štátny príspevok slúži na zabezpečenie riadneho fungovania politickej strany. Má fungovať ako balančný mechanizmus – ak by sme ho zrušili, hrozilo by, že stranu ovládne nejaký oligarcha so svojimi peniazmi a získa neférovú výhodu voči menším stranám. Zákon jasne hovorí, že peniaze zo štátneho rozpočtu strana nemôže použiť na pôžičky, na podnikanie vlastných obchodných spoločností, na ručenie za záväzky ani na darovanie. Ak strana poskytne peniaze svojej agentúre na nákup reklamných pier a spotov, ide o financovanie strany, čo je v poriadku. Ak ale peniaze iba preleje cez agentúru ako cez prietokový ohrievač a následne z nich vypláca jej podnikanie, to zákon neumožňuje.

Ideme teda aj proti litere zákona?

Ideme hlavne proti duchu zákona. Ak pravidlá príliš zošnurované, vždy sa nájde spôsob, ako ich obísť. Dnes ich máme voľnejšie, no musíme hľadať skutočný účel zákona a nie uspokojiť sa s tým, že nebolo porušené ani jedno jeho písmeno. V tomto konkrétnom prípade ide o obchádzanie zákona, pretože vidíme, že peniaze smerujú skôr k podnikaniu ako k napĺňaniu primárneho cieľa, ktorým je fungovanie strany.

Únos kampaní a strata verejnej kontroly

Ako Transparency International hovoríte až o únose kampane do prostredia politických agentúr. Čo si pod tým máme predstaviť?

Ide presne o ten mechanizmus, ktorý som opísal. Namiesto toho, aby verejnosť videla, že strana nakúpila 500 billboardov za konkrétnu sumu, vidí len to, že strana poslala 70-tisíc eur na transparentný účet a z neho odišlo 70-tisíc do jej vlastnej agentúry. Táto informácia nám nepovie vôbec nič.

Ide teda o výrazné oslabenie verejnej kontroly.

V princípe áno. Pokiaľ strana sama nechce zverejniť detaily, je veľmi ťažké k nim dospieť. Pri billboardoch sa to dá ešte relatívne ľahko odmerať. Na Slovensku je ich limitovaný počet, vieme si zistiť ich komerčné ceny a porovnať si, či deklarovaná suma na účte zodpovedá trhovej cene. Bežný človek však takéto informácie nemá ako získať, vyžaduje si to hlbokú investigatívu. Podľa zákona by mal pritom každý človek na transparentnom účte jasne vidieť napríklad to, že strana zaplatila päťtisíc eur konkrétnemu influencerovi.

Vytvára tento model priestor na obchádzanie volebných limitov napríklad aj pri komunálnych a regionálnych voľbách?

Určite áno, je to veľmi aktuálny problém. Ak veľkú sumu prevediete z jedného účtu na druhý a potom na tretí, kde zmizne, neviete ju už rozmeniť na drobné a odhaliť zľavy či propagáciu cez influencerov. Deklarujete, že ste si cez agentúru zaplatili len pár billboardov, no v skutočnosti ich mohlo byť oveľa viac a boli dofinancované z iných zdrojov. Veľmi presne sme to videli pri prezidentskej kampani Petra Pellegriniho. Deklaroval určitý počet reklamných nosičov, no keď sme to prepočítavali, reálne vynaložená suma musela byť ďaleko vyššia.

Prišli ste teda k záveru, že financovanie jeho kampane nebolo celkom v poriadku.

Podávali sme podnet a dospeli sme k exaktnému záveru, že deklarované peniaze použité na billboardy nemohli zodpovedať realite a počtu nosičov, ktoré boli reálne viditeľné. Boli medializované viaceré podnety a k niektorým porušeniam nakoniec on sám zaujal stanovisko.

Systémové zlyhanie a bezzubá kontrola

Keď sa vrátime k prípadu Smeru a jeho agentúry. Týka sa tento problém aj iných strán, alebo ide o systémovú slabinu slovenských volebných pravidiel?

Je to systémová slabina. Ako sme videli v prezidentskej kampani, financovanie cez agentúru využívajú viacerí kandidáti a strany. Nemusí to byť dokonca ani priamo stranícka agentúra. Môže ísť o spriaznenú, nezávislú „eseročku“, na ktorú sa viaže ešte menej pravidiel, stačí tam len nejaká personálna prepojenosť.

Ak by ste mali navrhnúť konkrétnu legislatívnu zmenu, ktorá by transparentnosť kampaní zvýšila najviac, čo by to bolo?

Musíme dôslednejšie kontrolovať nakladanie s peniazmi na transparentných účtoch. Účel zákona je dobrý, ale máme veľmi zlú aplikačnú prax. Ak orgány nedokážu vykladať zákon podľa jeho zmyslu a postihovať jeho obchádzanie, budeme musieť pristúpiť k reštriktívnejším metódam. Teda striktne nariadiť, ako musí platba vyzerať a čo všetko musí byť na nej identifikované. Vedieme o tom dlhodobú debatu, diskutovali sme aj so zástupcami volebnej komisie. Boli tam náznaky, že nám dávajú za pravdu, no ide o politicky mimoriadne citlivú tému.

Myslíte si, že politici majú reálne záujem stransparentniť celý tento hrací priestor?

Aj keby sa našla zhoda, je len otázkou času, kým sa opäť nájde priestor na obchádzanie nových pravidiel. To je žiaľ slovenská realita. Vymyslíme relatívne dobrý zákon, niekto ho obíde a my musíme hľadať nové nástroje. Keď sa rozprávam s kolegami v Česku, hovoria mi, že náš zákon je vynikajúci, ale naša aplikačná prax je strašná. Oni majú zákon horší, no v praxi im to funguje lepšie.

Je za tým politická kultúra a kontrolné orgány?

Presne tak, je to prepojené. Často je za tým strach aplikujúcich orgánov hľadať skutočný zmysel zákona. Je pre ne jednoduchšie vybrať si cestu, ktorú nemusia zložito odôvodňovať. A samozrejme je v tom aj politický tlak. Ak má okresný úrad alebo ministerstvo vnútra sankcionovať vlastných nominantov, vidíme, že to nefunguje dobre.

Máme tu teda paradox. Štát dáva stranám milióny na to, aby boli nezávislé. No na druhej strane, strany hľadajú spôsoby, ako pred pravidlami utiecť.

Veľké strany ako Smer alebo hnutie Slovensko dostávajú obrovské štátne príspevky, ktoré počas jedného volebného obdobia ani nedokážu minúť. To im vytvára priestor na špekulácie, ako tieto peniaze transformovať napríklad cez rodinkárstvo a podobné prepojenia. Ale aj po takejto transformácii štátne peniaze neprestávajú byť štátnymi peniazmi určenými na demokratickú súťaž.

Oni však tvrdia opak.

Téza, že akonáhle peniaze opustia účet strany, prestávajú byť štátnymi, je úplne absurdná. Ak by to tak bolo, ustanovenie zákona o zákaze financovania podnikania agentúr by celkom stratilo zmysel. Taký model nemôže prejsť.

Sme v našich končinách svedkami demokracie karpatského typu…

Celé je to postavené veľmi na hrane. Keby boli štátne peniaze cez agentúru použité výlučne na reálne PR služby pre stranu, tak ako to stanovuje zákon, bolo by to legálne. A keby konateľa vyplácali zo zisku, ktorý agentúra získala z iného, komerčného podnikania, bolo by to v poriadku. Ak však agentúra nedosahuje iné príjmy a je zrejmé, že odmeny vypláca zo štátneho príspevku, vzniká vážny problém a disproporcia. My to však bez prístupu k ich detailnému účtovníctvu nedokážeme s istotou zhodnotiť.

(Prepis rozhovoru je krátený. Celý si ho môžete vypočuť alebo pozrieť.)

Ján Ivančík
Zdroj: Aktuality/Štefan Kurilla

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame.