Záchrana planéty alebo čistá utópia? Viac ako 400 expertov OSN žiada koniec systému, aký doteraz poznáme

1. – 2. Hospodársky rast a zvyšovanie príjmovej či majetkovej nerovnosti niekedy idú ruka v ruke, ale nevyhnutne to tak byť nemusí. Podľa viacerých ukazovateľov v mnohých krajinách, vrátane Slovenska, ruka v ruke ani v súčasnosti nejdú. Preto riešenie problémov nerovnosti nemusí a ani by nemalo byť v zastavení hospodárskeho rastu. Ten je potrebný pre všeobecný pokrok, vrátane boja s chudobou, chorobami či s klimatickou krízou, pretože pre ne vytvára dodatočné zdroje a inovácie.

Globálny ekonomický rast v súčasnej podobe sa ale musí zmeniť – musí v tomto storočí skoncovať s pridávaním skleníkových emisií do atmosféry a tiež s inými „negatívnymi externalitami“, ktoré ohrozujú dlhodobú udržateľnosť súčasného ľudského (i neľudského) života na planéte. Napríklad v ekologickom cykle dusíka (t. j. naša ekonomická aktivita musí dodržiavať aj ostatné tzv. „planetárne hranice“ udržateľnosti).

Negatívne externality, ktoré ohrozujú dlhodobú udržateľnosť života na planéte
Zdroj: stockholmresilience.org

Ondrej Greguš, finančný analytik spoločnosti XTB

1. Súčasný model určite nie je bez chýb. Legitímnou témou sú najmä environmentálne náklady, teda škody na prírode a klíme, ktoré sa často nepremietajú do cien výrobkov, ako aj rastúca nerovnosť v rámci viacerých krajín. Na druhej strane však nemožno ignorovať, že práve ekonomický rast v posledných desaťročiach pomohol vytiahnuť z chudoby stovky miliónov ľudí, najmä v Ázii. Nepovedal by som preto, že model dosiahol svoje limity ako celok. Skôr potrebuje korekcie a lepšie nastavenie pravidiel, nie úplné nahradenie.

2. Degrowth otvára dôležitú diskusiu o tom, či by sme nemali väčšiu pozornosť venovať kvalite života než samotnému rastu HDP. Problém však vidím v praktickej realizácii. Mnohé rozvíjajúce sa ekonomiky stále potrebujú rast na znižovanie chudoby a zlepšovanie životnej úrovne.

Navyše verejné financie, dôchodkové systémy či investície sú dnes vo veľkej miere postavené na predpoklade rastúcej ekonomiky. Realistickejšou cestou sa mi preto javí snaha o efektívnejší a udržateľnejší rast, ktorý bude viac zohľadňovať environmentálne náklady, než zámerné obmedzovanie ekonomickej aktivity.

Anton Marcinčin, ekonomický analytik Konfederácie odborových zväzov

1. Asi pred týždňom bola publikovaná správa Plán na odstránenie chudoby nad rámec ekonomického rastu pod záštitou osobitného spravodajcu OSN pre extrémnu chudobu a ľudské práva. Je to 140-stranová správa pripravená po širokých konzultáciách s vyše 400 ľuďmi.

Správa považuje chudobu za systémové zlyhanie a navrhuje 21 opatrení v rámci transformácie ekonomických systémov, 12 opatrení v rámci pracovných politík a ekonomiky starostlivosti, 12 opatrení v rámci univerzálnych základných služieb a sociálnej ochrany, 10 opatrení v rámci ekologickej spravodlivosti, 12 opatrení v rámci transformácie medzinárodného hospodárskeho poriadku a 13 opatrení v rámci demokratického plánovania a riadenia.

Spomínaný článok teda vychádza zo zásadného materiálu. Existujúci model nás priviedol do situácie extrémnej koncentrácie bohatstva, a tým aj moci nad svetom v rukách niekoľkých ľudí. Autori správy úplne neodmietajú hospodársky rast, ale kladú (a odpovedajú na) základné ekonomické otázky, medzi ktorými je aj otázka spravodlivej distribúcie bohatstva.

2. Nezdôrazňoval by som „nerast“, obsiahla správa je napísaná špičkovými odborníkmi a je v súlade s mnohými inovatívnymi aktivitami minulých desaťročí. Z môjho pohľadu je to práve otázka distribúcie bohatstva, kde súčasný systém zlyháva vo viere, že z hospodárskeho rastu sa akosi automaticky ujde aj tým najchudobnejším. Myslím, že v nasledujúcich rokoch sa bude verejná debata vo svete podrobnejšie zaoberať jej jednotlivými piliermi.

Robert Chovanculiak, analytik inštitútu INESS

1. Ak sa pod súčasným ekonomickým modelom myslí ekonomický rast založený na trhových princípoch, potom určite nedosiahol svoje limity. Práve tento systém dokázal v posledných dvoch storočiach dostať miliardy ľudí z extrémnej chudoby. Neexistuje úspešný príklad krajiny, ktorej by sa podarilo dlhodobo zvýšiť životnú úroveň a odstrániť masovú chudobu bez ekonomického rastu, podnikania, investícií, obchodu a trhových stimulov.

Rozvojová pomoc a rozsiahle redistribučné schémy ešte žiadnu krajinu nedostali z chudoby.

Na druhej strane treba priznať, že od priemyselnej revolúcie prinášal ekonomický rast aj environmentálne náklady. No zároveň platí, že keď spoločnosť bohatne, ľudia začínajú viac požadovať a financovať kvalitnejšie životné prostredie. V ekonómii sa tento vzťah často opisuje ako Kuznecova krivka.

Preto je dnes v mnohých rozvinutých krajinách kvalita ovzdušia, riek či lesov lepšia než v prvej polovici 20. storočia. Od 90. rokov navyše vidíme, že je možné ekonomicky rásť a zároveň znižovať emisie CO₂. V Európe za toto obdobie klesli emisie približne o 35 až 40 %, zatiaľ čo ekonomika narástla o približne 75 %.

Momentálnou výzvou je, ako pomôcť rozvojovým krajinám ekonomicky rásť bez toho, aby si museli prejsť environmentálne náročnou fázou. Autori ako Piketty či Stiglitz v podstate navrhujú, že riešením je, aby si rozvinutý svet umelo zastavil vlastný ekonomický rast. To považujem za zásadný omyl. Európska únia dnes produkuje iba okolo 6 % svetových emisií CO₂, a preto má obmedzovanie európskeho rastu len limitovaný potenciál riešiť globálny klimatický problém. Zároveň by sme tým oslabili práve ten zdroj, ktorý vytvára nové technológie, inovácie a kapitál potrebný na čistejšiu energetiku.

Ekonomicky aj environmentálne rozumnejšia stratégia je naplno využívať plody nášho rastu na to, aby sa rozvojovým krajinám dostali k čistejším technológiám rýchlejšie a lacnejšie. Namiesto zatvárania európskych fabrík v mene nerastu by sme mali hľadať spôsoby, ako európsku pridanú hodnotu, know-how a kapitál využiť napríklad na nahrádzanie uhoľných elektrární v Afrike či Ázii.

Inými slovami: otázka nemá znieť, ako zabrániť tomu, aby sme zarobili ďalšie euro. Otázka má znieť, ako každé euro využiť tak, aby znížilo čo najviac emisií a zároveň zlepšilo život ľudí.

2. Vzdať sa ekonomického rastu neznamená len mať menej zdrojov na materiálny blahobyt. Znamená to aj menej zdrojov na vzdelávanie, zdravotníctvo, sociálne služby, voľný čas, výskum a vývoj. A práve výskum, inovácie a investície sú nevyhnutné na vývoj zelených technológií a ich zavádzanie do praxe. Boj proti ekonomickému rastu je preto zároveň bojom proti našej schopnosti zlepšovať životné prostredie a prispôsobovať sa budúcim rizikám.

V prípade tohto reportu však nejde iba o kritiku rastu. Dokument obsahuje celý súbor veľmi ambicióznych návrhov, ktoré sa dajú zhrnúť nasledovne: výrazne zdaniť najbohatších, vytvoriť nové globálne inštitúcie a centrálne financovať vybrané rozvojové, klimatické a sociálne ciele. Ide teda o starú predstavu centrálne plánovanej redistribúcie, len prenesenú na globálnu úroveň.

Konkrétne autori navrhujú vytvoriť Global Justice Fund, ktorý by ročne prerozdeľoval zdroje vo výške približne 10,3 % svetového HDP. Z neho by sa financovali najmä rozvojové projekty. V praxi by išlo o akési celosvetové eurofondy, iba v omnoho väčšom rozsahu. Okrem toho navrhujú globálnu daň z príjmu s hornou sadzbou až 90 % a globálnu daň z majetku, ktorá by pri miliardároch dosahovala až 20 % ročne. Cieľom má byť aj extrémne stlačenie príjmových a majetkových rozdielov – príjmová škála približne 1 : 5 a majetková škála približne 1 : 10.

Report zároveň navrhuje skrátenie pracovného času, zmeny v stravovaní vrátane nižšej spotreby mäsa, presun ekonomiky od materiálnej spotreby k službám, ako sú kultúra, vzdelávanie a zdravotníctvo, ako aj vznik novej svetovej meny a zásadnú reformu medzinárodných finančných inštitúcií.

Z ekonomického pohľadu ide o mimoriadne megalomanskú predstavu, že svet možno pretvoriť podľa jedného centrálneho plánu. Problém nie je v tom, že autori chcú menej chudoby, lepšie zdravotníctvo alebo čistejšie životné prostredie. To sú legitímne ciele. Problém je v presvedčení, že ich možno dosiahnuť globálnym zdaňovaním, globálnym prerozdeľovaním, globálnou reguláciou príjmov a globálnym politickým riadením ekonomiky.

Trhová ekonomika nie je dokonalá, ale má jednu zásadnú výhodu: umožňuje miliónom ľudí slobodne spolupracovať, experimentovať, investovať, riskovať, zlyhávať a objavovať riešenia, ktoré žiadna centrálna autorita nedokáže vopred naplánovať. Práve tento proces priniesol rast životnej úrovne, technologický pokrok aj schopnosť postupne znižovať environmentálnu záťaž. Viac o tom, ako tento proces funguje, píšem v knihe O pôvode prosperity.

Ak by sa podobná agenda skutočne presadila, výsledkom by podľa mňa nebola spravodlivejšia a udržateľnejšia spoločnosť, ale chudobnejší, menej slobodný a technologicky stagnujúci svet. Dobrou správou je, že predstava takejto globálnej ekonomickej vlády je politicky aj prakticky takmer neuskutočniteľná.

Jediná dobrá správa v tomto reporte je, že takáto svetová vláda je absolútne neuskutočniteľná. V jednej vete: sú to všetko rozprávky pre dospelých. Pre dospelých ľudí, ktorí žijú v slonovinových vežiach akadémie a rôznych aktivistických organizácií.