Plavkyňa Soňa Rebrová bojuje s ľadom aj ľuďmi. Načo tam lezieš? pýtajú sa

Voda bola studená, ale zvládla to. Vstup je podľa Sone najhorší. Prvé dve minúty jej bola zima, ale to človek skrátka musí prežiť, potom to už prejde. Zima zostane na približne rovnakej úrovni, a to sa dá vydržať. Zima jej nie je ani v bazéne, kde pravidelne pláva. A otužuje.

V tom vidí skvelý nástroj, ako sa popasovať s menopauzou: „Stále mi bolo teplo, priam horúco. Otužovanie mi prinieslo úľavu. Tak som vlastne začala aj so zimným plávaním. Zistila som, že sú nejaké súťaže, tak som začala chodiť na preteky. Bola to super príprava na Arktídu. Za jednu zimu som zaplávala aj 50 kilometrov vo vode, ktorá mala iba okolo päť-šesť stupňov, čiže Arktída už nebol problém.“

Soňa Rebrová
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Arktída aj Himaláje, ktoré overili zdravie

Keď človek chce zaplávať ľadový kilometer v Arktíde, musí mať za sebou naplávané aj natrénované, no zároveň musí mať lekársky posudok. Lekári vykonajú vyšetrenia, ktoré majú hovoriť o dobrom stave plavca. Po odplávaní náročného úseku totiž môže, pri vychádzaní z vody, zlyhať napríklad srdce. Aj Soňa sa dala vyšetriť, kamarátka jej dokonca odporučila dať si zobrať krv na zrazeniny.

Vyšiel jej vysoký faktor osem, čo znamená, že ide o problém so zrážanlivosťou krvi, kedy je človek oveľa náchylnejší dostať zrazeninu krvi. Práve tie môžu po extrémnom výkone spôsobiť kolaps. Soňa by mala mať okolo 150, no jej hodnoty ukazovali 600.

„Bála som sa, nevedela som, čo mám robiť. Všetci mi hovorili, že na Arktídu nemám ísť, že to je nebezpečné, že zomriem. Nakoniec sme dali dokopy tím z celého sveta. Bola som tam ja, kamarátka, lekár, muž, ktorý si urobil skúšky ako komisár a môj manžel. Zistili sme, že tam žije ešte jeden Slovák, tak sme sa dohodli, že nám tam bude pomáhať, variť a robiť ďalšie veci. Nakoniec tam bolo 12 chlapov, ktorí ma povzbudzovali na brehu. To bolo úplne super. A vtedy som si povedala, že to dám,“ opísala Slovenka, ktorá len v plavkách, plaveckej čiapke, s okuliarmi a štuplami preplávala 4 x 250 metrov medzi presne a jasne vyznačenými bójkami.

„Počas tréningov sa o mňa báli, ale potom videli, že to zvládnem. A keď som už išla tretíkrát, všetci začali hulákať, povzbudzovať ma, lebo videli, že sa nevzdám. Proste som to v tých posledných metroch doťahovala. Všetko dobre dopadlo, doplávala som, objímali sme sa, zvládli sme to. Je dôležité, že vyjdeš z vody a neodpadneš – keby niekto odpadol pri tom, ako vychádza, tak mu to podľa pravidiel neuznajú.“

Okrem tohto úspechu sa Slovensko so Soňou tešilo aj vtedy, keď plávala v Himalájach pol kilometra vo výške 4720 metrov nad morom.

„Musím priznať, že mi nebolo všetko jedno. Do vody som pomaly štvornožkovala, také blato tam bolo. Plávanie v tejto výške spôsobuje problémy so saturáciou kyslíka aj s dýchaním, bolela ma hlava, bola som rozbitá, unavená, nebola som si istá, či to zvládnem. Lekár mi potom povedal, že sa môžu zvýšiť vnútrolebečné tlaky, preto to tak bolí. A presne taký pocit som mala, akoby mi išla explodovať hlava. Hovorila som si, že budem plávať, ale môže sa stať, že omdliem, čo spravím? Našťastie som ten polkilometer zaplávala,“ opísala ďalší neuveriteľný zážitok.

Plávaním Soňa našla cestu k samej sebe a k vlastnému sebavedomiu, a to vo veku, kedy iní končia. Zbiera rekordy, no ako sama hovorí, u nás nie je organizácia, ktorá by zapísala takýto druh plávania, preto sa rozhodla spisovať to.

„Kde inde by som mohla zapísať, že som preplávala všetky naše priehrady za jedno leto? Že som preplávala slovenský úsek Dunaja? Nikto to nezapisuje. Chcem, aby to malo nejakú váhu. Poslala som to tiež do Slovenských rekordov. A tak sa stalo, že som mala zrazu dva rekordy. Potom sa mi to nejako zapáčilo. V Arktíde neboli žiadne Slovenky, a bola som asi štvrtá žena na svete, čo tam plávala v mínusovej vode, čiže to sa ráta tiež. Proste chodím a hľadám zaujímavé výzvy. Nie každý plavec má na to peniaze, alebo nechce cestovať, nevie reč. Musí to byť kombinácia, že vieš ísť, nebojíš sa to zorganizovať a potom spropagovať.“

Soňa Rebrová
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Dunaj náš slovenský

Soňa preplávala aj slovenský úsek Dunaja, a to v celkovej dĺžke 170 kilometrov. Šla do toho po intervencii Ministerstva životného prostredia, ktoré chcelo spropagovať Clean Danube Day. Nemala natrénované, no chcela plávať:

„Kamarátka ma uisťovala, že Dunaj má u nás dobrý prúd, ten ma aj potiahne. Tak som povedala, že to skúsim. Prvý deň sme prešli od Devína po prístav celkom rýchlo. Bol tam parádny prúd. No a potom sa to spomaľovalo, šlo to ťažšie. Po nejakom úseku už prúd nebol vôbec, musela som plávať. Neviem, 10 kilometrov? To bolo po nejakých 20 – 30 kilometroch už dosť. Povedala som si, že odtiaľto už niet návratu, musím to proste potiahnuť. Tak som ten deň nejako doplazila, úplne pomaly, všetko ma bolelo. Skoro som nejedla. A potom som zistila, že plavci majú piť každú polhodinu nejaký energický nápoj. Musia tam byť sacharidy, elektrolyty, ktoré športovca držia pri živote.“

Plávanie cez celý slovenský úsek Dunaja bolo pre Soňu Rebrovú najhoršie, aké doteraz zažila. Každý deň po sebe kraulovať 40 kilometrov znie ako skutočne hrdinský výkon. Všetko ju bolelo, ku koncu mala triašku od únavy. Tréner jej povedal, že keď zvládla toto, La Manche bude malina.

Zvládla to. Aj týmto plávaním zas o niečo viac spropagovala životné prostredie, potrebu ochrany našich vôd či ich kvalitu. V akcii za Čisté rieky sme vtedy vyzbierali okolo 4000 eur, z ktorých rieku čistili aj tam nasadili nejaké ryby.

Prečítajte si tiež:

Vďaka ľadovému plávaniu aj otužovaniu sa jej časom zlepšila imunita, aj keď to tak zo začiatku nebolo. Plávanie v studenej vode pomáha telu, no imunita je zo začiatku oslabená, preto by sa mali plavci po výkone zdržiavať kontaktu s inými ľuďmi aspoň po dobu 24 hodín. To si človek musí uvedomovať stále.

„Počas tréningov na La Manche som ochorela, a to na zápal mozgových blán. Ale zvládla som to,“ hrdo opisuje Soňa, ktorá však jedným dychom dodáva, že nemá balans. Pri masážach trpí, na pláži sa nudí už po 10 minútach. Plávanie sa stalo jej životom.

Nedávno jej kamarát vnukol nápad plávať medzi krajinami. Dá sa to napríklad v jazere medzi Francúzskom a Švajčiarskom. Plávať sa dá 25 kilometrov aj kratší úsek. Soňa je však opatrná. Odkedy plávala vo Francúzsku, má „značky“ po bielych medúzach. Láka ju nový pocit dobrodružstva vo vode.

Možno aj preto sa pustila do spolupráce s ochranármi, keď sa počas otvorenia ramienka Dunaja s názvom Malé Foki vrhla do jeho vôd a ako prvý človek ho preplávala priamo pred novinármi.

Prečítajte si tiež:

Hovoriť o tom, že robí, čo miluje, a ešte tým pomáha propagovať plávanie u neplavcov, je pre Soňu Rebrovú bytostne dôležitá kombinácia. V spojení s upozorňovaním na čistotu vôd dvojnásobne. Síce by už celý slovenský úsek Dunaja preplávať nechcela, ale, ako hovorí, záleží to od mnohých faktorov.

„Mne nejde o rekordy, tie sa nakoniec „minú“. Mne ide o to, že propagujem tento šport. Keď mi napísala nejaká pani, že vďaka mne začala otužovať a má nové zážitky, kamarátov, veľmi som sa potešila. Alebo mi jedna pani povedala, že ma kedysi dávno stretla, začala vďaka mne plávať a už chodí tretí rok, to je skvelé počuť. To ma baví. Ľudí môžem motivovať začať v akomkoľvek veku. Neriešiť ho. Veď aj ja som úplne obyčajná baba, čo začala neskoro,“ zasmiala sa a pokračovala.

„Niekto pláva a má z toho čistú radosť, hoci niekedy je to ťažké. Človek musí bojovať, mať v hlave nejakú víziu, aby ho to viedlo dopredu. Vždy sa mu nejaké to šťastie ukáže, aj keď to predtým nešlo s tým cieľom vybudovať. Tým, že som preplávala La Manche, som pritiahla pozornosť a veľa sa o mne aj športe písalo. Ale ja som to tak nebrala. Kto raz začne, tak začne, urobí prvý krok, druhý, posunie sa ďalej. Treba spraviť ten prvý krok, ono sa to potom samé nejako posunie,“ dodala na záver naša snáď najznámejšia ne-plavkyňa a rekordérka Soňa Rebrová.