Herec Matúš Kvietik: moji díleri predávali kokaín aj našim politikom

Ale poviem vám, bolo to šialené obdobie. Začali ma prenasledovať autá, pred mojím vlastným autom vybuchla bomba, vyhrážali sa mi smrťou a tým, že budem ďalší, kto pôjde sedieť. V istých momentoch som sa cítil ako v divokých 90. rokoch.

Čítala som, že vás ktosi prirovnával k mladému Kičurovi, synovi vplyvného obvineného funkcionára Štátnych hmotných rezerv, ktorý získal luxusné byty v Bratislave. Urazilo vás to?

Nie, prišlo mi to vtipné. Mimochodom, to povedal ten istý človek, ktorý stál za tou bombou pred autom. Viem presne, o koho išlo. Neurazilo ma to. Ak by som mal k dispozícii také peniaze, určite by som netočil seriál Oteckovia.

Takže ste toho veľa nemali.

Kiež by som mal.

Predsa len, po otcovi raz budete dediť peniaze, ktoré zarobil rôznym spôsobom.

Priznám sa, že ani len netuším, koľko peňazí môj otec má. Nie sme spolu v kontakte, takže nepoznám jeho majetkové pomery. Neviem ani, čo aktuálne robí a nemám o ňom žiadne informácie.

Ako dlho sa nerozprávate?

Päť rokov.

V obchodnom registri som si všimla, že od júla 2023 figurujete v dozorných radách dvoch jeho bývalých firiem. On tam už síce nepôsobí, no je tam váš brat. Ak sa chcete od otca dištancovať, prečo ste vo firemných štruktúrach?

Momentálne sa veľmi aktívne rieši môj výmaz z týchto firiem. Priznám sa, že si ani nepamätám, s akým zámerom to vtedy vzniklo. Jedna z nich, MK Brothers, bola založená ešte v našom detstve, pravdepodobne kvôli nejakému sporeniu. Finančnému svetu, bohužiaľ, nerozumiem a momentálne som v štádiu, kedy odtiaľ definitívne odchádzam.

Všimla som si, že váš brat akoby prebral po otcovi miesto v týchto firmách. Čiže on má bližšie k biznisu ako vy?

Tak, očividne.

Hneváte sa na políciu alebo prokuratúru za to, že váš otec stojí pred súdom?

Nie. Verím justícii. Ak existuje podozrenie, má sa vyšetrovať a dopad nech je taký, aký má byť.

Na Slovensku viacero známych ľudí z biznisu a politiky stíhajú vo veľkých kauzách, napríklad Brhel, Bödör, Gašpar. Príbuzní ich často verejne obhajujú s tým, že ide o politické procesy a sú nevinní. Povedali by ste to o svojom otcovi?

No neviem, neviem. S rodinou a starým otcom sme mali dohodu, že sa k týmto témam nebudem vyjadrovať a tohto postoja sa držím. Takže: bez komentára. Verím, že aj moje mlčanie je vyhlásením samo o sebe. Ako som už povedal: verím justícii, verím v spravodlivosť – možno naivne, ale verím.

Matúš Kvietik v relácii Na rovinu s Laurou Kellö Kalinskou
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Prejdime teraz k vám. Pred časom ste s kolegom Lukášom Frlajsom spustili nový projekt s názvom „Ďalší zbytočný podcast“. Paradoxne v ňom nehovoríte o zbytočnostiach, ale o veľmi dôležitých témach – o vašom živote a závislosti. Spomínali ste alkohol, marihuanu, halucinogénne huby a nakoniec tvrdý pád do kokaínu. Ako sa vám to vymklo spod kontroly?

Je to pomalý a postupný proces. Človek ani nevie ako, kedy a za akých okolností sa to stane. Zrazu sa ocitnete v bode, kedy si uvedomíte, že je zle. Situácia je kritická, už to nemám vo svojich rukách. Vlastne som to už dávno nemal pod kontrolou. Moment skutočného precitnutia prišiel zhruba rok predtým, než som s tým definitívne sekol. Bolo to dva a pol roka dozadu, keď som aktívne nakrúcal seriál Dunaj, k vašim službám. Vtedy to už bolo naozaj zlé.

Pamätáte si na svoju prvú čiaru kokaínu?

Jasné, pamätám si to presne. Bolo to na klavíri u jedného kamaráta. Je to ako prvý sex, na to nezabudnete. Na začiatku je to – tak ako pri každej droge – ten najlepší pocit, aký môže človek zažiť. Rozprával som sa o tom s prednostom sanatória na Prednej Hore a ten mi povedal jednu tragickú, no absolútne presnú vec: keď sa človek dostáva zo závislosti, je preňho nesmierne ťažké priznať si, že už nikdy v živote mu nebude tak akože dobre, ako počas tých „pozitívnych“ období brania drog. Lenže problém je, že pri takom aktívnom a každodennom užívaní, aké som mal ja, už človek žiadny pôžitok necíti. Nie je na tom nič pozitívne, je to len vedomá sebalikvidácia.

Nie každý, kto vyskúša drogu rekreačne, spadne do kolotoča závislosti. Vyhodnotili ste spätne, prečo ste tomu prepadli práve vy?

Samozrejme. Jediná vec, ktorá mi skutočne zachránila život, bolo navštevovanie stretnutí anonymných narkomanov. Prvé tri mesiace som na tie mítingy chodil každý jeden boží deň. Vedel som, že problém je natoľko závažný, že si vyžaduje každodenné riešenie. Bol to dôsledok pomalého, dlhoročného tlaku vecí, ktoré som nedokázal ventilovať iným, zdravým spôsobom. Keď som objavil drogy, moje podvedomie rýchlo pochopilo, že toto bude môj ventil a forma terapie.

Na začiatku mojej liečby som sa rozprával s jedným zo stálych členov a pýtal som sa ho, či som tie drogy nemohol udržať len v rovine občasných párty. Povedal mi: „Ty nie. Ty si bol závislý od prvej čiary, len si o tom nevedel.“ Keď sa na to pozriem spätne, mal pravdu.

Súvisí to aj s úzkosťami a depresiami, o ktorých ste verejne hovorili? Sú ľudia s týmito diagnózami náchylnejší spadnúť do závislosti rýchlejšie?

Určite áno. Sú to také nešťastné „bonusové body“ v celom procese. Ľudia z rôznych odvetví a s rôznymi psychickými ťažkosťami riešia svoje vnútro práve takto. Je to koláž viacerých vecí v živote.

Na mítingoch anonymných narkomanov pracujú s filozofiou, ktorú som spočiatku vnímal len ako barličku, no čím viac som nad ňou premýšľal, tým väčšiu logiku mi dávala. Hovorí sa v nej, že kvôli genetickej lotérii, predispozíciám, osudu a prostrediu skrátka existujú ľudia, ktorí nemajú na výber a jedného dňa sa závislými stanú. Sú to skrátka osobnosti tak silno naklonené k závislosti, že ten moment v ich živote jednoducho príde.

Fakt, že máte problém, ste si uvedomili sám, alebo vás varovalo okolie?

Keď sa pohybujete v okolí, ktoré v tom ide s vami, nikto vás nevaruje. Vtipné je, keď vám sami alkoholici začnú hovoriť, že to už preháňate. Aj to sa stáva dosť často. Ja som na to postupom času prišiel sám, keď som si chcel dať jeden deň pauzu a nedokázal som to. Vtedy som vedel, že je problém.

Ako dlho ste to dokázali tajiť pred rodinou a blízkymi? Ja si to vôbec neviem predstaviť, ako ste to pred nimi kryli. Asi ste potom veľmi dobrý herec.

Fantastický. Tým sa vraciame k vašej prvej otázke. Každá droga sa skrýva inak. Marihuana sa maskuje ľahko, lysohlávky sa skrývajú ťažko, tie človek bráva osamote. Ale nechcem tu dávať žiadny návod. Kokaín je však extrémne náročné skrývať. Pri každodennom užívaní fungujete na troch hodinách spánku, prežívate ťažké dojazdy a cez deň sa musíte neustále „nakopávať“. Človek začne vyzerať mimoriadne choro a zle. V rodine sa už začali objavovať otázky, čo sa so mnou deje, a situácia sa zhoršovala, až kým som s tým nevyšiel von sám.

Povedal som im to otvorene, ale vtedy som bol ešte v štádiu, kedy som problém síce pomenoval, no reálne som ho riešiť neplánoval. Skutočné odhodlanie prišlo až neskôr.

Prečo ste sa teda priznali v čase, kedy ste to ešte nechceli riešiť? Čo vás donútilo?

Hľadal som validáciu. Závislosť je vo svojej podstate neuveriteľne egocentrická záležitosť. Človek sa uzavrie do vlastnej bubliny sebaľútosti a nedokáže z toho bludného kruhu vystúpiť. Moje priznanie bolo len hľadaním ľútosti u druhých. Bol to taký feťácky kalkul: „Pozrite sa na mňa, ako strašne nezvládam svoj život a ako veľmi mi je zle.“ Nešlo o skutočnú žiadosť o pomoc.

Z úst bývalých narkomanov neraz počujeme, že nezáleží na tom, či ste z bohatej alebo chudobnej rodiny. Jednoducho peniaze na drogy sa vždy nájdu. Poznám prípady, kde deti okradli svojich vlastných rodičov. Vy ste už spomínali, že ste si požičiavali peniaze od rodiny.

Primárne od kamarátov.

Od otca nie, predpokladám.

Nie, od otca určite nie. Požičiaval som si hlavne od kamarátov.

Ale chcem opraviť jednu dôležitú vec: bývalý feťák neexistuje.

Abstinujúci.

Áno. Sme len abstinujúci. To je nesmierne dôležité podčiarknuť. Veľa ľudí si myslí, že ak sú nejaký čas čistí, sú „bývalí“. My si to však so sebou nesieme do konca života.

Je jedno, v akej sociálnej vrstve sa človek nachádza, závislý si cestu k látke vždy nájde. Sú príbehy, kedy otec rodiny rozpredá televízor a domáce spotrebiče len preto, aby mal na alkohol, kým je rodina preč.

Aj vy ste niečo dôležité predali, aby ste mali na drogy?

Predal som len nejakú vlastnú elektroniku, čo chod domácnosti neohrozilo. Ja som nikdy nezašiel tak ďaleko, že by som kradol alebo okrádal rodinu. Požičiaval som si s vedomím, že im to raz vrátim.

Už vám odpustila rodina?

Verím, že áno. Najmä s mojou mamou, s ktorou som prežil celý život, máme dnes ten najlepší vzťah, aký sme kedy mali. Prvý polrok, keď sa človek dostáva zo závislosti, je čisté peklo. Je to ten najhorší rok, aký si viete predstaviť.

Pre matku to musel byť obrovský strach a nedôvera.

Brutálny. Stačilo, že som sa neozval 24 hodín a už prežívala katastrofické scenáre. Keď som jej len tak zatelefonoval, zľakla sa, či som do toho znova nespadol. Tieto momenty sa opakovali, ale dnes sme už v štádiu, kedy mám jej plnú dôveru. Je to nesmierne príjemný pocit.

Neprekáža mame, že o tom hovoríte takto verejne v podcaste?

Nemá na výber. Mojím a Lukášovým zámerom bolo otvoriť tému takým štýlom, akým o nej verejne známi ľudia bežne nehovoria. Keď som prišiel na prvé stretnutie anonymných narkomanov, dozvedel som sa množstvo informácií, ktoré nie sú verejne dostupné a nehovorí sa o nich takým empirickým štýlom, ako by som o tom chcel počúvať ja.

O abstinenčných príznakoch sa nehovorí z pohľadu reálnej skúsenosti. Ľudia si myslia, že absťák znamená len to, že sa do tretej rána trasiete v horúčkach. To funguje tak prvý týždeň. Skutočný abstinenčný príznak je to, že váš mozog začne neúprosne pracovať proti vám a neprestáva. Podvedomie vie, že kokaín vám uľavil vždy, keď vám bolo psychicky zle – čo bolo v podstate neustále. Keď na mňa príde absťák dnes, je to psychický tlak, ktorý ma deptá do takej miery, že neviem myslieť na nič iné, len ako uniknúť z toho nihilizmu pomocou drogy. To sú tie skutočné „cravingy“ (chute). Chcel som, aby ľudia, ktorí prežívajú to isté, našli v mojich slovách pochopenie. Nie som profesionál ani terapeut, hovorím len zo svojej vlastnej skúsenosti.

Ale odporúčate im odborníkov.

Každému, kto ma kontaktuje, hovorím to isté: vyrozprávať sa mi môžete, ale ten zásadný krok a vyhľadanie odbornej pomoci musíte urobiť vy sami.

Spomínali ste, že ste boli na pohrebe známeho, ktorý zomrel po kombinácii alkoholu, kokaínu a liekov na spanie. Nie je takáto tragická skúsenosť dostatočne odstrašujúcim mementom?

Racionálny človek by povedal, že áno. Mňa psychológia závislosti nesmierne fascinuje. Závislý mozog nemení svoje vzorce správania, ale začne si ohýbať logiku.

Ospravedlňuje si to.

Závislý človek si nepovie: „Ak sa opijem, dám si gram kokaínu a zapijem to Xanaxom, tak to asi neprežijem.“ On si povie: „Dnes som sa ožral. Aby som zajtra nemal opicu, musím si dať kokaín, a aby som zaspal, musím si dať Xanax. Nebude mi síce dobre, ale zajtra si dám pol dňa pauzu, dostanem sa do normálu a môžem fungovať znova.“

Vidím to na ľuďoch vo svojom okolí, ktorí v tom stále lietajú, ako si hľadajú jednu výhovorku za druhou. Je frustrujúce vidieť ich robiť presne tie isté chyby, ktoré som robil ja, pretože vzorec správania pri závislosti je u každého takmer identický. Je fascinujúce, ako dokonale nás dokáže vlastný mozog oklamať.

Nebojíte sa stretávať s ľuďmi, ktorí stále aktívne berú? Nemáte strach, že vás tá atmosféra stiahne späť?

Nestretávam sa s nimi. Robím všetko pre to, aby som si chránil svoje mentálne zdravie a nevystavoval sa situáciám, ktoré by ma mohli pokúšať. Rok som vôbec nebol nikde v meste. Keď dnes vojdem do podniku, mám už jastrabie oko – presne viem, kto s akým zámerom odchádza na toaletu. Ak viete, čo máte hľadať, vidíte to hneď. Veľmi dlho som sa tomu vyhýbal, dnes sa do spoločnosti vraciam len veľmi pomaly a opatrne. Mám skupiny ľudí a konkrétne osoby, s ktorými nesmiem byť v žiadnom – ani telefonickom, ani fyzickom – kontakte. Na toto si dávam brutálny pozor. Byť priamo pri tom, ako niekto berie, by som nezvládol. Bolo by to ako kráčať po žiletke.

Na Instagrame ste v reakcii na vyjadrenia Romany Tabakovej povedali aj poznámku, že ste na kokaín neminuli toľko, čo priemerný slovenský politik. Koho ste tým mysleli?

Je nutné sa k tomu vyjadrovať?

Áno. Aspoň naznačte. Nemusíte menovať, aby ste nečelili žalobe, ale stretli ste sa počas svojho aktívneho obdobia užívania drog s politikmi, ktorí ich brali tiež?

Priamo nie. Mal som však vo svojom okolí štyroch aktívnych dílerov a dvaja z nich dodávali kokaín aj istým politikom.

Hovoríme o koalícii alebo opozícii?

Aj z vládnej koalície, aj z opozície. Takže z oboch strán.

A vidíte to na tých ľuďoch, keď ich sledujete?

Áno.

Čo si všímate? Zreničky, škrabú si nos?

Zreničky na obrazovke neuvidíte. Sú to skôr špecifické tiky, prehnaná aktivita a náhle výkyvy energie – kadencia, ktorá prudko vystrelí nahor a potom padá. To je pre kokaín typické. Ale veď to je všeobecne známa vec, nie?

Hovoríme aj o nejakom ministrovi?

Prosím vás, chceme mať na krku žalobu?

Snáď by sme ju zniesli. Takže hovoríme aj o nejakom ministrovi?

To je vaša interpretácia, ja som to nepovedal.

Matúš Kvietik v relácii Na rovinu s Laurou Kellö Kalinskou
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Prijali ste fakt, že už celý život budete mať nálepku feťák?

Som s tým v pohode. Vnímam to ako moju objektívnu nálepku, sám so to o sebe dobrovoľne povedal. Ak ju niekto nepoužíva v osobných útokoch, tak mi je to jedno.

V jednom podcaste ste priznali, že vás doslova zachránilo, že aj v tom najturbulentnejšom období vášho užívania drog ste neprišli o kontakt s deťmi. Na druhej strane, nepomohlo by vám viac ultimátum od expartnerky, že kým sa nespamätáte, dcéry neuvidíte?

To je brutálne ťažká otázka. Som mimoriadne šťastný ako sa Lenka, mama mojich detí, k tomu celému postavila. Skladám pred ňou gigantický klobúk za to, ako v tom čase stála pri deťoch, kým ja som sa zatváral do svojho sveta. Nedokážem jej byť dostatočne vďačný. A na vašu otázku nemám odpoveď. Neviem ako by som zareagoval. Mám to asi 50 na 50. Ak by som dostal ultimátum, že už nikdy neuvidím deti, na 50 percent by som asi zareagoval, že dobre, už nebudem brať drogy. Ale je tam aj 50 percentná šanca, že by som zareagoval opačne: aha, tak takto sa ideme hrať tú hru, tak dobre. A dopadol by som ešte horšie.

A teraz o tom triezvy premýšľate asi inak ako by to bolo pred rokmi pod vplyvom…

Teraz a triezvy som strašne rád, že som o tie deti neprišiel. To je aj taká filozofia, či sa mám dať dokopy kvôli niekomu, kvôli deťom. Ale takto to úplne nefunguje. Človek sa musí dať v prvom rade dokopy kvôli sebe a potom z toho deti budú mať osoh. Ako keby sa uzdravil kvôli nim.

Už ste viackrát spomenuli, že máte najlepšie vzťahy aké ste kedy mali a že ste rád triezvy. Aj vám niekedy napadne, že síce je to triezvy, ale v porovnaní s minulosťou nudný život?

Nie, vôbec, triezvosť pre mňa nie je nudný život. Samozrejme, istú dobu mi bolo akoby ľúto, že nejdem von, nejdem sa opiť. Ale už mi to vôbec nechýba. Našiel som si radosti v iných veciach. Už som v štádiu, že ak aj idem do spoločnosti, tak mi tie drogy a alkohol vôbec nechýbajú. Najhoršie je to v samote, vtedy mi dokážu chýbať drogy, mozog mi začne šrotovať, chute mi strieľajú cez plafón. Ale aj na to mám už mechanizmy, ako s tým bojovať.

Zajedáte tie chute?

Nie, to som kedysi robil, ale už nie. Lebo aj to je závislosť. Keď je veľmi zle, idem do fitka, silový tréning, boxovať. Mám na telefóne mojich najbližších ľudí, tiež abstinujúci závislí. O druhej ráno môžem zavolať, že mi je zle, že mám chute a potrebujem sa rozprávať. Oni tam na to sú, aby sa rozprávali, zároveň ja som pre nich. Problém je vtedy, ak máme chute obaja.

Matúš Kvietik v relácii Na rovinu s Laurou Kellö Kalinskou
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Ministerstvo vnútra pod vedením Matúša Šutaja Eštoka má teraz takú roadshow „Na vlastnej koži” zameranú na prevenciu proti drogám, kyberšikane a týraniu zvierat. Je tam akýsi interaktívny kamión, ktorý má vizualizovať následky drogovej závislosti a pod. Na podujatiach spieva kontroverzný umelec Rene Rendy, ktorý nahral pesničky o pive či vodke a v minulosti bol podozrivý z drogovej trestnej činnosti. Tak čo hovoríte na túto formu prevencie za viac ako 750-tisíc eur?

No keď ste to takto zhrnuli, mám k tomu čo dodať? Veď to je taký surreálny nápad, dať toto dokopy a vypustiť to von. Ja verím, že ľudia sa dokážu meniť, aj prejsť nejakou rekonvalescenciou, ale spievať na takom podujatí pesničky o vodke mi pripadá scestné.

Máme na Slovensku výborných edukátorov, ktorí k tejto téme majú čo povedať. Prečo si na takúto akciu nezavolajú hudobníka Braňa Jobusa? Alkoholik, 25 rokov čistý, človek, ktorý má odžité, vie, čo je to byť triezvy, perfektne vie o tom rozprávať.

Podobne Martin Valihora.

Napríklad. Sú medzi umelcami mená, ktoré by sa hodili do tohto konceptu viac.

Argument Matúša Šutaja Eštoka je ten, že Rene Rendy priláka pozornosť. Neviem, či je populárny vo vekovej kategórii školákov…

My doma počúvame Mira Jaroša.

Ten tuším robil reklamu na borovičku, neviem, či by on bol najlepší nápad.

Ja si len nie som istý, či pri edukačnej protidrogovej kampani je nutné vytvárať nejaké kontroverzie, aby sa predala. Je to príliš seriózna téma, závislosti vnímam ako jeden z najvážnejších problémov tohto storočia. Robiť kontroverzie, aby sme prilákali pozornosť považujem za lacné, hlúpe a urážlivé.

Koncom decembra 2025, keď zo Slovenského národného divadla museli odísť viacerí herci, ste sa verejne rozčúlili, že sa o situácii vedelo dlho, no nikto nič neurobil. Pýtali ste sa, kde je kultúrny štrajk a prečo zostalo len pri verbálnom nesúhlase. Kam sa umelecká obec od tej chvíle posunula?

Záleží na tom, ktorú máte na mysli. Mám pocit, že napríklad situácia okolo STV, čo je veľmi aktuálna vec, bola pre mňa kuriózna a zaujímavá. Veď naozaj veľké mená vyhlásili, že so Slovenskou televíziou spolupracovať nebudú.

Máte rovnaký postoj?

V niečom áno. Nechcem tu vyplakávať z pozície nejakého privilegovaného človeka, pretože viem, že finančné problémy trápia celé Slovensko. No keďže sa pohybujem v kultúre, vyjadrím sa za ňu: kultúrna obec je momentálne v totálnom krachu. Ruší sa jeden projekt za druhým, chýbajú financie, reklamné agentúry nedávajú peniaze do televízií, čo generuje brutálne rozpočtové problémy.

Preto absolútne chápem argumenty hercov, ktorí prácu v STV prijali, pretože skrátka potrebujú z niečoho žiť a platiť účty. Zároveň si vážim gesto tých, ktorí sú na tom finančne lepšie a môžu si dovoliť takúto ponuku odmietnuť ako vyjadrenie postoja. O tejto téme sme viedli dlhé debaty s mnohými kolegami, napríklad s Kristínou Tormovou. Som rád, že veci sa aspoň hýbu.

Prežije kultúrna obec ministerku Martinu Šimkovičovú a Lukáša Machalu?

Áno, určite. V kultúre je veľa zložiek, ktorých sa tieto politické kroky priamo nedotýkajú, a verím, že to prežijeme. Mnohým kolegom z môjho okolia, ktorí čelia nespravodlivosti, veľmi fandím a súcitím s nimi. Veľmi ma mrzí napríklad prípad Daniela Žulčáka, ktorý bol prepustený z Národného divadla. Strávil som s Dankom posledné dni a nesmierne sa mi páči, ako funguje a ako si drží skvelé nastavenie mysle. Som jeho veľký fanúšik. Vidieť týchto ľudí, ako sa napriek krivdám dokážu obracať a bojovať ďalej, mi je veľmi sympatické a strašne im držím palce.