Ženy sa viac než cudzích ľudí musia báť vlastných partnerov. Prípad Zuzany z Gelnice otvoril otázky o systéme
obchodnyregister
2026.06.26.
Bála sa o život a žiadala ochranu. O niekoľko mesiacov ju manžel zavraždil.
Najprv sa obrátila na súd, pretože sa bála svojho manžela. Tvrdila, že ju po návrate k alkoholu fyzicky napadol, a žiadala zákaz priblíženia. Súd jej návrh zamietol s odôvodnením, že muž bol v tom čase vo väzbe. O niekoľko mesiacov neskôr sa jej manžel dostal na slobodu a len 11 dní nato Zuzanu zavraždil.
Prípad 47-ročnej matematičky a matky dvoch detí z Gelnice vyvolal otázky nielen o funkčnosti systému ochrany obetí domáceho násilia, ale aj o tom, od koho ženám v skutočnosti hrozí najväčšie nebezpečenstvo.
Zuzana nebola jediná
To, že Zuzana prišla o život rukou svojho manžela, pritom nie je ojedinelá tragédia. Analýzy slovenských prípadov ukazujú, že približne tretinu zavraždených žien na Slovensku usmrtia ich súčasní alebo bývalí partneri. V priemere ide o osem žien ročne. Toto číslo za minulý rok podľa poslankyne PS Lucie Plavákovej stúplo až na 17 prípadov. „To je každý mesiac jedna až dve ženy,“ napísala s tým, že o tomto čísle informovala prezidentka Policajného zboru Jana Maškarová.
Čítajte viac Prepustili ho z väzby, o 11 dní bola jeho manželka mŕtva. Obvinený Tomáš V. skončil za mrežami Napriek tomu, že podobné prípady pravidelne vyvolávajú mediálnu pozornosť, vraždy žien rukou súčasných či bývalých partnerov sa na Slovensku opakujú. Viaceré prípady z posledných rokov pritom ukazujú podobný scenár.
Minulé leto v Rožňave dobodal 57-ročný muž svoju manželku Olinu pred miestnou cirkevnou školou. Olina tam čakala na ich osemročného syna. Ani nie týždeň pred Vianocami zase polícia vyšetrovala na prvý pohľad tragickú dopravnú nehodu na diaľnici D1. Na mieste našli mŕtvych manželov Jozefa a Janu z Trenčianskych Teplíc, no vyšetrovanie neskôr ukázalo, že 52-ročná Jana bola mŕtva ešte pred zrážkou. V ich dome našli krv i ďalšie stopy. Prípad napokon vyšetrovali ako vraždu. Viacerí z okolia páru pritom tvrdili, že Jozef bol násilný.
Čítajte viac Vražda ženy v Gelnici vyvolal vlnu otázok, šéfka polície nariadila kontrolu. Štát už chystá zmeny Len niekoľko dní nato v Brunovciach 49-ročný muž dobodal svoju 50-ročnú manželku. Pomoc privolala ich dospievajúca dcéra. Matku sa mala snažiť brániť a pri útoku sama utrpela zranenia.
Nebezpečenstvo býva doma
„Zo skúseností nielen z našej práce, ale aj všeobecne vieme, že páchateľmi násilia, vrátane sexuálneho násilia, sú väčšinou buď ľudia z blízkeho okolia obete, alebo ľudia, ktorých obeť poznala. Môže ísť o niekoho, s kým sa stretla, o nevydarené rande, o človeka, s ktorým sa bežne stretáva, alebo o najbližších ľudí,,“ uviedla pre Pravdu riaditeľka krízového centra Nádej Adriana Havašová.
Čítajte viac Dalo sa zabrániť brutálnej vražde ženy v Gelnici? Susko, Šutaj Eštok a Žilinka žiadajú preverenie systému Podobné tragédie pritom nepozorujeme len na Slovensku. Podľa údajov Úradu OSN pre drogy a kriminalitu (UNODC) a organizácie UN Women v roku 2024 prišlo násilne o život približne 83-tisíc žien a dievčat. Až 60 percent z nich bolo zavraždených rukou partnera, bývalého partnera alebo iného rodinného príslušníka. Znamená to, že každý deň takto zomrie v priemere 137 žien a dievčat, teda jedna približne každých desať minút.
Fakt, že ženy sú najčastejšie obeťami násilia zo strany partnerov, bývalých partnerov, pritom pravidelne vyvoláva kontroverzie. Na sociálnych sieťach aj v politických debatách sa objavujú názory, že podobné vyjadrenia predstavujú útok na „normálnych mužov“, ktorí sa starajú o tradičné rodiny alebo ich zbytočne stavajú do pozície potenciálnych páchateľov.
„Muži násilím, zastrašovaním a ponižovaním získavajú vo vzťahu prevahu a za motív ich konania považujeme snahu o získanie moci a kontroly,“ vysvetľuje sociologička Barbora Burajová z Inštitútu pre výskum práce a rodiny.
Podľa nej je preto chybou posudzovať iba posledný násilný skutok bez toho, aby sa zohľadnil širší kontext predchádzajúcich vyhrážok, kontroly či útokov. Takýto prístup môže viesť k podceneniu rizika a môže mať fatálne následky.
Foto: Pravda, TASR, František Iván
Násilie nie je súkromná vec
Odborníčky upozorňujú, že pomenovanie toho, kto najčastejšie pácha partnerské násilie, nemožno zamieňať s obviňovaním všetkých mužov. Sociologička Sylvia Porubänová, výkonná riaditeľka Slovenského národného strediska pre ľudské práva, zdôrazňuje, že ide o overiteľný fakt, ktorý nemožno dezinterpretovať v mene ochrany tradície či iných hodnôt.
Zhoduje sa na tom spolu so sociologičkou Oľgou Gyarfášovou. „Je dôležité to nielen povedať, ale vysvetľovať v kontexte rodovo podmieneného násilia,“ uviedla a zároveň odmieta aj argument, že upozorňovanie na násilie páchané na ženách ich partnermi predstavuje útok na rodinu. „Pod pojem tradičná rodina sa často zmestí aj to, že v nej existuje istá rodová hierarchia, že žena má najmä poslúchať a má nejakú tú facku vydržať. Máme k tomu veľa tradičných ľudových múdrostí,“ upozorňuje.
Čítajte viac Manželská dráma v Ostrave: Muž vážne poranil ženu, polícia ho našla mŕtveho
Poukazuje aj na to, že v slovenskej spoločnosti stále pretrváva presvedčenie, že do toho, čo sa deje v rodine, by sa okolie nemalo miešať. Podľa nej pritom práve takýto prístup môže prispievať k tomu, že násilie zostáva dlhodobo skryté a obete bez pomoci.
„Aj my v našom centre sme svedkami v takzvaných ‚tradičných rodinách‘, ktoré sú tradičnými rodinami len ‚kozmeticky‘,“ hovorí Havašová. Podľa nej sa v mnohých z nich deje domáce násilie a v skutočnosti nefungujú tak, ako si ich mnohí predstavujú.
„Muža, ktorého by to malo poškodzovať, by som nazvala v úvodzovkách, že ‚trafená hus zagága‘. Ak niekoho uráža upozorňovanie na násilie páchané mužmi, potom sa s tým násilím možno identifikuje alebo zle vyhodnocuje realitu,“ hovorí.
Keď pomoc nepríde včas
Spomínané prípady sú pritom len časťou, ktorá sa dostala k polícii. Domáce násilie je podľa Havašovej často skrytý problém a ženy sa mu nedokážu vždy účinne brániť. „Opakovane sa stáva, že ženy upozorňujú na vyhrážky či násilie, ale napriek tomu nedostanú dostatočnú ochranu,“ vysvetľuje odborníčka svoje skúsenosti z praxe v krízovom centre.
„Nech už sa ženy obrátia na ktorýkoľvek bod ochrany a pomoci, mali by mať istotu, že ich skúsenosti nebudú prehliadané alebo zľahčované a že ich bezpečie a potreby budú súčasťou každej intervencie či konania. Myslím, že v tomto opakovane zlyhávame,“ uviedla Burajová.
Samotný minister spravodlivosti Boris Susko (Smer) v súvislosti s vraždou Zuzany z Gelnice odmietol robiť predčasné závery o možnom zlyhaní súdu alebo štátu. „Zatiaľ sa javí, že tu išlo o individuálne zlyhanie jednotlivca,“ povedal. Na otázku novinárov následne spresnil, že tým myslí samotného páchateľa.
„Ani najlepší zákon na svete nevie zabrániť takémuto individuálnemu zlyhaniu, že keď sa niekto rozhodne, že takýto skutok spácha, tak ho spácha,“ dodal s tým, že prípad môže otvoriť aj diskusiu o prípadných legislatívnych zmenách, ak sa preukáže zlyhanie štátu.
Sociologička Porubänová pritom jasne upozorňuje, že násilie v partnerských vzťahoch nie je „len“ osobným zlyhaním. „Je to vážny spoločenský problém, ktorého riešeniu treba venovať náležitú pozornosť,“ varuje. Banalizovanie, zľahčovanie či prenášanie zodpovednosti na obete je podľa nej kontraproduktívne, škodlivé a nebezpečné. „Treba hovoriť o tom, prečo takéto násilie vzniká, neospravedlňovať ho a potom predovšetkým o tom, ako ochrániť obete,“ uviedla Gyarfášová.
Keď trest nestačí
Problémom pritom nie je len odhalenie násilia, ale aj práca s páchateľmi. Samotný pobyt vo väzení nemusí znamenať, že sa násilník prestane správať agresívne. Ak neabsolvuje odborné programy zamerané na zvládanie násilných sklonov a zmenu správania, po prepustení môže naďalej predstavovať riziko pre svoje okolie.
Príkladom je aj prípad Miroslava z Banskej Bystrice. Ešte v mladosti polial svoju partnerku Zuzanu kyselinou, za čo dostal šesťročný trest. Neskôr zavraždil svoju 18-ročnú priateľku, gymnazistku Evu, ktorá s ním bola tehotná, a odsúdili ho na 23 rokov väzenia. V oboch prípadoch sa na slobodu dostal skôr za „dobré správanie“. Pár mesiacov po prepustení opäť zavraždil partnerku, 28-ročnú Evu. Súd mu napokon uložil doživotný trest. Znalci pritom už vtedy konštatovali, že jeho náprava je vysoko nepravdepodobná.
Gyarfášová pripomína aj januárové rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý rozhodol v prospech ženy zažívajúcej násilie a konštatoval, že Slovensko porušilo zákaz neľudského a ponižujúceho zaobchádzania. Prípad sa týkal dlhoročného násilia zo strany bývalého manžela, pričom podľa súdu slovenské orgány zlyhali pri vyšetrovaní a posudzovaní prípadu.
ESĽP vo svojom rozhodnutí zdôraznil, že „v prípadoch násilia páchaného na ženách a domáceho násilia je povinnosťou štátu hodnotiť dôkazy citlivo, kontextuálne a bez rodových stereotypov“. Podľa súdu opakované oslobodzujúce rozsudky a viac ako sedem rokov trvajúce trestné konanie vystavili obeť opakovanej traumatizácii a dlhodobej neistote.
„Dotyčná sťažovateľka sa po mnohých rokoch traumy a strachu dočkala tohto verdiktu. Zuzanu z Gelnice však nedôsledný prístup štátu k ochrane obetí stál život. Je to veľmi smutné,“ dodala sociologička.