News

Muži, od ktorých systém žiada menštruáciu: Poruchy príjmu potravy už dávno nie sú len ženskou záležitosťou

obchodnyregister 2026.06.27.

Hoci sú poruchy príjmu potravy (PPP) v spoločnosti naďalej vnímané primárne ako ženské ochorenie, výskyt anorexie, bulímie či svalovej dysmorfie narastá aj u mužov či chlapcov.  

Pätnásťročný Martin stojí pred zrkadlom v kúpeľni, prstami si zatláča kožu na bruchu a spod trička mu ostro vystupujú kľúčne kosti. On sám vidí v odraze niekoho úplne iného. Niekoho, kto nie je dosť dobrý, dosť chudý a nemá dostatočnú disciplínu. Všetko sa to začalo pár poznámkami od spolužiakov na telesnej výchove a videami na sociálnych sieťach o tom, ako má vyzerať „úspešný a vysekaný“ mladý muž.

O sedem rokov neskôr namiesto hladovania trávi Martin väčšinu času vo fitness centre. Jeho život sa síce zmenil, no posadnutosť zostala. Všetko sa točí okolo striktného stravovacieho režimu, prepočítavania bielkovín či kalórií.

S takýmito príbehmi sa stretáva aj Valentína Sedileková, zakladateľka organizácie Chuť žiť. Mnohí chlapci a muži dnes trpia poruchami príjmu potravy (PPP) bez toho, aby si vôbec uvedomovali, že prekročili hranicu medzi zdravým životným štýlom a psychickým ochorením. Keďže spoločnosť vníma tieto diagnózy stále ako čisto ženskú záležitosť, vyhľadať odbornú pomoc je pre nich extrémne náročné.

„U dospelých mužov máme výrazne menej empirických dát, pretože vyhľadávajú odbornú pomoc s týmto problémom výrazne menej. Problém sa častejšie zachytáva v adolescentnom veku,“ hovorí Sedileková, ktorá zároveň pracuje ako peer konzultantka.

V rozhovore s Valentínou Sedilekovou sa dozviete:

  • prečo chlapci a muži o svojich problémoch s jedlom radšej mlčia;
  • ako zdravotníctvo kvôli využívaniu zastaranej klasifikácie chorôb vyžaduje pri diagnostike anorexie stratu menštruácie;
  • aký vplyv má na mladých chlapcov internetová éra takzvaného „looksmaxxingu“ a prečo v športových komunitách rapídne narastá zneužívanie anabolických steroidov;
  • ako na diagnózu svojich synov reagujú vystrašení rodičia.

O mužoch nehovoríme

Keď sa povie porucha príjmu potravy, väčšina ľudí si predstaví dospievajúce dievča. Toto ochorenie sa však týka aj chlapcov či mužov.

Spoločnosť má totiž zafixovaný stereotyp, že PPP sú výhradne ochorením dospievajúcich dievčat. Od žien sa tak nejako prirodzene očakáva, že riešia svoj vzhľad a je na nich v tomto smere vyvíjaný tlak. U mužov je preto prvým obrovským problémom vôbec si priznať a pomenovať, že by trpeli poruchami príjmu potravy. Vnímam potrebu zvýšiť osvetu o tomto probléme medzi laickou, ale aj odbornou verejnosťou, napríklad v oblasti symptómov a skríningu medzi zdravotníckym personálom.

Ako ich táto stigma „ženského“ ochorenia ovplyvňuje?

Pamätám si na stretnutie s jednou matkou, ktorej syn trpel mentálnou anorexiou. Povedala mi, že kvôli tejto stigme bolo pre nich všetko päťnásobne ťažšie. Z príbehov niektorých klientov, ale aj z dostupných štatistík je možné pozorovať, že poruchy príjmu potravy bývajú u mužov prehliadané a neskoro diagnostikované.

Môže dochádzať k tomu, že verejnosť a aj niektorí lekári situáciu vidia optikou rodových stereotypov: „Však športujete, chodíte do posilňovne, vyzeráte dobre, neriešte hlúposti, nájdite si priateľku.“ Bohužiaľ, môže sa to odrážať aj pri skríningu a záchyte problému v diagnostike.

Detský psychiater Martin Vatrál hovorí, že diagnostika porúch príjmu potravy sa medzi chlapcami a dievčatami zásadne nelíši. Dieťa musí absolvovať komplexné vyšetrenia zamerané na vylúčenie fyzických príčin nechutenstva a podvýživy.

„Včasný záchyt u chlapcov aj dievčat však môže komplikovať maskovanie symptómov PPP za „zdravý životný štýl“ či túžbu po vyrysovaných svaloch. Hovoríme v tejto súvislosti aj o fenoménoch ako ortorexia či bigorexia,“ vysvetľuje. Ortorexia je extrémna snaha stravovať sa zdravo, bigorexiu zas patologická túžba byť svalnatejší.  

Dôležitá je multidisciplinárna spolupráca, okrem psychiatrov a psychológov sa na nej podieľajú najmä pediatri a endokrinológovia. 

Takže jedna rovina je problém si priznať, ale potom ho aj nahlas pomenovať.

Vo výchove všeobecne podporujeme dievčatá v tom, aby vyjadrovali emócie, zatiaľ čo u chlapcov to tak nie je. Nejde teda len o špecifikum porúch príjmu potravy, ale o to, ako deti odmalička učíme socio-emocionálnej gramotnosti.

Viesť s chlapcom rozhovor o tom, ako sa cíti vo svojom tele, je oveľa náročnejšie ako s dievčaťom, ktoré je na takýto typ rozhovoru viac zvyknuté. Chalani často v takýchto chvíľach volia humor, alebo radšej robia nejakú aktivitu, pri ktorej sa len tak mimochodom rozprávajú. Nie sú naučení vnímať svoje emócie, hovoriť o nich a vyhľadať pomoc.

Ako to potom vyzerá v praxi?

Na úplnom začiatku liečby porúch príjmu potravy môže byť takzvaná prekontemplácia – štádium, kedy človek tvrdí, že nemá žiadny problém, má všetko pod kontrolou a chce, aby ho všetci nechali na pokoji. U chlapcov sa môže pridať ešte naučený spoločenský stereotyp: „Musím to zvládnuť sám, som chlap, stačí, ak sa pôjdem vybehať, zaboxovať si a vzmužiť sa.“ To je tá rovina navyše.

Gabriela Švejdová otvorene hovorí o tom, ako vyzeral jej život s anorexiouimage
Prečítajte si tiež:

Muži, ktorí nemajú menštruáciu

Ak sa s nepochopením u lekárov niekedy stretávajú ženy, čo potom zažívajú muži? Naznačili ste, že to povedomie odborníkov nie je úplne ideálne.

Z našej skúsenosti dospelí muži s PPP často psychiatra vôbec nemajú. Zároveň je dôležité povedať, že u dospelých mužov nemáme zatiaľ dostatok empirických dát, pretože s týmto problémom vyhľadávajú odbornú pomoc výrazne menej. Problém sa častejšie zachytáva v adolescentnom veku. Ak má dospelý muž podozrenie, psychiater málokedy býva prvým kontaktným bodom. Skôr je to osobný tréner alebo nutričný špecialista. Psychiater prichádza z našich skúseností na rad až vtedy, keď je mužovi už naozaj veľmi zle.

Ako to teda je s diagnostikou na Slovensku?

V Európe síce pomaly začíname prechádzať na 11. revíziu Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-11), no na Slovensku je ešte zväčša používaná predošlá revízia MKCH-10. V nej bolo jedným z diagnostických kritérií mentálnej anorexie absencia menštruácie. Chlapci a muži tak aj podľa odborného štandardu boli diagnostikovaní iba s „atypickou“ mentálnou anorexiou.

Táto nuansa tiež mohla v určitej miere prispievať k prepojeniu PPP ako ženského ochorenia, a zároveň je zrkadlom určitého vedeckého pokroku. V MKCH-11, teda najnovšej revízii, rovnako ako v americkom diagnosticko-štatistickom manuáli DSM-5, toto kritérium už nie je.

Môže to byť dôvod, prečo štatisticky narastá počet prípadov PPP u mužov? Konečne ich vieme správne diagnostikovať?

Áno, to je jeden z faktorov. Dnes už chlapcov a mužov s rôznymi diagnózami na spektre PPP dokážu odborníci, lepšie zachytiť aj diagnostikovať, a to nielen na Slovensku. Okrem toho sa v zahraničí realizuje viac výskumov, takže sa téma dostáva do povedomia. Výskumy sa robia napríklad aj v rámci sexuálnych minorít.

V LGBTI+ komunite je výskyt porúch príjmu potravy u mužov o niečo vyšší ako v bežnej populácii, keďže je tam prirodzene vyšší dôraz na vzhľad, štíhlosť a krásu tela. Osobne mám však pocit, že tlak na vzhľad mužov celkovo veľkým spôsobom narastá. Mužský vzhľad sa začína monetizovať, čo vidíme v takzvanej „looksmaxxing“ ére, v manosfére a vo fitness či wellness komunitách.

Prechod na nový systém klasifikácie chorôb (MKCH-11) nie je na Slovensku taký jednoduchý, ako by sa mohlo zdať. V USA odborníci pracujú najmä s vlastným americkým systémom známym ako DSM-5.

Slovensko síce na novú verziu MKCH-11 plánuje prejsť a slovenský preklad psychiatrických diagnóz je pripravený už dva roky, no celý proces brzdí obrovská administratívna náročnosť.

„Nemení sa len kódovanie porúch, niektoré diagnostické jednotky pribudnú, iné čaká úprava definícií a kritérií. Adaptovať sa musia lekári, poisťovne a celý systém zdravotníctva,“ vysvetľuje detský psychiater Martin Vatrál z Kliniky detskej psychiater LF UK a NÚDCH. 

Tenká hranica

Ako sa líšia prejavy a symptómy PPP u mužov od tých u žien?

Väčšina symptómov je rovnaká – sociálna izolácia, stiahnutie sa do seba, neflexibilný režim alebo, naopak, záchvatové prejedanie. Špecifikom u mužov je potom nadmerné užívanie výživových doplnkov, anabolických steroidov a extrémne zameranie na objem svalov, čo sa objavuje aj u žien, ale v menšej miere. Dáta jasne ukazujú, že vo fitness a kulturistickej komunite v porovnaní so ženami u mužov výrazne dominuje zneužívanie podporných látok. Ženy sú zraniteľnejšie v tlaku na štíhlosť, muži v tlaku na svaly.

Prejavy môžu byť veľmi podobné, ale časť je ovplyvnená práve tlakom na maskulinitu. Kvôli tomu sú u mužov ľahko prehliadnuteľné. Dnes je spoločensky oceňované a považované za moderné byť „vysekaný“ a mať svaly. Automaticky to vnímame pozitívne ako starostlivosť o seba a dokonca sa to cez sociálne siete prepája s biznisovým úspechom a disciplínou. Tvrdá disciplína je prezentovaná ako správna mužská záležitosť.

Muži vo fitness komunite často majú jedálniček naplánovaný na minúty a podriaďujú mu celý svoj biorytmus. Kým u žien je ideálom štíhlosť, u mužov je to svalnatosť a vyrysovanosť. Je tento opačný extrém rovnako nebezpečný?

Pri mužoch sa oveľa častejšie skloňuje telesná dysmorfia, ktorá síce nie je priamo poruchou príjmu potravy, ale veľmi úzko s nimi súvisí – svalová dysmorfia, niekedy nazývaná aj reverzná anorexia alebo bigorexia. Ide o nadmerné zameranie na maskulinitu a svalnatosť.

Dnes vidíme obrovské trendy ako „longevity“ (dlhovekosť, pozn. redakcie) alebo rôzne striktné stravovacie smery, napríklad carnivore diéty. Tieto stravovacie smery majú množstvo fanúšikov práve medzi mužmi a u niektorých môžu viesť aj k narušenému stravovaniu. Ak kontrola stravy negatívne zasahuje do každodenného fungovania, nejde o slobodné stravovanie.

Zuzana Mračkováimage
Prečítajte si tiež:

Kde je hranica medzi zdravou snahou byť fit a začiatkom psychickej poruchy?

Zdravý životný štýl je o správaní, ktoré podporuje zdravie a človek v ňom má slobodu a flexibilitu. To znamená, že ak pravidelne cvičím, ale zraním sa, dokážem do fitka nejsť bez toho, aby som pociťoval úzkosť. Ak mám chuť na sladké, dám si ho bez výčitiek a bez pocitu, že to musím hneď „vycvičiť“. Zdravý životný štýl je spojený so základnou dôverou vo vlastné telo – nemusím si konštantne všetko rátať, merať a vážiť.

Pri PPP už hovoríme o najzraniteľnejšej časti populácie, ktorá má na to často genetickú a osobnostnú predispozíciu. Ak sa takýto človek dostane napríklad do kalorického deficitu, ten môže zafungovať ako biologický spúšťač. Mozog začne fungovať inak, človek sa v tom správaní zacyklí a nedokáže ísť von.

Je aj niečo medzi tým?

Medzistupňom je narušené stravovanie. To má v populácii oveľa väčší výskyt ako samotné PPP. Zahŕňa obmedzujúce stravovanie, ktoré už človeka zahlcuje a vedie k zvýšenej kontrole váhy a tela, ale nespĺňa to ešte klinické diagnostické kritériá. Problém nastáva, keď jedlo začne mať morálne hodnotenie – zjem niečo a mám výčitky svedomia. Z narušeného stravovania je už len veľmi tenká hranica k samotnej poruche.

Dnes zažívame obrovský boom bojových športov ako MMA, box či brazílske jiu-jitsu, kde zápasníci bežne zhadzujú aj 10 kíl za týždeň. Tvári sa to ako zdravý šport, no aká je realita?

Všeobecne platí, že profesionálny a výkonnostný šport nie je zdravý. Ľudia v ňom posúvajú svoje limity ďaleko za hranicu toho, kde telo prirodzene chce byť. Mnohí ľudia to ustoja bez toho, aby prepadli do poruchy príjmu potravy, na niektorých to zas môže mať negatívny vplyv. Preto je dôležité mať okolo seba profesionálov, ktorí dokážu zachytiť, kedy sa prekročila bezpečná hranica, a zabezpečiť správnu regeneráciu.

Štatistiky ukazujú, že riziko vzniku PPP je medzi aktívnymi a výkonnostnými športovcami u mužov aj u žien troj- až štvornásobne vyššie než v bežnej populácii. Pri narušenom stravovaní je to číslo ešte vyššie. Je, samozrejme, úplne v poriadku sa venovať profesionálnemu športu, ale je dôležité, aby mal informácie, a nástroje na to, aby spozoroval, kedy mu to už ubližuje.

Valentína Sedileková z organizácie Chuť žiťimage
Prečítajte si tiež:

Žijeme v dobe tlaku

Hovorili ste, že najčastejšie do Chuti žiť prichádzajú chlapci s rodičmi. Akí sú to pacienti?

Je to pestré. Naše štatistiky za tri roky ukazujú, že podiel chlapcov a mužov, ktorí u nás vyhľadajú pomoc, sa dlhodobo drží len na úrovni 10 percent. Hoci sa o téme hovorí viac, pretrvávajúca stigma, hanba či nedostatok informácií mužov blokujú. Aj preto sme spustili prieskum zameraný na ich príbehy a tento rok chceme do tímu prijať muža ako peer konzultanta na pomoc rovesníkom a osvetu.

Máme maloletých klientov v tínedžerskom veku s mentálnou anorexiou, kde je prítomná túžba po štíhlosti a nadmerná kontrola. Mali sme napríklad klienta, ktorý pre prejav anorexie nedokázal obsedieť a kým čakal na konzultáciu, neustále chodil hore-dole po schodoch.

Máme dospelých mužov s nadmerným zameraním na svalnatosť, ale aj mužov so záchvatovým prejedaním či mentálnou bulímiou. Pamätám si na 35-ročného klienta, ktorý sa roky točil v kolobehu: mal obdobia záchvatového prejedania, ktoré následne kompenzoval nadmerným cvičením. Keďže v mladosti športoval, cvičil až do momentu, kedy si privodil únavovú zlomeninu.

Ako rodičia reagujú, keď im oznámite, že ich syn má podozrenie na anorexiu alebo bulímiu?

Je to individuálne. K nám už väčšinou prichádzajú ľudia s priamym podozrením. Šok zažívajú skôr u pediatrov, ktorí symptómy zachytia často ako prví. Niekedy rodičia prídu s obrovským strachom a my zistíme, že o PPP ešte nejde. Uľaví sa im, ale ak je to opodstatnené, odporúčame aj psychologickú pomoc, aby sa prípadné rizikové správanie podchytilo.

Stigma a nedostatočné povedomie môžu oddialiť vyhľadanie a poskytnutie potrebnej odbornej pomoci. Veľa závisí od toho, akú oporu chlapci nachádzajú vo svojom bezprostrednom okolí, v rodine a medzi kamarátmi.

„Snažíme sa, aby deti a rodičia pochopili, že diagnóza je len pomôcka na ceste k uzdraveniu, nedefinuje, kým sme. Našťastie sa zdá, že mladí ľudia v súčasnosti pristupujú k témam o duševnom zdraví omnoho otvorenejšie a s väčším porozumením než v minulosti,“ upresňuje detský psychiater Martin Vatrál. 

Tak ako pri každom ochorení, aj pri tomto musí byť náročné na prijatie.

Najčastejšie u rodičov narážame na obrovskú stigmu a pocit zlyhania. Pýtajú sa, čo spravili vo výchove zle. Chcem zdôrazniť, že to nie je ich vina. Vznik PPP je vždy súhrou viacerých faktorov. Nikdy to nie je len o tom, že „mama diétovala“, a preto má syn anorexiu. Obrovský vplyv má genetická predispozícia, kultúrne prostredie a v tínedžerskom veku najmä rovesníci. Žijeme v prostredí, kde čelíme dvom veľkým tlakom, tlaku na jedenie aj tlaku na nejedenie. Týmto tlakom niektorí ľudia odolávajú ťažšie a sú zraniteľnejší voči vzniku narušeného stravovania či PPP.

Spustili ste prieskum, aby ste zozbierali dáta, ako na tom reálne muži sú a aby neostali neviditeľní. Ako to zatiaľ vyzerá?

Preto, že čísla vyhľadávania pomoci u mužov sú nízke, spustili sme prieskum zameraný na ich príbehy a tento rok chceme do tímu prijať muža ako peer konzultanta na osvetu. Ukazuje sa totiž, že keď muži vidia iného muža, ktorý si tým prešiel a otvorene o tom hovorí, bariéry odpadávajú oveľa rýchlejšie. Odpovede na dotazníky nám neustále pribúdajú, prvý deň prišli desiatky odpovedí a teraz sa už šplhajú cez stovky.

Ak sa necítite dobre, nebojte sa kontaktovať linky pomoci, kde vám poradia a pomôžu: