Koniec veľkej lásky. Prečo európska pravica hádže Donalda Trumpa cez palubu?
obchodnyregister
2026.06.30.
Trump už pre európsku pravicu nie je idolom, ale rizikom. Líder za lídrom sa od neho odvracia a namiesto lojality k USA stavia na prvé miesto vlastných voličov.
Európski nacionalistickí lídri dlho videli v Donaldovi Trumpovi svojho ideologického spojenca. Dnes je však realita odlišná. Lídri ako Jordan Bardella vo Francúzsku či Giorgia Meloniová v Taliansku si uvedomili, že politické prežitie a cesta k moci si vyžadujú jasné dištancovanie sa od nepredvídateľného amerického prezidenta. Ideológia tak aspoň na čas ustúpila do pozadia.
Ešte v marci 2024 sa vtedajší líder kandidátky francúzskeho Národného združenia (RN) do európskych volieb Jordan Bardella netajil svojimi sympatiami k americkému prezidentovi. „Moje srdce bije pre Trumpa,“ vyhlásil vtedy s úsmevom. O dva roky neskôr sa ten istý Bardella, dnes 30-ročný horúci kandidát na budúceho francúzskeho prezidenta, od amerického lídra verejne dištancuje.
Trumpovo správanie je podľa Bardellu „nielen nevyspytateľné, ale aj extrémne nestabilné a neustále sa meniace.“ V rozhovore pre Politico Bardella dokonca vopred odmietol akúkoľvek snahu o podporu zo strany amerického prezidenta v blížiacich sa francúzskych voľbách v roku 2027.
Zatiaľ čo Trump sa v minulosti aktívne snažil ovplyvňovať svojou podporou voľby v Maďarsku, Poľsku či Argentíne, Paríž vyslal do Washingtonu jasný odkaz: „Podpora, ktorú s Marine Le Penovou hľadáme, je podpora francúzskeho ľudu. Nepotrebujeme akceptovať ani otvárať dvere akejkoľvek forme zasahovania.“
Bardella však nemení politickú orientáciu úplne. Zároveň totiž varuje aj Európsku úniu – že odklon od Trumpa neznamená kapituláciu. Naopak, avizuje, že Francúzsko pod jeho vedením začne v EÚ ofenzívu. Hoci odmieta odchod z Únie, otvorene hovorí o pláne „zmeniť všetko bez toho, aby sa čokoľvek zničilo“, pričom jeho prvoradým cieľom je okamžite znížiť príspevok Francúzska do európskeho rozpočtu na polovicu.
Prečítajte si tiež:
Prvý varovný signál
Bardellova názorová transformácia neprišla z ničoho nič. Jeho vzostup stojí na mimoriadnej disciplíne, mediálnom tréningu a starostlivom budovaní imidžu „chlapca od vedľa“, ktorý na TikToku mobilizuje mladú generáciu.
Prvý zásadný test tohto uvažovania prišiel ešte minulý rok. Bardella mal ako líder zoskupenia Patrioti pre Európu vystúpiť na prestížnej americkej konzervatívnej konferencii CPAC (Conservative Political Action Conference) vo Washingtone. Svoju účasť však na poslednú chvíľu zrušil. Dôvodom bolo vystúpenie bývalého Trumpovho poradcu Steva Bannona, ktorý na pódiu predviedol nacistický pozdrav.
Steve Bannon a Marine Le Penová
Zdroj: reuters
Pre Bardellu, ktorého politická mentorka Marine Le Penová strávila roky snahou očistiť stranu od antisemitizmu jej otca Jeana-Marieho Le Pena, to bola neprekročiteľná červená čiara. Bannon následne označil Bardellu vulgárnymi výrazmi a dodal, že je „chlapec, nie muž“. Tento konflikt paradoxne Bardellovi doma pomohol – ukázal francúzskym voličom, že RN už nechce byť politickým extrémom.
Rusko ako viacrozmerná hrozba
Táto emancipácia od starej identity však vnútri strany naráža na odpor. Bardella sa v snahe o prezidentské kreslo rozhodol definitívne preťať väzby s minulosťou spojenou s prokremeľským imidžom strany. Rusko pod vedením Vladimira Putina dnes bez obalu označuje za „viacrozmernú hrozbu“, ktorá vykonáva „priamu agresiu voči francúzskym a európskym záujmom“.
Francúzska krajne pravicová líderka Marine Le Penová a Jordan Bardella, prezident francúzskej krajne pravicovej politickej stranyNárodné zhromaždenie, 1. mája 2026.
Zdroj: REUTERS/Manon Cruz
Tento postoj, formovaný jeho mladými poradcami, však vyvoláva ostré konflikty so starou gardou vernou Marine Le Penovej, ktorá by radšej zotrvala pri tradičnej koncepcii neangažovanosti a „pacifizmu“. Generačný stret sa navyše prehlbuje aj v ekonomickej oblasti – Bardella pod vplyvom biznisových elít začína tlačiť na fiškálnu disciplínu a prehodnocuje populistický sľub znížiť vek odchodu do dôchodku na 62 rokov, čo Le Penovej krídlo vníma ako zradu ich kľúčových robotníckych voličov.
Taliansky precedens
Dnes síce Bardella odmieta Trumpovu podporu z pozície opozičného lídra, talianska premiérka Giorgia Meloniová tak ale urobila priamo z premiérskeho kresla. Meloniová bola dlhé roky vnímaná ako najstabilnejší európsky spojenec Donalda Trumpa. V roku 2018 dokonca hostila už spomínaného Steva Bannona ako čestného hosťa na svojej politickej konferencii a k jej nedávnym autobiografiám písali predslovy priamo Trumpov syn či viceprezident J. D. Vance.
Giorgia Meloniová a Donald Trump v Bielom dome
Zdroj: Talianska vláda
Po Trumpovom návrate k moci sa však zo strategického partnerstva stala nočná mora. Kritický zlom priniesla nečakane vojna v Iráne. Spojené štáty a Izrael totiž začali vojenské operácie bez akejkoľvek konzultácie s európskymi partnermi. Rím následne koncom marca zakázal americkým vojenským lietadlám smerujúcim na Blízky východ využívať sicílsku základňu Sigonella.
Najväčšia kritika však prišla od samotných voličov. Tí totiž naplno pocítili ekonomické dôsledky Trumpovej vojenskej politiky. Taliansko, ktoré dovážalo približne 10 percent zemného plynu z Kataru, tvrdo zasiahla blokáda Hormuzského prielivu a iránske protiútoky na katarské rafinérie.
S tým súvisí aj následný cenový šok. Cena nafty v Taliansku vystrelila nad dve eurá za liter, čo medzi konzervatívnymi voličmi, ktorí tvoria jadro Meloniovej podpory, pochopiteľne vyvolalo hnev. Navyše podľa prieskumov YouGov až 80 percent Talianov vyjadrilo k Donaldovi Trumpovi negatívny postoj.
Útok na pápeža ako zámienka vycúvať
Keď Meloniová v marci 2026 prehrala kľúčové referendum o reforme súdnictva, v ktorom 54 percent voličov hlasovalo proti, výsledky vzala ako znamenie, že voliči ho poňali ako hlasovanie o jej vláde. Tá bola totiž negatívne spájaná s ekonomickými dopadmi Trumpovej vojny. Meloniová preto potrebovala únikovú cestu – a americký prezident jej ju poskytol sám.
Keď pápež Lev XIV. verejne odsúdil vojnu na Blízkom východe slovami o „hŕstke tyranov“, Trump reagoval útokom na sociálnych sieťach a hlavu katolíckej cirkvi označil za „slabú“. Pre Meloniovú, líderku krajiny, kde sa viac ako polovica obyvateľstva hlási ku katolicizmu, to bol dokonalý moment na rozchod. Trumpove výroky okamžite označila za neprijateľné.
Prečítajte si tiež:
Trump kontroval, že Meloniová je zrazu „úplne iná osoba“, no premiérka svoj nový postoj ešte podporila tvrdením, ktoré dnes definuje novú európsku pravicu: „Byť spojencami neznamená, že neexistujú červené čiary, a už vôbec to neznamená byť vazalmi alebo poddanými.“
Taliansko nikdy neprosí
Ak sa zdalo, že rozchod po útoku na pápeža bol definitívny, júnový summit G7 vo francúzskom Éviane vzťahy ešte zhoršil. Americký prezident ponížil taliansku premiérku tvrdením, že ho na summite „prosila“ o spoločnú fotografiu a odfotil sa s ňou len preto, lebo mu jej „bolo ľúto“. Na sociálnej sieti Truth Social navyše dodal, že Meloniová stráca popularitu, lebo nepomohla USA vo vojne s Iránom, a teraz sa chce opäť kamarátiť len preto, aby si „zdvihla čísla“.
Talianska premiérka Giorgia Meloni počas samitu G7 v Evian-les-Bains vo Francúzsku 17. júna 2026.
Zdroj: Reuters/Evelyn Hockstein
Meloniová v reakcii Trumpove tvrdenia označila za „úplne vymyslené“ a na Instagrame poslala do Washingtonu tvrdý odkaz: „Ja ani Taliansko nikdy neprosíme.“ Exspojencovi verejne odporučila, aby sa staral o vlastnú popularitu, pretože priateľstvo s ním jej doma rozhodne nepomohlo. Talianska premiérka zároveň vyjadrila údiv nad tým, prečo sa americký prezident takto správa k vlastným spojencom.
Tento incident paradoxne Meloniovej pomohol a zomkol inak rozdelenú taliansku politickú scénu. Na jej stranu sa postavili nielen koaliční partneri ako podpredseda vlády Matteo Salvini, ale aj lídri opozície, vrátane expremiéra Giuseppeho Conteho. Podľa neho si Taliansko nezaslúži byť takto ponižované. Výsledkom tejto prestrelky je zrušenie plánovanej cesty talianskeho ministra zahraničných vecí Antonia Tajaniho do USA.
Stará vs. nová pravica
Kým ešte do roku 2024 dominoval starý model charakteristický priam nekritickým obdivom, rok 2026 priniesol zmenu. Zatiaľ čo v minulosti sa európski národniari snažili o čo najužšie ideologické spojenectvo s Trumpovým Washingtonom a do svojich kampaní preberali americké kultúrne vojny, dnes si od Bieleho domu držia odstup. V popredí je dôraz na národnú suverenitu a odmietanie akéhokoľvek amerického zasahovania do európskej politiky.
Tento posun je mimoriadne výrazný v otázkach bezpečnosti a obchodu. Kedysi boli hrozby o vystúpení z NATO súčasťou rétoriky väčšiny týchto politikov. V súčasnosti však tí istí lídri kladú dôraz na budovanie vlastnej európskej obranyschopnosti. Konkrétne Francúzsko sa netají ambíciou postupne nahradiť Spojené štáty v úlohe garanta bezpečnosti na kontinente.
Prečítajte si tiež:
Táto rétorika postupne tvaruje aj vzťah k Bruselu – namiesto hrozieb o odchode z EÚ (tzv. Frexit), ktorý definitívne zmietol zo stola, chce Bardella úniu paralyzovať zvnútra. Jeho plán na zníženie finančného príspevku do pokladnice EÚ o polovicu má fungovať na princípe rabatov, aké si v minulosti vybojovalo Nemecko či Holandsko.
Obrovskou zmenou prešiel aj postoj k Blízkemu východu. Obzvlášť na Západe je populárnejší kritický prístup, ktorý odráža nálady voličov. V praxi to znamená otvorené odsudzovanie americko-izraelského konfliktu s Iránom či zmrazenie automatického obnovovania strategických vojenských zmlúv s Tel Avivom, ako sa stalo v Taliansku.
Pud sebazáchovy
Za touto diplomatickou roztržkou stojí okrem iného snaha politicky prežiť. V apríli 2026 Viktor Orbán prehral voľby v Maďarsku – a to napriek tomu, že mu na poslednú chvíľu osobne vyjadril podporu americký viceprezident J. D. Vance.
Meloniová po strate kľúčového spojenca v Maďarsku stojí pred voľbami v roku 2027 a musí svoju politiku posunúť do stredopravého európskeho mainstreamu. Potrebuje budovať spojenectvá, a to aj s európskymi inštitúciami, ktoré kedysi kritizovala.
Talianska premiérka Giorgia Meloniová a maďarský expremiér Viktor Orbán.
Zdroj: reuters
Rovnakým výzvam čelí Bardella. Marine Le Penovej v júli hrozí potvrdenie rozsudku za spreneveru, čo by jej znemožnilo kandidovať v prezidentských voľbách v roku 2027. Národné združenie tak zrejme do boja o Elyzejský palác povedie práve Bardella. Ak zvíťazí, prevezme kontrolu nad druhou najväčšou ekonomikou EÚ a jedinou jadrovou mocnosťou únie.
V čase vojny sa rámce zmlúv nemenia
Aby upokojil centristických voličov, Bardella oživuje tradičný francúzsky gaullizmus. „Musíme poďakovať generálovi de Gaullovi za to, že zabránil hosteniu amerických základní vo Francúzsku, pretože práve vďaka tomu zostávame slobodnou krajinou,“ vysvetľuje Bardella svoju víziu.
Namiesto spoliehania sa na americký obranný dáždnik presadzuje, aby európskym štátom, ktoré sú dnes podľa jeho slov „zmätené americkým prezidentom“, ponúkol bezpečnostnú a zbrojnú alternatívu francúzsky obranný priemysel.
Jordan Bardella.
Zdroj: Reuters
Deklaruje, že Francúzsko nateraz neopustí integrované velenie NATO. „Nechceme odísť z tohto velenia, kým je vojna pred dverami Európy. V čase vojny sa rámce zmlúv nemenia,“ vyhlásil. Francúzsko pod jeho vedením sľubuje dodržať bezpečnostné záväzky voči východnému krídlu, no s ohľadom na vlastné záujmy. S odkazom na De Gaulla pritom definuje, že záujmy Francúzska spojené s jadrovým odstrašením nekončia na jeho hraniciach, ale kryjú napríklad aj región Beneluxu.
Bardella už nesmeruje k Washingtonu, ale k vybudovaniu vlastnej osi v Európe. Ak v roku 2027 prevezme moc, plánuje sformovať silnú koalíciu s Meloniovou, nemeckými kresťanskými demokratmi Friedricha Merza a poľskou pravicou, ktorá prinúti EÚ podriadiť sa národným záujmom.
Čo ich ešte spája?
Bolo by však chybou domnievať sa, že medzi európskou a americkou pravicou nezostali žiadne prieniky. Naďalej zdieľajú hlboký odpor voči masovej migrácii. Obvinenia americkej administratívy o migrácii ako hlavnej bezpečnostnej hrozbe sa podľa Bardella zhodujú s tou francúzskou.
Éra, kedy európski konzervatívci hľadeli na Spojené štáty s nádejou na inšpiráciu, sa blíži ku koncu. Pochopili totiž, že v koncepte „America First“ (Amerika na prvom mieste) jednoducho pre suverénnu Európu neostáva miesto.