Ženy bojujú so systémom, ktorý ich má chrániť: Namiesto pomoci vysvetľujú, prečo žili s násilníkom

Situáciu im sťažuje aj fakt, že často ide o matky samoživiteľky, ktoré vo vzťahu s agresorom mohli čeliť aj ekonomickému násiliu a obmedzovaniu prístupu k majetku. Ženy, ktoré s páchateľom stále žijú alebo od neho nedávno odišli, môžu zároveň bojovať o socioekonomické prežitie seba a svojich detí.

„Keď k tomu musia denne chrániť seba, chrániť deti a manažovať mikroagresie až otvorenú agresiu, nezostáva im sila na to, aby doslova a do písmena bojovali ešte aj so systémom, ktorý im má poskytnúť ochranu,“ približuje Burajová a dodáva, že aj ona sama sa aj vo svojej praxi stretáva s klientkami, ktoré si uplatňovali nárok na vydanie rôznych ochranných opatrení vrátane zákazu priblíženia, ale neboli úspešné.

Dodáva tiež, že ženy často nerozumejú jednotlivým postupom a nevedia, čo sa s nimi v rámci rôznych konaní deje, čo v nich prehlbuje neistotu a pocit ohrozenia. „Nielenže nemajú dostatok informácií, ale stáva sa aj to, že jeden orgán prijme ochranné opatrenie a ďalšia inštitúcia ho zneguje,“ dodáva.

Inštitúcie nevedia, ako postupovať

Obetiam násilia by teda pomohlo aj to, keby všetci zodpovedných inštitúciách vedeli, ako v takýchto prípadoch postupovať.

„Každý – či už je to policajt, prokurátor alebo sudca v trestnoprávnom alebo civilnom konaní – by mal vedieť identifikovať násilie a odhadnúť hrozbu nebezpečenstva. A to všetci rovnako, na základe jednotného prístupu, a nie na základe vlastných postojov a presvedčení,“ hovorí Burajová a poukazuje na to, že práve to sa momentálne nedeje.

Významným problémom je aj nedostatočná koordinácia medzi políciou, prokuratúrou, súdmi, orgánmi sociálnoprávnej ochrany detí, zdravotníctvom a pomáhajúcimi organizáciami. „Ak každá inštitúcia pracuje izolovane a informácie sa neprenášajú, žena zostáva odkázaná sama na seba,” vysvetľujú odborníčky z Aleje.

K tomu sa pridáva aj zdĺhavosť konaní, pričom práve prvé dni po oznámení násilia alebo po odchode od násilného partnera patria z hľadiska bezpečnosti medzi najrizikovejšie.

Podľa ženskej mimovládnej organizácie Fenestra by posudzovanie rizík a vyhodnocovanie miery ohrozenia ženy a detí malo byť povinné pre všetky zložky polície. Výsledky by mali byť automaticky súčasťou vyšetrovacieho spisu, aby ich mali k dispozícii aj prokurátori, súdy, väznice či probační úradníci. Na Slovensku je totiž tento dotazník záväzný iba pre policajtov prvého kontaktu, nie však pre vyšetrovateľov. Tento dotazník zároveň nie je povinnou súčasťou vyšetrovacieho spisu a nie je záväzný pre ďalšie zložky systému ochrany pri rozhodovaní o ochranných opatreniach.

„Mieru ohrozenia je dôležité vyhodnocovať opakovane, napríklad pred prepustením páchateľa z väzby alebo pri rozhodovaní o treste. Výskumy a prax nám totiž jasne ukazujú, že nebezpečenstvo sa v čase mení,“ uvádza Fenestra pre Aktuality.sk a dodáva, že je dôležité povedať aj to, že je mnoho žien, ktoré majú pozitívnu skúsenosť.

„Hovoria nám napríklad, že cítili veľkú podporu zo strany zasahujúcich policajtov, zo strany sudcu či sudkyne alebo probačnej úradníčky. Mali dôveru a pocit bezpečia, pretože ich obavy brali tieto inštitúcie vážne a ochránili ich a aj ich deti. Takéto odlišné skúsenosti súvisia práve s už spomínanou nejednotnosťou postupov či chýbajúcou špecializáciou. To, či žena a jej deti budú dostatočne chránené pred násilím by nemalo záležať od toho, v ktorej časti Slovenska žije, ani od toho, na koho v konkrétnej inštitúcii narazí,“ uzatvára Fenestra.

Vyčerpané a spochybňované

Samotné nahlasovanie domáceho násilia inštitúciám je pre ženy mimoriadne náročné. Odborníčky z organizácie Alej upozorňujú na fenomén takzvanej sekundárnej viktimizácie, keď ženy namiesto pomoci narážajú na necitlivý prístup inštitúcií.

Žena musí svoj príbeh rozprávať opakovane v tej istej inštitúcii alebo viacerým orgánom naraz, a to často v neadekvátnych podmienkach. Na polícii či úradoch býva jej príbeh zľahčovaný a neprikladá sa mu dôležitosť. Sama musí zbierať dôkazy a presviedčať inštitúcie o pravdivosti svojej skúsenosti.

Súčasťou tohto tlaku je aj to, že je opakovane spochybňovaná a hodnotená. „Musí sa najprv vyviniť z toho, prečo s takým mužom žila, prečo tak dlho a prečo to neriešila skôr,“ približujú odborníčky z Aleje. Štátne orgány podľa nich často nerozumejú dynamike a dosahom psychického násilia, nátlakovej kontroly, ako ani sexuálneho či ekonomického násilia.

Situáciu podľa organizácie Alej zhoršujú aj zdĺhavé súdne konania, pre ktoré musia ženy a deti žiť dlhý čas v neistote, pričom v krízovom stave často ani nevedia, aké kroky podniknúť a v akej postupnosti.

Najväčší boj však zvádzajú o svoje deti. Pri súdnom konaní o úpravu rodičovských práv musí matka vystupovať proti násilnému partnerovi zoči-voči, je nútená s ním komunikovať a súdy ich posielajú do rodičovskej poradne s cieľom dohodnúť sa. „Neprihliada sa na existenciu partnerského násilia, ak priamo objektom útokov nie je dieťa, a to napriek tomu, že dieťa je obeťou násilia aj v pozícii svedka, pretože ho vidí a počuje,“ vysvetľujú odborníčky.

Starostlivosť o deti tak podľa nich tyranovi často slúži ako nástroj na predlžovanie násilia a kontroly, keďže systém stále vychádza z predpokladu, že páchateľ môže byť dobrým otcom, hoci je násilným partnerom.

Susko odmieta zlyhanie systému

Tému systémového zlyhania pri ochrane obetí mal v pondelok mimoriadne riešiť parlamentný ľudskoprávny výbor, ktorý zvolala jeho predsedníčka Lucia Plaváková (PS). Na rokovanie boli pozvaní ministri spravodlivosti a vnútra a policajná prezidentka. Zasadnutie sa však nakoniec pre neprítomnosť koaličných poslancov nepodarilo otvoriť.

Na výbor osobne prišiel minister spravodlivosti Boris Susko (Smer), ktorý chýbajúcich koaličných poslancov ospravedlňoval tým, že z prípadu nechcú robiť politickú kauzu. Dôrazne odmietol, že by štát v prípade zavraždenej Zuzany zlyhal a že by išlo o systémové zlyhanie. „Určite to bolo zlyhanie toho jednotlivca, ktorý takýto skutok vykonal. Tak to je. To je tak vždy,“ vyhlásil minister.

Boris Susko
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Burajová s takouto argumentáciou nesúhlasí. „Prijatím účinných ochranných mechanizmov a ich dôsledným uplatňovaním vieme niektorým vraždám a zabitiam predísť, pričom záleží na každom jednom živote. Ak si vezmeme prípad pani Zuzany – ak by civilný súd vydal zákaz priblíženia bez ohľadu na to, že páchateľ bol vo väzbe, tento zákaz by bol platný a pre páchateľa by predstavoval jasný signál od autority, čo nesmie urobiť,“ vysvetľuje.

Systém je však podľa Suska nastavený dobre, keďže právny poriadok už dnes dáva súdom možnosti nariadiť probačný dohľad či monitorovací náramok. „Ak zistíme, že v systéme sa dá urobiť niečo lepšie, tak sme, samozrejme, pripravení prijať aj legislatívne alebo iné opatrenia,“ dodal. K prípadu sa vyjadril aj generálny prokurátor Maroš Žilinka, podľa ktorého táto tragédia jasne poukazuje na nevyhnutnosť reálnej systematickej práce s páchateľmi.

Burajová uznáva, že práca s agresorom je dôležitým podporným nástrojom, má však mnoho nuáns. „Závisí to od toho, v čom táto práca spočíva. Pokiaľ to rámcujeme iba ako nariadenie protialkoholického liečenia alebo nejakej psychologickej podpory a uniká nám rozmer, že cieľom práce s páchateľom má byť najmä zabezpečenie ochrany a bezpečia pre obete, tak takéto programy síce cielia na páchateľa, ale neriešia jeho postoje a to, čo ho vedie k páchaniu násilia,“ argumentuje.

„Môžeme sa zamýšľať nad prácou s páchateľmi, ale súčasne si musíme jasne povedať, čo je jej cieľom. Cieľom špeciálnych programov pre páchateľov domáceho násilia je pracovať s ich postojmi tak, aby ďalej neboli nebezpeční pre obete. V prvom rade však musíme zabezpečiť, aby bola obeť v bezpečí,“ myslí si odborníčka.

Polícia pochybenie odmieta

Otázku, či polícia urobila pre ochranu Zuzany maximum, preverovala kontrola na podnet policajnej prezidentky Jany Maškarovej. Podľa oficiálnych záverov nezávislého odborného útvaru policajti neporušili zákon ani interné predpisy a od začiatku konali bez zbytočných prieťahov.

„Kontrola nepreukázala porušenie zákona s prihliadnutím na ustanovenia Trestného poriadku, ani porušenie iných interných predpisov o odhaľovaní trestných činov,“ konštatuje sa v oficiálnom vyhlásení. Polícia rovnako dodržala metodiku pri riešení prípadov domáceho násilia a komunikácii s intervenčnými centrami.

Prečítajte si tiež:

Vedenie polície argumentuje aj tým, že po prepustení obvineného nedostalo žiadny podnet z terénu. „Poškodená nepožiadala Policajný zbor o zabezpečenie ochrany života a zdravia,“ uviedla polícia s tým, že žiadne oznámenie neevidovali ani od iných osôb. Že ide o masívny problém, ilustrujú aj policajné štatistiky – len za minulý rok museli policajti využiť inštitút vykázania násilníka z obydlia v 1 167 prípadoch.

Pani Zuzanu z Gelnice štát nechránil napriek tomu, že dostávala vyhrážky smrťou. Experti sa pritom zhodujú, že akékoľvek vyhrážanie sa zabitím či ublížením – a to aj sebe samému – je potrebné vnímať ako mimoriadne rizikový faktor. Vyhrážky boli aj súčasťou medializovaných príbehov iných žien, ktoré zavraždil agresor.

„Ak situáciu interpretujeme ako bežný konflikt medzi dvoma osobami, môže sa zdať, že niekomu iba ušli nervy a použil silné slová. Avšak v kontexte partnerského a domáceho násilia, ktoré zahŕňa dlhodobé zastrašovanie a ponižovanie, majú vyhrážky úplne inú váhu. Práve prípady femicíd ukazujú, že z nich vyplývajú opodstatnené obavy. To znamená, že akékoľvek vyhrážanie sa zabitím, vraždou, použitím zbrane alebo samovraždou by sa malo brať veľmi vážne,“ uzatvára Burajová.