Ikonická Čajovňa Klopačka dostala od múzea výpoveď z priestorov. Takto som to nečakal, hovorí dlhoročný nájomca

Moji kamaráti a známi mi v tom období – v roku 1999 sme začali s prípravou a otvárali sme v roku 2000 – hovorili, že kto už by len v Banskej Štiavnici chodil na čaj. Treba si uvedomiť, že pred 26 rokmi vyzeral turizmus v meste úplne inak. Viacerí dávali čajovni životnosť pol roka.

Známi, ktorí v tom čase pracovali v múzeu, ma zase varovali, že Klopačka sa v zime nedá vykúriť a dá sa prevádzkovať len v lete. Ja som si hovoril, že priestor je pekný a zvyšok vyriešim.

Poďakoval som aj jednému zo zakladateľov siete Dobrá čajovňa, s ktorým som sa na začiatku radil a ktorý mi ponúkol, aby som v Banskej Štiavnici otvoril podnik pod ich značkou. Ja som však chcel vybudovať niečo podľa vlastných predstáv.

Dnea, napriek všetkým varovaniam, je tu Čajovňa Klopačka aj po 26 rokoch a nebyť výpovede z priestorov, fungovala by ďalej.

Návštevníci po rokoch poznajú interiér s farebným dreveným nábytkom a poličkami plnými čajníkov z rôznych krajín. Ak si dobre spomínam, vyrábali ste ho svojpomocne.

Áno, interiér som si navrhol a vyrobil sám. Niektoré kúsky sú pôvodné, niektoré bolo časom treba vymeniť, alebo nahradiť väčšími a pre naše vyvíjajúce sa potreby vhodnejšími.

Počas tých rokov som zároveň sledoval, ako sa Banská Štiavnica menila, ako sa vyvíjal turistický ruch. Najskôr všetci snívali, že by mohla byť druhým Českým Krumlovom, o pár rokov neskôr hovorili: Preboha, len nie Český Krumlov.

Aj návštevnosť Klopačky sa vyvíjala, nemenili sa len počty návštevníkov, ale aj ich zloženie. Za jedno z najkrajších období považujem to, keď v meste sídlila Fakulta ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene. V tom čase sme pre veľký záujem študentov rozšírili priestory aj na poschodie. Jednoducho, bolo pre koho robiť.

V prvé roky sme tu mali aj niekoľkokrát do týždňa kultúrne podujatia, treba si však uvedomiť, že v tom čase neexistovala v meste ponuka Art Cafe, Archanjela alebo kultúrnych centier ako Hájovňa, Eleuzína. My sme boli tí, ktorí organizovali koncerty, výstavy, diskusie.

(Rozhovor pokračuje pod fotografiou)

Výhľad z veže Klopačky. V pozadí Kalvária v Banskej Štiavnici.
Zdroj: Iva Zigová / Aktuality.sk

Bolo to teda o nejakom prirodzenom vývoji?

Prvé roky sme vytvárali kultúrny priestor, ktorý v tom čase v meste veľmi chýbal. Možno by sme vtedy skutočne neprežili len na tom čaji. To dnes ťažko zhodnotiť. Ľudí sme však postupne naučili, že sa dá sedieť aj pri čaji, nielen pri pive.

A postupne sa menila i čajová kultúra na Slovensku, čajovne vznikali aj zanikali. Niektoré boli až príliš spojené s ezoterikou a ukrajovali si tak z potenciálnej klientely. Moja predstava bola iná. Chcel som, aby čajovňa žila a nie podnik, kde, keď niekto vrzne stoličkou, tak sa naňho všetci pozrú, že im narušil priestor duchovného rozjímania. Samozrejme, to sa nevylučuje s tým, že pre niektorých to tu malo aj duchovný rozmer.

Mal som tiež šťastie na personál, na úžasných ľudí, a hoci boli lepšie a horšie obdobia, vždy som sa snažil mať so zamestnancami priateľský vzťah.

(Rozhovor pokračuje pod fotografiou)

Banícka Klopačka, v ktorej od roku 2000 pôsobí známa čajovňa.
Zdroj: Iva Zigová / Aktuality.sk

Na začiatku vás odrádzali aj kamaráti. Ako si vysvetľujete, že Čajovňa Klopačka vydržala viac ako 26 rokov?

Vybudovali sme si meno, vracajú sa k nám ľudia z celého Slovenska aj zo zahraničia. Pre mnohých sa spája návšteva Banskej Štiavnice vždy aj s návštevou čajovne. Pripisujem to atmosfére, ktorú sa nám tu podarilo vytvoriť. Chcem preto vyzvať ľudí, aby nám posielali svoje príbehy a spomienky, ktoré sa im s Klopačkou spájajú.

Ako príklad môžem spomenúť jednu pani z Handlovej, ktorá si z času na čas spraví výlet do Banskej Štiavnice. Príde k nám na terasu, dá si čaj a od nás sa pozerá na mesto. Nepotrebuje ísť nikam inam, chce u nás jednoducho vypnúť, zmeniť prostredie.

Mali sme tu aj tri svadby, hoci na ne nie sme priestorovo vybavení. Tie páry však trvali na tom, že chcú mať svadbu u nás, lebo sa im toto miesto spája so zážitkami.

Rôzne obdobia sa spájajú s rôznymi spomienkami. V minulosti sme tu organizovali veľké silvestrovské párty, na ktoré prichádzali mnohí Bratislavčania. Predtým som si nevedel predstaviť, že sa sem zmestí dvesto ľudí.

Neodmysliteľnou súčasťou našej histórie bola roky aj tradičná párty Horúčka sobotňajšej noci spojená s letným filmovým seminárom 4 živly. Bývala to legendárna akcia do rána. Samozrejme, sme v centre mesta, a čo sa dalo pred rokmi, sa už dnes nedá. Ľudia sa sťažovali na hluk. Veď Klopačku postavili práve preto na tomto mieste, lebo zvuk klopania, ktoré zvolávalo baníkov na šichtu, sa odtiaľto dobre šíril.

Ako sa zmenila klientela?

Teraz je taký trend, že podniky otvárajú v sezóne, alebo len na víkendy, viac sa im to oplatí. Ja som ale proti tomu, sme jeden z mála podnikov, ktorý bol a je otvorený sedem dní v týždni. Cez pracovný týždeň mimo sezóny to bolo vždy najmä o miestnych, ale nikdy sme tu nechceli byť len pre turistov. Miestni študenti to tu majú stále radi, čajovňa je pre nich alternatívou, kým začnú chodiť do iných podnikov.

Neodmysliteľnou súčasťou našej klientely sú roky maďarskí študenti, ktorí do Banskej Štiavnice chodia z fakúlt univerzít hlásiacich sa k niekdajšej Baníckej a lesníckej akadémie z čias monarchie. Keď sme na sociálnych sieťach zverejnili status, že budeme končiť, zrazu sme zaznamenali obrovský nárast sledovateľov z Maďarska, lebo tú správu medzi sebou šírili.

Ja si spomínam, že maďarskí študenti do čajovne chodievali aj preto, že ste mali v ponuke absint, ktorý bol u nich menej dostupný. Teraz neviem, či si pamätám len mestskú legendu alebo to bol fakt?

Aj tých maďarských študentov sme u nás postupne preškolili z absintu na čaj. V ponuke máme aj čaj Horolezec, čo je klasický čierny čaj s rumom. Ten názov sa do maďarčiny prekladá ako hegymászó. Ja viem síce po maďarsky možno tri slová, ale toto je jedno z nich. Ale samozrejme, maďarskí návštevníci pijú aj pravé čaje bez alkoholu. Doba sa celkovo mení, mladí ľudia oveľa menej konzumujú alkohol.

Keď čajovňa začínala, boli sypané čaje z rôznych krajín sveta niečím objavným. Ako sa za tých 26 rokov zmenila čajová kultúra Slovákov a čo sú súčasné trendy?

Samozrejme, tie sa menia, ale je zaujímvé, že keď sme mali matchu v ponuke v minulosti, tak takmer nikomu nechutila. My sme ju šľahali podľa tradičného postupu, no ľudia si ju objednávali veľmi málo. Neskôr nastal jej boom a dnes máme v ponuke rôzne matcha drinky. Sladené, s mliekom, aby ľuďom viac chutili. Dnes je to celosvetový trend.

Ľudia chcú žiť celkovo zdravšie, menej pijú alkohol a hľadajú rôzne alternatívy. Za tie roky som najmä rád, že sa postupne naučili na kvalitné čaje.

Svojich fanúšikov si našli aj čerstvé zbery, čo znamená, že zákazníci si u nás môžu dať čaj, ktorý bol ešte pred mesiacom na kríku čajovej plantáže niekde v Ázii. Sú takí, ktorí čakajú, kedy k nám dorazia prvé zbery darjeelingu. Samozrejme, cena je vyššia, ale ľudia chápu, že za výnimočný čaj si priplatia.

V lete pripravujeme ľadové macerované čaje. Spopularizovali sme tiež masala čaje s mliekom a rôznymi koreninami. Časom sme vyvinuli vlastné recepty, s kokosom, karamelom. Ľudia ich majú radi, lebo sú sladké a pripomínajú im kakao. A ich základom je stále čaj.

Tieto varianty nápojov sú obľúbené aj dnes, čo sa zmenilo je, že bežné mlieko postupne nahrádzajú rôzne rastlinné mlieka.

Pri pravých čajoch vnímam, že trend sa trochu mení V minulosti viac išli čínske zelené čaje, dnes sú, aj vďaka matcha boomu, populárnejšie japonské, obľúbené zostávajú aj čierne indické darjeelingy. Populárny je stále aj ochutený africký Rooibos.

To, čo sa nemení je náš prístup, nikdy sme čajovňu nebrali len ako biznis, dávali sme do toho kus svojho života, žili príbeh čajovne s návštevníkmi, so zamestnancami.

Čaje a rôzne nápoje ste vždy podávali v originálnej keramike alebo nádobách spojených priamo s čajovou kultúrou v tej-ktorej krajine.

Najmä prvé roky som sa niekedy stretával s výčitkami typu: Čo to je za nápad čínska čajovňa v baníckej Klopačke? Niektorí ľudia s tým mali problém, tvrdili, že čajovňa sa sem nehodí. Ja som vtedy kritikom vysvetľoval, že nie sme čínska čajovňa, ale áno, ponúkame aj čínsky čaj a servírujeme ho ako v Číne. No, máme aj indický, japonský, africký Roiboos, a mate z južnej Ameriky podávame v kalabase.

Tento mix čajov a čajových kultúr v jednej čajovni nebol v minulosti vo svete bežný, krajiny si väčšinou pestujú vlastné zvyky. Vzniklo to práve v Čechách, odkiaľ sa to rozšírilo aj k nám na Slovensko.

Bolo náročné skĺbiť národnú kultúrnu pamiatku s celotýždennou prevádzkou?

Kúrenie sa skutočne ukázalo ako problém, takže sme vybudovali krbovú vložku. Neskôr, keď sa nám raz chytili sadze v komíne, sme na vlastné náklady vyvložkovali komín nerezom. Bolo to vyslovene z bezpečnostných dôvodov. Pridal som dvere a drevenou priečkou oddelil poschodie, aby nám teplo neunikalo do veže.

Zároveň sme nemohli robiť žiadne skutočné stavebné úpravy. Z toho vyplynulo aj to, že keď sa z času na čas objavila na internete zlá recenzia, bola o tom, ako vyzerajú toalety. Tie sú totiž ešte z 80. rokov a žiadne veľké úpravy sme robiť nemohli.

Ešte za jedného z minulých riaditeľov Jozefa Labudu, ktorý bol vovedení múzea pomerne dlho, sme žiadali dotáciu na obnovu cez program Obnovme si svoj dom na ministerstve kultúry. To však neprešlo, lebo nájomca žiadať nemohol, iba vlastník.

Boli by sme sa pustili aj do väčších opráv, ak by sme si to napríklad mohli odrátať z nájomného, no taká možnosť tiež nebola. Ešte aj počas pandémie koronavírusu, keď sme boli zatvorení, sme museli platiť plný nájom.

Vo výročnej správe za rok 2024 múzeum o stave Klopačky napísalo: Narušený stav fasády, komínov a strešnej krytiny. V akom stave je táto pamiatka podľa vás?

Najväčším problémom je šindeľ na veži, ktorý je skutočne na pokraji životnosti. Rozpadá sa aj jeden z trámov. Zatiaľ dovnútra nezateká a nie je narušená statika, ale musí sa s tým niečo robiť. Druhým problémom je vlhkosť, ale to platí o mnohých historických budovách v meste. Ak by sa vylepšili žľaby a zlepšil odtok vody od pamiatky, určite by to pomohlo.

Keby sa múzeum rozhodlo pre komplexnú rekonštrukciu, nebolo by to len o streche, ale aj o novej elektroinštalácii, rozvodoch vody, sociálnych zariadeniach, fasáde. Samozrejme, záviselo by to od toho, na čo by mal objekt v budúcnosti slúžiť. Ak by šlo len o riešenie havarijného stavu, tým je za mňa šindľová strecha.

Pamätám si, že kedysi ste mali svoju čajovú misku, z ktorej ste pili iba vy. Stále ju máte?

Žiaľ, je už len vo vrecúšku na poličke. Roky ju návštevníci a moji priatelia a kolegovia obdivovali. Nebola na predaj, aj keď som si robil žarty, že čakám na dostatočne presvedčivú ponuku, pre ktorú sa jej vzdám.

Zvláštne bolo už to, ako som sa k tej miske dostal. Bol som na keramických trhoch v Pezinku a videl som tam starého pána, ktorý mal v ponuke iba pár kusov. Vôbec som vtedy netušil, že je to majster keramikár z Japonska, ktorý sa tam zastavil cestou z workshopu na Morave. Začal som s nim vyjednávať, že ak mi dá zľavu, kúpim všetky jeho misky, dokopy ich bolo možno desať. Veľmi sme sa nechápali, obaja sme komunikovali zlou angličtinou. Napokon som si kúpil len tú jednu, no vždy som ju považoval za dokonalú. A teraz sú z nej črepy vo vrecúšku.

Čo sa stalo?

Keby som veril v nejaké znamenia, čo neverím, tak by som povedal, že v tom niečo také bolo. Misku som totiž rozbil krátko po tom, čo mi riaditeľka múzea oznámila, že v Klopačke končíme. Prišiel som sem, rozmýšľal a nechtiac zavadil rukou o čajník. Miska mi z nej vypadla a rozbila sa.

Vedel som, že sa raz rozbije, ale nevedel som, že sa to stane takto. Ani to som si nemyslel, že v Klopačke skončím v čase, keď to nebudem čakať. Tie obavy z konca prichádzali skôr v obdobiach, keď múzeum zvyšovalo nájomné, alebo keď v pravidelných intervaloch ponúkalo Klopačku na prenájom a ja som nevedel, či sa mi podarí uspieť a nepríde niekto iný s vyššou ponukou.

Tie črepy ste si nechali na pamiatku?

Existuje stará japonská technika kintsugi, ktorá rozbité nádoby mení na majstrovské diela. V origináli sa jej hovorí zlatý šev, lebo remeselník praskliny zaceľuje alebo “zošíva” zlatom. Z rozbitej nádoby sa tak stane niečo ešte hodnotnejšie.

Zistil som, že aj z Temu sa dajú objednať nejaké lepiace sety so zlatým práškom, ale vzápätí som si povedal, že toto by som svojej miske neurobil. Nakoniec som našiel dielňu priamo v Tokiu. Hoci neposiela výrobky do Európy, rozhodol som sa, že tam svoju misku po niekom pošlem a podobným spôsobom sa ku mne aj vráti.

Obnovu potrebuje aj šindeľ na opornom múre od Ulice Andreja Sládkoviča. Terasa čajovne v čase mimo otváracích hodín.
Zdroj: Iva Zigová / Aktuality.sk