Východ valcuje filmový svet. Mladí slovenskí tvorcovia chytili šancu a zbierajú ocenenia
obchodnyregister
2026.07.05.
Na východnom Slovensku vyrastá mimoriadne silná generácia mladých filmárov, ktorá začína udávať nový tón domácej kinematografii. Vďaka systematickej podpore sa začínajúcim režisérom a scenáristom podarilo pretvoriť autentické príbehy z regiónov na oceňované debuty.
Podpora mladej filmovej komunity a hľadanie nových talentov prináša svoje ovocie. Pred štyrmi rokmi odštartovala spolupráca Filmovej kancelárie Košického kraja s mladými tvorcami, z ktorej vzišli divácky aj festivalovo úspešné snímky.
Režiséri Katarína Gramatová, ktorá stála za filmom Hore je nebo, v doline som ja a Martin Gonda za film Potopa sa s odstupom času počas IFF Art Film na podujatí Deň s Filmovou kanceláriou Košického kraja obzreli za svojimi debutmi s nostalgiou, no netaja sa tým, že natáčanie sprevádzal obrovský tlak aj nečakané výzvy priamo na pľaci.
Spomienkový optimizmus a tvrdá realita
„Ja to vnímam s veľkým spomienkovým optimizmom. V podstate si pamätám len to pekné. Teraz sa mi začína vynárať, čo všetko za tým vlastne bolo. Spomínam v dobrom na to, aká som bola nebojácna a ako som si išla za svojím. Všetko to bolo spôsobené tým, že som nevedela, do čoho idem. Teraz, keď robím druhý film a už viem, čo ma čaká, mám z toho neskutočný stres. Na natáčanie však spomínam veľmi príjemne. Celkovo prostredie, chlapci a všetko okolo toho mi príde ako ideálny prvý film,“ povedala s úsmevom v úvode diskusie, ktorú viedol Ján Melikant z Filmovej kancelárie, režisérka Katarína Gramatová.
Film Hore je nebo, v doline som ja rozpráva príbeh o 15-ročnom Enriqueovi a jeho matke Martine. Enrique sníva o šťastnej rodine, ale dôvera k matke klesá. Útočisko nachádza u priateľov a vo virtuálnej realite, postupne sa zbližuje s obeťami Martininých podvodov v Utekáči. S ich pomocou a so svojou bandou odhaľujú Martininu pravú tvár. Pred Enriqueom je morálne rozhodnutie: prijať matkine hodnoty alebo nájsť lepšiu cestu.
Martin Gonda ju doplnil, že psychika režiséra prechádza po dokončení projektu zaujímavým vývojom: „Časom sa to vnímanie mení. Keď človek na filme pracuje a má ho neustále na očiach, spomienky začínajú byť pozitívnejšie. Človek sa dostane z tej komfortnej zóny, kedy to bolo preňho náročné a unavujúce. Teším sa na ďalšie projekty. Stres z toho filmu už nemám, skôr mám stres z toho, že žiadny stres nemám (smiech).“
Film Potopa rozpráva príbeh z Československa z roku 1980. Mara má 15 rokov a túži sa stať pilotkou a opustiť dedinský život. Jej otec Alexander, rusínsky roľník a vdovec, však trvá na tom, aby zostala doma a pokračovala v práci na rodnej pôde. Keď ich dolinu čaká zatopenie pre výstavbu vodnej nádrže Starina, obaja sa musia vyrovnať so stratou domova a rodinného dedičstva. Zároveň hľadajú cestu k vzájomnému zmiereniu uprostred zápasu medzi tradíciou, identitou a túžbou po slobode.
Natáčanie oboch snímok prebiehalo v intenzívnom tempe, každý film sa natáčal približne 30 dní a počas toho zažili tvorcovia aj krušnejšie situácie, najmä keď bolo na pľaci niekoľko desiatok ľudí, hervo aj nehercov a členov štábu.
Film Potopa
Zdroj: Marek Maky Molnár
Svet profesionálov verzus čaro nehercov
Unikátnosťou oboch filmov je kombinácia profesionálnych hercov a absolútnych nehercov. Tento mix prináša na pľac podľa Gondu špecifické napätie:
„Pre mňa je táto kombinácia ideálna. Nikdy sa nedá presne určiť, či je lepší herec alebo neherec. Profesionálny herec ovláda svoje remeslo, zatiaľ čo neherec prináša autentickosť a osobité čaro. Kombinácia oboch svetov funguje výborne. Profesionáli sa pri nehercoch uvoľnia a neherci sa zasa učia profesionalite. Niekedy je to však komplikované, najmä čo sa týka koordinácie scén. Profesionálni herci sú zvyknutí na rýchle tempo zo seriálov, zatiaľ čo neherci potrebujú viac času a trpezlivosti.“
Hore je nebo, v doline som ja
Zdroj: CINEMATIK
Katarína Gramatová to vidí podobne, no priznáva počiatočné obavy: „Pokiaľ ide o prácu s nehercami, pre mňa to bolo prirodzenejšie a jednoduchšie z pohľadu réžie. Rozprávalo sa mi s nimi ľahšie, keďže to bol môj prirodzený jazyk. Všetko im vysvelíte jednoducho. Tým, že neherci nemajú toľko skúseností, pýtajú sa veľa otázok. Som zvyknutá veci rozoberať detailne, takže mi to vyhovovalo. Najťažšie bolo pre mňa naučiť sa skĺbiť prácu s profesionálnymi hercami a nehercami dokopy. Profesionáli majú zažité určité návyky zo seriálov a divadla. To bola pre mňa výzva. Mne to na pľaci dokonca prišlo oveľa horšie. No keď som to potom videla na obrazovke v strižni, zistila som, že strih dokáže urobiť zázraky. Veľmi záleží na tom, ako postavíte kameru, koho zaberiete a koho repliku použijete. V podstate to v strižni viete „pekne predať“. Rozdiely sa dajú pekne skryť.“
Martin Gonda dodáva, že kým herci flexibilne reagujú na zmeny, neherci prežívajú obrovskú trému: „Neherci bývajú často nervózni, čo sa odráža na ich prejave. Niekedy pomôže, keď sa s nimi človek viac rozpráva. Časom sa to aj u nás zlepšovalo, boli si istejší.“
Sára Chripáková hovorí po prevzatí ceny za Najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe za rolu Mary vo filme Potopa počas udeľovania národných filmových cien Slnko v sieti 2026
Zdroj: TASR – Pavel Neubauer
Najdôležitejším krokom bol preto casting. U Martina Gondu trval proces hľadania hlavných postáv takmer tri roky. „Skúšali sme rôzne alternatívy, kým sme našli tých pravých, ktorí spolu ladili. Strávili sme spolu veľa mesiacov, kým sme sa pustili do samotného natáčania. Boli to dlhé prípravy.“
Naopak, u Gramatovej bol casting východiskovým bodom: „Keby sme nenašli tých chlapcov, film by nevznikol. Scenár sa písal priamo na telo chlapcom, ktorých sme našli. Ale riešili sme, že hlavný hrdina Mišo extrémne vyrástol. Premýšľala som, že ho vymeníme. Ale nakoniec som dala na intuíciu a vyšlo to.“
Prečítajte si tiež:
S peniazmi úzko súvisela aj dramaturgia. Režiséri tiež počúvali rady starších kolegov a niekedy urobiť ústupky. Martin Gonda oceňuje prácu dramaturga najmä v scenáristickej fáze:
„Hľadali sme správny tón a smerovanie príbehu. Pre mňa osobne to bolo veľmi prínosné. Dramaturg mi pomohol ujasniť si veľa vecí v scenári. Pomohlo to upratať záverečnú štruktúru príbehu. Vypadlo odtiaľ veľa zbytočných vecí, ktoré by film len zaťažovali, a zamerali sme sa na podstatné detaily.“
Prečítajte si tiež:
Katarína Gramatová zasa prešla najväčšou dramaturgickou školou až v postprodukcii, kedy strih konzultovala s Ivanom Ostrochovským, no najmä so zahraničnými sales agentmi, ktorí vyberajú filmy na festivaly.
„Pomohli nám upratať začiatok filmu. Ja som chcela začať večernou scénou, no zistili sme, že to nefunguje. Výberová komisia pozerá filmy na festivaly často na mobiloch, takže potrebujú vidieť jasný obraz hneď na začiatku. To bol pre mňa zaujímavý a prínosný postreh. Začali sme teda dennou scénou.“
Ako nečakaní dramaturgovia však niekedy fungovali aj samotní neherci, ktorí na pľaci otvorene hovorili, čo by ich postava v reálnom živote urobila a čo už nie.
Prečítajte si tiež:
Hudobná licencia za všetky drobné
Dramatické úpravy zažila aj hudobná zložka. Martin Gonda vsadil na absolútnu autenticitu prostredia a film neobsahuje žiadnu umelú scénickú hudbu – divák počuje len zvuky z rádií či krčiem. Jedinou výnimkou bol záver:
„Hudba zaznieva len z prostredia, napríklad z rádia alebo z krčmy. Je to diegetická hudba, ktorá dotvára atmosféru danej scény. Skladateľa sme nemali. Až v samotnom závere, kedy herec odchádza, sme použili motív, ktorý som počul počas festivalu od jedného dievčaťa z detského zboru. Veľmi sa mi to páčilo a sedelo to k nálade filmu. Rozhodli sme sa to zakomponovať na koniec. Nahrávali sme to nanovo v štúdiu s tým zborom a v postprodukcii sme to spojili s obrazom.“
Katarína Gramatová chcela do filmu zakomponovať moderný rap. „Ja som vopred vedela, že chcem vo filme skladby od Gleba, takže sme s ním komunikovali už pred natáčaním. Bol tomu otvorený. Keď sme mu potom poslali film, videl, ako to tam sedí, a súhlasil s použitím. Vybrali sme jednu pesničku, ktorú pôvodne nemal príliš v láske, takže okolo toho bola krátka diskusia. Nakoniec uznal, že to tam sedí a bol prekvapený, ako to zafungovalo. Na konci filmu máme pieseň od Boy Wondera, tú sme vytvárali spoločne. Poslala som mu záverečnú scénu a on k nej postupne skladal motív a text.“
Scénickú hudbu jej zložil debutujúci skladateľ z Austrálie, ktorého objavila na Instagrame a ktorý elektronickú hudbu osviežil nahranými tradičnými slovenskými nástrojmi ako fujary a flauty. Limitom však bol rozpočet, kvôli ktorému si nemohli dovoliť drahé licencie na svetové hity.
Čo sa týka zvuku ako takého, režiséri museli v postprodukcii vyriešiť zrozumiteľnosť reči nehercov. Gramatová priznala, že kým emócie postáv nechávali plynúť prirodzene a niekedy zvuk zámerne stíšili do stratena v prospech atmosféry, pri dôležitých informáciách museli zvuk postprodukčne zosilniť a prečistiť.
Samostatnou kapitolou boli triky. Divák by v týchto filmoch vizuálne efekty nečakal, no drobné digitálne úpravy sa predsa len konali. Katarína Gramatová v postprodukcii čistila priestor od neželaných objektov: „Mali sme tam nejaký billboard a digitálne masky na odstránenie. Iné triky sme v podstate nemali.“
Z pľacu priamo na svetové festivaly
Tvrdá práca priniesla obom filmom zaslúžený medzinárodný úspech. Gramatovej film zažil svetovú premiéru v Tokiu, európsku v Karlových Varoch, a potom film putoval po svete. V talianskom Giffoni získal cenu za najlepšiu kameru, v Cottbuse cenu za najlepší debut a úspech oslavoval aj v Egypte či Bulharsku. Výraznú stopu zanechal aj na festivale v Šanghaji, čo znamenalo úspešné otvorenie ázijského trhu.
Gonda sa so svojím filmom predstavil rovnako v Karlových Varoch, kde získal ocenenia, a neskôr putoval do Cottbusu, Poľska či nemeckého fluidného festivalu. Film sa premietal aj v Ázii, konkrétne v Tokiu.
Delegácia k filmu Hore je nebo, v doline som ja, na festivale v Karlových Varoch
Zdroj: DRYEYE film/BeeContent
Po návrate domov však na tvorcov čakala neúprosná realita – obrovská poprodukčná únava a emočné prázdno. „Po natáčaní som ešte zostala dva týždne na východe,“ spomína Gramatová, „no keď som prišla domov do Prahy, doľahlo to na mňa. Cítila som sa neskutočne unavená a vyčerpaná.“ Gonda prežíval niečo podobné: „Únava prišla po dokončení strihu, kedy zo mňa opadla tá najväčšia zodpovednosť. Človek si uvedomí, koľko energie do toho vložil. Boli to náročné mesiace, no stálo to za to.“
Najkrajšie momenty
Režiséri zhodne tvrdia, že moment, kedy padla posledná klapka, bol nezabudnuteľný. „Pre mňa to bol zvláštny pocit, zrazu to zo mňa všetko opadlo. Gratulovali sme si a ja som si uvedomila, že teraz to už bude len na mne v strižni. To bol silný moment,“ zaspomínala si Gramatová.
Gonda to vnímal ako obrovské zadosťučinenie: „Bol to skvelý pocit.“
Dnes už obaja režiséri pracujú na nových projektoch a opäť plánujú siahnuť aj po nehercoch. Martin Gonda pripravuje 6-dielnu minisériu z medzivojnového obdobia s pracovným názvom Anjeličkárky. Katarína Gramatová pripravuje nový hraný film zo súčasnosti, zo Záhoria. Ako sama uviedla, bude to iný film ako jej debut, ale bude sa snažiť udržať v ňom humor, ktorý so sebou do diela a tvorby prinášajú neherci.