Nájde NATO peniaze a vojakov? Aj Slovensko je na hrane a Európa musí nahradiť USA, vraví exhovorkyňa aliancie

„Neznamená to, že ak ste slabí, vojna k vám nepríde. Nedostatok solidarity je pozvánka pre agresora alebo na destabilizáciu v rôznych podobách. A Rusko je agresor a Ukrajina sa bráni,“ povedala pre Pravdu pred summitom NATO v Ankare Oana Lungescuová. Ako hovorkyňa Severoatlantickej aliancie pôsobila v rokoch 2010 – 2023, teraz spolupracuje s think-tankom RUSI.  

Lungescuová zdôraznila, že krajiny aliancie majú investovať päť percent HDP do obrany a zaviazali sa, že to dosiahnu do roku 2035. „Čoraz viac sa však bude prejavovať trend verejne upozorňovať na štáty, ktoré neplnia to, čo sľúbili,“ myslí si Lungescuová. V roku 2025 boli slovenské obranné výdavky 2,04 percenta HDP. Schôdzka aliancie v Turecku sa koná zajtra a v stredu. Na čele slovenskej delegácie bude prezident Peter Pellegrini.

Aké by malo byť hlavné posolstvo summitu NATO v Ankare, čo sa týka toho, ako je Severoatlantická aliancia pripravená fungovať v ére Donalda Trumpa, pokračujúcej ruskej vojny proti Ukrajine a veľmi komplexného globálneho bezpečnostného prostredia?

Generálny tajomník Mark Rutte hovorí o silnejšej Európe v silnejšej aliancii. Teda, že európski spojenci a Kanada prispejú viac nielen peniazmi, ale najmä vojenskými kapacitami. NATO sa minulý rok prihlásilo k historickému záväzku. Krajiny aliancie majú investovať päť percent HDP do obrany – pričom 3,5 percenta pôjde na základné vojenské veci a 1,5 percenta na odolnosť, kybernetickú obranu a ďalšie aspekty súvisiace s obranou. Aliancia sa v Ankare zameria na to, ako tento sľub pretaviť do konkrétnych kapacít, ktoré môžu spojenci využiť. Na summite sa teda bude klásť veľký dôraz na implementáciu, aby spojenci ukázali jasnú cestu, ako dohodnutý sľub dosiahnuť najneskôr do roku 2035. Súčasťou stretnutia bude aj Fórum obranného priemyslu NATO, od ktorého sa očakáva, že vytvorí rámec pre zmluvy v hodnote desiatok miliárd na oboch stranách Atlantiku.

Foto:
NATO
SITA
Oana Lungescuová pracovala ako hovorkyňa NATO v rokoch 2010 až 2023. Nikto doposiaľ nebol v tejto pozícii tak dlho.

Na adresu Rutteho znie kritika, že sa niekedy snaží Trumpovi až príliš vyhovieť, a hoci je kľúčové udržať USA v NATO, nemal by úplne uprednostňovať Washington pred záujmami ostatných spojencov. Ako to vnímate?

Generálny tajomník NATO, nech je ním ktokoľvek, má jednu hlavnú úlohu. Je ňou udržať transatlantickú rodinu pohromade vrátane Spojených štátov. Realita je totiž taká, že bez USA by bolo NATO úplne inou alianciou. Určite by to bola organizácia s oveľa menšími kapacitami, pričom žijeme vo svete, ktorý je každým dňom nebezpečnejší. Myslím si, že toto je rámec, v ktorom musíme vnímať Rutteho úsilie. Podobne sme to videli počas prvej Trumpovej vlády, keď som pôsobila v NATO pod vedením generálneho tajomníka Jensa Stoltenberga. Rutte, samozrejme, nie je Stoltenberg. Sú to odlišní politici a nemajú rovnaký štýl a rétoriku. Ale iná je tiež druhá Trumpova vláda, keď ju porovnáme s tou prvou. Povedala by som, že teraz je všetko asi ešte zložitejšie. Takže hoci sa vyhlásenia alebo rétorika Marka Rutteho určite nepáčia každému, myslím si, že takmer každý európsky líder si uvedomuje, že on je jediný, kto môže túto rolu hrať. Nekandiduje na politickú funkciu v Holandsku, čiže nemusí sledovať domáce prieskumy verejnej mienky tak ako národní lídri. Otázkou zostáva, nakoľko je efektívny.

Dá sa to vyhodnotiť?

Rutte musí urobiť všetko, čo je potrebné, aby udržal alianciu pohromade. Podľa mňa v tom bol doteraz pomerne efektívny. Minuloročný summit NATO v Haagu bol úspechom, hoci ho sprevádzali prekážky a výzvy. A očakávam, že aj schôdzka v Ankare, aj keď bude náročná, sa bude niesť v duchu transatlantickej jednoty. Ale, samozrejme, nevieme to povedať na sto percent. Atmosféra summitu sa nedá úplne predpovedať. Uvidíme, v akej nálade dorazí prezident Trump. Diplomati a predstavitelia Aliancie v centrále NATO tu v Bruseli dúfajú, že konštruktívny jazyk, ktorý sme len nedávno videli na samite G7, sa prenesie aj do Ankary. Je dobré, že medzi Trumpom, Ruttem a tureckým prezidentom Recepom Tayyipom Erdoganom, ktorý bude summit hostiť, existujú dlhoročné osobné vzťahy, dôvera a takpovediac dobrá chémia.

Viem, že ste túto otázku pravdepodobne počuli už veľakrát, ale dôverujete prezidentovi Trumpovi, že v prípade potreby pomôže brániť Európu?

Vnímam to tak, že úroveň dôvery v transatlantickej aliancii je možno na najnižšom bode v histórii, minimálne od Suezskej krízy v 50. rokoch minulého storočia. Zo strany Trumpa sme počuli opakovanú kritiku viacerých spojencov, hrozby týkajúce sa Grónska, rôzne kritické vyjadrenia na adresu NATO či vyhlásenia, ktoré akoby viac odrážali rétoriku ruského lídra Vladimira Putina než to, čo hovoria spojenci. Celkovo prezident USA niekedy zaujíma postoje, pri ktorých sa zdá, že je nepriateľskejší k partnerom než voči protivníkom, ako sú Moskva a Peking. Toto je fakt. Samozrejme, vyvoláva to veľa otázok o záväzkoch USA k aliancii.

Mali by sme však tiež spomenúť, že vzťahy medzi armádami v rámci NATO zostávajú mimoriadne silné a že politika ich doteraz výrazne neovplyvnila. Je dôležité, aby to tak aj zostalo. Pravdou však je, že USA robia oveľa jednoznačnejšie kroky smerujúce k obmedzeniu potenciálnych príspevkov do plánovania reakcie NATO na krízu alebo konflikt, teda do Modelu síl NATO. Spojené štáty už oznámili, že naň vyčlenia menej jednotiek a kapacít. Vojenskí predstavitelia a diplomati mi hovoria, že tento výpadok môžu nahradiť európski spojenci a Kanada, ale nie úplne v pomere jedna k jednej. Ak napríklad USA neposkytnú toľko strategických bombardérov ako v minulosti, my v Európe ich nemáme. Muselo by teda ísť o iný typ vojenských kapacít. Európski spojenci a Kanada teraz musia naozaj výrazne zabrať, a to oveľa rýchlejšie, ako možno očakávali.

Dá sa už predbežne vyhodnotiť päťpercentný záväzok krajín NATO z Haagu, ktorý sme spomenuli?

Je zaujímavé počúvať Marka Rutteho, ktorý hovorí o závratných sumách peňazí. Je zrejmé, že veľa investujeme, ale prístup k tomu je dosť nejednotný. Niektorí spojenci vrátane Poľska a pobaltských štátov sú už nad úrovňou štyroch percent a prekonajú aj hranicu päť percent. No iní sú sotva na dvoch percentách alebo ani to nie. Je to prípad Česka, Slovinska či Albánska. Aj Slovensko je ledva na dvoch percentách. Realita je taká, že sa aliancia nepohybuje rovnakou rýchlosťou. A opäť, od diplomatov, s ktorými som hovorila, viem, že v centrále NATO vládne nálada nulovej tolerancie voči krajinám, ktoré nedodržiavajú záväzky, ktoré prijali na najvyššej možnej úrovni.

Myslím si preto, že sa zvýši tlak na krajiny, ktoré ešte nie sú poriadne ani na úrovni dvoch percent, s tým, že to predsa mali spraviť už v roku 2024. (V roku 2014 sa NATO na summite vo Walese dohodlo, že za 10 rokov členovia dostanú obranné výdavky na dve percentá HDP, pozn. red.). Teraz sme v roku 2026 a už musíme robiť oveľa viac a naozaj postupovať oveľa rýchlejšie. Sú to zložité rozhodnutia, ale udržať svojich občanov v bezpečí je v konečnom dôsledku zodpovednosť každej vlády. Nemôžeme sa spoliehať na to, že to za nás urobí niekto iný. Je to naša zodpovednosť. Takže si myslím, že tlak bude veľký. Časť z toho sa udeje za zatvorenými dverami. Mark Rutte povedal, že bude tvrdý, ale diplomatický. Myslím si však, že čoraz viac sa bude prejavovať trend verejne upozorňovať na krajiny, ktoré neplnia to, čo sľúbili.

Čo sa týka Ukrajiny a Ruska, existoval plán vynakladať ročne 0,25 % HDP členských štátov na vojenskú pomoc Kyjevu, ktorý však neprešiel. Teraz sa diskutuje o fonde pre Ukrajinu vo výške 70 miliárd eur, ale bez účasti USA. Čo teda očakávate od Aliancie v Ankare v súvislosti s podporou Ukrajiny?

Urobiť podporu Ukrajine udržateľnejšou je, samozrejme, tiež dôležitým cieľom tohto summitu. Plán pôvodne predložený Ruttem – vyčleniť veľmi malé percento národného HDP na podporu Ukrajiny – neprijali všetci spojenci. Proti boli Spojené štáty, ale aj niektoré veľké európske krajiny. Namiesto toho však uvidíme balík v hodnote 70 miliárd eur na dva roky. Z toho 30 miliárd eur má byť pôžička Európskej únie Ukrajine, ktorá je súčasťou širšej pomoci v objeme 90 miliárd, a zvyšok budú bilaterálne príspevky. Za približne posledný rok vynaložili Európania na podporu Ukrajiny okolo 45 miliárd. Je nepravdepodobné, že nejako finančne prispejú USA. Členovia NATO, ktorí sú zároveň súčasťou Európskej únie, tak fakticky nahradia príspevok Spojených štátov. Čo však Amerika bude naďalej robiť – hoci uvidíme, v akom rozsahu – je poskytovanie kľúčových kapacít, ktoré Ukrajina potrebuje. Je to napríklad munícia do systémov Patriot, ktoré sú absolútne kľúčové pre obranu ukrajinských miest, obytných oblastí, škôl, nemocníc a infraštruktúry. Očakáva sa, že USA to budú robiť v rámci aliančnej schémy známej ako PURL (Prioritized Ukraine Requirements List – Zoznam prioritných požiadaviek Ukrajiny). Teda spojenci z Európy a Kanady budú platiť za americké kapacity pre Kyjev.

Je to však pomerne nevyvážené. Hlavnú ťarchu tohto úsilia, ktoré za posledný rok vynieslo približne štyri miliardy eur, mali na plecia krajiny na severe Aliancie ako Nórsko, Dánsko, Švédsko, pobaltské štáty, Holandsko a Nemecko. Nevideli sme veľa príspevkov od krajín na juhu ani zo strednej Európy. Obrana Ukrajiny a to, aby zvíťazila nad ruskou agresiou, je pritom absolútne kľúčová pre obranu celej Európy. Ak totiž Ukrajina zlyhá, potom budú musieť ostatné európske krajiny, ktoré sú teraz v NATO, investovať oveľa viac do vlastnej obrany. Mohli by sme totiž očakávať, že Rusko obnoví svoje sily, posmelí sa – a to je budúcnosť, ktorú by si nikto nemal želať.

Slovenský premiér Robert Fico však povedal: Viete, čo sa môže stať? Zaletí sem nejaký dron, úmyselne či neúmyselne, padne na obytný blok, dôjde k úmrtiam alebo zraneniam a môžeme mať na stole tretiu svetovú vojnu. Preto za Slovensko hovorím: žiadna podpora vojny, Slovensko nebude platiť vojenské výdavky Ukrajiny. Ako by ste reagovali na takéto vyhlásenie?

Citovala by som staré latinské príslovie: Ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu. Neznamená to, že ak ste slabí, vojna k vám nepríde. Nedostatok solidarity je pozvánka pre agresora alebo na destabilizáciu v rôznych podobách. Pozrime sa na incidenty, ktoré sa skutočne stali v blízkosti ukrajinských hraníc. Buď to boli ruské stroje, alebo drony ukrajinskej protivzdušnej a raketovej obrany, ktorá sa snažila chrániť svoje obyvateľstvo a územie pred ruskou agresiou, prípadne ukrajinské drony, ktorých let ovplyvnilo rušenie signálu. Musíme mať neustále na pamäti, kto je obeťou agresie a kto je agresor. Rusko je agresor. Ukrajina je obeťou agresie. Podľa Charty OSN má každý členský štát OSN povinnosť pomôcť krajine pri sebaobrane. Je to aj prípad Ukrajiny, ktorá veľmi statočne čelí ruskej agresii. A, ako vidíme, začína preberať iniciatívu na bojisku vďaka vlastnej vynaliezavosti, inovatívnym vojenským riešeniam a odvahe ozbrojených síl.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
NATO
Slovensko
Ukrajina
Rusko
vojna na Ukrajine
Putinova vojna
Donald Trump

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.