3. Túto otázku by som nepostavila primárne ako klasické posudzovanie „value for money“, pretože nejde o bežný výdavok štátu ani o dotáciu financovanú zo všeobecných daní. Ide o výnosy z emisných kvót, teda v podstate o peniaze, ktoré do systému prináša priemysel v dôsledku klimatickej regulácie.
Priemysel tieto náklady reálne znáša cez ceny elektriny, emisií a celkové výrobné náklady, preto je ekonomicky logické, aby sa primeraná časť týchto zdrojov vracala späť do odvetví, ktoré sú nimi najviac zasiahnuté.
Samotné nastavenie Environmentálneho fondu pritom predpokladá, že tieto zdroje majú smerovať do presne definovaných oblastí. Kompenzácie nepriamych nákladov CO₂ sú práve jedným z nástrojov, ako zabrániť úniku uhlíka, strate priemyselnej výroby a presunu produkcie mimo Európy.
Práve nedostatočné kompenzácie nepriamych uhlíkových nákladov boli jedným z dôvodov, prečo Slovalco výrobu pozastavilo. Ak štát tieto zdroje dlhodobo nevracia späť do priemyslu v primeranom rozsahu, výsledkom nie je úspora, ale strata výroby, pracovných miest, dodávateľských reťazcov a budúcich rozpočtových príjmov.
V priemysle majú veľké podniky mimoriadnu váhu. Predstavujú len niečo cez percento všetkých priemyselných firiem, ale podieľajú sa približne 75 % na splatnej dani z príjmu a 70 % na celkovej pridanej hodnote priemyslu. A keď vieme, že podiel priemyslu na celkovej splatnej dani z príjmu aj na pridanej hodnote ekonomiky sa pohybuje niekde na úrovni 40 %, tak matematika je jasná. Ak teda štát dokáže prostredníctvom existujúcich zdrojov udržať výrobu, zamestnanosť, ako aj budúce rozpočtové príjmy, ide o ekonomicky racionálne využitie týchto peňazí.
Slovensko pritom nástroj kompenzácií dlhé roky využívalo výrazne menej, než umožňuje a odporúča európsky rámec. Ten počíta s tým, že členské štáty môžu na kompenzácie nepriamych nákladov CO₂ použiť 25 % výnosov z dražieb emisných kvót, pričom túto hranicu možno prekročiť, ak to štát vie odôvodniť. Slovensko však bolo dlhodobo hlboko pod touto úrovňou. Ku koncu roka 2025 bolo na účtoch Environmentálneho fondu takmer 1,98 mld. eur, z toho 1,88 mld. eur tvorili nahromadené výnosy z emisných kvót. Vlani dosiahli príjmy Envirofondu z emisných kvót 269,6 mil. eur, no kompenzácie nepriamych nákladov CO₂ predstavovali len 35,5 mil. eur, teda približne 13 %. Vo Francúzsku, Belgicku či Nemecku je tento podiel výrazne vyšší, napríklad v roku 2024 dosahoval približne 44 %, 33 %, respektíve 31 %.
Ak sa tieto zdroje Envirofondu kumulujú na účtoch, respektíve sa využívajú na krytie deficitov štátneho rozpočtu, zatiaľ čo energeticky náročný priemysel stráca konkurencieschopnosť, nejde o efektívne nastavenie verejnej politiky. Efektívne je, ak sa tieto peniaze vracajú späť tam, odkiaľ v konečnom dôsledku pochádzajú, teda do priemyslu, ktorý ich znáša cez náklady na emisie a elektrinu, a pomáhajú udržať výrobu, zamestnanosť, investície aj budúce daňové a odvodové príjmy.
Anton Marcinčin, ekonomický analytik Konfederácie odborových zväzov SR
1. – 3. Vysoký rozdiel v cenách elektrickej energie pre veľkých spotrebiteľov medzi Slovenskom a inými európskymi štátmi, ako napr. Nemecko, je známy už desaťročia. Skôr než dotácia by preto pomohlo systémové riešenie. Navyše, ak z doložiek vplyvov nie je jasné, čo sa takou vysokou dotáciou konkrétne chce dosiahnuť. A mimochodom, konsolidujeme verejné financie?
Oto Nevický, generálny sekretár Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení
1. Áno, ak ide o investíciu so strategickým významom pre Slovensko. Obnova výroby hliníka podporí zamestnanosť v regióne, posilní slovenské dodávateľské reťazce a zvýši odolnosť našej ekonomiky. Hliník je kritickou surovinou pre viaceré kľúčové odvetvia ako napr. automobilový priemysel, elektrotechniku, energetiku či stavebníctvo. Obnovením domácej výroby Slovensko zníži svoju závislosť od dovozu a posilní konkurencieschopnosť priemyslu. Takáto podpora preto nie je len pomocou jednej firme, ale investíciou do strategickej infraštruktúry a priemyselnej bezpečnosti krajiny.
2. Nejde o zvýhodnenie jednej spoločnosti na úkor ostatných, ale o podporu zámeru, ktorý má významný prínos pre celé hospodárstvo. Výroba primárneho hliníka má zásadný význam pre fungovanie viacerých priemyselných odvetví. Cieľom je vytvoriť podmienky, z ktoraborých budú profitovať aj ďalšie slovenské podniky prostredníctvom stabilnejších dodávateľských reťazcov či vyššej dostupnosti surovín. Pri podobných investíciách je zároveň dôležité, aby boli pravidlá transparentné a aby štát podporoval všetky strategické projekty, ktoré prinášajú porovnateľnú pridanú hodnotu pre Slovensko.
3. Kompenzácie vysokých cien elektriny pre energeticky náročné podniky nezaťažia štátny rozpočet a neukroja peniaze zo zdravotníctva či školstva. Financie pochádzajú z aukcií európskych emisných kvót (EU ETS), teda z mechanizmu, ktorý má zároveň vytvárať priestor aj na ochranu priemyslu pred stratou konkurencieschopnosti. Použitie časti týchto výnosov na kompenzácie energeticky náročným podnikom preto je v súlade s tým, na čo tento systém vznikol. Z predaja povoleniek získal štát vlani cca 270 miliónov eur, pričom polovica výnosov zostane zachovaná na iné ekologické projekty. Reštart fabriky je zároveň spojený s jasnými záväzkami aj zo strany Slovalca, ktoré do obnovy výrobných kapacít vloží masívne vlastné investície.
Andrej Lasz, generálny sekretár Asociácie priemyselných zväzov a dopravy
1. – 3. V prvom rade treba povedať, že nejde o pomoc pre jednu konkrétnu spoločnosť. Ide o mechanizmus schválený Európskou komisiou, ktorý je dostupný všetkým podnikom pôsobiacim v energeticky náročných odvetviach najviac ohrozených presunom výroby mimo Európskej únie v dôsledku vysokých cien energií a nákladov súvisiacich s klimatickou politikou. Európska únia vytvorila tento nástroj práve preto, aby členské štáty dokázali zmierniť časť týchto nákladov a udržali konkurencieschopnosť svojho priemyslu. Viaceré priemyselne vyspelé krajiny Európskej únie takéto kompenzačné schémy už využívajú, Slovensko k tomu pristupuje až teraz.
Pri energeticky náročných odvetviach tvorí elektrická energia často viac ako 30 % výrobných nákladov. Ak chceme, aby sa výroba nepresúvala mimo Európy, ale zostala na Slovensku, musíme pre naše strategicky významné podniky vytvoriť podmienky, v ktorých budú schopné fungovať a investovať aj v budúcnosti. V prípade Slovalca navyše nejde len o samotný závod. Na jeho výrobu sú naviazané desiatky dodávateľských firiem, ktoré vytvoria ďalšie stovky pracovných miest. Spoločnosť zároveň plánuje do obnovenia výroby investovať významné vlastné prostriedky. Reštart výroby tak nebude znamenať len návrat strategickej výroby, ale aj dodatočné daňové a odvodové príjmy pre štát.
Dlhodobo sa zasadzujeme o to, aby výnosy z predaja emisných povoleniek vo väčšej miere plnili svoj pôvodný účel. Doteraz sa totiž na Slovensku do priemyslu vracal len zlomok týchto prostriedkov. Je preto správne, že sa situácia mení a aj Slovensko začne vo väčšej miere využívať možnosti, ktoré mu pravidlá Európskej únie umožňujú.
Martin Vlachynský, analytik inštitútu INESS
1. Termín „finančná pomoc pre Slovalco“ je nepresná formulácia. Vláda neschválila finančnú pomoc v zmysle klasických investičných stimulov. Schválila intenzívnejšie využitie mechanizmu, ktorý existuje už niekoľko rokov a bol nadizajnovaný na úrovni EÚ, aby zabránil „úniku uhlíka“ do zahraničia a „kompenzoval nepriame náklady uhlíka“.
Zjednodušene: Klimatická politika EÚ zahŕňa aj emisné povolenky, ktoré však okrem iného predražujú elektrickú energiu. Nezamýšľaným dôsledkom tak je, že aj elektrifikované nízkoemisné podniky (ako je napríklad hlinikáreň) majú v EÚ zhoršenú konkurencieschopnosť. Aby sa tento neželaný dôsledok zmiernil, EÚ umožňuje štátom využiť peniaze získané predajom emisných povoleniek práve na pomoc takýmto podnikom.
Ide teda o takpovediac uzavretý cyklus – emitenti uhlíka si kupujú emisné povolenky a časť výnosov z predaja týchto povoleniek slúži na to, aby sa zmiernili dôsledky existencie emisných povoleniek na neemitentov. Slovensko takisto tento mechanizmus už využíva pár rokov, teraz ale prišlo k výraznému navýšeniu prostriedkov, ktoré sa naň použijú, čím sa priblížime viacerým európskym štátom, ktoré tento nástroj využívali intenzívnejšie. Nie sú to však peniaze z rozpočtu, ktoré by sa mohli alternatívne využiť na zdravotníctvo, armádu či školstvo – sú to peniaze z predaja povoleniek, ktorých povolené využitie je striktne limitované na konkrétne účely. Je to trošku také európske hryzenie si vlastného chvosta, ale ak akceptujeme existenciu emisných povoleniek a klimatickej politiky EÚ, tak je to vhodné a správne.
2. Táto schéma nie je určená len pre hlinikáreň, sú v nej zapojené aj ďalšie podniky z oceliarskeho či chemického priemyslu. To, ktoré odvetvia sa môžu zapojiť, určujú pravidlá EÚ. Slovalco je (bolo) však spomedzi slovenských podnikov zďaleka najväčším spotrebiteľom elektriny, preto aj jeho podiel na tejto schéme je ďaleko najväčší.
Špecifikom je len to, že s vládou uzavreli zmluvu o garancii na 10 rokov. Na obnovenie výroby totiž musia vynaložiť značnú investíciu a ak by túto zmluvu nemali, nič by negarantovalo, že nová vláda schému o rok zase nezmení a táto investícia bude zmarená.
3. Pripomínam, že Envirofond má zdroje z predaja emisných povoleniek. Tie sú určené na použitie – ľudovo napísané – s klimatickým účelom. To, ako presne by mali byť využité, je samozrejme subjektívne. Ale po prvé, na zvýšenie kompenzácie nepriamych nákladov uhlíka nepôjdu všetky príjmy Envirofondu (len 35 %), po druhé Envirofond dlhé roky akumuluje peniaze na svojom účte (koncom roka 2025 ich bolo skoro 2 miliardy) a tie následne vláda využíva ako kasičku, z ktorej si požičiava hotovosť na prevádzku štátu. Schéma na kompenzáciu nepriamych nákladov uhlíka je veľmi priamočiara a transparentná, na rozdiel od mnohých projektov a projektíkov – ale aj na tie ostane ešte kopec zdrojov.
Na túto tému sme kedysi napísali publikáciu, je to rok 2021, ale základná logika stále platí. Ešte je tu jedna zložka dohody – zmluva o dodávkach elektriny s Vodohospodárskou výstavbou, teda z Gabčíkovskej elektrárne. O tomto vieme menej, ale platí, že cena a ďalšie podmienky musia byť plus-mínus trhové, inak by hrozilo konanie zo strany Európskej komisie kvôli nedovolenej štátnej pomoci.
Predpokladám, že hlavnou devízou pre hlinikáreň bude dĺžka a predvídateľnosť kontraktu, ktorá je pre nich dôležitá. Ak nebude cena zverejnená, bude ju možné odhadnúť o rok-dva na základe výkazov oboch spoločností, keďže pôjde o veľké objemy.
