Postoj Roberta Fica k samitu NATO je vypočítavý, egoistický a strategicky chybný (komentár Petra Weissa)
obchodnyregister
2026.07.08.
Slovensko sa v Aliancii správa ako čierny pasažier. Partneri si zapamätajú, kto sa v čase vojny na východnej hranici vyvliekal zo solidarity a zároveň žiadal, aby mu garantovali bezpečnosť.
Autor je bývalý politik a bývalý veľvyslanec v Maďarsku a v Českej republike
Hlavnou strategickou otázkou, ktorú rieši samit v Ankare, je ako zabezpečiť európsku bezpečnosť v situácii, keď Spojené štáty požadujú, aby Európa prevzala oveľa väčší diel zodpovednosti za vlastnú obranu, a zároveň pokračuje ruská vojna proti Ukrajine. Nejde o oslabovanie NATO, ale o jeho prispôsobenie sa novým pomerom, keď Spojené štáty presúvajú časť svojej strategickej pozornosti do indo-pacifického regiónu.
V tomto kontexte je významnou úlohou pokračovanie podpory Ukrajiny, lebo, ako sa opakovane píše v dokumentoch NATO, bezpečnosť celej euroatlantickej oblasti, najmä jej európskeho piliera, je priamo spojená s bezpečnosťou Ukrajiny. Osobitnú rolu pritom hrá praktické posilňovanie východného krídla NATO, ktorého prirodzenou súčasťou je, vzhľadom na svoju geografickú polohu, aj Slovensko.
Paradox našej zahraničnej politiky
Slovensko patrí medzi štáty, ktorých bezpečnosť je bezprostredne závislá od dôveryhodného odstrašenia Ruska, sily a kooperácie spojeneckých síl a funkčnosti článku 5. Práve preto je pre nás existenčne dôležité, aby NATO zostalo jednotné. V tejto strategickej situácii predseda vlády poslal z Devína európskym spojencom odkaz, že stavajú svoju politiku na konfrontácii a rusofóbii a zásadnou úlohou Slovenska je spájanie východu a západu.
A z pondelňajšej porady prezidenta, premiéra a ministra zahraničných vecí vzišla nasledujúca politická pozícia: „Slovensko podporí závery samitu NATO, zároveň však naďalej platí, že sa nebude podieľať na ďalších finančných príspevkoch ani pôžičkách určených na vojenskú pomoc Ukrajine“.
Prečítajte si tiež:
Tento postoj nie je problematický preto, že by Slovensko z hľadiska vnútorných pravidiel NATO nemohlo odmietnuť dobrovoľný príspevok do balíka peňazí, ktorý pôjde na pomoc brániacej sa Ukrajine. Môže. Problém je politický a strategický. Vláda chce využívať výhody kolektívnej obrany, ale odmieta solidárne prispieť k obrane štátu, ktorý dnes zadržiava ruskú vojenskú moc pred hranicami NATO.
Citovaná pozícia zároveň zvýrazňuje strategický paradox slovenskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Vláda opakovane zdôrazňuje, že chce mať za suseda stabilnú a demokratickú Ukrajinu. Takýto cieľ je však podľa drvivej väčšiny európskych spojencov možné dosiahnuť iba vtedy, ak Ukrajina dokáže odolať ruskej agresii, zostane suverénnym a nezávislým štátom a nestane sa povoľnou súčasťou rozšírenej sféry ruského vplyvu.
Ide o dôveryhodnosť vlády
Práve preto veľká väčšina členov NATO považuje pokračovanie vojenskej podpory Ukrajiny za súčasť vlastnej strategickej obrany pred ruskou rozpínavosťou, nie za dobročinnosť. Presne to vystihuje čerstvé vyjadrenie poľského premiéra Donalda Tuska:
„Poľsko bude podporovať Ukrajinu v jej obrane proti ruskej agresii nielen z dôvodu slušnosti a solidarity, ale predovšetkým kvôli našej bezpečnosti a nášmu národnému záujmu.“ V tomto kontexte kritizoval opozičných politikov za rastúcu protiukrajinskú rétoriku.
Prečítajte si tiež:
Z tohto pohľadu má pre Slovensko samit ešte jednu mimoriadne dôležitú dimenziu. Nie je ňou výška slovenských výdavkov na obranu, ale dôveryhodnosť vlády. Partneri sledujú, či slovenská štátna reprezentácia zostáva spoľahlivým spojencom, či solidárne podporuje spoločné rozhodnutia NATO a či neprenáša do Aliancie proruské naratívy.
Vyššie citované vyjadrenia premiérových sympatií k Rusku a jeho opakované odmietanie vojenskej pomoci Ukrajine k dôveryhodnosti a spoľahlivosti Slovenska ako spojeneckého štátu určite neprispievajú.
Slovensko sa správa ako čierny pasažier
NATO definuje kolektívnu obranu na základe princípu „jeden za všetkých, všetci za jedného“. Útok na jedného spojenca je útokom na všetkých a spojenci majú konať v duchu solidarity. Generálny tajomník NATO Mark Rutte pred samitom povedal, že všetci spojenci musia „niesť svoj diel bremena“, pretože bezpečnosť Ukrajiny je úzko spätá s bezpečnosťou NATO.
Slovenská pozícia je postavená na očakávaní, že spojenci pochopia, že máme právo na výnimky zo solidarity, lebo inak by sme podráždili našich proruských a protiukrajinských voličov.
Prečítajte si tiež:
Slovensko sa teda správa v Aliancii ako čierny pasažier. Chce mať ochranu vyplývajúcu z článku 5, posilnenú východnú hranicu, protivzdušnú obranu a spojeneckú prítomnosť, ale odmieta sa podieľať na kľúčovej spoločnej politike, ktorá má znížiť ruskú schopnosť ohrozovať Európu aj nás.
Vláda v praxi popiera dokumenty NATO, ktoré sama odsúhlasila. Tie uvádzajú, že Rusko je najvýznamnejšou a priamou hrozbou pre bezpečnosť spojencov a že Ukrajina svojou obranou prispieva k bezpečnosti NATO. Tomu sa hovorí pokrytectvo, egoizmus a absencia solidarity.
Sme problematickí spojenci
Deklarácia zo samitu nikoho právne nenúti platiť. Robert Fico to predáva ako víťazstvo svojej suverénnej politiky na všetky štyri svetové strany. Lenže dobrovoľnosť neznamená, že odmietnutie príspevku nemá svoju cenu. Tou je strata dôvery. Partneri si zapamätajú, kto sa v čase vojny na východnej hranici EÚ vyvliekal zo solidarity a zároveň žiadal, aby mu iní garantovali bezpečnosť. Je to politické chytráctvo s nebezpečnými dôsledkami.
Suverenita a bezpečnosť malého štátu nestojí na tom, že sa medzi agresorom a obeťou tvári neutrálne. Stojí na schopnosti byť súčasťou silných spojenectiev. Ak vláda a prezident spochybňujú svoju dôveryhodnosť u spojencov a dávajú najavo pochopenie pre ruské postoje, neposilňujú suverenitu Slovenskej republiky, ale jej závislosť od dobrej vôle iných štátov. A tie ju nemusia v čase vážnej krízy preukázať, keď si spomenú na naše chytráčenie.
Prečítajte si tiež:
NATO opakovane vo svojich vyhláseniach pripomína, že po ruskej anexii Krymu a invázii na Ukrajinu zásadne posilnilo obranu východného krídla vrátane Slovenska. Keď vláda relativizuje význam pomoci Ukrajine, nepriamo oslabuje práve tú prvú obrannú líniu, ktorá znižuje pravdepodobnosť, že hrozba príde bližšie k slovenským hraniciam, čím potenciálne ohrozuje slovenských občanov.
Slovensko formálne podporí závery samitu, ale politicky sa zaraďuje medzi problematických spojencov. To znižuje schopnosť presadzovať vlastné záujmy pri obrane, eurofondoch, energetike aj Ukrajine. Vplyv v Aliancii a v EÚ nevzniká vetovaním a vyväzovaním sa so spoluzodpovednosti a solidarity, ale dôveryhodnosťou potvrdenou činmi.
Z našej pozície na samite NATO vyplýva, že vláda chce bezpečnosť pre Slovenska podľa článku 5, ale solidaritu prejavuje podľa vlastného uváženia. Chce, aby iní stáli pri Slovensku, no odmieta stáť pri Ukrajine tam, kde sa dnes rozhoduje aj o bezpečnosti Slovenska.