Komunisti ho poslali do baní, no jeho filmy obdivoval svet. Fascinujúci príbeh režiséra Martina Slivku

„Polovicu Slovákov poznám a s tou druhou polovicou si tykám,“ zvykol hovoriť Martin Slivka (+ 2002) po polstoročí svojej filmárskej tvorby. Rodák zo Spišského Štiavnika a filmár svetového formátu vyformoval prvých mužov filmu a kamery u nás.  

Rád plával proti prúdu a z každého jeho filmu „vyčnieva“ emócia i odkaz / Martin Slivka – filmár svetového formátu rád plával proti prúdu s rešpektom k hodnotám

Literárny a kultúrny historik, publicista, spisovateľ Peter Cabadaj ho označil za jednu z najvýraznejších osobností modernej slovenskej kultúry. „Fundamentálne do nej zasiahol ako priekopník etnografickej línie nášho dokumentarizmu, režisér, scenárista, etnograf, kunsthistorik, filmový teoretik, vysokoškolský pedagóg,“ napísal o ňom.

Viaceré filmy Martina Slivku získali ocenenia na prestížnych domácich i medzinárodných festivaloch a prehliadkach. Film Odchádza človek (1968), natočený v Bulharsku o vzťahu človeka k téme smrti (cez pohreb a zvyky spojené s pochovávaním na vidieku), zaradilo UNESCO v roku 1995 do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva. Pre režiséra nebolo v tomto prípade dôležité, aké kroje ľudia nosia či akým jazykom rozprávajú, ale aké sú ich očakávania od života a vnímanie smrti.

Známy filmový režisér a pedagóg Martin Šulík o ňom natočil pozoruhodný dokument Muž, ktorý sadil stromy (2007). A k jeho odkazu sa hlási i dnes. Má na to aj svoj dôvod, vyjadril ho v jedinečnej knihe spomienok Ostáva človek Martin Slivka (Trigon production, 2009): „Patril ku generácii, ktorá svojou rozsiahlou tvorbou formovala našu identitu, bez toho, aby sme o tom vedeli. Vďaka jeho filmom sme si začali vytvárať obraz o sebe, spoznávať vlastnú minulosť, vnímať ju v širších súvislostiach. Jeho dokumenty vytvorili taký obraz Slovenska a strednej Európy, s ktorým sa musíme dodnes vyrovnávať.“

Podľa spomienok scénického výtvarníka a pedagóga Viliama Grusku mal Slivka obrovské šťastie v učiteľovi – významnom folkloristovi, režisérovi, fotografovi, výtvarníkovi Karolovi Plickovi. „Mal veľký rozhľad v rôznych žánroch umenia, v histórii, v širších súvislostiach a z nich vnímal javy, triedil, objavoval. Napríklad Plickov objav Evy Studeničovej v roku 1924, s ktorou nahral ako so 74-ročnou tristo piesní. Tie piesne sa ona naučila ako šesťročná. Takýto objav sa už nikomu na Slovensku ani v Čechách nepodarilo spraviť. Toto všetko preberal vedome či intuitívne Slivka od Plicku a určite aj v mnohých rozhovoroch objavovali spolu. Mal tiež to šťastie, že študoval v Prahe, kde boli učitelia hrdí na to, keď ich žiaci prerástli,“ spomínal Gruska (+ 2019).

Foto:
rodinný archív MS
Martin Slivka v mladosti.

Z bane rovno na FAMU a láska na prvý pohľad

„Krajne zložité povojnové časy spôsobili, že mladý Slivka po maturite nechcel, aby ovdovená matka a sestry lopotili samy na rodinnom gazdovstve. Namiesto vysokej školy preto šiel robiť do mangánových rudných baní v blízkych Švábovciach. Zakrátko však prišla tvrdá kolektivizácia, čo mu, paradoxne, v konečnom dôsledku pomohlo vyriešiť nepriaznivú osobnú situáciu.

Odišiel do Prahy, kde na Filmovej fakulte Akadémie múzických umení (FAMU) študoval dramaturgiu. Navštevoval prednášky profesora Plicku, ktorého fotografické publikácie o Slovensku a film Zem spieva mu už dávnejšie učarovali. Podľa jeho vzoru chodieval cez letné a zimné prázdniny fotografovať ľudové zvyky a zapisovať ľudové piesne.

Deň pred Silvestrom v roku 1953 takto pri jednej zo svojich potuliek po Zamagurí natrafil v dedinke Malá Franková na dievča, o ktorom hneď ten večer povedal kamarátom: „Tú si vezmem za ženu!,“ napísal Peter Cabadaj. A bolo z toho dlhoročné manželstvo – s Oľgou, rodenou Čarnogurskou. „V jeho archíve spávam! To je ako zobudiť sa v nebi alebo ešte lepšie,“ s humorom mi okomentovala v jednom z rozhovorov život po smrti manžela už ako vdova, povolaním germanistka a novinárka. Tieto dve osobnosti boli vedľa seba ako oheň a voda, a predsa sa v rodine nad všetkým vždy vznášal humor. Nepochybne aj vďaka goralským koreňom útlej pani Oľgy. Zachovala plný zápisník manželových bonmotov, výrokov, ktoré zapisovala mnoho rokov.

Tvorcovia spomínanej knihy o Martinovi Slivkovi Ingrid Mayerová, Rudolf Urc a René Lužica poznamenali, že „tento materiál sám osebe je taký jedinečný, že by postačil na samostatnú knihu“. Martin Slivka je však napodiv iba veľmi skúpo zaznamenaný filmovou kamerou, preto rodinné fotografie dnes tvoria jedinečný obrazový materiál o jeho živote. Doma vo Vajnoroch pri Bratislave mal rozsiahlu knižnicu, ale aj vinohrad či dielničky s drevom.

Ako pripomína Peter Cabadaj pri pohľade na jeho životnú cestu a filmársku dráhu: „Bezprostredne po úspešnom absolvovaní Filmovej a televíznej fakulty v Prahe (FAMU, 1955) začal pracovať v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave, kde nakrútil okolo 120 dokumentárnych titulov prevažne etnografickej proveniencie. Neskôr k nim pribudla takmer dvadsiatka ďalších diel. Získal za ne vyše štyridsať ocenení na rôznych domácich i medzinárodných festivaloch či súťažných prehliadkach. Pripomeňme aspoň niektoré zo Slivkových filmov: Gorali (1958), Vítanie jari vo Vajnoroch (1959), Pieseň farieb a tvarov (s Karolom Skřipským), Už sme žitko požali (oba 1960), dokument bez komentára Voda a práca (1963) získal na Medzinárodnom filmovom festivale v Krakove ocenenie Zlatý drak. Opiera sa prevažne o hudbu a obraz, pričom autorom hudby bol skladateľ Ilja Zeljenka.

Foto:
rodinný archív
Martin Slivka v Paríži.

Slivka vytvoril aj filmy Ruky a fantázia (1964), Prišiel som k vám na koledu, Slovenské ľudové divadlo (oba 1965), Balada v dreve (1966), Človek a hra, Ikony, Metamorfózy vlákna, Bulharské smútočné piesne (všetky 1968). Štedrovečerné pásmo zostavené z tradičných vianočných hier z viacerých slovenských lokalít Zďaleka ideme, novinu nesieme (1965) zvíťazilo na prestížnom medzinárodnom filmovom festivale v Dubline (Grand prix Zlatá harfa). V roku 1967 nakrútil pre televíziu Etudy o človeku zo slovenskej gotiky – so zreteľom na históriu stredovekých sôch. Medzi jeho najúspešnejšie diela patria Fašiangy (1969) o jarných zvykoch a maskách ľudového divadla z jedenástich slovenských obcí.“

Už spomínaná dokumentárna snímka Odchádza človek, ocenená UNESCOM, sa v čase bývalého režimu dostala u nás na index. „Zopakovala sa tak situácia z roku 1954, keď súdruhovia z Povereníctva školstva zakázali Slivkovi ďalšie vysokoškolské štúdium, lebo do svojho študentského filmu nakrútil v Žakarovciach sviatočne krojovaných ľudí, prítomných na bohoslužbách. Vedenie FAMU však rázne odmietlo takéto obmedzovanie osobnej slobody a umožnilo talentovanému filmárovi, ktorý medzičasom už nastúpil do Šváboviec za baníka, návrat späť na školu. Dva roky nemohol Slivka filmovať po augustovej invázii piatich spojeneckých armád Varšavskej zmluvy do vtedajšieho Československa. Išlo o trest za nakrúcanie pohrebu 19-ročného Jozefa Bonka v Poprade, zastreleného po krvavom vpáde vojsk do tohto podtatranského mesta,“ zhrnul Peter Cabadaj.

Študentov vedel rozplakať, no otváral im dvere do sveta

Martin Slivka začal od roku 1977 učiť na odbore dokumentaristiky na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde v roku 1990 zakladal Filmovú a televíznu fakultu a stal sa jej prvým dekanom i prvým profesorom.

Medzi jeho žiakov patrí aj režisér a producent Ján Oparty. Keď som ho požiadala, aby si zaspomínal na charizmatického pedagóga, charakterizoval ho slovami: „Vychoval celú generáciu filmárov. Na filmovej škole aj medzi študentmi či kolegami zanechal silnú stopu, vážnosť a úctu k dokumentu. Bol rozhľadeným človekom vo všetkých oblastiach: filozofii, teológii, vo vede, filmológii a bol to človek slobodný. Ale aj my sme sa pri ňom cítili veľmi slobodní. Bol populárny, poznali ho na všelijakých festivaloch, otváral nám tam dvere. Hovoril, že je našou povinnosťou poznať kinematografiu, zoznamovať sa s ľuďmi, diskutovať s nimi. Semináre s ním boli veľmi tvrdé s niekedy až nekompromisnými pohľadmi na vec, na každého z nás. Bolo nás osem v ročníku a musím povedať, že niekedy – a najmä dievčatá – odišli zo seminára s plačom. Lebo každý z nás mal záujem, aby ten druhý bol dokonalý. Toto sme videli u nášho profesora a takí sme chceli byť aj my.“

Oparty prekvapí postrehom, že Slivka v spoločnosti rád vyhľadával konfliktné situácie. „Tam sa cítil veľmi dobre, lebo vedel argumentovať, v tom nás aj viedol. Na festivaloch to boli pre nás obrovské zážitky. On sa rád zabával. A stále musel niečo robiť. Zanechal širokú a dlhú stopu a návrat k jeho tvorbe, jeho myšlienkam bude zaujímavý pre každú generáciu. Jeho filmy ani časom nezapadajú, ale naopak, čím neskôr budú reprízované, tým viac budú prinášať nové pohľady na dobu, v ktorej vznikali, ale aj na to, o čom sú. Mali vždy jeho pečať. A tá bola daná tým, že tému, ktorú robil, dôkladne poznal a dôsledne mal zmapovanú lokalitu, kde sa môže odohrávať. Aj preto mali jeho filmy hlboký základ. Som presvedčený, že keď ktorýkoľvek z jeho filmov vyberieme z televízneho archívu, osloví aj súčasníkov, tie filmy nie sú plytké. Pre každú generáciu prinášajú poznatky a v každom filme je aj emócia, ktorá súvisí s históriou, ale je tam prítomná,“ dodal režisér Oparty.

Foto:
rodinný archív
Zo svadby Martina Slivku

Finále s ťažkou chorobou

Peter Cabadaj ešte pripomína: „V rôznych časových etapách nakrútil umelecky pôsobivé filmové portréty osobností, umocnené sugestívnym slovným komentárom, napríklad o maliaroch Ľudovítovi Fullovi, Márii Medveckej, fotografovi Eugenovi Lazišťanovi, mužovi mnohých povolaní Karolovi Plickovi, umelkyni Márii Rudavskej, etnografovi a spisovateľovi Pavlovi Socháňovi a ďalších. Osobitnú kapitolu Slivkovej biografie predstavuje intenzívna vedecká, organizačná a pedagogická činnosť. Uverejnil desiatky odborných článkov a štúdií, založil dva filmové festivaly, nafotografoval vyše desaťtisíc predovšetkým národopisných snímok, ktoré venoval Slovenskému národnému múzeu v Martine.

Foto:
rodinný archív
Martin Slivka s manželkou Oľgou pred rokmi

Napriek rôznym pedagogickým, manažérskym a iným povinnostiam neprestal tvoriť ani v 90. rokoch, čo dokumentuje 13-dielny seriál Deti vetra o živote Rómov od Uralu až po Gibraltár, ale aj viacdielne televízne Portréty (1993), filmy Páter Juraj Vojenčiak (1993), Slováci na Ukrajine (1995) a iné.“ Podľa Cabadaja sa vrátil aj k svojej „srdcovej téme“ vianočného ľudového divadla v Zamagurí, čoho výsledkom bol dvojdielny film Sláva Bohu na výsosti…, A na zemi pokoj ľudu (1992). „Autorsky zostrihal vlastné predchádzajúce záznamy titulov Vinšujem vám Nový rok hojný, A v tom kraji boli pastieri (1996). V päťdielnom televíznom cykle Historická panoráma, realizovanom v posledných rokoch jeho života, celistvo zdokumentoval genézu a priebeh novembrových udalosti 1989. Rozpracovaný film o francúzskych partizánoch v SNP, už, žiaľ, dokončiť nestihol,“ poznamenal Cabadaj.

Jeho kumšt napokon zhodnotil takto: „Majstrovsky dokázal vo svojich dielach spájať vedecký, exaktný pohľad s emotívnou filmárskou transpozíciou. Slivkove dokumentárne snímky vždy prinášajú tiež filozofický rozmer – so snahou odovzdať estetický zážitok aj odbornú vedomosť zároveň.“ Martin Slivka zomrel v kruhu najbližších, vo veku nedožitých 73 rokov, s pocitom naplneného života i uznania. Podľa želania je pochovaný v Malej Frankovej spolu s manželkou (+ 2024) – pri kostole, v ktorom sa sobášil.

Z vlastnej choroby si strieľal

Až do posledných chvíľ života si zachoval povestný humor, ba dokázal si uťahovať aj z vlastnej ťažkej choroby. Napokon, práve vďaka zmyslu pre humor si vedel všade, kde sa objavil, získať ľudí. To bol jeho kľúč k tvorbe, cestám za ľuďmi, za témami, za tvorivými úspechmi. A preto – podľa Petra Cabadaja – ho aj ľudia všade, kde ich filmoval, mali radi. „Všade ho bolo plno, všade ho mali za svojho,“ stihla to ešte za života okomentovať ako osobitý rozmer osobnosti manžela pani Oľga. A ako ho vnímal Milan Rúfus, muž „z kategórie“ prorokov? „Kýmkoľvek si žil v tej oáze, bol si jej básnikom, mlčiacim v obraze. A čo si vymlčal, nebolo veru málo… Náš príbeh si nám vyrozprával. Mäkký a čistý si ho dával. Jak voda z Marianky.“

No rešpektovaný režisér a scenárista Dušan Hanák ešte doplní „proroka“ briskným postrehom, ktorý uviedol v knihe Ostáva človek Martin Slivka a ktorý definuje to, čím jeho predchodca „nastavil kurz“ a prečo ho stále možno vnímať aj ako nastavené zrkadlo: „Tá jeho potreba plávať proti prúdu, to je možno jeden z najdôležitejších aspektov jeho života a tvorby. Bol to človek, ktorý si s veľkou naliehavosťou uvedomoval dôležitosť kontinuity hodnôt. Myslím si, že práve na Slovensku a v oblasti kultúry je to priamo zásadná téma. Pretože nielen slovenský film, ale aj slovenská kultúra veľmi často stále znovu a znovu začína stavať akoby na zelenej lúke a tí mladí, noví bojovníci si málokedy spomenú na tých, ktorí položili základy dnešnej možnej tvorivosti. Vo filme sa to výrazne prejavuje aj zásluhou celoživotných postojov Martina Slivku.“

© Autorské práva vyhradené

Témy:
filmári

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.