Tabak, väzni a boj o nezávislosť: Ako skutočne vznikali Spojené štáty. Revolúcia za slobodu, ktorú si vybojovali len vyvolení

Na začiatku bolo slovo. „Všetci ľudia sú si rovní a majú neodňateľné právo na život, slobodu a hľadanie šťastia”. Táto veta z Deklarácie nezávislosti stála na začiatku Spojených štátov amerických pred 250 rokmi. Hoci autori nazvali úvodné myšlienky „samozrejmými pravdami”, museli ich obhajovať v osemročnej krvavej vojne s Britániou.  

V minulých dňoch boli toho plné všetky médiá. Málokde sme sa však dozvedeli, čo odtrhnutiu amerických kolónií od anglickej koruny predchádzalo a komu to prinieslo slobodu.

„Bola to skutočná revolúcia. Znamenala zásadnú zmenu princípov, názorov, pocitov a emócií ľudí,“ napísal John Adams, jeden z otcov zakladateľov Spojených štátov v liste priateľovi.

Podľa amerického politológa Jamesa Q. Wilsona bola táto revolúcia niečím viac než len vojnou za nezávislosť: „Začala sa pred ňou, pokračovala aj po nej a išlo v nej o viac než len o násilné vypudenie britskej armády”.

Počas nedávnych osláv 250. výročia prijatia Deklarácie nezávislosti sa často citovali vety z jej úvodu. Málokto však upozornil na 27 nasledujúcich odsekov, v ktorých autor vyhlásenia Thomas Jefferson uviedol konkrétne sťažnosti kolonistov britskému kráľovi Jurajovi III. a jeho ministrom. Ani jedna z nich sa nezmieňovala o sociálnych alebo ekonomických podmienkach v kolóniách. Všetky však hovorili o porušovaní politických slobôd. „Bola to revolúcia za slobodu,” upozorňuje historik Wilson. Otázne je však za slobodu pre koho.

Moderní americkí historici (škola Gordona Wooda) odpovedajú, že iba pre bielu väčšinu. Naopak, štvrtine obyvateľstva priniesla ešte väčší útlak. Ale z hľadiska vtedajšieho definovania slobody (v 18. storočí nerozlučne spojenej s vlastníctvom pôdy a majetku) bolo všetko v poriadku.

Ak to máme pochopiť, musíme si najprv stručne povedať o vzniku amerických kolónií.

Ideálne miesto pre človeka

Dejiny anglickej kolonizácie zámorského územia sa začali zhruba storočie po objavení Severnej Ameriky v roku 1492 Krištofom Kolumbom, janovským moreplavcom v španielskych službách.

V roku 1584 vyslal šľachtic Walter Releigh do Ameriky z Londýna expedíciu, aby zistila podmienky na osídľovanie Nového sveta. Prvá budúca americká kolónia Virgínia začala vznikať za anglického kráľa Jakuba I. v roku 1607 na juhu východného pobrežia dnešných USA. Prvá osada sa volala Jamestown podľa neďalekého ústia rieky James. Kto videl film Nový svet režiséra Terrencea Malicka, vie si vtedajšiu krajinu lepšie predstaviť.

O dva roky neskôr nazval kapitán John Smith Virgíniu „pozemským rajom”. Bol jej guvernérom, hoci pozostávala z jedinej osady s dvomi stovkami obyvateľov. „Nebo a zem sa nikdy nezhodli lepšie pri vytváraní vhodného miesta pre život človeka. Je to krajina v tej podobe, ako ju stvoril Boh,” napísal v diele s názvom Pravdivá správa o Virgínii.

Smith písal o riekach hmýriacich sa rybami, o lesoch plných lovnej zveri a o pôde takej úrodnej, že by uživila celé Anglicko. Hotový rukopis poslal prvou loďou do Londýna, kde ho okamžite vytlačili. Pre Angličanov, ktorí doma trpeli chudobou a nedostatkom poľnohospodárskej pôdy, zneli vety z „pravdivej správy” ako opis biblickej zasľúbenej zeme.

Aby toho nebolo málo, Smith sa na záver obrátil s výzvou predovšetkým na mladých ľudí z najširších vrstiev Anglicka: „V tejto krajine môže aj najchudobnejší človek vlastným úsilím získať majetok, slobodu a žiť v hojnosti, akú Európa nepozná.”

Až neskôr sa ukázalo, že Smith v pôvodnom texte, ktorý mal podobu 40-stranového husto popísaného otvoreného listu, opísal aj ťažké životné podmienky prvých osadníkov. Anglická kráľovská cenzúra však tieto pasáže odstránila. a vydavateľ (Virgínska spoločnosť, ktorá organizovala vysťahovalectvo z Britských ostrovov do americkej kolónie) s tým súhlasil.

„Nehodili sa jej opisy toho, ako osadníci umierajú od hladu a od otrávených šípov Indiánov. Kniha mala totiž prilákať do Ameriky ďalších imigrantov a investorov, nie ich od cesty cez oceán odradiť,“ ozrejmuje americký historik James Horn.

Sám Smith sa k téme vrátil po návrate zo zámorskej služby do Anglicka. V knihe Všeobecné dejiny Virgínie uviedol aj podrobnosti o zásahoch cenzúry v jeho prvom spise. Z pôvodného textu vypadli napríklad prípady kanibalizmu v Jamestowne počas hladomoru: „Stávalo sa, že zúfalí ľudia vykopávali mŕtvoly na miestnom cintoríne, aby ich konzumovali.“

Mimochodom, pred odchodom do Ameriky Smith v rokoch 1600 – 1602 slúžil ako žoldnier v habsburskom vojsku. Cisárska Viedeň čelila agresii Turkov z Osmanskej ríše. Zúčastnil sa okrem iného bitiek na hraniciach súčasného Slovenska a Maďarska a pri obrane našich banských miest pred tureckými útokmi. Vyslúžil si za to hodnosť kapitána a šľachtický titul od kniežaťa Žigmunda Báthoryho.

Dlhé desaťročia sa to považovalo za Smithove bájky v štýle baróna Prášila. V polovici minulého storočia ich pravdivosť potvrdila americká historička maďarského pôvodu Laura Polanyi Strikerová na základe archívneho výskumu.

Odsúdených posielali do Ameriky

V Lodýne predpokladali, že kolonizácia obmedzí chudobu a zločinnosť, preto medzi prvými osadníkmi prevládali dobrodruhovia, kriminálne živly a ľudia z nižších vrstiev spoločnosti.

Anglicko v 17. storočí bežne využívalo prax, pri ktorej odsúdeným väzňom zmiernilo trest (často i trest smrti) pod podmienkou, že odídu na nútené práce do amerických kolónií. Po príchode do Ameriky ich kapitáni lodí odovzdali miestnym plantážnikom ako lacnú pracovnú silu.

Tento systém sa nazýval trestná deportácia. Od roku 1615 fungoval na základe kráľovských výnimiek, respektíve milostí, neskôr ho umožňoval zákon. Odhaduje sa, že do vyhlásenia nezávislosti deportovali takto do Ameriky 50- až 120-tisíc britských väzňov. Z nich 15 až 20 percent tvorili odsúdené ženy. Americký historik Roger Erich vyvrátil mýtus, že išlo len o politických väzňov. Podľa jeho zistení kolónie prijali v 17. a 18. storočí aj veľa bežných kriminálnikov.

Museli odpracovať v krutých podmienkach sedem rokov (ľahšie tresty) a 14 (ťažké tresty) rokov alebo drieť na plantážach doživotne (namiesto trestu smrti). Mnohí s nižšími trestami sa však mohli dostať spod nútených prác na slobodu za výkupné. Najviac museli zaplatiť trestanci zruční v nejakom remesle, lebo ich práca sa v kolóniách mimoriadne cenila.

Kováč, stolár alebo felčiar sa vykúpil na slobodu za 25 libier, čo by bolo v súčasnosti približne 6-tisíc dolárov. Pre chudobného človeka v Anglicku išlo o dvojročný až trojročný zárobok. Ako mohol prísť k takejto sume chudobný trestanec? Jedine tak, že sa dohodol s pánom (plantážnikom), že bude pracovať aj za mzdu pre iných.

Trestanci, ktorí mali v Anglicku bohatých príbuzných alebo priateľov, sa mohli vykúpiť hneď po vystúpení z lode na aukciách, keď poverení agenti za nich zaplatili požadované peniaze.

Ženy – odsúdené trestankyne – mali na trhu v kolóniách nižšiu cenu, keďže sa predpokladalo, že budú robiť len domáce práce. Mohli sa vykúpiť aj za menej ako desať libier. Ak sa v kolónii zosobášili, požadovanú sumu vyplatil pánovi ženích.

Do Ameriky však cestovali už v počiatočnom období kolonizácie aj slobodné ženy dobrovoľne, ak sa tam chceli vydať. Prezývali ich tabakové nevesty. Ženích totiž platil tabakom spoločnosti, ktorá imigrantku do kolónie dopravila. Konkrétne: cena za nevestu sa pohybovala od 120 do 150 libier najkvalitnejšieho tabaku, v prepočte 54 až 68 kilogramov. Išlo o kompenzáciu nákladov za prepravu, stravu a ošatenie.

Približuje to aj u nás vysielaný americký televízny seriál Jamestown, čiastočne založený na reálnom príbehu. Práve do tejto osady smerovala v roku 1619 prvá loď s 90 s tzv. tabakovými nevestami.

Spočiatku prichádzali osídľovať východné pobrežie Ameriky predovšetkým imigranti z Anglicka, zo Škótska a z Írska. Neskôr sa k nim pridali vydedenci, politicky, rasovo i nábožensky prenasledovaní ľudia zo západnej a strednej Európy. Masové vysťahovalectvo z východnej Európy sa začalo až v polovici 19. storočia. Na jeho konci napísal židovský dramatik Israel Zangwill, rodák z Londýna s koreňmi v Litve, toto: „Amerika je veľký taviaci kotol, kde sa všetky rasy Európy tavia a pretvárajú… Boh vytvára Američana.“

Obete tabakových plantáži

Virgínska spoločnosť, ktorá prvé osady za veľkou mlákou zakladala, sa spoliehala na zisky z rybolovu, kožušín a iných surovín. Bohatstvo Virgínii však prinieslo až pestovanie tabaku. „Vďaka tomu sa drobní vlastníci pôdy dokázali vykúpiť, vznikali nové hospodárstva a kolónia sa pomaly stavala na nohy.” približuje americký historik George B. Tindal.

Aj obyvatelia Jamestownu, ktorý sa stal hlavným mestom celej kolónie, sa venovali prevažne pestovaniu tabaku. Zistili totiž, že na tabaku sa dá v Európe rozprávkovo zbohatnúť. Preto začali masívne klčovať lesy a zaberať indiánsku pôdu pre nové plantáže. Indiáni z kmeňa Pamunkeyov, ktorí pochopili, že ich Angličania chcú pripraviť o všetko, znovu vykopali vojnovú sekeru. Zakopali ju až v roku 1614, keď im Angličania zajali princeznú Pocahontas. Tá v zajatí konvertovala na kresťanstvo, prijala meno Rebecca a vydala sa za anglického pestovateľa tabaku Johna Rolfeho. Tento sobáš priniesol takmer desaťročie mieru.

Cena za nevestu sa pohybovala od 120 do 150 libier najkvalitnejšieho tabaku, v prepočte 54 až 68 kilogramov.

Ibaže nový náčelník kmeňa už nemohol strpieť rozpínavosť osadníkov. Zaberali im napriek sľubom ďalšiu pôdu. V marci 1622 nečakane zaútočil na Jamestown a zmasakroval 347 obyvateľov, štvrtinu populácie mestečka.

Angličania odpovedali totálnou vojnou. Systematicky vypaľovali indiánske dediny, ničili ich polia, aby Pamunkeyov a ďalšie kmene vyhladovali. „Starý náčelník sa pokúsil o posledný odpor, zaútočil na Jamestown v roku 1644, ale Indiánov v bitke definitívne porazili. Ich náčelníka zajali a zastrelili od chrbta,“ opisuje Horn.

O niekoľko desaťročí Jamestown zhorel v obrovskom požiari do tla. Dnes stojí na jeho mieste skanzen s múzeom.

Podobný dramatický až tragický vývoj zaznamenali ďalšie kolónie. Kým na začiatku kolonizácie žilo na východnom pobreží odhadom 100-tisíc až 150-tisíc domorodých obyvateľov, okolo roku 1760 ich počet poklesol na 30-tisíc. Na druhej strane rýchlo pribúdalo otrokov z Afriky, Už v roku 1619 zakotvila v Point Comfort blízko Jamestownu holandská loď. Jej posádka vymenila s kolonistami 20 Afričanov za potraviny. Tým sa začal dovoz čiernych otrokov do Ameriky.

Rozširujúce sa plantáže tabaku totiž potrebovali ďalšiu pracovnú silu. Virgínia mala v predvečer vyhlásenia nezávislosti najväčšiu koncentráciu dovezených otrokov: okolo 180-tisíc. Postupne tvorili až 40 percent obyvateľstva tejto kolónie. Prvé tisícky Afričanov dovážali portugalskí obchodníci z kráľovstva Ndongo (dnešná Angola), neskôr z oblasti dnešnej Ghany, Beninu a Nigérie.

Vzbura po zvýšení cla na čaj

S plynúcimi časom rástol aj počet kolónií a prisťahovalcov – osadníkov. Napríklad na juhu východného pobrežia vznikol Maryland (1632), Severná Karolína a Južná Karolína (1712 ), Georgia (1732).

V polovici 18. storočia už bolo v Severnej Amerike trinásť kolónií a žili v nich viac ako tri milióny osadníkov a otrokov. Kolónie podliehali podľa zákona Korune, ako sa oficiálne nazývala najvyššia inštitúcia moci v Anglicku. Materská krajina však do ich života nezasahovala. Tento stav trval takmer polstoročie, kým sa Anglicko zmietalo vo vnútropolitických ťažkostiach. Od roku 1760 sa však anglický kabinet snažil upevňovať zvrchovanosť Koruny a posilňovať kráľovskú moc v Amerike. Nešlo to ľahko, lebo viaceré kolónie si medzitým vytvorili vlastné snemy, akési miestne parlamenty, ktoré prijali charty i vlastné zákonodarstvo a začínali sa ním riadiť. Čoraz častejšie sa dostávali do konfliktu s Korunou.

„Anglický parlament prijal zákony o plavbe, ktoré podriaďovali koloniálny obchod plánovaniu a koordinácii z Londýna. Americké kolónie smeli tovar prevážať iba na britských lodiach, s britskými posádkami a do britských prístavov. Kolóniám sa zakázalo vyvíjať akékoľvek vlastné aktivity a aj výroba v koloniálnych manufaktúrach sa musela obmedziť, aby sa zabránilo vnútornej konkurencii. Skrátka, kolónie mali zostať surovinovým príveskom Anglicka a príjemcami anglického tovaru,“ približuje Tindal.

Američania to odmietali rešpektovať, Londýn im odpovedal v roku 1766 Deklaračným zákonom. Ten umožnil uvaliť na kolonistov akékoľvek dane a clá s týmto dôvetkom: „Nemáte právo protestovať.” Kolónie reagovali heslom: „Žiadne dane bez nášho zastúpenia.” Američania totiž nemali svojich poslancov v britskej Dolnej snemovni. O rok neskôr zaviedol ten istý parlament ďalšími zákonmi clá na tovar dodávaný do kolónií. Konkrétne na sklo, olovo, farby, papier a čaj. Kolónie odpovedali bojkotom britského tovaru a vynútili si od Londýna zrušenie všetkých ciel, s výnimkou poplatkov za dovoz čaju.

Traduje sa, že kolonisti stratili trpezlivosť práve pre clo na čaj. Jablkom sváru sa však nestala výška tarify, ale skutočnosť, že zisk z preclenia nešiel na rozvoj kolónií, ale na platy kráľovských guvernérov a sudcov v Amerike.

Priblížme si to. Nielen vo Virgínii, ale aj v New Yorku a v niektorých ďalších kolóniách vymenúval guvernéra priamo britský panovník. Guvernér zase vymenúval sudcov spomedzi miestnych vzdelaných kolonistov a mal právo veta voči koloniálnym snemom. Pôvodne sa platy guvernérov a sudcov financovali z daní, ktoré schválili tieto snemy. Po novom sa dosadení zástupcovia Koruny stali úplne nezávislými od americkej samosprávy.

Preto keď v decembri 1773 dorazili do Bostonu lode plné debien lacného čaju, kolonisti ich radšej nahádzali do mora, než by mali prísť o svoje politické princípy a ekonomickú slobodu. Londýn to vnímal ako povstanie, prijal tzv. donucovacie zákony dal úplne uzavrieť bostonský prístav, zrušil samosprávu kolónie Massachusetts a poslal tam svoje vojsko.

Ale ako potláčať povstanie alebo vzburu vtedajším námorníctvom na území vzdialenom od domovských základní 4¤800 kilometrov? Navyše nezaobšilo by sa to bez rozsiahlej pozemnej operácie. „Muselo by sa na nej zúčastniť najmenej 150-tisíc vojakov,“ odhadol britský vojenský historik Correlli Barnett.

Ale oheň už bol na streche. Kolónie sa začali zjednocovať a o deväť mesiacov zvolali do Filadelfie prvý kontinentálny kongres, ktorý vyhlásil tzv. donucovacie zákony za neplatné. Keď to Londýn označil za vzburu, zasadol v máji 1775 opätovne vo Filadelfii druhý kongres, ktorý už prevzal funkciu revolučnej vlády. Na čoraz častejšie ozbrojené potýčky s Britmi odpovedala táto vládna moc zriadením vlastnej armády a za jej veliteľa vymenovala kongresmana Georgea Washingtona.

Začiatkom roku 1776 schválil anglický parlament zákon, ktorý zakazoval akýkoľvek styk so vzbúreneckými kolóniami a vyhlásil blokádu amerického pobrežia.

Odpor proti Korune vzrastal, ale šesť z trinástich kolónií naďalej odmietalo radikálne riešenie. Ich delegáti sa obávali, že Londýn to posúdi ako vlastizradu. Jefferson vtedy navrhol text Deklarácie nezávislosti. „Musíme stáť pri sebe, musíme ťahať všetci za jeden povraz,” vyhlásil John Hancock, delegát za Massachusetts. Benjamin Franklin, ktorý zastupoval kolóniu Pennsylvániu, ho podporil týmito slovami: „Páni, skutočne musíme držať pri sebe, inak nás ten povraz naozaj neminie.” A bolo to: 4. júla vyhlásil Kongres nezávislosť amerických kolónií od Británie. Kongresmani ju odhlasovali jednomyseľne

Otrok nemohol byť slobodný

Kolonisti tým vyhrali dôležitú bitku, nie však vojnu. Tá trvala do roku 1783, až vtedy sa Američanom s podporou Francúzska podarilo definitívne zlomiť britskú nadvládu.

Americká revolúcia nepriniesla slobodu čiernym otrokom, ktorých žilo pred 250 rokmi v USA približne 360-tisíc, ani zdecimovanému domorodému obyvateľstvu. Situácia černochov sa ešte zhoršila, lebo niekoľko desaťtisíc otrokov sa vo vojne pridalo na stranu Britov. V duchu vtedajšej filozofie Johna Locka, človek, ktorý nevlastnil nič, bol vnímaný ako závislý od iných, a preto nemal mať politické práva. Prevládal názor, že by sa dal ľahko podplatiť alebo zneužiť.

Hoci sa to nepripomína, otcovia zakladatelia Spojených štátov boli sami otrokármi a černochov považovali za svoj majetok. Na rodinnej farme prvého prezidenta USA Washingtona pracovalo 317 zotročených ľudí…

Britský mysliteľ Samuel Johnson preto už na začiatku vojny za nezávislosť vydal pamflet s rečníckou otázkou: „Ako je to možné, že najhlasnejšie volanie po slobode počujeme práve od pohoničov černochov?”

Kvôli spravodlivosti však treba dodať, že Franklin sa krátko pred smrťou v roku 1790 zasadzoval za zrušenie otroctva. Žiadal Kongres, aby „odstránil túto nedôslednosť v americkom charaktere”. Sám poskytol poslednému svojmu otrokovi, ktorý sa volal George, slobodu už v roku 1776, keď Kongres vyslal Franklina na diplomatickú misiu do Paríža.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
USA
deklarácia
Deň nezávislosti

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.