Exilový čečenský premiér: S Ruskom sa chceme rozviesť pokojne, podobne ako to dokázali Slováci a Česi

„Pre Čečencov nie je nezávislosť abstraktným snom. Je to obnovenie nášho práva na existenciu ako politického národa. Musíme však dokázať – v prvom rade sami sebe – že sme pripravení premeniť toto právo na zodpovednosť,” zdôraznil v exkluzívnom rozhovore pre Pravdu exilový predseda čečenskej vlády Ahmed Zakajev.  

Ako by ste charakterizovali túžbu Čečencov po nezávislosti?

Patríme medzi utláčané národy, ktoré museli dokazovať svoje právo na slobodu. Potrebovali sme vysvetľovať, prečo existujeme, prečo si pamätáme vlastné dejiny, prečo sa odmietame rozplynúť v ruskom imperiálnom štáte a prečo nezávislosť nie je extrémizmus, ale legitímne politické právo Čečencov. Dnes však treba už hovoriť nielen o tom. Aktuálna otázka znie, či sme pripravení na nezávislosť.

Ako to myslíte?

Ak sa ruské imperiálne centrum zrúti nie o desať rokov, nie o päť, ale ešte tento mesiac – čo budeme robiť nasledujúce ráno? Máme plán? Máme inštitúcie? Máme ľudí pripravených prevziať zodpovednosť? Vieme, ako zabezpečiť ochranu hraníc, predchádzať aktom pomsty, udržať v chode nemocnice a školy, vyplácať dôchodky, udržiavať obchod a budovať vzťahy so susedmi i okolitým svetom? Ak nedokážeme odpovedať na tieto otázky, nezávislosť zostáva snom. Ak áno, nezávislosť sa začína stávať štátnou politikou.

Ako znie vaša odpoveď na nemálo otázok, ktoré ste vyslovili?

Najprv mi dovoľte pripomenúť, že Čečenci zaplatili za slobodu veľmi vysokú cenu. Vieme, čo je imperiálne násilie. Vieme, čo znamená deportácia, vojna, okupácia, ničenie miest a politický exil.

Vráťme sa k mojej otázke.

Začnem odpovedať v širšom kontexte. Podľa môjho názoru sa každý takpovediac návod na dosiahnutie nezávislosti musí začínať jednoduchou zásadou: Prvoradou úlohou nového štátu nie je symbolika, ale nastolenie poriadku založeného na zásadách právneho štátu. Rozhodujúcich bude prvých sto dní po páde imperiálneho centra. V tomto období musíme odvrátiť tri hrozby: chaos, odplatu a vonkajšiu manipuláciu. Ak v tom zlyháme, naši nepriatelia povedia: „Vidíte, tieto národy nie sú schopné samé sa spravovať.“ Disciplína v tejto počiatočnej fáze preto nie je len technickou záležitosťou; je základom medzinárodnej legitimity.

Čo by sa malo udiať ako prvé?

Prvým krokom musí byť vytvorenie dočasného národného orgánu. Dočasná moc sa však nesmie zmeniť na trvalý monopol. Jej úloha je obmedzená: stabilizovať krajinu, predchádzať násiliu, obnoviť verejnú správu, pripraviť voľby a vydláždiť cestu k ústavnému demokratickému štátu.

Video

Čečenský diktátor Ramzan Kadyrov sa hrá na vojakov

Jedným z pilierov štátnosti je bezpečnosť.

Pochopiteľne. Bez bezpečnosti nemôže existovať nezávislosť. Bezpečnosť však nesmie znamenať nekontrolované ozbrojené skupiny; musí zahŕňať legitímny monopol na použitie sily, zodpovedné veliteľské štruktúry a okamžité opatrenia na zabránenie súkromnej odplaty, rabovania a politického násilia. Prvých sto dní musí zahŕňať zriadenie dočasnej rady národnej bezpečnosti, profesionálneho policajného velenia, mechanizmov na ochranu hraníc. Bývalí účastníci ozbrojeného konfliktu by mali by byť začlenení do štruktúr štátu alebo do programov občianskej reintegrácie. To je obzvlášť dôležité pre Čečensko.

Prečo?

Pretože naša spoločnosť nesie hlboké rany. Veľa rodín trpelo. Bolo spáchaných veľa zločinov. Ak sa však počiatočné obdobie po oslobodení zmení na čas pomsty, štát bude zničený ešte predtým, ako sa vôbec zrodí. Spravodlivosť musí byť vykonaná prostredníctvom zákona, dokumentácie, súdov a medzinárodných mechanizmov, nie prostredníctvom súkromnej odplaty. Národ nemôže budovať svoju budúcnosť, ak v každom vidí nepriateľa. Nemôže ju však budovať ani vtedy, ak zabúda na zločiny spáchané proti nemu. Preto musí platiť zásada: žiadna pomsta, ale ani beztrestnosť.

Vznik vlastnej štátnosti niekedy sprevádza sklamanie občanov. Sen sa splniť môže, ale život sa zlepšiť nemusí, dokonca to býva opačne.

Uvedomujem si, že keď sa rúcajú impériá, bežní ľudia sa v prvom rade nepýtajú na vlajky. Pýtajú sa, či bude chlieb, elektrina, mzdy, dôchodky, lieky a bezpečie pre ich deti. Ak na tieto otázky nebudeme vedieť odpovedať, ľudia stratia dôveru. Preto musí nová vláda počas prvých sto dní udržať chod základnej štátnej správy. Nemocnice musia naďalej fungovať. Školy musia zostať otvorené. Miestne samosprávy musia prejsť previerkou, ale nemali by byť automaticky rozpustené. Vyplácanie dôchodkov a sociálna podpora musia pokračovať všade, kde je to možné. Štátni zamestnanci, ktorí nie sú zapletení do trestných činov, by mali byť dočasne ponechaní, aby sa predišlo administratívnemu kolapsu.

Pristavme sa pri funkčnej ekonomike. Bez nej hrozí štátu krach.

Nový štát nemôže prežiť len na základe historickej pamäte. Musí sa zaoberať obchodom, vyberať dane, kontrolovať infláciu, vyplácať mzdy a vytvárať podmienky pre súkromnú hospodársku činnosť. V počiatočnej fáze sa treba vyhnúť rizikovým experimentom. Prioritou musí byť stabilita. Obchodné cesty musia zostať otvorené. Zmluvy sa nesmú automaticky rušiť. Vlastnícke práva musia byť chránené, s výnimkou prípadov, keď majetok priamo súvisí s vojnovými zločinmi, korupciou alebo okupačnými štruktúrami a podlieha právnemu preskúmaniu. Menová politika musí byť pragmatická.

Prechod na vlastnú menu nebýva vôbec jednoduchý.

Nový štát nemusí byť pripravený okamžite zaviesť národnú menu. Môže si vyžadovať prechodný menový mechanizmus – napríklad dočasné používanie existujúcej meny – a zároveň zriadiť centrálnu banku, finančné regulácie a protikorupčné záruky. Musíme tiež pochopiť, že ekonomická nezávislosť sa nerovná izolácii. Naopak, postruské štáty sa budú navzájom potrebovať. Budeme potrebovať regionálny obchod, dopravné koridory, energetickú spoluprácu, colnú koordináciu a dohody o mobilite pracovnej sily. Kolaps impéria nesmie viesť ku kolapsu hospodárskeho života.

Ako by vyzerala zahraničná politika Čečenska?

Nový čečenský štát, podobne ako ostatné postruské štáty, sa musí vyhnúť geopolitickej izolácii. Od samého začiatku musíme jasne komunikovať s našimi susedmi a partnermi – Ukrajinou, Tureckom, Európou, Spojenými štátmi a moslimským svetom. Naše posolstvo musí byť jednoduché: nehľadáme pomstu, expanziu ani nestabilitu. Opakujem, že pre Ičkériu (pôvodný názov medzinárodne neuznaného čečenského štátu vyhláseného v roku 1991, ku ktorému sa hlási exilová vláda Ahmeda Zakajeva – pozn. autora) budú mať strategický význam vzťahy s Ukrajinou, Gruzínskom, Azerbajdžanom, Tureckom a ďalšími postruskými štátmi.

Vynechali ste Rusko.

Musíme jasne odkázať ruskému ľudu a budúcim ruským štátom toto: Naša sloboda nie je hrozbou pre vašu slobodu. Väzenie impéria nám všetkým ublížilo. Koniec impéria môže znamenať začiatok normálnych vzťahov medzi národmi. Cenná je skúsenosť Čechov a Slovákov z 1. januára 1993, keď sa ich štát pokojne rozdelil na Českú republiku a Slovensko. Páči sa mi, že rozchod týchto dvoch národov sa do dejín zapísal ako zamatový rozvod.

To je pravda, ale Česi a Slováci medzi sebou na rozdiel od Rusov a Čečencov neviedli krvavú vojnu. V spoločnom štáte žili dobrovoľne.

Naša historická situácia je, samozrejme, oveľa tragickejšia. Vzťah medzi Moskvou a podrobenými národmi sa nepodobá vzťahu medzi Čechmi a Slovákmi. Nesieme v sebe spomienky na dobýjanie, deportácie, vojnu a okupáciu. Napriek tomu zostáva dôležité praktické ponaučenie: politické rozdelenie nemusí znamenať večné nepriateľstvo. Rozchod štátov možno uskutočniť dôstojne, ak existuje zmysel pre zodpovednosť, ochota rokovať a uznanie reality. Chcel by som pritom upozorniť na jednu skutočnosť, na ktorú sa často zabúda.

Na akú?

V tom istom historickom období, keď sa česko-slovenská federácia pokojne rozdelila na Českú republiku a Slovensko, prešlo aj Čečensko-Ingušsko vlastným rozdelením (Čečensko-ingušská autonómna sovietska socialistická republika sa rozdelila po rozpade Sovietskeho zväzu, keď sa Ingušsko rozhodlo zostať súčasťou Ruskej federácie – pozn. autora). Čečensko a Ingušsko sa oddelili bez vojny medzi Čečencami a Ingušmi, bez etnických revanšov a bez násilia, ktoré mnohí predpovedali. Nebola to malá epizóda; bol to jeden z najcivilizovanejších a najpriateľskejších príkladov rozdelenia v postsovietskom priestore. Dva blízko príbuzné národy – spojené spoločnou históriou deportácií, utrpenia a prežitia – sa dokázali politicky oddeliť a zároveň si zachovať vzájomný rešpekt. Táto skúsenosť je dôležitá, pretože priamo popiera tvrdenia tých, ktorí sa neustále snažia strašiť svet predstavou Čečencov ako údajne agresívneho národa, neschopného mierového politického života a normálneho spolunažívania so svojimi susedmi.

Mnohí v Európe sa však stále stotožňujú s týmto kritickým pohľadom na Čečencov…

Naša vlastná história dokazuje opak. Keď Čečenci dostali možnosť určiť si svoju politickú budúcnosť po boku bratského susedného národa, nezvolili si ani chaos, ani agresiu, ale mierové a dôstojné oddelenie. Preto, keď hovoríme o budúcnosti postruského priestoru, nesmieme zamieňať imperiálne stereotypy s politickou analýzou. Skutočné nebezpečenstvo nepramení zo slobody podrobených národov; pramení z imperiálneho centra, ktoré opakovane premieňalo politické otázky na vojnu, represie a okupáciu.

Vrátim sa k pochybnostiam, ktoré sprevádzajú vznik nezávislých štátov. Stáva sa, že noví vládcovia sa snažia uzurpovať si moc, zabetónovať sa pri nej. Neobávate sa toho v prípade splnenia vášho sna o samostatnom Čečensku?

Prvá fáza nesmie viesť k novému autoritárstvu pod národnou vlajkou. To by bola zrada samotnej myšlienky nezávislosti. Ak nahradíme imperiálnu diktatúru lokálnou, zmeníme vlajku, ale nie povahu moci. Preto prvých sto dní musí zahŕňať jasný harmonogram prechodného ústavného procesu, ako aj slobodu médií, občianske slobody, nezávislé súdy a slobodné voľby – nie okamžite, uprostred chaosu, ale v súlade s verejným a presvedčivým plánom. Musíme tiež chrániť pluralizmus v rámci našich vlastných národných hnutí. Tí, ktorí bojovali za nezávislosť, sa medzi sebou nebudú vždy zhodovať. To je normálne. Demokratický štát sa nebuduje odstraňovaním rozdielov; buduje sa vytváraním inštitúcií, kde rozdiely môžu existovať bez násilia.

Nedá mi ešte nepoložiť vám otázku, ktorá sa týka medzištátnych vzťahov. Elementárnou podmienkou pre ich pestovanie je uznanie nezávislosti na globálnej scéne.

Uznanie nepríde len preto, že si oň požiadame. Príde, keď svet uvidí, že sme schopní zodpovedne vládnuť. Medzinárodní partneri budú klásť praktické otázky: Kto kontroluje územie? Kto velí bezpečnostným silám? Kto zaručuje ľudské práva? Kto chráni menšiny? Kto platí dlhy? Kto kontroluje hranice? Kto predchádza terorizmu a zločineckým sieťam? Kto podpisuje dohody? Musíme si pripraviť odpovede skôr, ako dôjde ku kolapsu ruského impéria, nie po ňom.

Čo to znamená v realite?

Každé národné hnutie musí pripraviť stručný a seriózny dokument: program „prvých sto dní“. Nie manifest, ale operačný plán. Musí zahŕňať bezpečnosť, riadenie, hospodárstvo, zahraničné vzťahy, systém spravodlivosti a voľby. Musí identifikovať riziká a zodpovedné inštitúcie. Musí byť dostatočne realistický, aby slúžil ako základ pre diskusiu s vládami, parlamentmi, diplomatmi a medzinárodnými organizáciami.

Kdesi som čítal vaše slová, že mierová dekolonizácia Ruskej federácie nie je projektom ničenia. Môžete to objasniť?

Je to projekt prevencie. Môže zabrániť novým vojnám. Môže zabrániť nekontrolovanému kolapsu. Môže zabrániť občianskym konfliktom. Môže zabrániť situácii, v ktorej jadrové vydieranie zostane natrvalo v rukách imperiálneho centra. Môže dať miliónom ľudí šancu žiť v normálnych štátoch so zodpovednou správou vecí verejných a s mierovými vzťahmi so svojimi susedmi. Pre Čečencov nie je nezávislosť abstraktným snom. Je to obnovenie nášho práva na existenciu ako politického národa. Musíme však dokázať – v prvom rade sami sebe – že sme pripravení premeniť toto právo na zodpovednosť.

Na záver budem oponovať týmito slovami: Rusko je stále mocnosť napriek tomu, že sa hovorí o jeho oslabení, preto mi pripadá uskutočnenie vášho sna o nezávislosti prinajmenšom vzdialené.

Mám iný názor, ako ste si museli viackrát všimnúť. K rozpadu impéria môže dôjsť náhle. Dejiny sa často pohybujú rýchlejšie, ako vlády, analytici a dokonca aj revolucionári očakávajú. Je našou povinnosťou zabezpečiť, aby v tomto okamihu naše národy nezaskočila ich vlastná sloboda.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Čečensko
Ahmed Zakajev
rusko-čečenská vojna

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.