Závislé deti stretávame už v siedmom ročníku. Mladí síce menej pijú, ale viac fajčia marihuanu (rozhovor)

O závislosti sa nerozprávame

Problémom 90. rokov bol aj fakt, že ľudia neboli dostatočne informovaní o účinkoch a dôsledkoch užívania drog. Odvtedy však vzniklo veľmi veľa filmov či literatúry na túto tému, navyše existujú rôzne preventívne programy na školách. Sú dnes tínedžeri informovanejší o tom, čo im hrozí, ak užívajú drogy?

Informovanosť u detí je vyššia, no aj rozmanitosť drog, ktorým čelia, je široká. A stále prichádzajú nové. Veľká časť našej práce je práve prevencia v oblasti návykových látok. Robíme na túto tému aj workshopy na školách. Nejde však o program dlhodobej prevencie, ktorého cieľom je to, aby sa deti nestali závislé. Ide skôr o to, aby sme minimalizovali riziká už pri prvých kontaktoch s drogou. O závislosti sa ani veľmi nerozprávame.

Čo s nimi teda preberáte?

Skôr sa snažíme zistiť, čo už vedia, doplniť im informácie a postrčiť ich v tom, aby boli kritickejšie v overovaní si faktov. Najmä aby nečerpali len informácie z jedného zdroja, napríklad od kamaráta, ktorý nejakú drogu vyskúšal. Oni môžu mať s drogou úplne inú skúsenosť, je to individuálne.

Rozprávame sa s nimi o tom, ako im odolať. A pri deťoch, ktoré tvrdia, že nikdy nebudú drogovať, pracujeme na tom, by boli ešte odolnejšie voči tlaku vrstovníkov. Je pre nás dôležité, aby sa nestalo niečo fatálne. Napríklad im vysvetľujeme, že aj pri prvom užití človek môže zomrieť a nemusí to to byť v dôsledku predávkovania ani závislosti.

Marína Bartoňová
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Stretávate sa v školách s deťmi, ktoré sú už závislé?

Áno, už na základných školách, pretože na ne vstúpil nikotín. A ak nie sú priamo závislé, často už majú prvé skúsenosti s nikotínom, energetickými nápojmi či s alkoholom. Experimentovanie s takzvaným žuvacím tabakom a s vapovaním je prítomné už v nižších ročníkoch. Závislé deti nachádzame už v siedmom ročníku. Nikotín ani nevnímajú ako návykovú látku. Závislosť pri ňom vzniká veľmi rýchlo a môže s človekom zostať aj celý život.

Dokážete pre deti, ktoré už sú závislé – napríklad na žuvacom tabaku – niečo spraviť?

Keďže sa s deťmi o návykových látkach rozprávame veľmi otvorene, často s nami zdieľajú aj to, že s niečím experimentovali a ako to dopadlo. Pýtame sa ich na to, čo im to dáva a čo im to zobralo, snažíme sa hľadať ich motiváciu a posilňujeme motiváciu k zmene. Zmena môže znamenať, že uberú z užívania.

Napríklad pri nikotínových vrecúškach platí, že človek môže znížiť frekvenciu užívania. Pokus za pokusom sa to dá. Postupne sa dá znížiť aj intenzita vrecúšok. Môže si dať nejaké hranice, napríklad, že ich nebude užívať v interiéri, čo ho časom obmedzí. Reálne máme mladých, ktorým sa pri spojení viacerých zdrojov a podpory aj v KASPIAN-e podarilo prestať.

Po alkohole nezostáva prázdne miesto

Mladí podľa viacerých štatistík pijú stále menej. Vnímate to aj vy vo svojej praxi?

Áno, ale po alkohole nezostáva prázdne miesto. Dorovnáva sa tiež chlapčenské a dievčenské užívanie alkoholu v rannej puberte. Ukazujú to štatistiky v zdravotníckych zariadeniach pri intoxikáciách a vidíme to aj v našej praxi. Môže to však súvisieť aj s tým, že dievčatá inak spracovávajú alkohol, sú drobnejšie, takže aj prvé experimentovania s alkoholom môžu byť rizikovejšie a končiť na urgentnom príjme.

Hovoríte, že po alkohole nezostane prázdne miesto. Znamená to, že keď nepijú, siahnu po niečom inom?

Áno, uprednostňujú marihuanu. Decká často hovoria o tom, že s alkoholom majú zlé skúsenosti, videli ho vo svete dospelých. Vnímajú ho ako drogu, ktorá spôsobuje problém nielen človeku, ktorý užíva, ale aj jeho okoliu. Spomínajú najmä agresivitu. O marihuane hovoria, že ľudia sú po nej „vyčilovaní“, nie sú nepríjemní a nerobia nikomu problémy. Negatívne dosahy marihuany sú pre ne často skryté.

Marína Bartoňová
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Pracujete metódou „harm reduction“. Je to prístup zameraný na minimalizáciu negatívnych zdravotných či sociálnych dôsledkov spojených s užívaním návykových látok. Ako vyzerá v praxi?

Pracujeme napríklad na tom, aby mladí ľudia, ktorí chcú experimentovať, neužívali drogy na rizikových miestach – aby neboli na opustených miestach alebo niekde vo výške, aby mali so sebou telefón.

Učíme ich, ako pomôcť kamarátovi, ak by skolaboval a ako ho dať do stabilizovanej polohy. Hovoríme o tom, čo robiť, keď sa dostanú do situácie, že niekto v partii potrebuje pomoc, aby vedeli, na aké čísla volať. Deti často spanikária, nechcú sa do toho nechať zatiahnuť a niekto môže zostať bez pomoci. Snažíme sa postupovať tak, aby každý dostal niečo, vďaka čomu bude obozretnejší, odolnejší a pripravenejší na rôzne životné situácie.

Riziko hrozí každému dieťaťu

Čelia dnes mladí hrozbám najmä v uliciach alebo viac vo svojich izbách, keď sú zatvorení sami s počítačom či telefónom?

V KASPIAN-e pracujeme hlavne s mladými, ktorí sa dokážu socializovať a prídu von či do nášho klubu. Nemám porovnávacie dáta, čo je nebezpečnejšie. Keď sme však začínali, vnímali nás ako ľudí, ktorí pracujú s deťmi s horším socioekonomickým či rodinným pozadím. Práve tie sa považovali za ohrozené. Dnes sa pohľad spoločnosti zmenil a vieme, že v podstate každé dieťa môže byť v riziku.

Máte aj deti, ktoré chodia do klubu aj preto, že chcú tráviť viac času offline?

Vždy sú aj v online svete, nie je to izolované a nedá sa s tým bojovať. Ak však deti narazia na kvalitný offline vzťah, má pre ne vyššiu prioritu. Online vzťahy sú pre ne dôležité najmä vtedy, keď tie offline nemajú. U nás stále vyhrávajú kvalitné offline vzťahy. Pre deti však môže byť pascou online obsah, najmä rôzne videá. Keď sú u nás v klube, majú kvalitnú náplň času, alebo majú aktívne vzťahy v skutočnom svete, znižuje sa čas, ktorý trávia scrollovaním.

Škodlivému obsahu na internete sa do veľkej miery pripisuje aj radikalizácia mládeže. V jednom rozhovore ste povedali, že sa stretávate aj s dvanásť- či trinásťročnými deťmi s extrémistickými názormi. V čom spočívajú?

Väčšinou sú to decká, ktoré sa s tými myšlienkami len pohrávajú a nie sú ešte napojené na ďalších radikálnych ľudí či skupiny. Mali sme decká, ktoré sa vracali k myšlienkam hitlerovského Nemecka aj deti, ktoré sa formovali ako ultras Slovana, začínali chodiť na zápasy a nosiť ich symboly. Sú aj deti, ktoré vnímajú sociálnu nespravodlivosť a majú pocit, že napríklad bezdomovci zneužívajú systém, prípadne ide o homofóbiu… a niekedy je to mix všetkého.

Prečítajte si tiež:

Dá sa s tým bojovať tak, aby ste dieťa nestratili, či aby ste sa nevzdialili?

Keď deti prinášali extrémistické symboly alebo hudbu, museli sme tieto prejavy stopnúť, pretože ohrozovali bezpečnosť ostatných a sú nelegálne. Komunikáciu sme však neprerušili a vždy sme sa sústredili na to, aby sa v nej cítili slobodne. Dôsledne oddeľujeme správanie od osobnosti dieťaťa – odmietali sme ich prejavy, ale nie deti samotné.

Racionálne argumentovanie ani vyvracanie hoaxov nefungovalo. Snažíme sa preto zamerať na samotné deti, budovanie vzťahov, prijatie a pocit bezpečia. Ukázalo sa, že tieto obsahy neprinášajú náhodne, často majú ťažké životné príbehy a za ich správaním sa skrýva frustrácia či problémy s agresivitou. Deti prinášajú tieto témy do KASPIAN-u opakovane, často aj preto aby si overili naše hranice, no vďaka bezpečnému prostrediu a otvorenosti sa v téme lepšie zorientujú.

Darí sa vám teda meniť ich zmýšľanie?

Keď sme sa zamerali na ich potreby, radikálne témy sa postupne rozpustili. Funguje to najmä preto, že v nich neboli úplne ponorené. Deti často vnímajú nespravodlivosť a chaos v spoločnosti či v škole, čo preberajú aj od rodičov. Ich radikálne prejavy môžu byť reakciou na hľadanie spravodlivosti. Snažíme sa preto pre ne vytvoriť „malý svet“, kde spravodlivosť funguje a kde máme také hranice, aby mohli byť autentické. Vďaka tomu vidíme, v čom žijú, a môžeme na to reagovať.

Komunikujeme s nimi inak, než sú zvyknuté – napríklad ukazujeme aj vlastnú zraniteľnosť a chyby. Tieto deti nie sú zlé. Vonkajší svet síce nezmeníme, ale je kľúčové, aby zažili aspoň jedno miesto, ktoré funguje inak. Bez tejto skúsenosti totiž ľahko skĺznu k zovšeobecneniu, že všetci sú proti nim a nespravodlivosť je všade, čo vedie k ich ďalšej radikalizácii.

Rodič-fanúšik

Mladých vystríhate aj pred nebezpečným správaním. Čo aktuálne vyhľadávajú?

Majú radi urbex, teda objavovanie a dokumentovanie opustených, zabudnutých alebo bežne neprístupných stavieb. Tiež radi lezú na vysoké stožiare, billboardy, spodky mostov. Vieme, že je za tým túžba po adrenalíne a pri deckách, ktoré hľadajú silné zážitky, táto túžba ožíva ešte viac. Nedokážeme to odstrániť z ich životov, ale snažíme sa s nimi veľmi otvorene hovoriť o bezpečných alternatívach, či o tom, ako to robiť čo najbezpečnejšie – napríklad aby neboli pod vplyvom, aby neboli samy, mali telefón.

V mnohých veciach im hovoríte to isté, čo aj rodičia. Niekto by to asi zhrnul slovami „aby nerobili somariny“. Prečo deti rodičov nepočúvajú a potrebujú niekoho cudzieho na to, aby poslúchli, alebo aby sa na vec pozreli inak?

Na jednej strane tieto veci hovoríme a na druhej ich veľmi intenzívne počúvame. Napríklad v klube len málokedy robíme plošnú prevenciu. S každým sa rozprávame individuálne, prípadne v menších skupinách. Informácie im dávame až po tom, čo ich veľmi intenzívne počúvame. A toto je niečo, čo sa možno rodičom v záplave povinností úplne nedarí.

Ako rodičia veľmi tlačíme na pílu, pretože si plne uvedomujeme riziko, bojíme sa. My máme v tomto možno väčšiu slobodu, máme na to väčší priestor. Aj rodič sa to vie naučiť, ale pre nás je odstup – to, že to nie je naše dieťa a sme profesionáli – niečím, čo nám umožňuje zachovať pokoj. Nie sme tak pohltení strachom a máme školenia, vzdelanie a po rokoch praxe aj zručnosti.

Pre deti je tiež od určitého veku veľmi dôležité mať v živote aj inú dôveryhodnú dospelú osobu než rodičov. V období dospievania je úplne zdravé a vývojovo prirodzené, že sa začínajú odpútavať od rodičov.

Prečo rodič nestačí?

Rodič v určitom období stráca pozíciu autority, ako niekoho, koho dieťa počúva, lebo hovorí užitočné veci, alebo mu chce dobre. Napriek tomu sú pre ne rodičia veľmi dôležití. Aj keď to deti nedokážu dať najavo, domáca stabilita je pre ne dôležitá.

Hovoríme to aj priamo rodičom: aj keď sa dejú veci, s ktorými nie ste stotožnení, je potrebné udržať vzťah. Veľa vecí už nemajú vo svojej moci, môžu len vyhľadať pomoc. Jedna vec im však v rukách zostáva – vzťah. A ten treba zachovať aj v tomto turbulentnom období, aby dieťa malo kam prísť, aby sa mohlo otvorene rozprávať.

Niekedy je to ťažké, lebo človek je paralyzovaný strachom a má pocit, že čím viac bude kontrolovať, tým to bude lepšie. Opak je väčšinou pravdou. Preto niekedy musí byť cieľom prežiť dospievanie dieťaťa vo vzťahu.

Ak by ste mali zhrnúť 30 rokov praxe s mladými a dať rodičom tínedžerov jednu radu, čo by to bolo?

Úplne jednoduché pravidlo, ktoré si môže zobrať každý rodič, je nepýtať sa detí: „Prečo to robíš?“, ale skôr zisťovať, čo ich k tomu doviedlo a čo im to dáva. Decká často na otázku „prečo“ nevedia odpovedať, a cítia za ňou výčitku. Keď sa však začneme pýtať na to, ako sa k nebezpečnému správaniu dostali, vedia o tom veľmi pekne rozprávať. Takto sa rodič dostane k podstate: aká je motivácia konkrétneho dieťaťa a prečo inklinuje k tomuto správaniu alebo ľuďom?

Ľahko sa povie „počúvajte svoje deti“, ale je v tom určitý spôsob zručnosti. Najjednoduchšie odporúčanie teda znie: nepýtajte sa „prečo“, ale pýtajte sa, ako sa to stalo. V období puberty sa už vzťah rodiča a dieťaťa posúva do pozície „fanúšika“ – fandíme tomu, čo sme do dieťaťa vložili, a veríme, že to dopadne dobre. Silnejší je tam partnerský element. O veciach by sme sa mali rozprávať a skutočne sa počúvať.