Posledný rok sledujem množstvo ľudí okolo seba, dokonca aj kamarátov, ktorí dali na oportunistické chodníčky. Kráčajú so vztýčenými hlavami s ohnutým chrbtom. Tvrdia napríklad, že ani netušia, aká je politická situácia. Alebo kolaborujú, lebo sa dlho cítili neúspešní a radšej budú žiť bez chrbtovej kosti ako s pocitom, že za nič nestoja. Kamaráti, kolegovia sa tešia, že konečne dostanú v telke príležitosť aj oni. Lebo sa konkurencia očistí od tých, ktorí sú “príliš” zásadoví a nie je im jedno, že sa stávajú obeťami čoraz okatejších normalizačných praktík. Je ich oveľa viac, ako si myslíte, a je to smutné. Len to nevidno v priamom prenose. Ticho posmrdkáva. Čeky to dal na pána v hlavnom vysielacom čase. Ale tam, kam nevidíte, prekypuje autocenzúra, alibistické rozhodnutia mlčať a nevyjadrovať sa, lebo seriál. A ja to sledujem a chvíľu mi to trhalo srdce, ale potom som si povedala, že sa nenechám zbalamutiť a nebudem v sebe živiť hnev. Občas mi to aj ide, ale veľmi vedome sa sústredím na tých, čo sa ešte nepo*rali a podporujem ich. Tak som si to vybrala. I keď ma občas pošteklí na mojom tajnom ložisku hejtu v duši nejaký ďalší škandálik. Potrebujeme bulvár a škandály, lebo to aspoň na chvíľu odpúta pozornosť od našej frustrácie, ktorá sa v našej spoločnosti tak plíživo udomácnila, že si ju často ani neuvedomujeme. Šimečkove mamy, Ondríkove bodliaky, hocičo ale hlavne vášnivo a nekompromisne… Šibe nám.
Začína sa krutý predvolebný rok. Ak sa necháme takto odovzdane vcucnúť do každého škandálu, pretečú nám príležitosti pomedzi prsty a všimneme si to až po voľbách. Umelo vytvorené dymové clony na odpútanie pozornosti budú hlavnou technikou na prežitie súčasnej vlády. Whataboutizmus bude prekypovať a my sa do toho tak zamotáme, že už nám nepomôže žiadna Ariadnina niť. Ruská propaganda pred maďarskými voľbami ukázala, že sa tu s nikým babrať nebudú a keďže sme obeťami hybridnej vojny a sme tak hostinne vznietliví pri každej nie vždy podstatnej kauze, bude naša krajina naozaj brnkačka. Tu, na rozdiel od Maďarska, stačí len pár percent, možno také dve, na to, aby sa veci podarili tak, aby bol aj Putin spokojný. Viete, aké veci sa začnú vyťahovať na ľudí, čo všetko sa bude diať, aby sa Ficovi BFF nedostali do basy? A keď nič nenájdu, začnú vyťahovať na rodinných príslušníkov a bratovho koňa suseda a my budeme ujúkať zdesením… a bojovať za to isté proti sebe. Budeme sa tu prehrabávať v spľaškoch a Čekyho “Myslím, že môže byť, nie je to až tak zlé” bude len nostalgickou spomienkou, pri ktorej si občas buchneme do čela s výčitkou, že sme ten facebookový status radšej nenapísali napríklad o Sergejovi Andrejevovi, Ruskom veľvyslancovi na Slovensku. A že sme mu nevenovali pozornosť, napriek tomu, že je obľúbený a šikovnučký šíriteľ propagandy a oddaný milovník Kremľa? Vygooglite si, koho tu máme. Ja sa len tak ticho spoza klávesnice, z bezpečia domova pýtam, či by sme sa nemali sústrediť na podstatnejšie veci. Trošku si myslím, že ak by sme im venovali toľko energie ako týmto odputávačom pozornosti, spoločne by sme mohli čo-to dokázať. Už ste si predstavovali, že budú fašisti vo vláde?
Búrime už aj tak rozbúrené hladiny, aby sme sa aspoň chvíľu vo všetkých tých udalostiach cítili ako ryba vo vode. Je to prirodzená ľudská obranyschopnosť. Topiaci sa slamky chytá. Ale pravda je taká, že to robíme práve preto, lebo sme ryba na suchu a plieskame chvostíkom po betóne. Zožrali sme im to aj s naviakom. A rybári si brúsia udice (ja viem, že udice sa nebrúsia, nechajte ma), ako sa zase odvrátila pozornosť od naozaj podstatných vecí, ktorým by sme mali venovať svoje žiabre a čarovnú vianočnú šupinku z kapra pre šťastie. Neviem, prečo som sa dostala do rybej tématiky, naozaj nie. Aké tri spoločensko-politicko-kultúrne priania by ste vyslovili, keby ste chytili zlatú rybku? A čo ste urobili preto, aby sa naplnili aj bez rybky, ktorá neexistuje? Ja viem, že tu lovíme v mútnych vodách, ale Čeky je kvapka v mori plnom klzkých úhorov, či tých, čo čušia ako morská pena, tých, pre ktorých sme len planktónom. Aby som vyšperkovala toto rybie trápno, na záver poviem: prajem nám, aby sme v sebe našli aspoň tú malú neónku a aby sa nám rozsvietilo, skôr ako v októbri 2027.
…trošku si myslím, že ak by sme im venovali toľko energie ako týmto odputávačom pozornosti, spoločne by sme mohli čo-to dokázať. A kto je tvoj “neviditeľný” hrdina alebo hrdinka a ako ich podporíš?
S pozdravom trápna mileniálka, ktorá je pre toľkých ešte primladá na to, aby sa mohla k takýmto veciam vyjadrovať. Meh.
