Fatih Akin: „Pozerajte viac filmov!“

Cenu Zlatá kamera 32. ročníka IFF Art Film Košice si koncom júna prevzal v Kunsthalle Košice nemecko-turecký režisér Fatih Akin. Festival mu cenu udelil za prínos do európskej a svetovej kinematografie. Držiteľ ocenení z Berlinale, Cannes, Benátok i európskych filmových cien, ktorý sa do svetového povedomia dostal prelomovou drámou Proti múru (2004) a viacerými ďalšími filmami vrátane drámy Odnikiaľ (2017), prišiel do Košíc po viacročnom úsilí organizátorov o jeho účasť. Festival uviedol aj jeho najnovší film, drámu Ostrov Amrum (2025), ktorá mala svetovú premiéru v sekcii Cannes Première na 78. ročníku Medzinárodného filmového festivalu v Cannes a esteticky sa odkláňa od jeho predošlej tvorby.  

Na otázku umeleckého riaditeľa festivalu Martina Palúcha, ako sa Fatih Akin zmenil od veľkého úspechu filmu Proti múru, odpovedal s odstupom dvadsiatich rokov: „V prvom rade som bol mladší. Veľa vecí sa medzitým zmenilo: predtým som nemal deti, obidvaja moji rodičia ešte žili, nemal som vlastnú spoločnosť, nemal som toľko zodpovedností. Dalo by sa povedať, že sa medzitým udial život. Nechcem byť sentimentálny, ale musím povedať, že možno som niečo stratil na poli nevinnosti, no aj som niečo získal,“ povedal Akin a dodal: „Ja si vlastne Proti múru v súčasnosti neviem pozrieť. Vidím v ňom tie technické limity, ktoré som vtedy mal. Aj keď si uvedomujem silu toho príbehu, význam témy aj nevinnosti, ktorá je vo filme zobrazená, vždy som chcel byť hlavne zručným filmárom. Keď som nakrúcal Proti múru, v zásade som nevedel úplne presne, kde mám postaviť kameru, ako to mám nasvietiť, ako si vyberať protagonistov, ako štrukturovať dialógy. Dnes o tom viem oveľa viac,“ priblížil. Sám sa prirovnal k boxerovi: „Nepovedal by som, že som hitchcockovský. Som skôr boxer, ktorý sa zlepšuje. Asi by som sa prirovnal k Sugar Ray Leonardovi,“ dodal.

Počas masterclassu spomenul Akin aj album a pieseň Purple Rain od Princea. Na otázku, či v dobe jeho vydania, keď mal jedenásť rokov, bol naň pripravený, odpovedal: „Myslím, že som bol. Dnes mám päťdesiatdva rokov a stále si pamätám ten moment, keď som tú pesničku počul prvýkrát. Bolo to doma, v rodičovskom dome, kde sme mali magnetofón s rádiom v kuchyni. Každú sobotu v rádiu púšťali hitparádu top 20 najväčších hitov. Ja som si tie pesničky nahrával a jeden z posledných singlov, ktorý pustili, bol práve Purple Rain. Bolo to koncom roku 1984, ktorý by sa dal označiť ako rok Princea,“ povedal Akin. Potom zazneli aj ďalšie Princeove skladby, When Doves Cry a Baby I’m a Star. „Tieto tri skladby ma zasiahli natoľko, že som si ich opakovane púšťal. Neviem, či som hudbe rozumel, ale cítil som ju. A to je niečo, čo cítim dodnes, keď počujem prvé tóny týchto piesní,“ dodal. V deväťdesiatych rokoch sa od Princea dočasne odklonil smerom k hip-hopu, no na začiatku nového milénia sa k nemu vrátil. Plánoval o ňom nakrútiť dokument, ale Prince zomrel skôr, ako sa projekt podarilo zrealizovať.

Fatih Akin predstavil v Košiciach aj svoje plány do budúcnosti. Priznal, že po prvý raz v živote nevie, ktorý film bude jeho nasledujúci. „Pracujem na dokumente o hudbe. Bude to portrét tureckej umelkyne Gaye Su Akyol, ktorá žije v Berlíne. Čo sa týka hraných filmov, mám rozpracované dva. Jeden je o Marlene Dietrich, kde je do hlavnej úlohy obsadená Diane Kruger, a druhý je pripravovaný turecký film. Ten film, na ktorý skôr zoženiem peniaze, bude prvý,“ povedal Akin. Pripravovaný dokument o psychedelickej rockovej speváčke a skladateľke Gaye Su Akyol, ktorú medzinárodná hudobná kritika v posledných rokoch označuje za jednu z najvýraznejších predstaviteliek súčasnej anatolskej rockovej scény, predstavil Akin v Cannes 2025 pod pracovným názvom Anatolian Dragon. Z hraných projektov inklinuje skôr k tureckému, no rovnako vníma aj naliehavosť nakrútiť film o Marlene Dietrich: „Myslím, že je to luxusná pozícia, z ktorej si môžem dovoliť tvrdiť, že obidva tieto filmy sú dobré. Ak by som zomrel po jednom z nich, povedal by som, že boli oba dosť dobré, a som s nimi spokojný. A možno práve preto, že neviem, na ktorý zoženiem peniaze skôr, sa môže stať, že pribudne aj nejaký tretí projekt, o ktorom ešte neviem,“ zhrnul.

O tureckom filme nechcel prezrádzať detaily. „Je to film inšpirovaný románom, na ktorý som získal pred časom práva. Je to príbeh o kolapse spoločnosti, niečo podobné ako Underground Emira Kusturicu,“ priblížil Akin. Témou ho oslovila aktuálna realita a postavenie Európy v geopolitickom kontexte: „Cítim, že zažívame akýsi kolaps komunity. V Európe sme sa ocitli medzi dvomi technokratickými mocnosťami, USA a Čínou. Tým, ako sa stávajú stále väčšími, narastá na dôležitosti aj európska idea, no tá je akoby ohrozená. Tento film môže byť varovaním, môže byť reflexiou, alebo reakciou na to, čo sa práve deje. Závisí to od toho, ako rýchlo film dokončím,“ povedal. Hoci sa príbeh odohráva v Turecku, Akin by ho rád spracoval univerzálnejšie, v duchu Orsona Wellesa: „Chcel by som, aby bol film viac mysterióznejší, aby sa mohol odohrávať kdekoľvek a kedykoľvek. Hlavnú ženskú úlohu píšem priamo pre konkrétnu herečku, ktorej som veľký fanúšik,“ dodal. Je ňou turecká herečka Merve Dizdar, ktorá sa v roku 2023 stala prvou Turkyňou, ktorá získala cenu za najlepší ženský herecký výkon na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes, a to za drámu About Dry Grasses / Kuru Otlar Üstüne, réžia Nuri Bilge Ceylan.

Akin sa pri otázke, ktorý zo scenárov je preňho najosobnejší, zamyslel. „Dá sa povedať, že často v mojich filmoch práve ženské postavy odkrývajú moju osobnosť, alebo aspoň jej určité aspekty. Katja vo filme Odnikiaľ som ja. V pripravovanom tureckom filme, o ktorom som hovoril, je hlavná postava žena. Inšpirovali ma moja dcéra a moja matka. Začal som rozmýšľať, čo by som robil v ich situácii, ako by som reagoval, keby som sa nenarodil ako muž,“ povedal a dodal, že vo svojich filmoch sa vždy stavia na stranu slabších. „Vo filme U Zlatej rukavičky zabíja hlavná postava (ktorá je slabou osobnosťou) niekoho ešte slabšieho. Často sa hovorí o imigrantoch alebo o príslušníkoch LGBT komunity. Ale keď sa na to pozriete, v mnohých spoločnostiach sú tou úplne najzraniteľnejšou skupinou ženy. Femicídy, vraždy len kvôli tomu, že ste žena, to je niečo úplne šialené. V globálnom meradle všetko, čo sa na svete deje, všetci tí Trumpovia a Putinovia vlastne pramení z toho, že muži majú strach zo žien,“ zhrnul Akin.

Na otázku, akú úlohu zohrali filmové festivaly v jeho živote, Akin odpovedal cez metaforu. „Som veľký fanúšik sci-fi literatúry a páči sa mi predstava, že svet funguje ako systém portálov, kde jedným prejdete do úplne iného sveta, ocitnete sa v inom časopriestore, v inej dimenzii. Podľa mňa filmové festivaly plnia presne túto úlohu. Sú akýmsi portálom k inému publiku, k iným ľuďom, ktorí na veci nazerajú inak,“ povedal. Bez festivalov by podľa neho nemal kariéru: „Mal som šťastie, že som vstúpil do tých správnych portálov, aj väčších, aj menších. Tie menšie mám možno radšej, pretože majú také osobitné čaro.“

Na záver Akin priznal: „Ja mám deti. Sú z generácie Z a myslím si, že nie oni sa učia odo mňa, ale ja sa učím viac od nich. Mladí majú oveľa radikálnejšie nápady, ale aj radikálnejší prístup k tomu, ako robiť filmy, v pozitívnom slova zmysle. Sú v tom inovácie, neotrepanosť, schopnosť vidieť veci inak, robiť s malými rozpočtami. Ako sa správajú jeden k druhému, ako pristupujú k rodovej identite, to je niečo úplne iné, než ako som bol vychovávaný ja.“ Záverečnú radu mladým filmárom zhrnul do jednej vety: „Ak by som im mal niečo odkázať, asi by to bolo, aby pozerali viac filmov.“

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.