Rusi prišli o ďalšieho historického spojenca. Sledujeme bolestivý rozpad impéria, tvrdí odborník

Protesty proti odklonu od Západu v Gruzínsku, 26. mája 2026.
Zdroj: TASR/AP

Čo to znamená?

Gruzínske vedenie po vypuknutí vojny na Ukrajine zrejme dospelo k pragmatickému záveru, že Rusko napokon zvíťazí. Ich dnešná politika stojí na tomto predpoklade. Treba si tiež uvedomiť geopolitickú realitu – Gruzínsko nemá s EÚ spoločnú hranicu. Gruzínski poľnohospodári a podnikatelia narážajú na obrovské byrokratické a logistické bariéry, keď chcú predávať svoje poľnohospodárske výrobky, víno či mäso na náročnom európskom trhu.

Hoci je veľká, najmä mladá časť gruzínskej mestskej spoločnosti silne prozápadne orientovaná a štát si formálne uvedomuje svoje európske záväzky, vláda v Tbilisi musí pragmaticky brať ohľad na to, že ich reálne produkty sa masovo vyvážajú najmä do Ruska a susedného Azerbajdžanu. Výsledkom je, že ich politika voči Moskve je dnes síce na jednej strane asertívnejšia v obhajobe vlastných ekonomických záujmov, no zároveň si uvedomujú, že samotné Rusko je v regióne kvôli ukrajinskému bahnu podstatne slabšie a zraniteľnejšie, než bývalo kedykoľvek predtým.

Vo svojej knihe citujete gruzínskeho diplomata, ktorý tvrdí, že Rusko v skutočnosti miluje Gruzínsko, ale len ako súčasť samotného Ruska. Gruzínci si dodnes veľmi živo a bolestivo pamätajú vojnu z roku 2008. Myslíte si, že z dlhodobého pohľadu Moskvy bude vôbec niekedy prijateľné, aby Gruzínsko existovalo ako plne suverénny, slobodný štát bez priamej či nepriamej ruskej kontroly?

V tomto smere sa pred nami otvárajú dva základné a diametrálne odlišné historické scenáre vývoja. Prvým scenárom je, že Rusko bude pod tlakom sankcií a vojenského vyčerpania naďalej fatálne slabnúť a napokon sa bude musieť definitívne stiahnuť z celého strategického kaukazského regiónu. Druhým scenárom je, že Rusko nejakým spôsobom dokáže na Ukrajine konsolidovať svoje sily, mocensky posilní a opätovne prejde do ofenzívy, od čoho bude fatálne závisieť budúcnosť samotného Gruzínska a jeho štátnosti.

Wojciech Górecki
Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk

Ako som už zdôraznil, vojna na Ukrajine je pre celú túto geografickú oblasť tým najväčším historickým zlomom od rozpadu ZSSR. Osobne sa domnievam, že sme v súčasnosti svedkami ak nie úplne poslednej, tak rozhodne jednej zo záverečných fáz hlbokého a bolestivého rozpadu ruského impéria.

Tento proces sa podobá na delenie Československa alebo krvavý pád Osmanskej ríše. Pád impéria nikdy nie je záležitosťou jedného okamihu či dokumentu, ale ide o zložitý a nepredvídateľný proces na celé dekády. Všetko bude vo finále závisieť od toho, aké silné alebo naopak zničené napokon Rusko z tejto globálnej konfrontácie vzíde.

Majú v tom nejaké slovo aj západní spojenci regiónu?

Budúcnosť regiónu bude vo veľkej miere závisieť aj od nás, teda od Európskej únie a Spojených štátov. Rozhodujúce bude, nakoľko koordinovane a odhodlane dokážeme podporiť gruzínsky ľud v jeho demokratickom úsilí a udržať gruzínsky štát v našej sfére vplyvu.

Bytostne potrebujeme, aby ich štátne zriadenie bolo inštitucionálne oveľa odolnejšie voči vonkajším hybridným hrozbám a aby sa v krajine vytvorili pevné, transparentné vnútorné štruktúry namiesto neformálnych korupčných sietí takzvaných oligarchov, ktorí krajinu ovládajú z pozadia. Je v našom vlastnom geopolitickom a bezpečnostnom záujme, aby tieto kaukazské štáty dokázali samostatne a zdravo fungovať podľa pravidiel právneho štátu.

A aby som sa oblúkom vrátil k situácii v Jerevane – pre Arménov je dnes Rusko kvôli svojej zrade skutočne vnímané ako jeden z najväčších a najzákernejších nepriateľov ich nezávislosti.

Wojciech Górecki
Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk

Vo vašej knihe tiež upozorňujete na fakt, že hoci Rusko v Arménsku postupne prebralo absolútnu kontrolu nad drvivou väčšinou strategického priemyslu, infraštruktúry a energetiky, Arméni mu boli dlho schopní odpustiť takmer akékoľvek zlyhanie. Teraz však vnímam obrovský posun od toho, čo ste pôvodne opisovali v knihe, k otvorenému nepriateľstvu, ktoré opisujete teraz. Zmenilo sa toto nastavenie spoločnosti dnes len pod vplyvom vojny na Ukrajine a následnému odignorovaniu Arménska Ruskom?

V tomto procese zohrávajú kľúčovú úlohu dve mimoriadne dôležité okolnosti. Tou prvou je, že táto transformácia arménskeho postoja nie je ani zďaleka len priamym dôsledkom samotného konfliktu na Ukrajine. Rusko má totiž v Arménsku, ale aj v susednom Azerbajdžane, stále vybudované obrovské, hlboko zakorenené ekonomické záujmy, kam patrí monopolná dodávka zemného plynu, kontrola nad jadrovou energetikou či priame vlastníctvo kompletných arménskych železníc a telekomunikačných sietí.

Arménska vláda sa preto na medzinárodnej scéne musí správať nadovšetko pragmaticky a mimoriadne opatrne. Jerevan doposiaľ otvorene nedeklaruje, že by chcel okamžite a silovo stiahnuť ruské vojenské základne zo svojho územia, a takisto zatiaľ oficiálne nevystupujú z politicko-vojenských organizácií, ktoré Moskva plne kontroluje.

Obrovskou strategickou výhodou Arménska v tejto situácii je, že na rozdiel od Gruzínska či Ukrajiny nemajú s Ruskou federáciou priamu spoločnú geografickú hranicu. Celý ich súčasný posun k západným inštitúciám a demokratickým organizáciám je preto vedený veľmi rozvážne, diplomaticky a zámerne nejde unáhleným alebo provokatívnym tempom.

Ruské vojenské autá v Arménsku smerujú do Náhorného Karabachu
Zdroj: Reuters/Irakli Gedenidze

Druhou podstatnou vecou je historický kontext – Arménsko v predchádzajúcich desaťročiach skrátka nemalo na výber žiadnu inú geopolitickú alternatívu. Krajina sa nachádzala v totálnej medzinárodnej izolácii kvôli uzavretým hraniciam s nepriateľským Azerbajdžanom a Tureckom, pričom disponovala len veľmi obmedzeným a komplikovaným spojením cez hornatý Irán a nestabilné Gruzínsko.

V tej dobe bola totálna orientácia na Moskvu pre arménskych politikov bez ohľadu na ich presvedčenie jedinou reálnou možnosťou, ako fyzicky prežiť. Dnes sa však situácia zásadne mení, Arméni už začínajú vidieť reálne alternatívy a v záujme demokratického sveta je vytvoriť im bezpečný priestor pre radikálnejší civilizačný posun.

Čo bol teda ten skutočný zlom?

Jednoznačne vidíme, že vplyv Moskvy síce v dôsledku ukrajinského ťaženia masívne oslabuje, no skutočný a hmatateľný zlom pre Kaukaz priniesla už druhá vojna o Náhorný Karabach v roku 2020. Azerbajdžan vtedy ako suverénny samostatný aktér dokázal s masívnou podporou Turecka vlastnými silami úplne zmeniť dlhoročný status quo, a to bez toho, aby si vopred pýtal povolenie od Ruska. Budúcnosť celého regiónu však bude silne závisieť aj od ofenzívnej aktivity ďalších regionálnych hráčov, predovšetkým ambiciózneho Turecka a do istej miery aj Iránu.

Etnická Arménka z azerbajdžanského odštiepeneckého regiónu Náhorný Karabach
Zdroj: TASR

Všetci analytici teraz, samozrejme, s napätím čakáme na to, ako dopadne konflikt na Ukrajine. Ak by Rusko nejakým spôsobom dosiahlo svoje ciele, alebo aj keď naopak geopoliticky oslabne, môže sa v zúfalej snahe pokúsiť demonštrovať silu a ovládnuť aspoň časť kaukazského regiónu. Opakovane sa objavujú fámy o možnom násilnom pričlenení odštiepeneckého územia, kedy bábkové vedenie tohto regiónu malo v tichosti pripravovať s ruským premiérom tajnú dohodu. Miestna proruská administratíva tam údajne pripravovala legislatívnu a logistickú operáciu na začlenenie územia priamo do administratívnych štruktúr Ruskej federácie.

Kremeľ neustále hľadá akékoľvek možnosti, ako svojej vlastnej domácej šovinistickej spoločnosti odprezentovať aspoň nejaké zdanlivé „víťazstvo“ v podobe anexie nových území. Je to pre kaukazské štáty nesmierne riskantná situácia.

Pre väčšinu Európanov končí Európa práve na hrebeňoch Kaukazu, zatiaľ čo pre Ázijčanov je Kaukaz západnou hranicou Ázie. Môže práve táto geografická a kultúrna schizofrénia prispievať k tomu, že tamojšie národy majú napriek tesnej blízkosti takú diametrálne rozdielnu mentalitu?

Tieto národy majú skutočne hlboko zakorenené a úplne odlišné typy kultúrnej aj politickej mentality, čo z Kaukazu robí fascinujúcu mozaiku. V prípade Arménska záleží predovšetkým na tom, na akú sociálnu skupinu alebo na akého konkrétneho Arména sa pozeráte. V ich špecifickom historickom prípade ide o takzvanú globalizovanú sieťovú spoločnosť či „sieťový národ“, čo je pravdepodobne ten najvýstižnejší sociologický pojem, aký môžeme použiť.

Špecifickú úlohu v tom zrejme zohráva aj vplyvná arménska diaspóra roztrúsená po celom svete.

Súčasný arménsky premiér Nikol Pašinjan sa momentálne pokúša o priam nadľudskú politickú úlohu – snaží sa budovať moderné arménske vlastenectvo čisto na základe reálneho súčasného štátu a jeho medzinárodne uznaných hraníc. Vedome sa odmieta opierať o tradičné štruktúry globálnej diaspóry, dokonca sa dostáva do konfliktov s konzervatívnou arménskou apoštolskou cirkvou.

Nikol Pašinjan
Zdroj: AP

Pašinjan sa zameriava vyslovene na realistickú štátnu perspektívu a urýchlenú normalizáciu vzťahov so všetkými susedmi, čím by rád definitívne eliminoval akékoľvek zámienky pre pretrvávanie ruského vplyvu v krajine. Na druhej strane však máte obrovskú, ekonomicky a politicky vplyvnú arménsku diaspóru usadenú na Západe – najmä vo Francúzsku a USA. Predkovia týchto ľudí pochádzajú z historickej západnej Anatólie a nesú v sebe hlbokú spomienku na osmanskú genocídu z roku 1915. Táto diaspóra má logicky na otázku rýchlej normalizácie vzťahov s Azerbajdžanom a najmä s Tureckom oveľa nekompromisnejší pohľad než ľudia, ktorí reálne žijú v dnešnom chudobnom Jerevane a čelia hrozbe novej vojny.

Arménsko a Azerbajdžan nedávno v roku 2026 prekvapivo otvorili dočasný hraničný priechod. Zdá sa tiež, že sa obe strany postupne úspešne zbavujú nevítaného sprostredkovania zo strany Ruska, keďže už v roku 2025 podpísali vo Washingtone dôležitú vlastnú mierovú dohodu. Vidíte v dohľadnej budúcnosti reálnu šancu na skutočný trvalý mier, alebo je to z historického pohľadu len krátka pauza pred ďalším konfliktom?

Týmto konfliktom sa zaoberám od začiatku deväťdesiatych rokov a dnes vidím prvýkrát v dejinách skutočnú šancu na trvalý mier. Prelomovú politickú deklaráciu, ktorú ešte čaká parlamentná ratifikácia, podpísali arménsky premiér a azerbajdžanský prezident vo Washingtone. Prezident Donald Trump tu nepôsobil ako autoritatívny arbiter, ale skôr ako garant ich priamych bilaterálnych rokovaní.

Americký prezident Donald Trump drží ruky azerbajdžanskému prezidentovi Ilhamovi Alijevovi a arménskemu premiérovi Nikolovi Pašinjanovi, ktorí si podávajú ruky počas trojstranného podpisu mierovej dohody.
Zdroj: reuters

Kľúčovou súčasťou dohody je vybudovanie medzinárodného obchodného koridoru, ktorý geniálne spojil protichodné očakávania. Azerbajdžan získa priame prepojenie so svojou exklávou Nachičevan a Tureckom, zatiaľ čo Arménsko si plne zachová územnú suverenitu. Kompromisným operátorom koridoru sa stane nová arménsko-americká spoločnosť, keďže prítomnosť USA bola pre vyriešenie zložitých bezpečnostných a technických detailov nevyhnutná.

Hlavným dôkazom úspechu je fakt, že od začiatku roka 2024 nedošlo na hraniciach k žiadnej vojenskej eskalácii. Som opatrný optimista. Regionálna spolupráca, ktorú predtým zámerne blokovala Moskva, je dnes kľúčom k prežitiu. Ak sa Arménsko plne zapojí do infraštruktúrnych projektov, radikálne to zlepší jeho ekonomiku a celkové vyhliadky Kaukazu budú lepšie ako kedykoľvek v minulosti.

O Azerbajdžane sme v porovnaní s Arménskom a Gruzínskom zatiaľ príliš podrobne nehovorili. Keď príde reč na Baku, dlho tu bola cítiť intenzívna snaha nájsť novú vlastnú národnú identitu po páde Sovietskeho zväzu. Zdá sa, že Azerbajdžan sa napokon rozhodol geopoliticky a kultúrne prikloniť skôr k Blízkemu východu. V zahraničnej tlači sa o ňom dnes bežne hovorí ako o „azerbajdžanskom Dubaji“. Vybrali si zámerne cestu orientácie na Blízky východ namiesto snahy o klasickú západnú liberálnu modernizáciu?

To je veľmi presný postreh, no upresnil by som, že sa neprikláňajú k Blízkemu východu ako takému, ale veľmi selektívne len k niektorým jeho konkrétnym, ekonomicky mimoriadne úspešným autoritárskym krajinám. Hlavným rozvojovým a politickým príkladom pre súčasné vládnuce elity v Baku sú jednoznačne bohaté štáty Perzského zálivu, ako je Katar, Spojené arabské emiráty či Kuvajt, a z ázijského priestoru napríklad Malajzia.

Baku, hlavné mesto Azerbajdžanu.
Zdroj: Aktuality.sk

Azerbajdžan sa už dnes neusiluje o západné integračné procesy, netrvá na vízovej liberalizácii s Európou, skrátka si sebavedome vyprofiloval a zvolil svoju vlastnú cestu rozvoja. Je nespochybniteľnou pravdou, že si vybrali model, ktorý má za cieľ krajinu maximálne zmodernizovať, ale nemá ju v žiadnom prípade „pozápadniť“ z hľadiska liberálnych hodnôt, ľudských práv či politickej plurality.

Uvediem na to jeden príklad z praxe. Môj blízky dlhoročný priateľ, ktorý pôsobí na azerbajdžanskom ministerstve zahraničných vecí na vysokej pozícii už od polovice deväťdesiatych rokov a sám osobne prešiel elitným západným univerzitným vzdelaním, mi často detailne rozprával o hlbokom vnútornom vývoji ich štátnej správy a ekonomiky.

Kým v minulosti, za starých postsovietskych pravidiel hry v 90. rokoch, riadili celú krajinu a monopolné sektory hospodárstva takzvaní ministri-oligarchovia starej gardy, dnes už podobných skorumpovaných ľudí vo vládnych funkciách nenájdete. Boli systematicky nahradení mladými, dravými, na Západe vzdelanými technokratmi, ktorí síce lojálne slúžia vládnemu režimu Alijeva, no manažujú štátne procesy mimoriadne efektívne a moderne.

Vo svojej knihe otvorene hovorte o tom, aká hlboká a historicky podmienená je v celom kaukazskom regióne náklonnosť k silnej štátnej autorite a k vládnutiu pevnou rukou. Myslíte si, že toto kultúrne nastavenie bude vôbec niekedy plne zlučiteľné so západným modelom liberálnej demokracie, o ktorú sa niektoré z týchto krajín usilujú?

Toto je pravdepodobne tá vôbec najťažšia a najkomplexnejšia otázka, akú si môžeme položiť. V prípade relatívne úspešných demokratických príbehov v tomto regióne, za ktoré môžeme s určitými výhradami považovať Arménsko a historicky Gruzínsko, sa my na Západe musíme v prvom rade úprimne a trpezlivo snažiť pomáhať budovať ich oficiálne štátne inštitúcie a posilňovať ich nezávislý vplyv.

Utečenci z Náhorného Karabachu.
Zdroj: reuters

V prípade Gruzínska prirodzene existujú jasne definované právne a politické záväzky voči Európskej únii, ktoré vyplývajú z ich oficiálnej pozície kandidátskeho štátu, no ak sa ich legitímne zvolená vláda a väčšinová spoločnosť rozhodnú tento integračný proces de facto zastaviť, tak sa ten proces jednoducho zastaví a Západ s tým nič neurobí. Mám pocit, že gruzínska proeurópska opozícia by Západ najradšej prinútila, aby im zvonku pomohol zvrhnúť tamojší legitímny režim. Keď však opustíte liberálnu bublinu Tbilisi a cestujete po chudobných konzervatívnych regiónoch, vnímate situáciu oveľa realistickejšie.

V konečnom dôsledku je to vždy len ich slobodná voľba, akou cestou sa vydajú a akú mieru slobody sú ochotní uniesť, akým smerom a akým tempom budú svoje vlastné krajiny v budúcnosti rozvíjať a akú mieru slobody sú ochotní uniesť. Pre nás na Západe však bude strategický Kaukaz aj naďalej bez ohľadu na režimy jedným z najdôležitejších, najcitlivejších a najsledovanejších susedstiev.