Tomáš Straka: Budovať reputáciu východného Slovenska budeme rovnako ako diaľnicu do Košíc – navždy 

Nedávno sme písali o filme Centrum periférií, v ktorom má hlavnú úlohu poézia. Dušou filmu je básnik Tomáš Straka, ktorý nám priblížil pestrý život Košíc a svoju tvorbu.  

Medzi mestami býva rivalita, nie je to inak ani u nás. Bratislavčania si namýšľajú, že sú pupok sveta (alebo aspoň Slovenska) a Košice ironizujú pojem hlavné mesto. V každom prípade majú bohatú kultúru a usporiadali v tejto disciplíne európske majstrovstvá.

Košice sa zaskveli, keď boli v roku 2013 európskym hlavným mestom kultúry. Dokáže tento projekt mestá naštartovať aj na dlhší čas?

Ten projekt je výborný, no ak v meste nie je podhubie, alebo ak to organizátori zoberú za zlý koniec, je to len zbytočný a veľmi drahý cirkus. Často sa stáva, že v krajine vyhrá tento štatút konkrétne mesto, ale organizačný tím a aj umelci sú doň navození z hlavného mesta. Po skončení projektu zostanú opravené parky, nové lavičky, pekné fontány a inak nič, pretože kultúrny manažment aj umelecká komunita sa vrátia do centra. Tejto kolonizácii sa našťastie Košice, po nemalom boji, ubránili. Boli sme schopní na projekty Európske hlavné mesto kultúry použiť vlastných umelcov a organizátorov.

Boli iste šikovní, lebo Košice sa vtedy nadýchli a – trvá to? Pomohli nové priestory?

Kultúrne centrum môžete postaviť aj v Hrochoti, ale bez tímu odborníkov a živej umeleckej komunity to bude len predražená barabizňa s malou vlajočkou Európskej únie. Nadýchnutie Košíc nesúvisí s novými priestormi, ale naopak. Ľudia, ktorí boli niekedy aj dvadsať rokov od vzniku republiky prehliadaní a marginalizovaní, dostali európske peniaze a oprávnenie na to, aby mohli uskutočniť svoje sny. V tom je neskutočná sila európskeho projektu ako takého, sila bojovať proti predsudkom v národných štátoch a podporovať projekty na základe kvality, nie podľa vzdialenosti od ,,hlavného mesta“. Je teda pravda, že vďaka tomu, že boli Košice európske hlavné mesto kultúry, podarilo sa mnoho skvelých vecí, ale inštitúcie ako Tabačka či Kasárne tu boli aj predtým.

Aj ľudia, ktorí Košice nepoznajú, iste vedia, že je tam Tabačka, Kulturfabrik, Kunsthalle a podobne, ale je o košickú kultúru dostatočný záujem, aj keď nie je práve európskym hlavným mestom?

Neviem si predstaviť, že by niekto v Rakúsku nepoznal Graz, v Anglicku Bristol či Manchester alebo v Spojených štátoch L. A. My, myslím Slováci, pokojne odignorujeme druhé najväčšie mesto s obrovským kultúrno-ekonomickým potenciálom, lebo je proste ďaleko. Je to iste aj kvôli historickým okolnostiam (odmietli sme sa vzdať myšlienky čechoslovakizmu) a toto dedičstvo prežíva viac než štvrťstoročie od čias mečiarizmu. Bojím sa, že budovať reputáciu východného Slovenska budeme rovnako ako diaľnicu do Košíc – navždy.

Film Centrum periférií ukazuje podnetnú atmosféru mesta aj sympatické priestory. Kde všade pestujete v Košiciach poéziu?

Súčasná kultúrne zázemie Košíc, s ktorým najčastejšie (ako OZ slam poetry sk) spolupracujeme, alebo sa okolo aspoň motáme, obsahuje napríklad práve Tabačku, Kulturfabrik (centrum nezávislej kultúry), Kino Úsmev (pracuje aj na širších komunitno-kultúrnych aktivitách), dôležité sú tiež Galéria Šopa a VUNU (patrí k nim aj rezidenčný projekt pre umelcov z celého sveta), samozrejme, legendárne Collosseum a možno ešte legendárnejšie košické Artforum, Divadlo na Peróne a podobne. Samozrejme, treba spomenúť aj zriaďované inštitúcie ako K13 – mestské kultúrne centrá, do ktorých okrem Kasární a Kunsthalle patria aj Výmenníky na sídliskách, VSG alebo Múzeum Vojtecha Löfflera a mnohé ďalšie inštitúcie

Tak to je naozaj početné a pestré. A ako sa vám osobne žije v Košiciach? Ste rodák, ale – nechceli ste nikdy zutekať?

V mladom veku (11 mesiacov a 4 roky) som absolvoval dve náročné operácie srdca v pražskom Motole. Operácie mi zachránili život. Vtedy sa takmer nikde inde v Európe nerobili, preto vždy hovorím, že som sa narodil v Košiciach raz, ale dvakrát v Prahe. Veľká časť môjho života je pingpongom medzi týmito dvoma mestami. O Prahe sa ľudovo hovorí, že je hlavným mestom Košíc, takže to nie je určite len moja skúsenosť. V každom prípade tým, že som bol odmala zvyknutý na veľkomestský a multikultúrny život, nevedel by som si predstaviť na Slovensku žiť inde ako v Košiciach. Košice sú križovatka, nielen katolíckeho a pravoslávneho sveta, ale aj Balkánu, strednej a východnej Európy, veľké zastúpenie tu majú Rómovia, študenti zo Sýrie, Španielska či z Izraela, zároveň tu má domov židovská obec, Rusíni, silná maďarská a česká menšina, ale i ľudia, ktorí utekajú pred vojnou z Ukrajiny. Samozrejme, nájdete tu tiež subkultúry od hardcoru a punku až po čajovú kultúru. Pre mňa je to prostredie, v ktorom dokážem dýchať a pracovať slobodne bez pocitu, že sa musím vtesnávať do obrazu, ktorý by o slovenskej identite chceli mať čím ďalej, tým viac zradikalizovaní politici.

Akú poéziu máte rád a akú píšete? Prečo je vám blízka slam poetry?

V šestnástich som začínal s haiku. Od japonských majstrov ako Issa, Santóka či Ikkyú Sójun som sa dostal k beatnikom a odtiaľ k performatívnej poézii. Na konte mám štyri básnické zbierky a dve prózy, písal som i texty a scenár pre balet Extáza pre Národné divadlo Košice, za ktorý sme s Andrejom Petrovičom a celým tímom dostali Dosky. Poézia sa podľa môjho názoru nedá triediť a ohraničovať. K slamu som sa dostal v roku 2016 na festivale Pohoda, na československej exhibícii. Tá bola zastúpená veľmi nepomerne, bolo tam osem Čechov a jeden Slovák. Prišlo mi nemožné, že tento žáner, ktorý každoročne naplní celý stan Martinusu, na Slovensku nemá zastúpenie, a tak som sa bol opýtať Anatola Svahilca – obrovskej medzinárodnej legendy, či to naozaj na Slovensku nikto nerobí. Odpoveď bola, že ak chcem, môžem ja, a tak sme v roku 2016 s Luciou Ernekovou zorganizovali slam v Banskej Štiavnici na festivale Amplión. Slam ma zaujal hlavne svojou prístupnosťou. Poézia má byť vecou verejnou, a práve táto demokratizácia verša mi na slame najviac učarovala.

Môžete priblížiť, ako vznikal film Centrum periférií? Všetci účinkujúci vyzerali zohratí – je to vďaka réžii Mateja Baníka alebo je to taká komunita?

S Matejom sme sa zoznámili cez Tabačku, robil nám viacero aftermovies z majstrovstiev Slovenska, tak som ho prirodzene oslovil, nech nám pomôže zmapovať aj majstrovstvá Európy(2024). Pôvodný zámer bol nakrútiť krátke aftermoviečko. V januári, mesiac po majstrovstvách, som sa Mateja opýtal, ako na tom je s videom, a on mi povedal, že má dostatok materiálu na dlhý dokumentárny film. Moja okamžitá reakcia bola áno. A tak sa začal dlhý proces strihania, výberu osnovy a relevantných momentov. Vo filme som pôsobil okrem producenta ako spoluautor scenára. Prišiel som s pár nápadmi, ale Matej si dejovú linku aj výpoveď, ktorú chcel filmu dať, skladal sám. Film nemá okrem rozhovorov a ilustrákov takmer žiadne aranžované zábery. Materiál je dokumentaristicky surový a zachycuje veľmi autenticky štyri dni majstrovstiev. Našich 32 umelcov a okolo tridsiatky organizátorov sa veľmi nemalo kedy zohrávať. Stretli sa deň pred semifinále v hoteli. Európska slamová komunita je ale úžasná vo svojej otvorenosti.

Môžete priblížiť niektorých zaujímavých účinkujúcich?

V samotnom filme vidíme ľudí so šialenými príbehmi, či už ide o Ukrajinku Heru, ktorá pracuje ako paramedička na fronte, Laureenu, ktorá je azylantkou zo Sýrie, Pétera Molnára, ktorý je dlhoročný maďarský disident a za Orbánovho režimu bol v Maďarsku prakticky zakázaným spisovateľom. Každý človek má svoj špecifický pohľad na realitu, podmienený nielen kultúrou, ale aj rodinou, náboženstvom, rodom či skúsenosťami. V slamovej komunite je nádherné, že doslova našou prácou je hovoriť o týchto zraniteľných miestach jednotlivcov či národov, preto keď sa stretneme, vzniká niečo unikátne. Na druhej strane slam je tiež súťaž a mali sme moment, keď sa anglický organizátor John Paul takmer pobil s českým odborným porotcom Bobom Hýskom. Poézia je proste vášeň.

Témy:
Bratislava
Košice
Európske hlavné mesto kultúry
Tabačka
Kulturfabrik
Tomáš Straka
slam poetry

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.