Štát dodnes nepotrestal vraždy Róberta Remiáša, Daniela Tupého a Jána Kuciaka. Načo nám je zvrchovanosť? (názor Petra Weissa)

Od prijatia Deklarácie zvrchovanosti dnes ubehlo 34 rokov.

Každý rok si 17. júla pripomíname prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Zaznievajú slová o historickom kroku, o naplnení práva národa rozhodovať sám o sebe, o prevzatí zodpovednosti za vlastný osud prostredníctvom získania samostatnej štátnosti, ktorá sa stala nezávislým subjektom medzinárodného práva. To všetko je pravda.

Napokon, sám som za Deklaráciu hlasoval a hrdo sa k tomu hlásim. Urobil som tak preto, že som veril v historicky nakumulovaný potenciál Slovenska a neveril strašeniu, že po rozdelení ČSFR príde ku katastrofe a zopakuje sa február 1948. Aj keď som si zároveň bol vedomý rizík spojených s fungovaním Slovenska ako samostatného štátu po tom, čo sa nedalo s českou politickou reprezentáciou dohodnúť na obnovení federácie na princípoch skutočného partnerstva. Ak sa dnes, 34 rokov od prijatia Deklarácie SR zápasí s problémami, nemôže za to rozdelenie ČSFR, ale nekompetentné vlády, ktoré nevedeli dôstojne, kultúrne a efektívne vládnuť.

Načo nám je zvrchovanosť?

Preto by sme si pri príležitosti pamätného dňa mali položiť nanajvýš vlasteneckú a dôležitú otázku: Načo nám je zvrchovanosť, ak ju nedokážeme premeniť na dobre spravovaný, na zahranično-politickej scéne spojencami rešpektovaný, dôveryhodný štát, ktorý je atraktívny a vyhľadávaný ako dobré miesto na život?

Zvrchovanosť pre mňa nikdy nebola cieľom sama osebe. Vnímal som ju a vnímam ako nástroj. Mala pomôcť vytvoriť podmienky na to, aby sme si vlastnými rozhodnutiami na všetkých úrovniach vybudovali krajinu, v ktorej sa bude lepšie žiť. Dnes nestačí hovoriť o tom, akí sme zvrchovaní a suverénni. Musíme sa pýtať, ako rozhodujeme, ako efektívne spravuje naša vláda, ktorá vzišla z demokratických volieb, našu samostatnú SR, ako funguje štátna administratíva a uspokojuje každodenné potreby občanov, aká je reálna váha a autorita nášho štátu v našom životnom priestore, ktorým je EÚ a NATO? A na tieto otázky hľadať odpovede.

Je náš zvrchovaný štát v poriadku, ak stále nedokázal vyšetriť a potrestať vraždy Roberta Remiáša, Daniela Tupého, Jána Kuciaka a zavlečenie syna prezidenta do Rakúska? Žijeme v normálnom zvrchovanom demokratickom a právnom štáte, ako ho definuje prvý článok našej ústavy, ak malá skupina „našich ľudí“ systematicky s využitím exekutívnej a zákonodarnej moci mení trestnú legislatívu, aby sa vymanila z trestnej zodpovednosti, znížila tresty za vážne porušenia zákona alebo dosiahla ich premlčanie?

Lex Gašpar ako Mečiarove amnestie

Možno za manifestáciu zvrchovanosti pokladať Lex Gašpar, ktorý priniesol účinky porovnateľné s Mečiarovými amnestiami – nie rozsahom jednorazového aktu, ale svojou systémovou logikou? Veď ide o učebnicový príklad personifikovanej legislatívy, keď je zákon šitý na mieru konkrétnemu okruhu obžalovaných osôb, vrátane podpredsedu parlamentu. Nositelia moci ním odkázali občanom: „Právo platí pre slabých. Pre silných platí zákonodarná väčšina.“ Tým rozbili rovnosť pred zákonom v priamom prenose. Kým bývalý taliansky premiér Silvio Berlusconi podobne zachraňoval seba samého s istou dávkou politického a osobného šarmu, súčasní vládcovia to robia hrubo a arogantne.

Tým, že lex Gašpar sa nezrodil z odborne podloženej potreby a po serióznom odbornom pripomienkovaní, ale z okamžitého záujmu politickej moci, došlo k normalizácii legislatívnej svojvôle. Právo tak prestáva byť vypočítateľným systémom a stáva sa operatívnym nástrojom aktuálnej moci. Tým dochádza aj k morálnej demontáži pojmu spravodlivosť. To je priam civilizačná škoda páchaná na slovenskej spoločnosti a nie prejav zvrchovanosti slovenskej štátnosti.

Štvrť milióna Slovákov študuje v Česku

Svedectvom toho, ako účinne slovenské vlády využívali v roku 1993 nadobudnutú zvrchovanosť, sú porovnania s Českou republikou. Rozdelenie spoločného štátu malo Slovensku umožniť koncepčne a účinne rozhodovať o vlastnom rozvoji. Dnes však vidíme, že okolo štvrť milióna Slovákov študuje, pracuje a podniká práve v Česku.

Podobný záujem českých občanov o Slovensko nevidíme. Slovensko sa po období úspešného dobiehania prestalo približovať k najvyspelejším krajinám Európy i k Česku. Výkonnosť tamojšej ekonomiky dosahuje približne 92 percent priemeru Európskej únie, slovenskej okolo 70 percent. Samozrejme, za tento vývoj nemôže jedna vláda ani jeden premiér. Časť problémov zdedilo Slovensko po transformácii, ďalšie vznikali počas vlád rôznych politických garnitúr.

Nemožno však obísť fakt, že Robert Fico bol premiérom takmer pätnásť rokov počas obdobia, keď malo Slovensko po vstupe do EÚ k dispozícii spoločnú menu euro, jednotný trh, stabilné bezpečnostné prostredie a obrovský objem európskych financií. Za to, že ich naše vlády na základe rovnakých pravidiel čerpania nedokázali využiť tak efektívne ako napr. tie poľské, nemôže EÚ ani iné vonkajšie sily.

NKÚ ako najnekompromisnejšie zrkadlo

Práve v tomto období sa malo rozhodnúť, či sa z montážnej ekonomiky pretransformujeme na moderný štát založený na vzdelaní, vede, inováciách a kvalitných verejných službách. To sa nepodarilo. Najväčším problémom Slovenska dnes nie je nedostatok zvrchovanosti, ale slabá schopnosť vlády zvrchovanosť zodpovedne vykonávať.

Najtvrdšie zrkadlo jej nenastavuje opozícia ani Brusel, ale Najvyšší kontrolný úrad. Na neľúbosť predstaviteľov vládnej koalície jeho predseda Ľubomír Andrassy už mesiace opakuje, že Slovensko netrpí iba nedostatkom peňazí a rastúcou zadlženosťou. Trpí predovšetkým absenciou stratégie, kultúrou nezodpovednosti, plytvaním verejnými zdrojmi a systémom, v ktorom sa za miliardové zlyhania prakticky nenesie osobná zodpovednosť.

Kontroly NKÚ sa týkajú takmer všetkého, čo rozhoduje o kvalite života: zdravotníctva, informatizácie, eurofondov, štátnych podnikov, verejných financií či veľkých investícií. Ukázali, že štát míňa miliardy na digitalizáciu, ale nedokáže pracovať s vlastnými dátami. Do zdravotníctva prúdi čoraz viac peňazí, no pacienti nielenže nevidia primerané zlepšenie dostupnosti ani kvality zdravotnej starostlivosti, ale si na ňu musia aj čoraz viac priplácať z vlastných peňaženiek. Nemocnice sa opakovane oddlžujú bez odstránenia príčin ich zadlžovania. Verejné investície sa pripravujú pomaly, menia sa podľa politických cyklov a často sa dokončujú pod časovým tlakom.

Eurofondy na podenkové projekty

Najvýrečnejším symbolom neschopnosti využívať našu štátnu zvrchovanosť je čerpanie eurofondov. Po viac ako dvadsiatich rokoch členstva v Európskej únii stále opakujeme ten istý scenár. Začiatok programového obdobia premárnime, potom v časovej tiesni zachraňujeme čerpanie míňaním peňazí na podenkové projekty a napokon sa tešíme, že peniaze „neprepadli“. Menej sa už pýtame, čo za ne krajina skutočne získala.

Predseda NKÚ v tejto súvislosti hovorí dokonca o dlhodobo pôsobiacej „eurofondovej mafii“. Nie preto, že by každý projekt bol skorumpovaný, ale preto, že okolo eurofondov vznikol systém sprostredkovateľov, lobistov a záujmových skupín, ktorý sa naučil profitovať zo slabosti štátu a neschopnosti jeho predstaviteľov chrániť verejný slovenský aj európsky záujem.

Výsledok vidíme všetci. Poľsko, ktoré vstupovalo do Európskej únie spolu s nami a z nižšej sociálno-ekonomickej základne, vybudovalo modernú diaľničnú sieť, rozsiahlu dopravnú infraštruktúru a výrazne posilnilo svoju hospodársku výkonnosť. Slovensko ani po dvoch desaťročiach nedokončilo základné diaľničné spojenie západu s východom. V roku 2010 sľubovaná diaľnica z Bratislavy do Košíc vedie cez Maďarsko. Nie kvôli „diktátu Bruselu“ alebo že by nás Európska komisia ukrátila o peniaze, ale preto, že vlády ich často nedokázali rozumne pripraviť, efektívne použiť a dôsledne kontrolovať.

Ako spoznať zvrchovaný štát?

Skutočne zvrchovaný štát sa nespozná podľa toho, koľkokrát denne sa jeho vrcholní predstavitelia bijú do pŕs, akí sú suveréni, ale podľa toho, či dokáže vybudovať fungujúce školy, nemocnice, cesty a ďalšiu infraštruktúru, súdy a dôveryhodné verejné inštitúcie. Podľa toho, či mladí ľudia považujú svoju krajinu za miesto, kde chcú žiť, pracovať a vychovávať svoje deti a nie z nej odchádzať.

Práve v tom spočíva skutočný zmysel zvrchovanosti. Nie iba v práve rozhodovať sami o sebe, ale najmä v schopnosti rozhodovať rozumne a zodpovedne. Osamostatnenie Slovenskej republiky bolo historickou príležitosťou. To, ako efektívne sme nadobudnutú zvrchovanosť využili, ako kvalitne si svoj štát spravujeme by sa malo stať hlavnou témou nadchádzajúcich volieb miesto vedenia kultúrnych vojen a hľadania domácich a vnútorných nepriateľov.