Kristína Tormová: Vo štvrtok SOM oddávala

Boli sme na svadbe. Vo štvrtok. Milujem svadby. Aj vlastné, ale nie preto som sa vydávala dvakrát. Cudzie mám radšej, lebo sú bez stresu.

Vo štvrtok som mala stres aj na cudzej svadbe, lebo som oddávala. Nie, nie som poslankyňa, dokonca ani starostka, nie, nemôžem oficiálne oddávať, ale môžem oddávať. Ak verím v lásku, ak viem, že tí, ktorých oddávam, stoja pri sebe v dobrom aj v zlom už pár rokov a ja s dojatím sledujem ich lásku a to, s akou nehou sa k sebe správajú. S akým záujmom, s koľkou láskou v každom prejave, ako vedia vtipne a múdro uniesť nezhodu.

Na týchto dvoch ľudí čumím vždy, keď ich stretnem a hovorím si, že ak by len štipku toho, ako sa majú, mali aj iní, svet by bol krajším miestom. A to nepreháňam, aj keď milujem preháňať. A tak ani nemôžem napísať, že som bola neoficiálna oddávajúca, lebo som bola úplne oficiálna aj bez úradov a už roky som necítila väčšiu trému a väčšiu zodpovednosť za nejakú udalosť. A to mám už za sebou tie dve vlastné svadby, aj oslavu štyridsiatky aj organizáciu devätnástich detských osláv.

Moja farárka Anka Polcková hovorí, že nie je problém požehnať dvom milujúcim ľuďom. Hoc aj bez oficialít. Má pravdu. Ak môžu kňazi, farári, farárky žehnať vínu, úrode, sviečkam, nehnuteľnostiam a na sviatok svätého Krištofa autám na parkoviskách, prečo nie ľuďom, ktorí sa milujú, rešpektujú a chcú spečatiť svoj vzťah.

V lese medzi dvoma stromami

Svadba v mojom svete nie je papier. Som šťastne vydatou pani Tormovou už niekoľko rokov a brali sme sa pred chatičkou po dedovi v lese, medzi dvoma stromami. Pani z úradu sa zabárali podpätky do ihličia, ale dôležité je, že prišla, lebo pôvodne niekoľkokrát rázne odmietla, nakoľko les nepovažovala za dostatočne dôstojné miesto na svadbu.

Napriek mojim slohovým prácam o dôležitosti tohto miesta v našich životoch. Ale známeho známeho známeho známy to napokon pomohol vybaviť. Veď sme na Slovensku. Úplatky sme neponúkali. Úporne trvala na tom, aby sme tam mali slovenský znak. Mali sme. A jeden aj doniesla so sebou, keby sa z nás náhodou vykľuli nezodpovední snúbenci.

Každý má pri oslave lásky iné priority. Keď sme sa ráno po svadbe s manželom zobudili, obaja sme pocítili niečo, čo sme ešte takto necítili. Že sme naozajstní my. To zobudenie je jeden z našich najkrajších pocitových zážitkov.

V dobrom aj v zlom po rozvode

Áno, bola to moja druhá svadba, na tej prvej sme mali aj šunkové rolky s chrenovou penou, aj kuracie prsia so zapečenou broskyňou. Rozviedli sme sa, ale ja budem vždy fanúšičkou rozvodov, ak sú potrebné, a toho, že ľudia by nemali spolu ostávať len preto, že sa to tak patrí, alebo nedajbože spolu žiť kvôli deťom v nenávisti, až kým ich smrť nerozdelí.

Dohodnime sa, že to moje prvé manželstvo nevyšlo kvôli tomu, že bolo málo tradičné. Nemali sme na svadobnej hostine pol ryže, pol hranoliek a to prináša smolu. S mojím prvým manželom sme oficiálne pred Bohom stále svoji a radi si z toho robíme ironicko-láskavú srandu. Cirkevný rozvod je niečo, do čoho sa nám fakt púšťať nechce.

My to máme s Bohom inak. Napriek tomu, že sme sa rozviedli, nikdy sme svoj svadobný sľub, na rozdiel od mnohých, čo ostali spolu, neporušili. Žijeme spolu roky po rozvode v dobrom aj v zlom, v šťastí i nešťastí, v zdraví aj chorobe, vieme, že sa na seba môžeme spoľahnúť, ak dačo treba. A naše rodiny spolu nedávno zažili také silné a náročné okamihy, že Boh musí byť rád, že sme ho neobalamutili, keď sme sa kedysi brali.

Autentickosť je dôležitejšia ako cudzí názor

Áno, naši partneri aj deti (nemáme spoločné) sa ľúbia tiež. Svojmu prvému manželovi som strážievala deti a jeho dcéru volám vnučka a premotivovane jej kupujem na narodeniny ružové príčesky a tento rok aj Barbie. To moje dcéry nikdy nemali, ale viete, vnučka je vnučka.

Tak ju ľúbim, že až nie je možné, že sa tak dá ľúbiť dieťa, ktoré nie je úplne tvoje. Aj jej mamu tak ľúbim. Ale vybrali sme Meridu z disneyovky Nespútaná. Viete, tú drzú, nespútanú bojovníčku, ktorá si pokojne roztrhne korzet, aby sa mohla poriadne nadýchnuť.

Tú, čo kašle na to, čo sa patrí, lebo vie, že jej autentickosť je dôležitejšia ako cudzí názor, a v polovici kráľovského turnaja si proste len tak, bez pardonu, vystrieľa svoju vlastnú slobodu. Také Barbie sa kupujú dcére prvého manžela. V dobrom aj v zlom.

Dve nevesty, estetickejšia svadba

A tak som tam v ten štvrtok stála vo veľkom jabloňovom sade pred dvoma ľuďmi, ktorí spolu budú v dobrom, aj keď bude zle, lebo sa budú mať. Veľmi som sa bála, že budem plakať od dojatia, šťastia, úľavy, zvláštneho hlbokého nádychu nádeje…

Ustála som to, ale keď tieto dve nevesty v bielych šatách s dlhými závojmi kráčali uličkou medzi svadobnými hosťami a hostkami, mala som namále. Aj sme s mužom potmehúdsky skonštatovali, že svadba dvoch žien je akási oveľa estetickejšia.

Moje Nina a Mimi sa predtým zobrali v Dubline, aby mali aj ten oficiálny papier a mohli nosiť spoločné priezvisko. Mali sobáš, o ktorom budú naši homofóbni vládni predstavitelia robiť caviky, napriek tomu, že taký napríklad dublinský sobáš platí v celej EÚ.

Dve svojprávne, milujúce sa ženy, ktoré štátna moc a úrady ignorujú, akoby ich láska bola menej ako iná láska. Dve prekrásne nevesty, ktoré som oddávala s absolútnou pokorou ja, ktorá má absolútnu vieru v to, že láska dvoch ľudí je posvätnejšia ako akýkoľvek zákon.

Jeden svet

Bola to svadba, ktorá ukázala, že rodičia a rodiny neviest nevidia absolútne žiadny problém v tom, že si ich dcéra berie ženu. Tento sobáš spojil dve úplne odlišné rodiny s absolútne inými politickými a kadejakými inými názormi, z úplne iných svetov do jedného sveta. Spojili sa dve absolútne nespojiteľné rodiny, z úplne iných svetov len tým, že ľúbia svoje deti také, aké sú.

Sedeli spolu, oslavovali šťastný deň ich dcér, aj sa politicky pochytili, čo je jasným dôkazom toho, že to bola úplne tradičná slovenská svadba! Biele šaty, závoje, lúčne kvety, prípitok bošáckou slivovicou, muzikanti z ľudovej kapely (slovenskej a žiadnej inej) Muzička, ktorých poznám z protestov, kde boli niekoľkokrát spievať hymnu, dojatí hostia a hostky, hrdé rodiny, láskaví starí rodičia, prvý tanec novomanželiek, spoločné krájanie torty.

Úplne tradičná svadba, na ktorej sa z Mimi a Niny stala tradičná rodina. Úplne normálna svadba. Jedinou nenormálnosťou je, že toto naozaj môže niekomu prekážať. A možno oficiálnejšia a skutočnejšia ako polovica manželstiev, ktoré držia pokope len kvôli spoločnej hypotéke a tomu, že rozvod považujú za zlyhanie a čo by povedali susedia…

Akurát únos nevesty sa nekonal, lebo sme nevedeli, ktorú nevestu uniesť, a keď sme ich chceli uniesť obe, uvedomili sme si, že by ich nemal kto hľadať. Takže áno, v tomto vidím naozaj veľký celospoločenský problém a dôvod, prečo by sa dve ženy nemali brať.

Hore a dole

Prečo som sa nadýchla nádeje? Večer pred svadbou som dala na svoje sociálne siete post podporujúci mladých queer ľudí, s informáciou, kde môžu vyhľadať pomoc, keď čelia nenávisti, alebo ich rodičia po coming oute odsúdili a nechali samých. Že ťa prosto rodič prestane mať rád.

Ten post bol tiež o tom, koľko je protidúhového hejtu a o tom, že tí, čo nenávidia iných len kvôli tomu, koho ľúbia, môžu začať nenávidieť hocikedy kohokoľvek. Lebo majú pocit, že sú lepší ľudia než iní ľudia a zaslúžia si viac. Celé ráno som strávila vymazávaním nenávistných komentárov toho úplne najhrubšieho zrna. Venovala som tomu vyše dvoch hodín.

Priznám sa, napriek tomu, že som otrlou prijímačkou hejtu, bolo mi v to ráno ťažko. A už o pár hodín neskôr som zažila liečivé popoludnie. Tá svadba pre mňa nebola len o našich nevestičkách. Zachránila ma pred skepsou a úzkosťou, ktorým občas pri sledovaní diania v našej krajine zvyknem na chvíľu prepadnúť.

Pripomenula mi, že kým tí hore a ešte vyššie riešia dve pohlavia v Ústave a vyhodnocujú, kto sa môže ľúbiť a kto nie, tu dole, v naozajstnom živote, sa ľudia milujú a tvoria si vlastné vesmíry plné nehy a lásky.

V láske

Je nedeľa ráno a ja som stále plná toho, čo som s vami vo štvrtok zažila, milé moje mladomanželky Nina a Mimi. Ďakujem, že som tam mohla byť s vami. Že som mohla byť vašou neoficiálnou oficiálnou oddávajúcou, keď ste si sľúbili, že sa budete milovať presne také, aké ste, že budete rešpektovať svoju slobodu a spoločne rásť a že si budete navzájom bezpečím. A nebol tam ani slovenský znak.

Bolo mi cťou vidieť vaše rodiny, ako sa tešia spolu s vami, bolo pre mňa zážitkom vidieť na vlastné oči, že žiadne prekážky v láske neexistujú (nikto sa neozval, keď som sa pýtala, či tam je niekto, kto pozná akýkoľvek dôvod, prečo by tieto dve úžasné ženy nemali vstúpiť do stavu manželského!!!). Zákon lásky, rešpektu a vašej spoločnej odvahy žiť život v láske presne tak, ako to cítite, bol spečatený. Zvláštny hlboký nádych nádeje. Ďakujem.