Náboženská sloboda nemôže byť licenciou na nenávisť (názor Ondreja Prostredníka)
obchodnyregister
2026.07.20.
Príkladom obmedzovania práv iných je aj konanie, ktoré sa s odvolaním na náboženskú slobodu domáha práva verejne šíriť označenia a naratívy, ktoré stigmatizujú a šíria nenávisť.
Autor je poslanec NR SR za Progresívne Slovensko a teológ
Obava konzervatívnych kresťanov, či budú môcť v sekulárnej spoločnosti slobodne odpovedať na Božiu milosť, je veľmi podobná liberálnej obave o individuálnu slobodu. Náboženská sloboda totiž nemôže byť licenciou pre nenávistné prejavy a manipulatívne kulty. Je neoddeliteľnou súčasťou a základným predpokladom modernej demokracie.
Je to tiež téma, kde by si nábožensky konzervatívne prúdy naprieč denomináciami a liberálni obhajcovia ľudských práv mali byť blízki. Ak tu vznikajú konflikty, treba sa pýtať, čo túto blízkosť oslabuje. Cestou je princíp náboženskej neutrality štátu. Aby štát nikoho pre jeho vierovyznanie či filozofické presvedčenie nediskriminoval. Aby rešpektoval rozhodnutie zmeniť vyznanie alebo byť bez neho.
Sloboda nesmie maskovať nenávisť
Náboženská neutralita však neznamená, že štát má prehliadať, ak niekto v mene náboženskej slobody obmedzuje práva a slobody iných, alebo podnecuje nenávisť. Jedným z týchto príkladov je činnosť náboženských komunít, ktoré ľudovo označujeme ako sekty, a ktoré spadajú do definície manipulatívnych alebo deštruktívnych náboženských kultov.
Prečítajte si tiež:
Bolestivé skúsenosti s tým, keď sa ich blízki dostali do osídiel takýchto kultov, žiaľ, majú aj mnohé slovenské rodiny. Príkladom obmedzovania práv iných je však aj konanie, ktoré sa s odvolaním na náboženskú slobodu domáha práva vo svojej náboženskej zvesti verejne šíriť označenia a naratívy, ktoré stigmatizujú a šíria nenávisť.
Hranicu medzi prejavom, ktorý je chránený náboženskou slobodou, a nenávistným prejavom v posledných rokoch európska spoločnosť stanovuje napríklad v roky prebiehajúcom spore Fínska s konzervatívnou političkou Päivi Räsänen. Takéto konania niekedy obhajujú aj určité prúdy tradičných cirkví a náboženských spoločností. A presne toto je bod, v ktorom panuje napätie medzi konzervatívnym a liberálnym prístupom k náboženskej slobode.
Treba integrovať nové náboženské hnutia?
Začiatkom júna som sa zúčastnil na podujatí Stredoeurópskeho fóra pre slobodu náboženského vyznania alebo presvedčenia, ktoré sa z iniciatívy kolegov Mariána Čaučíka a Branislava Škripeka konalo na pôde Národnej rady. Hovorilo sa o náboženskej slobode a nenávistných prejavoch, ale aj o aktuálnej slovenskej téme diskriminačných podmienok na registráciu cirkví.
Vo verejnom priestore som zaznamenal obavy, či toto podujatie neposlúžilo viac záujmom manipulatívnych a deštruktívnych náboženských kultov ako náboženskej slobode.
Prečítajte si tiež:
Kritika smerovala najmä voči pôsobeniu organizácií (CESNUR, HRWF), ktoré sa venujú štúdiu hnutí vnímaných v našom priestore kontroverzne, napríklad Cirkev zjednotenia, Sinčchondži, Scientológovia či Svedkovia Jehovovi, u nás mediálne známej skupine Guru Járu, či nedávno medializovanému hnutiu AROPL.
Tieto organizácie dlhodobo presadzujú názor, že jedinou cestou, ako oslabovať deštruktívny charakter nových náboženských hnutí, je ich okamžitá a bezpodmienečná integrácia. Len tak vraj vieme ochrániť ich členov a členky. Kritické hlasy poukazujú na to, že tieto organizácie sa viac než štúdiu nových náboženských hnutí venujú obhajobe deštruktívnych kultov a nezriedka pritom ostro kritizujú aj novinárov, ktorí na tieto hrozby upozorňujú.
Kto naozaj stigmatizuje ľudí
Pozoruhodné bolo, s akým dôrazom viacerí diskutujúci na podujatí odmietali používanie pojmu „sekta“ na označovanie nových a netradičných náboženských spoločenstiev. Podľa nich je náboženské vyznanie a presvedčenie súčasťou osobnej identity a označenie „sekta“ je pre príslušníkov týchto spoločenstiev stigmatizujúce a vystavuje ich negatívnym postojom väčšinovej spoločnosti.
Keď som sa tých, čo takto argumentovali, spýtal, či rovnako stigmatizujúce nie je aj označovanie osobnej sexuálnej orientácie alebo identity LGBTI+ ľudí za hriešne, nezriadené či dokonca zvrátené a či v konečnom dôsledku nevedie k nenávistným prejavom voči tejto skupine ľudí, nedočkal som sa odpovede. Presne to totiž robia s odvolaním sa na svoju náboženskú slobodu mnohé konzervatívne náboženské spoločenstvá.
Prečítajte si tiež:
Je dôležité poznamenať, že negatívny význam pojmu „sekta“ sa z pôvodného neutrálneho významu vyvinul v prostredí samotných cirkví a náboženstiev práve s cieľom stigmatizovať v spoločnosti tie skupiny veriacich, ktorí sa oddelili od väčšinového náboženského prúdu.
V dobe, keď neexistoval koncept náboženskej slobody a spoločnosti boli monokonfesionálne, bolo akékoľvek spochybňovanie a odkláňanie sa od jedinej náboženskej pravdy tvrdo postihované. O tom svedčia dejiny protestantov na území dnešnej strednej a východnej Európy či dejiny anabaptistov v západnej Európe.
Guru Jára lepší ako starokatolíci?
Z hľadiska moderného konceptu náboženskej slobody možno s kritikou neodborného narábania s označením „sekta“ súhlasiť. Neznamená to však, že otvoríme náruč deštruktívnym kultom, ale ani to, že nebudeme vnímať zneužiteľnosť boja proti „kultom“ na skutočné potláčanie náboženskej slobody, ako sa to deje v Rusku.
Prečítajte si tiež:
Dnes takejto prekážke čelia napríklad starokatolíci utrechtskej delegatúry na Slovensku, ktorých odporcovia neodôvodnene označujú ako sektu. V pôsobení starokatolíkov nie sú žiadne stopy manipulatívnych a dominančných praktík – teda snahy o slepú poslušnosť či autoritárske ovládanie členov. Zato je tam zreteľný dôraz na inklúziu a budovanie súdržnej spoločnosti vrátane rešpektovania práv LGBTI+ ľudí.
Negatívnu nálepku by si však oveľa viac zaslúžilo náboženské hnutie okolo odsúdeného Guru Járy v Česku. Je pre mňa nepochopiteľné, že takáto skupina nachádza v srdciach časti konzervatívnych účastníkov viac empatie ako láskavá komunita starokatolíkov prijímajúca usporiadane žijúci homosexuálny pár.
Kto určí hranice slobody?
Na Slovensku čelia kritike najmä náboženské hnutia ako AllatRa či scientológovia. Kto by však mal rozhodovať, či určitá skupina osôb uplatňujúca si ochranu svojej náboženskej slobody je, alebo nie je ohrozením liberálnej demokracie a či predstavuje hrozbu pre práva a slobody iných?
Prečítajte si tiež:
V sekulárnom štáte by takou autoritou mali byť bezpečnostné zložky a nezávislí odborníci na pôsobenie náboženských zoskupení. Uvedomujem si, že práve toto je slabé miesto, pretože veľká väčšina z nich má tiež svoje náboženské alebo filozofické presvedčenie.
Ako jedinú schodnú cestu preto vidím budovanie a posilňovanie odbornosti a nezávislosti ľudí, ktorí dokážu rozlíšiť, čo je ešte legitímnym nárokom na ochranu náboženskej slobody a čo už je jej zneužitím na ohrozenie demokracie alebo napĺňanie vlastných patopsychologických sklonov. Aj toto je jedna z úloh, ktoré pred nami stoja, ak chceme vybudovať tolerantnú a slobodnú spoločnosť.