Katolík, komunista, disident: Ludvík Vaculík by mal sto rokov. Ani dnes by nerešpektoval žiadne normy

Spisovateľ a novinár Ludvík Vaculík bol naozaj statný chlap, nie však vyrobený v posilňovni. Bol taký pevný vďaka génom chlapov z moravsko-slovenského pomedzia. Narodil sa pred sto rokmi (23. júla 1926) v Brumove, v drsnom valašskom kraji so silnými morálnymi zásadami.  

Bol preto absolútne neprispôsobivý, čím pekne spestril nielen vlastný životopis, ale aj našu históriu. On osobne sa pričinil o štart Pražskej jari v bývalom Československu a mal obrovský vplyv aj na slovenské intelektuálne kruhy.

Dnes už funguje spoločnosť inak, neviem, či mladší vôbec tohto spisovateľa poznajú, ale pre rozhľadených je to ikona. Zaslúžil si to svojím dielom, ale aj odvážnym životom. Je uznávaný, hoci s mnohými osobnosťami mal rozliate mlieko a jeho otvorenosť vyvolávala často až rozpaky.

Bol totiž doslova zmeskou v riadne výbušnom motore. Mal originálne názory a servítku si pred ústa nedával – ani pri písaní. Pracoval najprv ako novinár, uplatnil sa rozhlase, ale preslávil sa najmä ako fejtonista. A, samozrejme, ako autor veľmi zvláštnej beletrie.

Odštartoval vzburu

Ludvík Vaculík bol skutočný verný katolík, komunista aj disident. Že to nejde dokopy? V živote áno. A nemusí to byť ani nejaký zmätkár, ani bezcharakterec, ani zločinec, len človek, ktorý vie pracovať so svojimi skúsenosťami a používať ich pre dobro celku.

Vedel svoje kroky vysvetliť, mal argumenty, ale najmä – vedel sugestívne písať, bol skvelý publicista aj umelec. Bol teda doslova čitateľný a transparentný, ako sa dnes hovorí.

S jeho menom som sa stretla po prvý raz ešte v šesťdesiatych rokoch, bol známy spisovateľ, ale hovorilo sa o ňom najmä po tom, čo napísal (na podnet širšieho kolektívu vzdelancov) manifest Dva tisíce slov.

Bola to kritika aktuálnej situácie, najmä varovanie pred vplyvmi Sovietskeho zväzu na náš vývoj. Text vyšiel v júni 1968 v Literárnych novinách, odkiaľ ho prevzali aj iné periodiká, u nás Smena). Dokument, ktorý ľudia masovo podpisovali, odštartoval Pražskú jar.

Foto:
ČTK / Thomová-Mauerová Judita
So Zdeňkom Svěrákom na autogramiáde pri príležitosti otvorenia nového štvorposchodového kníhkupectva v pražskom paláci Astra.

Sekyra ako rozbuška

Spomínam si, ako ešte v roku 1966 vyšiel Vaculíkov román Sekyra. Bola to literárna udalosť, ale pre Vaculíka medzník aj v tom zmysle, že po tejto knihe mal dlhý zákaz publikovania. Jeho texty vychádzali ako samizdaty v edícii Petlice, ktorú ako disident založil v roku 1972. Samozrejme, tie veci sa šírili.

Sekyra sa vtedy ešte ale čítala legálne a mala veľký ohlas aj na Slovensku. Je to vlastne Vaculíkova autobiografia, hovorí v nej o svojej dedine (Brumov), o svojej rodine, o vzťahu syna a otca.

Otec je presvedčený komunista, čo spočiatku bolo pokrokové – v súlade so svetovým vývojom, ale postupne sa prax tejto ideológie zvrhla. Vaculík majstrovsky stvárnil, ako sa to dialo v malom svete jeho rodiska, ako sa tam otec dostáva do sporu so synom, ktorý rozmýšľa inak.

Spracovanie je baladické, vrcholne dramatické, ale najmä zaznamenáva život. Bola to alarmujúca kniha, ktorá kritizovala pomery vysoko umeleckým spôsobom. O to bola nebezpečnejšia.

Však v normalizácii to všetko Vaculíkovi porátali. Knihu, ktorá zhadzovala tak sugestívne panujúci režim, nedôstojnú životnú úroveň (reklamoval ľudskosť), mu nemohli odpustiť.

Spomínam si, ako sa hovorilo, že kdesi o ktorejsi speváčke napísal, že je „ceckatá“, kritizujúc nejaké podujatie, ktoré považoval za gýčové, a vyvolal tým veľké pobúrenie. No to ešte bolo nič. Vaculík sa vyvíjal práve týmto smerom.

V textoch sa vyjadroval drsne, šťavnato a bezohľadne. Nie že by bol vulgárny, ale písal spôsobom padni, komu padni, či už išlo o rodinu, kolegov, alebo rôzne veličiny. Námety čerpal z reálneho života, písal holú pravdu.

V Českom snári opísal otvorene disidentskú spoločnosť, svojich blízkych ľudí. Páči sa mi názov snár, lebo evokuje otázku: „Snívam či bdiem?“ Túto otázku si spisovateľ môže položiť v každej spoločnosti i situácii, lebo bizarnosť je základom ľudského správania.

Tú Vaculík vystihol a táto optika, zameraná na bizarnosti, mu umožnila vidieť veci veľmi presne. A vydržať reakcie. Bol skrátka nezaraditeľný maximalista, samorast. Neuspokojil sa ani po roku 1989. Vždy sám, vždy vyčnievajúci, vždy mysliaci. Intímny a neľútostný.

Foto:
ČTK
Ludvík Vaculík, Milan Kundera a Ivan Klíma.

Ženy ho chceli

Samozrejme, že takýto “týpek” pôsobil aj na ženy. Za manželku si vzal Madlu (nar. 1925) zo susednej dediny Spešov, ktorá bola z takého istého cesta ako on. Pri ňom sa stala aj ona spisovateľkou. (Pavel Kosatík s ňou pripravil knihu rozhovorov Já jsem oves.)

Mali troch synov, stále ho milovala a sú spolu pochovaní v Brumove, ale Vaculík nadviazal v živote aj iné vzťahy.

Impozantný fúzač mal pre ženy veľkú príťažlivosť a ženy ho zaujímali. Boli to jeho múzy, o všetkých písal. Sobáš s Madlou v kostole nechcel však nikdy porušiť. Pochádzal z kraja, kde slovo platilo.

A tak mal radšej dve rodiny, jednu oficiálnu, druhú – na dohodu. O tom všetkom v knihách napísal, a tým svoje činy posvätil. Dlhé roky žil so spisovateľkou Lenkou Procházkovou (1951), s ktorou mal dve deti, syna a dcéru (Cecílie Jílková), ktorá už tiež píše.

Lenka Procházková je dcérou disidenta, spisovateľa (napr. námet slávneho filmu Ucho s Bohdalovou a Brzobohatým) a protagonistu Pražskej jari Jana Procházku. Istý čas pôsobila ako diplomatka v Bratislave.

Vzťah Vaculíka s Lenkou bol búrlivý, však veľa o ňom prezradili v knihách Jak se dělá chlapec (Vaculík) a Smolná kniha (Procházková). Kým Madla bola fešná a rozvážna valašská roba, Lenka bola pražská krásavica a intelektuálka. Obe potreboval a ony ho obe brali, aj keď sa museli deliť.

A tak je to aj s českou spoločnosťou, hoci Ludvík Vaculík znevážil ikony, sám má všetku vážnosť a lásku ľudí. Je pre kultúru dar mať takého človeka (u nás možno Rudolf Sloboda), ktorým má dar hovoriť tak, aby všetci najmä žasli.

Vaculík vedel ozaj zaťať slovom, ale tak, že sa nedalo namietať. Od jeho smrti uplynulo už vyše desať rokov (6. júna 2015) a pokračovateľa zrejme nemá. Svet je na to príliš korektný.

Asi ani sám Vaculík by dnes príliš nevyskakoval. Ale pravdepodobnejšie je, že by opäť rúcal modly a kašľal na všetky normy.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Ludvík Vaculík
príbeh
profil

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.