Slovensko musí zmeniť vzťah k poľnohospodárstvu a potravinárstvu, ktoré vníma ako tradičné odvetvia. Už dávno nimi nie sú a fungujú inak, ako si ich predstavuje väčšina spoločnosti. ,,Kvalita života ľudí v čase klimatickej zmeny a neutíchajúcich vojnových konfliktov bude závisieť od prosperity agropotravinárstva”, hovorí predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Jozef Šumichrast.
Ani v jednej európskej krajine nie sú farmári a potravinári spokojní s tým, čo sa deje. Ako hodnotíte situáciu na Slovensku necelé tri mesiace potom, čo ste sa postavili na čelo najväčšej samosprávnej organizácie poľnohospodárov a potravinárov?
Ako zložitú, a to nielen preto, že čelíme dôsledkom veľkého sucha, ktoré spolu s mliečnou krízou priniesli nižšiu úrodu obilnín, krmovín, ale aj pokles farmárskych cien. Na druhej strane v dôsledku uzavretia Hormuzského prielivu zdraželi o 40 percent hnojivá, od ktorých závisí, ani nie tak tohtoročná, ale budúcoročná úroda. Dobrou správou je, že kvalita obilia z výmlatov je zatiaľ lepšia ako vlani. Upokojenie priniesli aj dve živé komunikácie samosprávy s vládou na poliach. Dozvedeli sme sa, že sa konečne začne seriózne riešiť oživenie rozpadajúcej sa siete závlah a že premiér je pripravený blokovať schválenie európskeho rozpočtu, pokiaľ Brusel bude chcieť stoj čo stoj pretlačiť klauzulu o zastropovaní dotácií na farmu sumou sto tisíc eur. Na Slovensku, kde väčšinu produkcie zabezpečujú práve veľké poľnohospodárske podniky, by to ohrozilo základy výroby potravín.
Počasie nemáte v rukách a politici sú tiež vrtkaví. Na čo sa vlastne môžu poľnohospodári spoľahnúť?
Na to, že svoju prácu urobia, ako najlepšie vedia a že to, čo počasie pokazí, spravidla aj napraví. Pravda, musíme vyčkať, ako dopadne žatva a neskôr jesenné zbery. Potom budeme múdrejší. Pokiaľ ide o politikov, myslím, že sa na vlastné oči presvedčili, že ak v najbližších rokoch neobnovíme v produkčných oblastiach zavlažovanie najmä zeleniny, zemiakov, ovocia, cukrovej repy, kukurice a určite krmovín, stratíme kontrolu nielen nad produkciou vitamínov, ale aj nad výrobou mlieka a mäsa. Nejde samozrejme len o závlahy, ale o hospodárenie, ktoré lepšie zadržiava vlahu v krajine. To nie je iba o agrotechnike a bez orbových technológiách pestovania plodín, ale aj o vyčistení takmer dvoch stoviek malých vodných nádrží a výstavbe nových. Súčasťou obnovených pozemkových úprav musia byť komplexné opatrenia vedúce k lepšiemu zachytávaniu vody v pôde. Ďalej už naozaj nemožno otáľať.
Dlhé roky ste viedli Zemiakarsky a zeleninársky zväz SR. Je Slovensko schopné oživiť produkciu zeleniny a zemiakov?
Jednou z podmienok rastu ich produkcie je oživenie závlah. Naozaj potrebujeme do závlah masívnu investíciu v rozsahu nie desiatok, ale stoviek miliónov eur. Určite by sme uvítali, ak by sa podarilo čím skôr realizovať PPP projekt, ktorý predstavili premiér Robert Fico s ministrom pôdohospodárstva Richardom Takáčom. Samozrejme musíme poznať detaily, lebo my chceme byť jeho aktívnou súčasťou, nielen “zákazníci“. Tam, kde zemiakari, zeleninári, ovocinári zavlažujú, dorábajú úrody porovnateľné so západoeurópskymi farmármi. Podmienkou stabilizácie je však aj ďalšie budovanie skladov, triediarní a baličiek a najmä rozširovanie organizácií výrobcov, ktoré umožňujú skoncentrovať produkciu a pri predaji do reťazcov dosiahnuť lepšie ceny pre poľnohospodárov. Tu sme v minulosti zaspali čas, a až teraz, na svoju škodu, si producenti aj ostatných komodít, uvedomujú, že ,,odbytovky” dávajú zmysel.
Foto:Jozef Sedlák
Slovensko je v zemiakoch sebestačné len na 50 percent.
Prečo v krajine, ktorá sa rada odvoláva na družstevnú tradíciu siahajúcu do polovice 19.storočia, viazne medzi pretransformovanými podielnickými družstvami, akciovými spoločnosťami, eseročkami a rodinnými farmami spolupráca, taká typická pre rodinných farmárov západnej Európy?
Možno je to dané pestrou skladbou súčasných slovenských podnikov a tiež ich veľkosťou. Sú mnohonásobne väčšie ako typické západoeurópske farmy, ale ani ich ponuka nestačí na to, aby boli rovnocennými partnermi pre veľké spracovateľské podniky a obchodné reťazce. Postupne na to všetci prichádzajú. Sú tu dobré príklady ovocinárov, ktorí vybudovali nielen odbytovku, ale aj spoločnú obchodnú značku, ktorá vošla do povedomia spotrebiteľov. Keď sa pozrieme späť na ponovembrové roky, uvedomíme si, že podnikatelia na pôde sa museli na vlastných skúsenostiach presvedčiť, že kooperácia pri predaji produkcie, ale aj nákupe hnojív, prípravkov na ochranu rastlín a iných potrieb sa vypláca. Práve tak ako nákup rôznych vstupov ako sú hnojivá, agrochemikálie a pod. Chcelo a ešte to bude chcieť nejaký čas a zodpovedných ľudí s patričnou autoritou na čele odbytoviek, kým sa veci upravia.
Vráťme sa ešte k zelenine. Prečo sa rozpadla prídomová výroba, taká typická pre južné Slovensko?
Pretože v búrlivých deväťdesiatych rokoch zanikli výkupne ovocia a zeleniny, za ktorými stáli záhradkárske služby. Odrazu vypadol článok, ktorý vedel zabezpečiť odbyt všetkých druhov zeleniny od tisícok drobných pestovateľov. Okrem toho sa privatizoval obchod. Po roku 2000 postupne ovládli trh obchodné reťazce, ktoré požadovali dodávky vo veľkých objemoch. To maloproducenti a družstvá prechádzajúce transformáciou nevedeli bez dobre fungujúcej odbytovej organizácie zabezpečiť. Medzitým dospela generácia mladých ľudí s inými predstavami o živote, ako mali ich rodičia v časoch socializmu. S odstupom času sa tieto príčiny ľahšie pomenúvajú, ako v čase, keď bolo treba na ne reagovať. Dozaista je za tým aj nekonzistentná politika vlád, ktoré sa striedali pri kormidle štátu, lebo každá mala iné priority.
Čo hovoríte na súčasnú štruktúru slovenského poľnohospodárstva, v ktorej prevažujú veľké poľnohospodárske podniky? Okrem Česka, bývalej NDR a do EÚ sa usilujúcej vstúpiť Ukrajiny, kde sú ešte mnohonásobne väčšie podnikateľské celky ako na Slovensku, ich nikde v Únii nenájdeme.
Jednoznačne treba povedať, že súčasná štruktúra poľnohospodárstva na Slovensku je daná povojnovým vývojom, kolektivizáciou, v dôsledku ktorej vznikli jednotné roľnícke družstvá a štátne majetky. Nedokážeme sa vrátiť pred rok 1948, ani do rokov po novembri 1989, keď bola snaha reštrukturalizovať poľnohospodárstvo rodinnými farmami. To, že tu máme veľké poľnohospodárske podniky, do ktorých vstúpil aj zahraničný kapitál – dánsky, rakúsky, taliansky je proste realitou. Dve generácie ľudí z vidieka postupne odchádzali za prácou do miest, nadobudli iné profesie, životné návyky. To skomplikovalo návrat na pôdu ľudí často vzdialených stovky kilometrov od miest, kde žili ich rodičia či starí rodičia. Dedičia, ktorí pôdu získali, nezačali na nej podnikať, ale bez váhania ju predali developerom, ktorí zbohatli na obchodných a priemyselných parkoch či satelitných prílepkoch obcí v blízkostí Bratislavy a krajských miest. Odpovedzme si na otázku, kto za tento horúčkovitý živelný vývoj, ktorým Slovensko prešlo, môže? Ak máme dnes vidiek, ktorý je iný ako rakúsky, nuž sa obzrime na posledných 75 rokov a všetky peripetie, ktorými naša krajina a spoločnosť prešla. Na jej konci sú okrem iného aj veľké poľnohospodárske podniky, dediny, kde sa už len sporadicky chovajú ošípané, ešte ako tak sliepky, ale už dávno nie vodná hydina. Ostatne máme posledných 20 chovateľov husí. Usilujeme sa trpezlivo vysvetliť Bruselu náš príbeh, v ktorom majú svoje miesto aj rodinní farmári, ale netvoria hlavný prúd v poľnohospodárskej produkcii. Tá stojí na veľkých farmách.
Počnúc rokom 2028 sa radikálne zmení Spoločná poľnohospodárska politika. Veľa sa hovorí o redukcii – zastropovaní dotácií na konečného užívateľa sumou 100 tisíc eur. Brusel to odôvodňuje aj tým, že veľké farmy majú výhody z rozsahu svojej produkcie, nie sú teda dôvody na obavu zo zmeny, ktorá má podporiť mladých farmárov a riešiť tak aj prirodzenú obnovu generácií v poľnohospodárstve. Prečo Slovensko odmieta stropovanie dotácií?
Už teraz je ekonomika poľnohospodárskych podnikov veľkých aj malých fariem napnutá do krajnosti. Okrem sucha zažívame recesiu cien a to aj v obilninách, mäse a mlieku. Mliečne farmy, ide prevažne o veľké družstvá, z ktorých každé zamestnáva desiatky ľudí v živočíšnej výrobe, prichádzajú na tržbách o státisíce eur, ale eurokomisár pre poľnohospodárstvo Christophe Hansen stále iba sleduje situáciu s odôvodnením, že ešte nenastal čas riešiť cenové výkyvy. Nedovidí, či nechce dovidieť do fariem, ktoré v dôsledku sucha nebudú mať dosť krmovín na budúce zimné obdobie a ešte aj dostávajú za mlieko o 20 percent nižšie ceny. Zahraničný investor zrušil začiatkom roka v Trenčianskej Teplej jeden z posledných dvoch cukrovarov, krajina stratila sebestačnosť v cukre a desiatky podnikov prišli o významnú plodinu. Negatíva tzv. cukrovej politiky si viac odskákali periféria ako centrum Únie, kde sídlia matky potravinárskych podnikov. To sú širšie súvislosti, o ktorých sa málo hovorí. Čo si máme myslieť o politike Bruselu, ktorý ide ešte znižovať dotácie, bez ktorých je zabezpečenie výroby nemysliteľné? Stropovanie je pre nás červenou čiarou, za ktorú nemôžeme ustúpiť.
Foto:Jozef Sedlák
Živočíšnu výrobu potiahnu mladí ľudia ako napríklad Lucia Takáčová.
Ste si istý, že premiér zatiahne ručnú brzdu, keď príde na lámanie dotačného chleba?
Hlasovaniu o definitívnej podobe novej SPP predchádzajú komplikované rokovania, pri ktorých sa každý členský štát usiluje niečo získať, ale súčasne musí za výhodu aj čosi obetovať. Potrebujeme kompromis, ktorý nás neodstaví na vedľajšiu koľaj, ale posunie dopredu. Pokiaľ ide stropovania dotácií, to možno vyhovuje poľnohospodárom v zakladajúcich krajinách EÚ, ale nie nám. Pre komoru zastupujúcu poľnohospodárov Slovenska je tento návrh neprijateľný. Už aj preto, že od vstupu do EÚ neprišlo k sľubovanému dorovnaniu dotačných platieb. Termín vyrovnania odložili v Bruseli najmenej tri razy.
Zmeny v SPP sa odôvodňujú nevyhnutnosťou posilniť pozíciu začínajúcich farmárov, ktorí by mali priniesť nový vietor do pestrejšej produkcie potravín. Zredukovaná je živočíšna aj špeciálna rastlinná výroba, výstupom ktorej je čerstvá zelenina, ovocie. Je to správna úvaha?
Čerstvú mladú krv potrebuje celé slovenské poľnohospodárstvo. Aj v družstvách alebo v akciových spoločnostiach dosluhuje generácia agronómov, zootechnikov, mechanizátorov, traktoristov, ošetrovateľov zvierat. Tento problém sa týka aj rodinných fariem, ktoré vznikli v pred a pomiléniovom období. Prirodzenú ľudskú obnovu dnes potrebujú všetky typy podnikateľských foriem. Na komore zastávame názor, že kto chce hospodáriť, nech hospodári. Slovensko zmenu charakteru poľnohospodárstva však nedosiahne tým, že sa začínajúca farma dá na pestovanie obilia či repky. Potrebujeme ovocinárov, zeleninárov, ktorí svojou produkciou obohatia blízky regionálny trh, chovateľov oviec, dobytka, ktorí prídu na trh s výrobkami finalizujúcimi mäso a mlieko. Toto je podľa mňa cesta, ktorou sa majú vydať novovznikajúce podniky. Na trhu obstoja, ak ponúknu produkty s vyššou pridanou hodnotou. Dnes je podmienkou stať sa farmárom absolvovanie niekoľkodňového, no nech pár týždňového kurzu. Podľa mňa je ilúziou, že touto skratkou vyprodukujeme farmárov, ktorí zázračne zmenia slovenské poľnohospodárstvo. Načo sú tu potom stredné školy, univerzity, kde sa mladí ľudia štúdiu poľnohospodárstva venujú niekoľko rokov? Vari tu z noci na ráno vyprodukujeme poľnohospodára tým, že absolvuje kurz? To je drahé učenie sa, na ktoré nemáme čas ani peniaze.
Na čo si treba teda dávať pozor?
Otvorene hovorme o tom, čo všetko prináša hospodárenie na pôde, že je aj plné rizík, lebo sa odohráva pod holým nebom. Je iné, keď do odvetvia prichádza niekto povedzme z IT sektoru a má za sebou aj vlastný kapitál. Začínajúci farmár musí rátať s tým, že štartovací kapitál, oných 100-tisíc eur na rozbehnutie farmy je podporou na prvých pár krokov. Keď sa farmárčením chcem naozaj živiť, musím si urobiť seriózny podnikateľský plán. Peniaze, čo dostanem na rozbeh, určite stačiť nebudú. Stále ich bude málo, lebo v poľnohospodárstve je stále málo peňazí, je rizikové a nákladné. A je to silno konkurenčné odvetvie, lebo gro predaja potravín sa odohráva v reťazcoch, ktoré lákajú zákazníkov na akciové nákupy. Ale sú tu iné možnosti, ako minimalizovať riziká.
Aké?
Mladí musia spoznať poľnohospodárstvo v dobre hospodáriacich farmách, aby na vlastné oči videli, ako všetko funguje, okúsili chuť čiernej všednej práce. Aby si uvedomili, že musia mať vedomosti, pestovateľské a chovateľské zručnosti, že sa musia vyznať v zdigitalizovaných technológiách. Až keď naberiem skúsenosti, môžem sa posunúť ďalej a začať hospodáriť na svojom. Nuž a musíme tiež mať akú takú istotu, že to čo vyrobím, aj predám. Na trhu sú nielen biele miesta, ale pri mnohých produktoch aj veľká konkurencia.
Podiel slovenských potravín na pultoch reťazcov, kde sa odohráva 90 percent nákupov, klesol k 40 percentám, pri niektorých druhoch, ako je bravčové mäso, je ešte nižší. Je slabá domáca ponuka len vecou výkonnosti poľnohospodárstva a potravinárstva?
Nie, je to aj o vnútornom nastavení slovenských kupujúcich, ich spotrebiteľskom myslení a samozrejme aj o príjmoch, ktoré rozhodujú, koľko za jedlo ľudia zaplatia. Sme poznačení istou historickou skúsenosťou. Pred aj krátko po novembrovej revolúcii sme tu mali v ponuke obyčajný biely jogurt a k tomu jeden jahodový. Ľudia zo zvedavosti ochutnávali po páde železnej opony všetko, čo prišlo zvonka, najmä keď z čias socializmu pretrvávala predstava, že všetko importované je lepšie. Až časom sa prostredie vyčírilo a ukázalo sa, že domáce produkty sú čerstvejšie, nutrične bohatšie, nie sú unavené tisíckilometrovým cestovaním do distribučných skladov, odkiaľ potom putujú do obchodov. Toto spoznávanie trvalo dlho, dnes hlavný prúd zákazníkov kupuje potraviny v akciách. Ak máme upriamiť pozornosť na slovenské potraviny, musíme trpezlivo vysvetľovať, aký je rozdiel medzi španielskym a slovenským bravčovým mäsom. To naše nepotrebuje vákuový obal, lebo sa za čerstvé považuje do piatich dní od zabitia ošípanej, španielske má toleranciu čerstvosti štvornásobne dlhšiu. Za dnes lacnou bravčovinou je okrem iného colná vojna medzi Čínou a EÚ. Nepotrvá večne, dnes lacné mäso časom zdražie. Nejde len o pochopenie súvislostí, ale najmä o to, aby sme dokázali naštartovať domácu produkciu potravín.
Foto:Jozef Sedlák
Revitalizácia závlah rozhodne o budúcnosti slovenského poľnohospodárstva.
Čo robíte pre to, aby ste upriamili pozornosť na slovenské potraviny? Do obchodov prichádza generácia vzdelaných spotrebiteľov, ktorá vyhľadáva aj funkčné potraviny. Vedia ich agropotravinári ponúknuť?
Pod hlavičkou komory sme rozbehli pred vyše desiatimi rokmi intenzívnu komunikáciu so školopovinnými deťmi a ich rodičmi programom Hovorme o jedle. Tento projekt sa ujal, našli sme skvelých partnerov na základných školách, každoročne sa doň zapoja stovky škôl. Deti píšu, maľujú, fotografujú, jednoducho zobrazujú potravinovú tému svojimi očami. V snahe pritiahnuť mladých k štúdiu poľnohospodárskych a potravinárskych profesií sa stretol s veľkým ohlasom projekt Podpor svoj odbor. Stredoškoláci v ňom vo videách ukazujú rovesníkom, ako vyzerá moderné agropotravinárstvo a lesníctvo. No a pokiaľ ide o vývoj funkčných potravín, na trhu je napríklad mlieko so zvýšeným 60 gramovým obsahom bielkovín na liter. Takýchto potravín je viacero, čo len hovorí o tom, že odvetvie, ktoré živí krajinu a zároveň sa o ňu stará, má perspektívu. Je dôležité, aby sme na ňu upozorňovali, ale súčasne hovorili o veciach pravdivo, tak, ako sa naozaj majú.
V tejto súvislosti sa veľa hovorí o roky sa kopiacom veľkom investičnom dlhu potravinárstva, ktorý prekročil miliardu eur: Ako von z konopí?
Podstatou tejto otázky je, aby Slovensko nevyvážalo agrosuroviny, ale spracúvalo ich doma, malo teda profit z vyššej pridanej hodnoty. Je zbytočné plakať nad rozliatym mliekom. Musíme si zadefinovať, čo sú naše priority, ktoré odvetvia a produkty budeme rozvíjať, kde sme naozaj konkurencieschopní a povedať, na čo máme koľko peňazí. Tu je odpoveď, ako riešiť investičný dlh. Teraz pripravujeme Národný regionálny partnerský plán, kde spresňujeme, koľko investícií a na čo budeme potrebovať. Ujasňujeme si, čo chceme a ako to urobiť, aby sme dosiahli synergický efekt európskych, národných aj súkromných zdrojov.
Foto:Jozef Sedlák
Na mak vsadili viaceré rodinné farmy.
Ako plynie čas, mení sa aj pohľad na sebestačnosť a potravinovú bezpečnosť. Ako ju vnímať a čo je reálne zmeniť?
Realitou je klimatická zmena aj napätá medzinárodno-politická situácia. Spomeňme si na pandémiu Covidu, keď ľudia brali útokom obchody s potravinami a vytvárali si núdzové zásoby. S extrémnymi situáciami treba rátať. Hormuz ukázal, aká krehká je energetická bezpečnosť sveta. Pravidelný prísun potravín zvonka, na ktorom stojí zásobovanie obchodných reťazcov, sa môže v istom okamihu narušiť. To je dôvod, aby sme produkovali a spracúvali viac vlastných potravín. Nepôjde o to, aby sme za každú cenu dorábali všetko, ale zamerali sa na to, čo je naozaj dôležité a využili pôdno-klimatický potenciál aj na export.
Na čo sa teda musí sústrediť slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo?
Na to, aby odvetvie posilnili mladí vzdelaní ľudia. Našou budúcnosťou je krátky dodávateľský reťazec, spotrebitelia žiadajú čerstvé produkty a slovenský výrobca to má k zákazníkom najbližšie. Ale musíme sa stať efektívnejšími výrobcami. Poľnohospodárstvo už nie je o zamestnávaní veľkého množstva ľudí. Opiera sa o kvalifikovanú vzdelanú pracovnú silu ovládajúcu nové technológie. V nich je budúcnosť.
Ocitli sme sa v bode zlomu. Sme schopní prispôsobiť sa novým podmienkam a robiť veci inak?
Nič iné nám nezostáva.
© Autorské práva vyhradené
Témy:
Jozef Šumichrast
klimatické zmeny
Potraviny
potravinová sebestačnosť
mReportér
Zdielajte článok
Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu
Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.
Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.