Prichádza klimatické monštrum: Planétu zasiahne super El Niňo, aké tu nebolo 150 rokov

Toto nie je poplašná správa: už na konci roku 2026 sa prejaví mimoriadne silný oceánsko-atmosférický jav, ktorý sa ešte vystupňuje v nasledujúcom polroku. Americkí vedci ho považujú za klimatické monštrum, preto včas varujú pred jeho ničivými dôsledkami.  

Zasiahne celú planétu, strednú Európu, Slovensko nevynímajúc. Reč je o fenoméne El Niňo, ale v jeho obludnej podobe, aká sa objavuje raz za storočie. Naši predkovia ju zažili pred 150 rokmi.

Podľa zistení klimatológov sa nastupujúci El Niňo spolupodieľa už aj na aktuálnych vlnách tropických horúčav v Európe.

Centrum pre predpoveď klímy (CPC), čo je štátna agentúra USA, pred niekoľkými dňami vydalo aktualizovanú výstrahu pred El Niňom: „Opäť zosilnel a bude silnieť do konca tohto roka takmer so stopercentnou pravdepodobnosťou, že to potrvá až do začiatku jari 2027.”

Budúci rok sa preto aj podľa Svetovej meteorologickej organizácie (WMO) stane s najväčšou istotou najteplejším rokom v histórii meraní.

Varovanie CPC obsahuje ďalej informáciu o teplote morskej hladiny v centrálnom a vo východnom Pacifiku (Tichý oceán) okolo rovníka. Najnovšie sa pohybuje od 22 °C do 25 °C , čo je 1,5 stupňa Celzia nad dlhodobým normálom. Klimatológovia predpovedajú, že koncom roka tam teplota hladiny morí vystrelí až na 28 °C, čiže o dva až tri stupne Celzia nad dlhodobý priemer. Pri takomto zvýšení teploty vody už nestačí nazvať úkaz zaužívaným anglickým termínom Super El Niňo. Experti hovoria o monštruóznom jave, ktorý dokáže kompletne rozvrátiť globálne prúdenie vzduchu a dávajú mu rôzne iné prívlastky.

Klimatológ z NASA Bill Patzert mu vymyslel ešte v auguste 2015 prezývku Godzilla, podľa známeho japonského filmového netvora. Odvtedy ju spätne priraďujú aj k El Niňovi z roku 1997, aj k súčasnému El Niňovi. „Prívlastok super totiž nedostatočne vystihuje silu a veľkosť tohto El Niňa,” vysvetľuje Patzert.

Tri prehriate oceány

Super El Niňo takejto sily prvý raz vyčíňal pred 150 rokmi. V odbornej literatúre ho nazývajú veľkým alebo rekordným El Niňom.

V roku 1877 zaznamenali rekordné oteplenie nielen povrchové vody Pacifiku – liaheň všetkých El Niňov, ale aj severného Atlantiku a Indického oceánu, čo je mimoriadne zriedkavé. „Keď sa tieto tri prehriate oceány spojili, svetová klíma sa doslova zbláznila,” približuje klimatológ Richard Seager z Observatória Zeme pri Kolumbijskej univerzite v USA.

El Niňo vtedy spôsobil katastrofálne škody a vyvolal takzvanú globálnu hladovú krízu. Pôsobením tejto poveternostnej anomálie zahynulo vo svete podľa odhadov až okolo 50 miliónov ľudí.

„Sucho vyvolané mimoriadne silným El Niňom spôsobilo v rokoch 1786 – 1878 nedostatok potravín od Brazílie až po Indiu a Čínu,” pokračuje Seagerova kolegyňa Deepti Singhová. „Od hladu zomreli približne tri percentá vtedajšej svetovej populácie. Hladová kríza bola zrejme najhoršou environmentálnou katastrofou, aká kedy ľudstvo postihla,“ upozornila.

Podľa Singhovej práve táto kríza výrazne prispela k vzniku globálnych nerovností, charakterizovaných ako ,,prvý” a ,,tretí” svet. Vedkyňa a jej výskumný tím z Observatória Zeme predpokladajú, že pred 150 rokmi išlo o najsilnejší El Niňo, aký kedy ľudské prístroje namerali.

Kým v Ázii a na juhu Afriky spaľoval trópy a vyvolával zničujúce suchá,v strednej Európe vrátane Uhorska, naopak, spôsobil mimoriadne nestabilnú klímu. Z lokálnych meraní a najmä z kroník vyplýva, že zima 1878 bola na území dnešného Slovenska bez snehovej pokrývky, a tak nemalo čo chrániť oziminy pred holomrazmi.

Takúto zimu-nezimu vystriedala suchá jar a po nej búrkové leto s krupobitím a bleskovými záplavami. Obilie nestihlo dozrieť alebo sčernelo na poliach. Na jeseň 1878 sa už v dobovej tlači objavovali správy o drahote a nedostatku potravín na Orave, Kysuciach či na Spiši.

Foto:
Charlie Riedel
SITA/AP
Popraskaná pôda. Takto vyzerajú oblasti, ktoré sa pre silný El Niňo nedočkali monzúnových dažďov.

Spúšťač masového vysťahovalectva

V roku 1878 sa udiala jedna z najväčších prírodných katastrof v dejinách Uhorska. Blesková povodeň na riekach Szinva a Sajó (Slaná) v noci z 30. na 31. augusta 1878 takmer úplne zničila 24-tisícové mesto Miškovec a okolité slovenské dediny v Bukovských horách, predovšetkým bývalé sklárske osady Nová Huta a Stará Huta.

„Miškovec si nepamätá, že by tam niekedy dochádzalo k veľkým záplavám, preto nebol na ne vôbec pripravený ani zariadený,” informovali budapeštianske noviny Nemzeti Hírlapnak. „Navyše veľká voda prekvapila väčšinu ľudí v spánku, preto zanechala po sebe až 277 obetí.”

V okolitých horských osadách pripravila o život ešte viac ľudí, dovedna takmer 400. Značné boli aj materiálne škody. Prívalové dažde a záplavy prišli v čase žatvy. Veľká voda spláchla úrodu na území dnešnej Východoslovenskej nížiny a Veľkej maďarskej nížiny.

Po tom všetkom ľudia v Uhorsku síce neumierali od hladu masovo na uliciach ako v ázijských kolóniách, lebo štát sa už vedel o nich postarať. Vláda v Budapešti nariadila presunúť po železnici zásoby obilia z úrodnejších oblastí, ktoré prírodná katastrofa nezasiahla, predovšetkým z Banátu (to je oblasť, ktorá po Trianonskej mierovej zmluve pripadla trom štátom: Rumunsku, Srbsku a jej najmenšia časť Maďarsku).

Nasledovalo však prudké zdražovanie potravín. Ceny múky, chleba a zemiakov vyleteli nahor. Pre chudobných roľníkov v prevažne slovenských župách to znamenalo predať majetok alebo si vziať úžernícke pôžičky, aby prežili zimu. Vznikli lokálne ohniská hladu, podvýživy a s tým spojených infekcií (týfusu, cholery).

Keď sa oteplí Tichý oceán, vieme s istotou predpovedať, že to zmení počasie na celej planéte.

Jacob Bjerknes, meteorológ, ktorý žil v rokoch 1897 – 1975

Hlad vyháňal ľudí z najpostihnutejších okresov na severovýchode Slovenska za prácou do zámoria. V období najväčšieho hladu (v rokoch 1877 – 1880) prišlo do Ameriky zo Šariša a Zemplína, zo Spiša a z Abova okolo 4-tisíc vysťahovalcov. Do roku 1890 sa však tento počet rozrástol na masovú emigráciu: do Ameriky sa vydalo približne 120-tisíc ľudí a mnohé obce sa vyľudnili.

Hľa, čo dokáže El Niňo, keď je dostatočne silný. To neznamená, že v dávnejšej minulosti sa nevyskytli ešte ničivejšie formy tohto rovnakého klimatického javu, akurát že ľudia ich silu nevedeli ešte zmerať a dokumentovať.

El Niňo pravdepodobne existuje, odkedy je svet svetom. A pomenovali ho takto peruánski a ekvádorskí rybári dávno pred rokom 1876 (prvé písomné zmienky sú o tom zo 16. storočia). Všimli si, že raz za čas sa inak studené a na ryby nesmierne bohaté vody Tichého oceánu pri pobreží Južnej Ameriky výrazne oteplia. S teplou vodou udrú na pevninu záplavy a zmiznú ryby, hlavné živobytie rybárov. Keďže tento úkaz vrcholil takmer vždy v decembri okolo vianočných sviatkov, rybári ho nazvali El Niňo, čo v preklade zo španielčiny znamená chlapček, pričom odkazuje na Ježiška (jezuliatko).

Jezuliatko peruánskych rybárov

Termín El Niňo sa dlho vyskytoval výhradne v reči juhoamerických rybárov. V roku 1892 sa však dostal na vedeckú pôdu. Na geografickom kongrese v Lime tento jav prvýkrát verejne opísal peruánsky námorný kapitán Camilo Carillo a nazval ho „protiprúd El Niňo“.

O tri roky neskôr o ,,protiprúde” referoval Federico Alfonso Pezet, peruánsky diplomat a vedec, na geografickom kongrese v Londýne. V prednáške o zvláštnom klimatickom jave v oblasti Pacifiku použil pojem El Niňo a spojil ho s neobvyklými prívalovými dažďami v inak vyprahnutých púštnych oblastiach Južnej Ameriky. Zároveň apeloval na svetové námorné mocnosti a ich výskumné pracoviská, aby tento jav monitorovali.

O problém sa neskôr začal zaujímať britský matematik a meteorológ Gilbert Walker, v rokoch 1904 – 1924 generálny riaditeľ observatórií v Indickom meteorologickom úrade. Výsledky jeho bádania stoja za osobitnú pozornosť.

Walker dostal za úlohu zistiť, prečo sa Indii, ktorá tvorila súčasť britského impéria, zrazu vyhýbajú pravidelné monzúnové dažde a v dôsledku toho prepukajú hladomory (najväčší sa vyskytol v rokoch 1876 – 1877). Pri analýze získaných údajov o poveternostnej situácii meteorológ dospel k záveru, že keď tlak vzduchu stúpne nad Indickým oceánom, spravidla klesne nad východným Pacifikom a naopak. Tento jav akejsi hojdačky atmosférického tlaku nazval južná oscilácia. Walker ešte netušil, že to má niečo spoločné s otepľovaním vody v oceáne pri Peru.

Pred sto rokmi zverejnil prelomovú vedeckú prácu o svojom objave. Na tie časy – bez satelitov, internetu a ďalších vymožeností techniky – išlo o obrovský skok. Walker totiž dokázal prepojiť dáta zo staníc vzdialených tisíce kilometrov: od Maurícia cez Austráliu až po Južnú Ameriku. Mimochodom, nevynechal ani ostrov Tahiti, kde v roku 1910 počas svojho desaťmesačného pobytu Milan R. Štefánik vybudoval sieť meteorologických staníc. V objave južnej oscilácie nachádzame teda – hoci len nepriamo – aj slovenskú stopu.

Walker ešte nevedel o príčinách vzniku El Niňa, hoci už skúmal jeho efekty. Veď to, čo nazval nízkym indexom južnej oscilácie, sú v skutočnosti atmosférické účinky El Niňa: kolaps pasátov (východných vetrov) okolo rovníka, sucho v Indii a Austrálii, zmeny tlaku atď. Dokonca si do poznámok zapísal, že pobrežné vody v Peru boli počas jedného indického hladomoru nezvyčajne teplé.

„Tušil, že teplota mora a tlak vzduchu spolu súvisia, chýbali mu však mapy teplôt oceánov, satelity a hlbšie oceánografické údaje. Vzhľadom na to vnímal otepľovanie len ako sprievodný lokálny jav, nie ako hlavnú príčinu či pôvodcu globálneho chaosu,” myslí si Michelle L´Heureuxová z Centra predpovedí klímy v Marylande.

Walkerovi tak uniklo aj rozlúštenie záhady: čo vlastne poháňa obrovskú vzdušnú „hojdačku” južnú osciláciu? Objavil to až o 43 rokov neskôr jeho pokračovateľ vo výskume Jacob Bjerknes.

Foto:
UIB.NO
Meteorológ Jacob Bjerknes v roku 1969 objavil, ako El Niňo ovplyvňuje počasie na celej našej planéte.

Globálny motor počasia

Tento nórsko-americký meteorológ sa stal priekopníkom moderného chápania atmosféricko-oceánskeho javu zvaného El Niňo. Bjerknes v roku 1969 prepojil to, čo v bežnej praxi pozorovali rybári z Peru, s tým, čo opísal Walker v Indii. Dokázal, že oceán a atmosféra fungujú ako spojené nádoby: zmena teploty oceánu zmení prúdenie vzduchu a jeho tlak. No nielen to. Zmena tlaku vzduchu zmení následne oceánske prúdy a ešte viac oteplí vodu.

Tento prepojený systém dostal vedecký názov ENSO. Až od Bjerknesovho objavu veda oficiálne vie, že El Niňo nie je len miestna anomália, ale globálny motor počasia. Ovláda atmosféru celej planéty. „Keď sa oteplí Tichý oceán, vieme s istotou predpovedať, že to zmení počasie na celej planéte,” ozrejmil Bjerknes.

O tri roky neskôr prišli vedci aj s vysvetlením úbytku rýb v čase oteplenia povrchových vôd Tichého oceánu El Niňom. Najprv americký oceánograf s poľskými koreňmi Klaus Wyrtki dokázal, že teplá voda potláča biologickú produktivitu Pacifiku. Potom jeho kolega Waren Wooster z kalifornského Centra pre morské záležitosti podrobne opísal, ako ekosystém studeného povrchového Peruánskeho prúdu v Tichom oceáne reaguje na náhle teplotné anomálie. A do tretice, no v neposlednom rade, peruánsky morský biológ Júlio Valdivia so svojím tímom potvrdil Bjerknesovu teóriu o tom, že oslabenie pasátov v dôsledku El Niňa zastavuje výstup chladnej vody bohatej na živiny z morského dna na povrch oceánu.

„Bez týchto živín zahynie alebo odpláva planktón. Následne ryby v oblasti vyhladujú alebo migrujú za potravou inam,“ upozornil Valdivia.

Výsledky výskumu potvrdil prudký úbytok peruánskych sardel v roku 1972. Populácia tejto ryby zrazu klesla z 20 miliónov ton na pätinu tohto množstva. „Dovtedy sa El Niňo považoval za lokálny peruánsky problém, katastrofálny úbytok sardel prinútil vedcov z celého sveta spojiť sily. Práve vtedy vznikol moderný koncept ENSO,“ napísal neskôr americký klimatológ a politológ Mickey Glantz.

Mimochodom, kolaps lovu drobnej ryby (sardely peruánskej) odštartoval obrovskú vlnu potravinovej inflácie vo svete. Z tejto sardely vyrábaná rybia múčka tvorí totiž dôležitý proteínový a vitamínový doplnok. Pridáva sa do kŕmnych zmesí predovšetkým pre brojlery (kurčatá na mäso) a odstavčatá (prasiatka).

Náhly výpadok tejto komodity na svetovom trhu výrazne pocítilo aj Československo. Ako uviedol v jednej staršej štúdii Vít Rouč, český historik špecializujúci sa na vzťahy so štátmi Južnej Ameriky, v obchode ČSSR s Peru predstavovala rybia múčka významnú položku. Z iných zdrojov sa dozvedáme, že cez podnik zahraničného obchodu Koospol sme jej dovážali 80-tisíc ton ročne. Po výpadku sardel v roku 1972 ju ČSSR musela nahradiť menej kvalitnou (s výrazne nižším obsahom bielkovín) múčkou zo Sovietskeho zväzu.

Čo zničilo koralové útesy

Veda sa postupne naučila predpovedať vznik El Niňa. Už Wyrtki zistil, že za normálnych okolnosti vysoký atmosférický tlak v Austrálii poháňa východné vetry (pasáty), ktoré tlačia teplú vodu v Pacifiku smerom k Ázii. Keď však tlak na Tahiti prudko klesne a v Austrálii stúpne, obrovská masa teplej vody sa zo západu vyleje späť k brehom Peru a spoľahlivo prinesie El Niňo.

Platí pravidlo, že ak priemerná teplota v tomto pásme Pacifiku je najmenej o pol stupňa Celzia nad dlhodobým normálom, a to aspoň počas piatich nasledujúcich mesiacov, El Niňo s veľkou pravdepodobnosťou vznikne. Dlho sa však nevedelo, aký silný bude tento jav a dokedy potrvá.

Veľmi silný El Niňo v roku 1982 sa ešte nepodarilo predpovedať včas napriek tomu, že vedci už mali k dispozícii údaje zo satelitov. Veľa sopečného popola v atmosfére po výbuchu vulkánu El Chichón v Mexiku však úplne zmiatlo rané satelitné senzory. Namiesto otepľovania preto hlásili ochladzovanie oceánu. Ten sa v skutočnosti oteplil v kľúčovom monitorovanom pásme o 2,2 stupňa Celzia nad priemer . V mnohých častiach sveta spôsobil tento El Niňo katastrofálne sucho a globálna ekonomika utrpela celkové straty okolo štyroch biliónov dolárov.

Ani dokonalejšie satelitné systémy a počítačové modely by nedokázali spoľahlivo predpovedať intenzitu vznikajúceho El Niňa nebyť strategickej siete 70 hlbinných bójí ukotvených naprieč celým rovníkovým Pacifikom. Vybudovali ju práve po ničivom El Niňovi v roku 1983 a umožňuje merať pomocou citlivých senzorov teplotu vody, slanosť a silu morských prúdov až do hĺbky 500 metrov.

Vďaka tomu vedcom už vyšla predpoveď tzv. El Niňa storočia v rokoch 1997 – 1998. Povrchová teplota mora v niektorých častiach Pacifiku vyskočila o 2,4 až 2,5 stupňa Celzia nad normál. Na vrchole zaznamenali lokálne oteplenie vody dokonca o 4 až 5 stupňov Celzia. El Niňo vtedy spôsobil úhyn (tzv. bielenie)16 percent svetových koralových útesov. Koraly sú totiž veľmi citlivé organizmy. Stačí, aby teplota vody stúpla o jeden stupeň Celzia nad letný priemer počas niekoľkých týždňov a spustí sa deštruktívna reakcia, ktorá zničí všetko živé vo vápencovej stavbe útesu: živočíchy (polypy) i mikroorganizmy (morské riasy). Koraly sú považované za ,,dažďové pralesy mora”, ovplyvňujú štvrtinu všetkého morského života. Regulujú kolobeh uhlíka a kyslíka v oceáne, majú dosah aj na celé oblasti súše. Ich zničením vznikajú obrovské problémy v krajinách, ktoré závisia od lovu rýb.

Globálne ekonomické škody dosiahli v dôsledku El Niňa v rokoch 1997 – 1998 astronomických 5,7 bilióna dolárov. Na Slovensku sa hrozivý jav prejavil katastrofálnymi júlovými povodňami. Voda zaplavila 2 450 domov a vyše 35-tisíc hektárov pôdy. Celkové materiálne škody dosiahli 2,3 miliardy korún.

Ešte horšie dopadli koralové útesy počas Super El Niňa v rokoch 2015 až 2016. Predpokladá sa, že uhynulo 30 až 50 percent miestnych koralových spoločenstiev a takmer 51 všetkých koralových útesov na svete utrpelo tepelný stres. Prečo až takéto katastrofálne dôsledky, keď išlo o „slabší” El Niňo, než bol ten v rokoch 1997 a 1998? Lebo tentoraz zažili mnohé útesy „bielenie” dva roky po sebe, kým vtedy len v roku 1998. Zjavne sa to stalo z dôvodu globálneho otepľovania.

Niektorí experti, napríklad austrálsky geofyzik Peter Ridd, však vidia hlavnú príčinu nie vo zvýšených emisiách skleníkových plynov a uvádzajú iné dôvody: splašky hnojív z poľnohospodárstva do mora, masívny nadmerný rybolov, odpadové vody. To všetko škodí koralom. A nielen im.

Všetci sú však zajedno v tom, že klimatická zmena zvyšuje výskyt El Niňa i jeho intenzitu. Môže udierať silnejšie, pričom už každých 10-15 rokov.

Mimochodom, silný El Niňo sa na Slovensku v roku 2015 prejavil najteplejším letom v histórii meraní, pekelnými horúčavami a následne extrémne teplou zimou 2015/2016.

Foto:
Martin Medňanský
SITA
Vyliata voda z rozvodneného Váhu na staršej snímke.

Čo nás čaká a (asi) neminie

Čo prinesie svetu a Európe nastupujúci El Niňo? Už v blízkom čase medzi koncom júla a septembrom rýchlo zosilnie na tretiu, čiže najvyššiu kategóriu. Takéto sú predpovede WMO.

El Niňo stihol už doteraz upraviť globálne výškové prúdenie tak, že nad južnou a strednou Európou opakovane vznikajú stabilné tlakové výše. Tie fungujú ako pokrievka na hrnci – vytvárajú tzv. tepelnú kupolu. Práve preto od mája čelíme opätovným vlnám extrémnych horúčav, keď teploty vzduchu v Európe vyskakujú aj o 10 stupňov Celzia nad dlhodobý normál.

Čo bude nasledovať? Podľa platformy Severe Weather Europe, ktorá spracúva dáta od WMO i NASA, nás čaká nadpriemerne teplá, stabilná a suchá jeseň. Zima má byť mimoriadne dynamická, náchylná na náhle vpády tuhých mazov a bohatá na sneh.

Nad podobnými dlhodobými predpoveďami sa zvykne mávnuť rukou: v duchu „veď uvidíme, necháme sa prekvapiť“. Nebolo by však múdrejšie pripraviť sa? Napríklad na následky dlhodobého sucha.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
El Niño
predpoveď počasia
koralové útesy
klimatické zmeny

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.