Kristína Tormová: Mala SOM čas

Ani hodinky mi nejdú. Lebo mám staré Primky, na ktoré sa mi na narodeniny zložili moji kamaráti a kamarátky. Sú naťahovacie. Také som chcela, lebo sa mi páči, že si tým každodenným otáčaním toho čudlíka pripomínam, aký je čas dôležitý a krehký. Teraz nejdú, lebo ja mám toľko času, že nemám čas naťahovať ich.

Mám čas. Mám čas rozmýšľať aj nad tým, že by som mala prečítať viac kníh, niečo vyšiť alebo aspoň uháčkovať, a tak dlho nad tým rozmýšľam, až je večer a ja som zase nič z toho neurobila. Čítam Kolotočárku od Jany Wernerovej a som šťastná, že som sa dostala do kolotočárskeho sveta, ktorý ma vždy tak zaujímal, že si knihu šetrím. Nemôžem čítať viac, lebo sa mi kniha minie. Mám čas si ju vychutnať. Minulý rok som tu prečítala tri knihy, z toho aj hrubú Tučkovej Bílou vodu, a naozaj som asi nič iné nerobila. Neviem, ako som to stihla. Porovnávam sa sama so sebou a zakazujem si to. Mám skrátka priveľa času. Mám čas rozmýšľať aj nad tým, že zajtra to urobím inak a budem užitočná, ale chvalabohu mám čas aj na to, aby som si uvedomila, že tie naše mozgy sú už naprogramované na výkon a nebudem si z týchto myšlienok nič robiť. Hlavne niečo užitočné robiť, alebo aspoň cvičiť, alebo aspoň… Smejem sa ako tu každý rok prvé dni cvičím a veľa chodím a potom sa na to vybodnem, lebo mám čas nič nerobiť a čučím na stromy, alebo nemo stojím v machu. Ja mám čas na ja.

Moje ja má každý deň čas variť obedy mojej rodine. Dôkladne napĺňam plány mojich jedálničkov napísaných plniacim perom, ktoré som si pred prázdninami pripravila. Našla som si na to čas a s plniacim perom plynie čas pomalšie. Máme tu len takú maličkú chladničku a nič navyše sa do nej nezmestí. Preto sa kupuje len potrebné a to je strašná sloboda a úľava. Varím s láskou na tej najhoršej varnej doske na svete, s ktorou som sa tu na zdedenej chatičke po dedovi už za tie roky skamarátila. Ale je to krehké priateľstvo. Vymýšľam bezmäsité alternatívy pre dospievajúcich spoluobčanov tohto jednoizbového lesného príbytku a rozmýšľam, ako nahradiť ingredencie a koreniny, ktoré som zabudla kúpiť. Obchod je priďaleko. Mám čas vyriešiť to inak. Mať čas ozdobovať kašu a krájať deťom ovocie. Aj tým z okolitých chát. Vždy máš čas nakŕmiť práve tých, ktorí sa tu práve vyskytujú. Mám čas prať v zelenom lavóri, v ktorom som sa ako malá umývala, keď tu ešte nebola zavedená voda, a potom si krémujem ruky. Každý jeden raz mám čas na to, aby som sa tešila, že som sem pred rokmi kúpila žmýkačku, lebo tie pľuzgiere po pracom dni bývali bolestivé. Žili sme tu niekoľko mesiacov, zo zimy do leta, počas covidu. To sme ešte ani tečúcu vodu nemali, nosili sme ju z potoka. Neverili by ste, ako málo vody človek potrebuje, keď ju nemá. Neverili by ste, aký pocit vďačnosti mám, keď zapnem kohútik a tečie voda. Síce nepitná, ale to vôbec nevadí. Mám čas umývať riad ručne a milujem to. Je to báječné mať čas umývať riad. Mindfulness so senzoricky nasýteným dopamínovým happyendom, kedy sa tá hora mastnoty od špekáčok premení na lesklé poháre. Na Floridskej univerzite sa robila štúdia o umývaní riadu a zistili, že ľudia, ktorí umývajú riad naozaj prítomne, majú až o 27 % nižšiu hladinu úzkosti a mentálna stimulácia im stúpne o 25 %. Pre človeka s ADHD je to raj.

Mať čas je najviac na svete, čo si a našim milovancom môžeme dať. Mám čas vidieť veci, ktoré inokedy nemám čas vidieť.

Mať čas rozmýšľať nad tým, že presne takto by som chcela žiť aj iné dni v roku… Mať čas na skepsu, že to nepôjde, mať nádej, že možno aspoň trochu by to mohlo ísť, mať čas mať pomalší čas… mať úzkosť z návratu domov. Možnosť zase si po obede znížiť hladinu úzkosti o 27 %, lebo my ten riad umývame naozaj nonstop. Mať čas čakať na okoloidúcu jaštericu, tešiť sa pol dňa z toho, že sme videli srnku, mať čas hodinu čupieť a zbierať čučoriedky a mať čas čakať, kým sa vylúhuje čaj z materinej dúšky, ktorú som si práve odtrhla. Sŕkať ho a pozerať sa na tie dva stromy pred chatičkou, kde sme mali pred ôsmimi rokmi svadbu. Voňať vôňu sušiacich sa hríbov v chatičke a vedieť, že to budú tie v našej vianočnej kapustnici. Budiť sa každé ráno s radosťou, že sa nám to nesnívalo a naozaj sme tu. Aj teraz. Nevedieť po zobudení, ako je vonku, aké je počasie, až kým neotvoríš okenice. Potešiť sa z akejkoľvek možnosti, zhlboka sa nadýchnuť lesa, zažiť niečo medzi sekundami absolútneho a totálneho šťastia a akéhosi dojatia. Zaboriť sa bosými nohami do machu, ktorý je raz studený a napitý vodou, inokedy teplý a mäkkučký tak, že ti od rozkoše zabrní celé telo.

Mať čas na riešenie kríz s dvoma pubertálnymi osobami, mať čas zaspať počas dňa od mentálnej únavy, mať čas ospravedlniť sa, mať čas urobiť to nabudúce lepšie. Mať čas na uvedomenie si, že máme ešte veeeeľa rokov na to, aby sme sa naučili, ako sa s pubertou narába. Ktovie, či to stihneme. V najhoršom sa časom zamestnám v nejakej veľkej jedálni ako umývačka riadu. V lese.

Včera som mala čas na to, aby som prerámovala všetky fotografie, ktoré som sem kedysi podonášala. Zobrala som ich z albumov, ktoré nám ostali po starých rodičoch, po ktorých naše rodiny zdedili túto chatičku. Nakúpila som nové rámy a mala som čas si každú jednu fotku pozrieť stokrát. Detaily, veľké maličkosti, vcucla som sa do sveta mojich starých rodičov, ktorí tu žili svoj sen, rovnako ako my. Prstami som prechádzala s vďačnosťou po fotkách a usmievala som sa na nás malých, štyroch fafrnkov, mojich bratrancov, môjho brata a mňa v teplákových súpravičkách. Rozmýšľala som nad tým, ako to tu tí naši starí rodičia s touto láskavou chamraďou fungovali bez vody a elektriny. Jemné syčanie plynovej lampy, vôňa petrolejok, spomienka na ten zvuk pri zaspávaní, kedy starí rodičia hrali kocky. To, ako dopadajú na utkaný červený obrus, večerné počúvanie rozprávok na magnetofóne na baterky. A vždy, keď si už mysleli, že spíme, zakričali sme: “Prosíme si druhú stranu!” A behali sme tu po lúkach a lesoch s deťmi z okolitých chát, hrali šiškové vojny, majstrovali z dreva a “varili” z červavých hríbov a lesných plodov. Do červeného plastového hrnčeka sme zbierali čučoriedky, ktoré som potom pocukrované zjedla na jeden dych. Mať čas vrátiť sa cez fotky do toho obdobia, kedy bolo jediným problémom, že som mala v žuvačke tú istú tetovačku, čo minule a bratranec si ju so mnou nechcel vymeniť. Mať čas byť. S ľuďmi, ktorí ťa ľúbili a už tu nie sú. A tak som si prezerala tie fotografie a na onlinovom bazári som kúpila bratrancovi taký istý hrnček, ako má na našej spoločnej fotke z detstva. Ten z fotky sa už dávno rozbil. Asi to bratranec úplne neocení, ale ja som na to mala čas. A bol to najlepšie investovaný čas za poslednú dobu. Mať čas je najviac.

Môj manžel minule vysvetľoval našej kamarátke, že tu v lese dokážem naozaj vypnúť. Ona sa smiala, lebo tí, čo ma poznajú, tušia, že ak sa ja vypnem, bude to len raz a to definitívne. A môj manžel jej hovorí: „Nie, nie ona tam naozaj dokáže vypnúť. Keď som to videl prvýkrát, aj som sa o ňu bál.” Schválené na Floride aj v Japonsku.

Japonci, ktorí majú množstvo krásnych špeciálnych slov v 80. rokoch zaviedli aj pojem Shinrin-yoku. Znamená to lesný kúpeľ, čiže akési ponorenie sa do lesnej atmosféry, života, vzduchu, machu, sveta. A s úplnou vážnosťou robili o Shinrin-yoku výskum. Zistili, že už po dvadsiatich minútach v lese, klesá kortizol. Aj krvný tlak. A že sa aktivuje parasympatikus. To je tá časť nervového systému, kedy sa uvoľníš a cítiš v bezpečí, kedy si vydýchneš. Objatie, prikrytie sa perinou, hlboký nádych a výdych, meditácia, dychové cvičenia, príjemný dotyk… les. Navyše tá vôňa lesa, to sú phytoncídy, organické zlúčeniny, ktorými sa stromy chránia pred škodcami a baktériami. A keď ich vdychujeme, náš imunitný systém reaguje zvýšením tvorby NK buniek, ktoré ničia infekcie a iné bakané záležitosti. A nezabúdajme aj na ART – Attention Restoration Theory. Mozog pozná dva druhy pozornosti.

Cielenú – to je tá, čo ju máme pri šoférovaní, práci atď., a tá si vyžaduje obrovské množstvo energie a rýchlo sa vyčerpá. Môj ADHD mozog by vám vedel rozprávať, ale nebude, lebo by sa vyčerpal a teraz sa venuje soft fascination, ktorá sa zapína v prírode… Mozog nemusí spracovávať žiadne hrozby, ani nič vyhodnocovať a vtedy dochádza k reálnemu reštartu kognitívnych funkcií. No a samo o sebe je zelená farba je liečivá, lebo to evolučne pre náš mozog znamená: „tu je voda, tu je potrava, tu sme v bezpečí.” A nezabúdajme ani na lesnú fraktálnu geometriu, čiže opakujúce sa rôzne vzory ako konáre, stromy, paprade, bylinky, lúčne trávy. Fraktrálna geometria spúšťa stav bdelej relaxácie.

Nemáte za čo, ja mám čas. I keď pri tom pomalom internete, čo tu máme, naozaj nebolo jednoduché získať tieto informácie. Je to je trochu túra na Rysy, na ktorú by som nikdy nešla. Už po túre na Kriváň som skončila na infúzkach. Zato moja mentálna kondička v horách je na hranici budhizmu… Lebo mám čas. Ešteže sa vždy môžem vrátiť do interiéru chatičky, kde je realita môjho života, kde mi zase stúpne kortizol – my matky sme v stúpaní kortizolu naozaj báječné. Keď je zle, zase umyjem ten riad. A teraz idem variť hráškovú polievku s nokerlíkmi. Presne takú, akú varievala tá moja babička, ktorú som včera prerámovala do zlatého rámika a veľa som sa pri tom usmievala. Mala som čas. Na tých fotkách má toľko rokov, ako mám ja teraz. Mám ešte veľa času.

Mám čas a napriek tomu, že veľa vecí nefunguje, mám pocit, že svet funguje. Mám čas byť šťastná. v lese. Až kým tu nebudú jazdiť štvorkolkári, kým nebudú helikoptéristi vyháňať z lesov medvede na parkoviská obchodných centier, aby bola panika. Až kým si tu nebudú ľudia, čo nikdy nezažili les, stavať na chránených miestach apartmány. Ale nenechám si to teraz pokaziť, ja teraz nemám čas nemať sa dobre. Ja mám čas, aby som si vyberala, čomu dám pozornosť a navyše musím poprišívať gombíky na mojich obliečkach z detstva, v ktorých teraz spávajú moji malí ľudia.

Vždy, keď mám čas na soft fascination z pozorovania fraktálnej geometrie a nadychujem sa phytoncídov, som šťastná. Tak inak. Veľmi parasympaticky. Tak naozajstne, hýčkajúc si vďačnosť. Mať čas je asi to najviac, čo viem pre seba urobiť. Čo si vieme dať. Viem, že sa mi to nepodarí odniesť si domov, ale aspoň ten pocit, že sa sem o rok zase vrátim, ma bude hýčkať. Idem sa pozrieť na tú fotku, kde si môj rehotajúci sa dedo drží nožičku (hlúbik) z veľkého hríbu v oblasti lona – áno, presne tak, ako si predstavujete, a babička v natáčkach sa na tom veľmi smeje. Milujem tú fotku. Áno, bola iná doba. Aj v lese sa nosili natáčky. Pitomý humor ostal. Aj nokerlíky do hráškovej, aj varecha, ktorou ju babička miešala, ostali. No už ozaj idem, kým tu moje deti behajú s deťmi zo susedných chát. Deťmi tých detí, s ktorými som tu behávala ja s bratom a bratrancami. Majú drevené pušky na kamienky a do červeného plastového hrnčeka zbierajú čučoriedky. Bože, neznášam tú varnú dosku. Ale mám čas.

Kvapla mi dažďová kvapka do šálky s čajom. Bolo to pekné.