V lese pri Jablonici objavil ruku s hodinkami trčiacu zo zeme a spustil vyšetrovanie vrážd ukrajinského gangu Volodymyra Jegorova. Svoj príbeh opisuje prvýkrát.
Nikdy nechodieval na huby, ale novinári ho v článkoch roky titulujú ako hubára. Keď sa totiž pred vyše 20 rokmi jediný raz vybral s rodinou zbierať huby na Záhorie, odhalil tam plytký hrob, z ktorého doslova trčali telá obetí mafiánskych vrážd.
„Už z diaľky som videl, že jama má pravidelný tvar a bolo mi jasné, že ju musel niekto vykopať. Keď som zbadal ruku a hodinky, hneď som si dal veci do súvislostí a pochopil som, že sa tu zjavne chcel niekto niekoho zbaviť,“ spomína Vladislav Lenárt na najbizarnejší zážitok svojho života.
Náhodne tak narazil na zakopané telá jednej podskupiny obávaného ukrajinského gangu Volodymyra Jegorova, v ktorom došlo v roku 1998 k vnútorným rozporom. Podľa výsledkov policajného vyšetrovania mali byť ľudia z výpalníckej partie tohto gangu, ktorú viedol Jevgenyj Ivanovič Kucik (prezývaný Žeňa) nespokojní s deľbou peňazí a chystali sa odtrhnúť od gangu. Vedenie vraj prijalo rozhodnutie, že sa ich zbavia a 28. mája 1998 ich vylákal pod zámienkou spoločnej akcie z Bratislavy.
Dvoch nespokojných (Žeňu a jeho zástupcu) mali odviesť na lesnú čistinku pri Jablonici na Záhorí a tam ich zavraždiť – telá skončili v plytkom hrobe. Druhú dvojicu usmrtili inde a zakopali pri Stupave.
Mimochodom, gang za túto kauzu nikdy nedosúdili, hoci viackrát padli doživotia, ale boli zrušené. Bosa Jegorova napokon Slovensko po odsúdení za menší skutok vyhostilo.
Náhodný „hubár“ Vladislav Lenárt nikdy o svojom náleze nehovoril, urobil tak až teraz po rokoch exkluzívne pre Aktuality.sk.
Pozrite si celý rozhovor o náleze mafiánskeho hrobu:
Prečítajte si aj prepis rozhovoru:
Nachádzame sa v lese na Záhorí nad obcou Jablonica v okrese Senica. Ideme vám priblížiť jeden bizarný prípad spred viac ako dvadsiatich rokov, kedy sa tu našli telá dvoch bývalých členov gangu Volodymyra Jegorova. Verejnosť už dlhé roky vie, že tento nález sa podaril vďaka náhodnému hubárovi, ktorý si všimol plytký hrob. My sme sa s týmto mužom, ktorého identitu verejnosť doteraz nepoznala, skontaktovali a teraz sme priamo, ako sa hovorí, na mieste činu. Môžete sa nám na úvod predstaviť a povedať, ako ste sa tu pred tými rokmi ocitli?
Moje meno je Vlado a ocitol som sa tu tak, že som išiel pôvodne na huby. To bol môj prvotný a vlastne úplne jediný plán.
Vladislav Lenárt, hubár, ktorý objavil mafiánsky hrob na Záhorí
Zdroj: Aktuality.sk/Natanael Leo Poloha
Treba poznamenať, že vy vlastne vôbec nie ste hubár, hoci vás tak v novinách vtedy označovali. Bol to vlastne váš prvý pokus o hubárčenie, však?
Presne tak, išiel som na huby prvýkrát v živote a rovnako prvýkrát som sa ocitol v okolí Malaciek. Bol to môj prvý výlet do týchto končín a potom som sem už dlhé roky nevkročil.
Prišli ste sem s ďalšími členmi rodiny, ktorí na huby chodievali, a v lese ste sa rozptýlili. Hoci ste vtedy nenašli ani jednu hubu, udialo sa tu niečo úplne iné. Ako k tomu došlo?
Boli sme traja a po príchode sme sa rozdelili. Ďalší dvaja členovia rodiny išli vlastnou cestou smerom doľava po hlinenej ceste, ktorú sme sčasti prešli autom. Ja som sa rozhodol ísť napravo, lebo som si myslel, že ak budem mať pre seba väčšie územie, budem pri hľadaní úspešnejší. Ako neskúsený hubár som kráčal a hľadal som nejaký záchytný bod. Všade naokolo bola piesčitá pôda a zbadal som v nej čerstvé stopy diviaka, ktoré viedli do porastu lesnej škôlky plnej ihličnanov.
Bol vtedy les na zemi viac zarastený ako dnes?
Na zemi nebolo toľko opadaného ihličia ako dnes, pretože stromy boli oveľa mladšie a menšie. V piesku bolo jasne vidieť každú jednu stopu. Porast nebol až taký hustý. Keď som tie stopy zbadal, musel som sa zohnúť, aby som sa pozrel, kam ten diviak išiel a či tam náhodou ešte nie je.
A bol tam?
Nebol. Ale keď som sa zohol, vo vzdialenosti necelých pätnástich metrov som zbadal ľudskú ruku, na ktorej boli hodinky, a ktorá trčala zo zeme.
Čo nasledovalo? Bol to šok alebo zdesenie?
Bol to šok, no zároveň som cítil obrovskú zvedavosť, čo sa tu vlastne udialo. Poobzeral som sa okolo seba, či tam náhodou ešte niekto nie je, pretože som netušil, komu tá ruka patrí.
Cítili ste aj obavy? Vedeli ste hneď, že tá osoba už nejaví známky života?
Už z diaľky som videl, že jama má pravidelný tvar a bolo mi jasné, že ju musel niekto vykopať. Keď som zbadal ruku a hodinky, hneď som si dal veci do súvislostí a pochopil som, že sa tu zjavne chcel niekto niekoho zbaviť.
Hodinky ešte fungovali?
Hodinky išli. Hodinky stále išli. Ale to som zistil, samozrejme, až keď som sa priblížil k tomu človeku. Zohol som sa a skrčený som podišiel k tomu plytkému hrobu. Keď som k nemu prišiel, ten človek mal košeľu alebo tričko, alebo čokoľvek to bolo, roztrhané a mal rozžraté vnútornosti. Bolo vidieť aj časti rebier a všetko to bolo takej tmavobordovej farby.
To už bolo zrejme dielo lesnej zveri.
S najväčšou pravdepodobnosťou áno, diviaky sa tam zrejme chodili kŕmiť. Nebol to vôbec pekný pohľad a celý nález bol veľmi šokujúci. Hlavný dôvod, prečo som sa na tie hodinky zameral, bol ten, že som chcel odhadnúť, ako dlho tam ten človek môže byť, ak išlo o hodinky na baterku.
Ako ste sa po tomto objave rozhodovali, čo urobiť? Išli ste to povedať aj príbuzným, ktorí s vami zbierali huby?
Išiel som to povedať mojim rodinným príslušníkom a tí sa veľmi preľakli, musím povedať. Hneď chceli odísť. Vraveli mi, že to nie je žiadna sranda. Ja som nástojil, pretože stále je to niekoho otec, brat alebo syn. Oni sa ale strašne báli, tak sme sa dohodli na tom, že po príchode naspäť do Bratislavy zavolám na políciu. Ja som bol presvedčený o tom, že to musím nahlásiť, nemal som žiadnu pochybnosť.
Čo presne ste urobili, keď ste už boli v meste?
Po príchode do Bratislavy som zavolal na linku 158 a oznámil som nález mŕtvoly. Približne som im opísal miesto, ale dodal som, že ich tam viem presne zaviesť, keďže som to mal v čerstvej pamäti. Operátorka ma prepojila, povedali mi, že do ôsmich minút po mňa pošlú auto. Naozaj expresne prišli dvaja policajti a odviezli ma späť na miesto, kde som im začal ukazovať, čo som našiel. Oni následne začali telefonovať.
Zbehlo sa tam potom asi veľa policajtov, však?
Na začiatku tam boli len tí dvaja, no asi po trištvrte hodine dorazila pani z kriminálky z Bratislavy spolu s ďalším mladším kolegom. Hneď ako prišla, začala veľmi kričať, že vlastne čo my tu pochodujeme hore-dolu. Ani nie tak na mňa, ale na tých dvoch policajtov, ktorí ma doviezli.
Lebo ste vlastne chodili po mieste činu…
Presne tak. Ona miesto okamžite zapáskovala a poslala ich preč. Mňa si tam nechala. Musel som stáť na jednom mieste a priebežne jej vysvetľovať, ako som k hrobu prišiel a čo všetko som videl. Správala sa ku mne veľmi milo a profesionálne. Keď sme tam tak stáli, všimol som si, že zo zeme trčí kúsok priesvitného igelitového vreca, ktoré bolo zvnútra bordové.
Čiže ste priamo na mieste objavili niečo nové?
Áno, bolo to hneď kúsok odtiaľ. Začal som uvažovať nahlas a hovorím jej, že to vrece asi tiež vyhrabali diviaky, lebo všade naokolo sú nejaké zvieracie chlpy. Ona sa na to pozrela a hneď ma opravila, že to nie sú chlpy z diviaka, ale ľudské vlasy. Jeden z mladých policajtov to začal odkopávať, ale zistili, že si to vyžaduje ďalšie posily. Boli sme tam veľmi dlho, asi dve hodiny, a vtedy nastal problém. Zistilo sa, že sa nachádzame na striktne vojenskom území. Šéf kriminálnej polície, ktorý prišiel z Bratislavy a ktorý nám všetkým poďakoval za to, ako sme ho vytrhli z domácej pohody, vravel, že sme na vojenskom území a musel vlastne tým pádom…
Zavolať vojenskú políciu alebo vojenské orgány, aby začali konať…
Presne tak. Neskôr dorazilo aj ďalšie vozidlo s technikou a osvetlením, aby to tam mohli podrobne preskúmať.
Keď to zosumarizujeme, podľa vašich vtedajších zistení ste na tom mieste našli dva hroby s pozostatkami dvoch ľudí. Neskôr sa však pri obhliadke ukázalo, že išlo o jeden spoločný hrob, v ktorom boli zakopaní obaja členovia gangu. Tým, že hrob bol plytký a lesná zver časti tiel roznosila po okolí, pôsobilo to ako viacero nálezov. Počas vyšetrovania na mieste ste však objavili ešte niečo ďalšie.
Áno, našiel som tam ešte niečo nižšie v lese. Kopu vápna.
Môžeme sa teda presunúť iba o pár metrov ďalej a tam v ďalšej časti rozhovoru rozoberieme, čo sa vlastne ešte v ten deň našlo.
Keďže už policajti mali plné ruky práce s dvoma nálezmi, šéf polície, s ktorým sme si medzitým ľudsky potykali, ma požiadal, aby som počkal o kúsok ďalej, aby som neobjavil náhodou niečo ďalšie. Zapáskovali si širšie okolie a poslali ma nižšie po svahu. Bol som tam naozaj dlho, niekoľko hodín. Zišiel som nižšie a tam som objavil obrovskú kopu vápna. Bola vysoká asi päťdesiat až šesťdesiat centimetrov, dlhá dva a pol metra a široká zhruba meter.
Mohlo to byť okolo jeden a pol kubíka vápna, čo by na bežnej stavbe len tak niekomu nezvýšilo. Vrátil som sa za šéfom polície a opýtal som sa ho, či ľudia na Slovensku, keďže som v tom čase žil v Londýne, bežne vyhadzujú takýto stavebný odpad do lesa. Odvetil mi, že ľudia vyhadzujú hocičo. Keď som mu však upresnil ten objem a fakt, že to sem musel niekto veľmi prácne priniesť, zamyslel sa a poznamenal, že vápno dokáže rozožrať čokoľvek. Z toho som usúdil, že by to mohlo byť nálezisko ďalšieho tela.
A to, ako to celé dopadlo, som sa veľmi nedozvedel, pretože po tom treťom náleze ma „deportovali“ naspäť do Bratislavy.
Čiže ak sú policajné údaje správne, zostalo to pri dvoch mŕtvych v jednom hrobe. Iba tým, že zver spôsobila nejaké zmeny, to vyzeralo rozsiahlejšie a pôvodne sa očakávalo, že obetí môže byť viac…
Áno a ja si myslím, že páchatelia si túto lokalitu vybrali najmä pre piesčitú pôdu, v ktorej sa jamy kopú oveľa jednoduchšie, a neskoro v noci sem na túto lesnú cestičku zablúdi len málokto.
Na druhý deň ráno o deviatej som ešte absolvoval výsluch na polícii U dvoch levov. Rozprával som sa postupne s dvoma vyšetrovateľmi, ktorí nakoniec vyhodnotili a uverili, že som naozaj len neskúsený hubár, ktorý sa tam ocitol úplnou náhodou. Tým sa pre mňa tento prípad uzavrel.