Návrat bez zmierenia: Ako Robert Fico po atentáte prekresľoval slovenskú politiku
obchodnyregister
2026.08.01.
Prvé verejné vystúpenie premiéra po streľbe v Handlovej ukázalo, že namiesto kompromisov prichádza ešte nekompromisnejší politický boj. Vládni politici naservírovali verejnosti (staro)nové terče, doživotnú rentu pre predsedu či obmedzenie protestov.
V júni uplynulo 20 rokov odvtedy, čo Smer vyhral voľby a Robert Fico sa stal prvýkrát premiérom. Dnes je pri kormidle po štvrtý raz. A my mu nastavujeme zrkadlo. Aj v knihe Fico – Posadnutý pomstou, ktorú zverejňujeme na pokračovanie. Kniha zachytáva udalosti od predčasných parlamentných volieb v septembri 2023 do začiatku roka 2025.
Ten istý Fico
„Je načase, aby som urobil prvý krok. A tým je odpustenie. Necítim žiadnu nenávisť voči neznámemu človeku, ktorý ma dostrieľal. Nebudem voči nemu vyvíjať žiadne aktívne právne kroky ani žiadať náhradu škody. Odpúšťam mu a nech si to, čo učinil a prečo tak učinil, vysporiada on sám vo svojej hlave. Nakoniec je evidentné, že bol len poslom zla a politickej nenávisti, ktorú politicky neúspešná a frustrovaná opozícia rozvinula na Slovensku do nezvládnuteľných rozmerov,“ prihovoril sa 5. júna, tri týždne po atentáte, z videa Robert Fico.
Ešte skôr, ako sa pozrieme na obsah toho, čo hovoril, zaujal ma efekt, ktorý toto video vyvolalo. Vlastne boli dva. Ten prvý ma však dosť prekvapil.
Zistil som, že aj v mojej sociálnej bubline je naozaj mnoho ľudí, ktorí sú ochotní prijať a ďalej šíriť konšpirácie. Nie tie o plochej Zemi alebo o židojašteroch či Sorosovi. Naše vlastné. Informačná operácia, ktorú manažovali ministri Kaliňák a Šutaj Eštok, otvárala priestor na konšpirovanie na oboch stranách.
Keď zverejnili Ficovo video, ešte sa to zintenzívnilo. Traja ľudia, jeden z nich pracujúci v technologickej spoločnosti v USA, mi napísali, že to na osemdesiat až sto percent nehovoril Fico, ale umelá inteligencia. Iní ľudia boli prekvapení „ako Fico dobre vyzerá“, ďalší pochybovali, či bol naozaj zranený alebo vážne zranený, pretože „za taký krátky čas sa nemohol uzdraviť“.
Druhým efektom bolo prekvapenie z toho, čo predseda vlády vo videu povedal. Keď sa ľudský mozog bráni pred niečím negatívnym, spúšťajú sa okrem iného procesy, ktoré ho majú ochrániť. Jedným z nich je projekcia. Spočíva v tom, že daný negatívny jav popierame alebo mu prisudzujeme naše vlastnosti. Napríklad vulgárne osoby hovoria o iných, že sú vulgárni, ale dobrí, slušní ľudia zas veria, že agresor je tiež slušný a dobrý človek a že im teda nemusí ublížiť.
Po atentáte na Roberta Fica tak mnohí dobrí a slušní ľudia uverili, že Slovensko má ďalšiu príležitosť zastaviť a uhnúť z cesty do pekla. Prestať s tou nekontrolovanou nenávisťou vo verejnom priestore, ktorá zasiahla vzťahy medzi kolegami, priateľmi, vo vnútri rodín. Ktorá znížila dôveru v inštitúcie, štát, demokraciu, ľudské práva a slobody, v právo, spravodlivosť…
Keď lídri koaličných strán Kaliňák a Šutaj Eštok hovorili prakticky okamžite po incidente o zmierení, mnohí mali tendenciu im veriť. Vyjsť zo symbolických zákopov a začať sa rozprávať s „druhou stranou“. Ale tak, ako sa začali reči o zmierení, začalo sa aj pochybovanie o úprimnosti tejto ponuky. Či to celé nebola len projekcia našich túžob. Všetko mal v rukách premiér Fico.
„Atentát ho zmení“, „už to nebude ten Fico“, „musí sa zmeniť“ – takéto komentáre sa opakovali. Miešala sa v nich viera so spomínanou projekciou. Pripomínalo to atmosféru pred predčasnými voľbami a aj chvíľu po nich, keď mnohí verili, že Roberta Fica poznáme, že je to stále ten istý politik a že teda vieme, čo od neho môžeme čakať. A že to nebude také zlé, ako sa to môže javiť.
Fico, ktorý pred voľbami 2023 sľuboval upokojenie atmosféry v štáte, priniesol ešte vyhrotenejšiu situáciu. A že to nevyšlo?
„Nemyslím, že by sme sa nesnažili o pokoj. Možno by bolo dobré, keby ste s nami išli medzi ľudí, čo od nás chcú – kedy ich pozatvárate, kedy im to vrátite, kedy povyhadzujete polovičku Slovenskej televízie. Ľudia, ktorí pri nás stáli v ťažkých časoch, od nás čakajú obrovský revanš. Ale my sme tou cestou nešli. V tom je obrovský rozdiel. Išli sme cestou zmeny zákona a ja nemôžem zabrániť opozícii, aby tu zvolávala mítingy. Nedeje sa tu nič nedemokratické. Nikto nikoho bez dôkazov nezatvára, nikto nezomiera vo výkone väzby, nikto nezatvára opozičných politikov pred organizovaním protestov, nikto neruší referendá o predčasných voľbách. Ideme štandardnou demokratickou cestou. Chápem, že opozícia je frustrovaná, neuveriteľne frustrovaná. My to vidíme. Volič si vezme kočík s deckom a príde provokovať pred kultúrny dom a dobre vie, že mu s tým dieťaťom nikto nič nepovie. Ja mu poviem, že viem, že je volič Matoviča a že chápem, že je frustrovaný. A aby nás nechal na pokoji, že my si robíme svoju robotu,“ hovoril Robert Fico ešte v marci.
„Viete, v čom som iný? Ráno sa zobudím a netrasiem sa, či budem piatykrát premiér. Zmenil som štýl práce. (…) V nasledujúcich dvoch-troch rokoch by som chcel urobiť ešte pár rozhodnutí a chcem, aby Smer opäť vyhral voľby,“ opisoval svoje nastavenie.
„Doba vás niekedy núti byť tvrdší. (…) V tejto atmosfére tú otvorenosť, ktorú prejavujem viac ako v minulosti, môže niekto vnímať ako radikalizovanie. Keby som bol zradikalizovaný, dnes už desiati sedia vo väzbe. Ale nič také sa nedeje ani sa diať nebude diať.“
Rečami o „zmierení“ zasievať nenávisť
Ficovo video, ktorým oznamoval návrat do práce po májovom atentáte, môžeme pokojne nazvať jeho asi najočakávanejším prejavom za 30-ročnú kariéru v politike. Bolo odkazom, že žiadny zmier sa konať nebude. Že upokojenie atmosféry je túžba rojkov. Že valec zo Súmračnej bude pokračovať. Ešte razantnejšie, bezcitnejšie. A že bude tvrdší.
„Treba očakávať, že protivládne médiá, politické mimovládne organizácie financované zahraničím a opozícia začnú pokus o moju vraždu bagatelizovať. Že išlo iba o útok poblúzneného človeka, že medzi ním a opozíciou neexistovali žiadne prepojenia, že poškodenie môjho zdravia nie je vážne. Vždy som si chránil svoje súkromie, preto aj teraz sa obmedzím len na konštatovanie, že útok mi spôsobil vážne poškodenie zdravia, opakované operácie, veľa bolesti a utrpenia. Bude malý zázrak, ak sa do práce vrátim o niekoľko týždňov. Chcem požiadať protivládne médiá, najmä tie, ktoré sú spoluvlastnené fi nančnou štruktúrou Georgea Sorosa, aby sa nepúšťali touto cestou a rešpektovali nielen závažnosť dôvodov pokusu o vraždu, ako aj následkov tohto pokusu. A opäť ich vyzývam, aby urobili už známy test Robertom Ficom. Ako by sa správali, keby sa niečo obdobné stalo jednému z lídrov slovenskej opozície a útočníkom by bola osoba s prepojeniami na Smer-SSD,“ hovoril Fico.
Znelo to desivo, ale povedome. Do verejného priestoru sa vrátil ešte nahnevanejší, horší, pomstychtivejší Fico. Zakonšpirovaný, prezentujúci Smer a jeho politiku ako obeť medzinárodných sprisahaní.
„Súčasná opozícia, povzbudená ochrannou rukou veľkých demokracií v rokoch 2020 – 2023, pokračovala v útokoch a obviňovaniach vlády. Vedela a vie, že presadzovanie práva na iný názor a sebavedomej a suverénnej slovenskej zahraničnej politiky nemá veľkú oporu v medzinárodných organizáciách, ktorých je Slovensko členom. A súčasne dávala a dáva jasne najavo, že je zástancom jediného povinného názoru, je za vojnu na Ukrajine, je za zrušenie práva veta, považuje Rusko a Čínu za smrteľných nepriateľov. Od volieb v septembri 2023 stúpajúcej a dobre živenej opozičnej agresivite preto opäť nikto nenastavuje zrkadlo, ani médiá, ani mimovládne organizácie, ani hlava štátu, ani Brusel či NATO. Fyzické vyhrážanie sa významným vládnym politikom, ako to bolo napríklad v prípade poslancov NR SR Erika Kaliňáka a jeho manželky či Ľuboša Blahu, sa preto pre agresívnych predstaviteľov opozície stalo akceptovateľnou normou,“ stálo v oficiálnom vyjadrení Roberta Fica, ktoré vyšlo v plnom znení v TASR.
Fico v danom vyhlásení s názvom Odpúšťam a varujem zaútočil aj na médiá, mimovládky či vyfabulovanú „bratislavskú kaviareň“, ktorá v jazyku populistov v sebe spája liberálne elity údajne odmietajúce legitímne zvolené vlády. Je to síce lož, ale na časť ľudí to funguje.
„Nenávisť a agresivita súčasnej opozície, krytá a tolerovaná mienkotvornými médiami, mimovládnymi organizáciami financovanými zahraničím a, žiaľ, bez akejkoľvek reakcie medzinárodných organizácií vyvrcholila po úspešných prezidentských voľbách koaličného kandidáta Petra Pellegriniho na jar tohto roku. Bratislavská kaviareň agresívne, často aj fyzicky, útočí na vládnych predstaviteľov, opozícia vysiela na oslavy štátnych sviatkov platených provokatérov, ktorí hrubo urážajú ústavných činiteľov, herci po tom, čo politicky vystúpia na opozičných mítingoch, útočia na vládnych predstaviteľov počas divadelných predstavení alebo sú hrubo zneužívané priame prenosy RTVS.“
A hoci pol slovom naznačil sebakritiku, bola to len barlička, o ktorú sa oprel, aby mohol znovu udrieť.
„Ani ja nie som žiadny politický anjel. Viem byť tvrdý. Ani vlády, ktoré vediem, neboli a nie sú dokonalé. Určite by sa mnohé veci dali robiť inak. A práve ponuka robiť veci inak a lepšie, mať iné názory musí byť elementárnym základom akejkoľvek zmysluplnej demokratickej súťaže. Ponukou nemôže byť oponenta bezdôvodne zatvoriť alebo zákerne zabiť. Nad týmto sa opozícia bude musieť zamyslieť. Ak zotrvá na svojom súčasnom nastavení, hrôza z 15. mája, ktorú ste všetci mali možnosť vidieť prakticky v priamom prenose, bude pokračovať a budú ďalšie obete. Nepochybujem o tom ani sekundu.“
Toto malo byť to zmierenie? Alebo oznam, že sa nič nezmenilo? Alebo odkaz, že ešte len teraz sa budú diať veci?
„Je logické, že Robert Fico nesúhlasil s takzvanou politikou zmierenia,“ reaguje Boris Zala.
„Aby dostal pod svoj dáždnik väčšinu národnokonzervatívnych voličov, potrebuje konfrontáciu, deliacu čiaru, ktorá jasne oddelí to, kto sú nepriatelia a koho reprezentuje on – to je tá hrádza proti progresívcom a liberálom, o ktorej neskôr hovoril. A len on má byť a je jej nositeľom a garanciou. To nie je ani pre Kaliňáka, ani pre Šutaja Eštoka prirodzená poloha. Oni vedia, že sa takýmito lídrami nestanú – a preto ich riešenie je v hľadaní koaličného potenciálu. V prípade odchodu Fica z politiky by im nezostávala iná línia ako návrat pred rok 2010 a zmierenie ,pri okrúhlom stole‘. Návratom Fica to celé padlo.“
Zalu to vôbec neprekvapilo: „Prečo by mal zmierovať? Politika je o súťaži a v nej sa všetko stáva zbraňou. Preto som aj hneď po atentáte napísal, že to, čo treba urobiť rýchlo, je prijať všeobecný konsenzus, že boj a súťaž budú prebiehať nenásilne a v ústavnom rámci. Ale to, čo ma prekvapilo na prvom Ficovom vystúpení po atentáte, bol obsah – bol to premyslený a cielený prejav, ktorý som nazval manifestom národného konzervativizmu. Tematicky sa v ňom prihlásil ku všetkým hodnotám a slovným obratom konzervatívnej pravice.“
Čakanie na premiéra
Na konci júna som sa vlastne celkom náhodou stretol s dvoma ľuďmi zo Smeru. Kráčal som po Bratislave a narazili sme na seba na Obchodnej ulici. Jeden sa mračil, keď ma zbadal, druhý sa tváril neutrálne.
„Dobrý deň. Ako sa máte?“ pozdravil som ich.
„Dobrý deň, je jedno, čo vám povieme. Aj tak si napíšete, čo budete chcieť,“ odpovedal podráždene ten s nahnevaným výrazom v tvári.
„Je mi ľúto, čo sa stalo Robertovi Ficovi. Úprimne ma to zasiahlo,“ nenechal som sa znechutiť.
„Necítite spoluzodpovednosť? Ani trochu?“ pokračoval nahnevaný muž.
„Nie. Naozaj nie,“ odpovedal som.
V tom sa ten druhý na mňa pozrel a povedal: „Ďakujem. Vážim si, že ste to povedali. Čakáme, kedy sa predseda vráti. Verím, že čo najskôr.“
Vyzvedal som ešte, aké sú aktuálne pomery v strane, lebo sa šepkalo, že zranenému premiérovi prekážalo, keď Robert Kaliňák hovoril o zmierení, a že najmä tá, nazvime to bödörovská časť vedenia strany zúrila, keď sa na titulnej stráne tlačeného Denníka N objavila Shootyho karikatúra Kaliňáka s textom: „Krajinu teraz vedie proamerický obchodník Kaliňák. Nemusí to byť taká zlá správa“ a veľkým „ZMIEROVATEĽ“.
Vyhodnotili to ako dohodu Kaliňáka s nenávideným denníkom, čo bolo neprijateľné.
Veď tam napríklad odznelo: „Faktom je, že krajinu teraz vedie skôr tá pravá ruka, asi najschopnejšia v Smere. Kým väčšina v strane často vládnutie alebo manažovanie len predstiera alebo má predovšetkým iné záujmy, prozápadný manažér Kaliňák je reálne v akcii. Ak si odmyslíme korupciu, je to vlastne dobrá správa.“
A tak sa nad podpredsedom vlády a ministrom obrany, ktorý sa po atentáte na Fica stal lídrom slovenskej politiky, začali sťahovať mraky. Pýtal som sa na to aj tých smerákov, ktorých som stretol, ale veľmi im už do reči nebolo.
Všimli si to však aj dezinformačné médiá. Napríklad Norbert Lichtner, tvár Infovojny, ktorá sa stala jedným z mediálnych pilierov Smeru a SNS, otvorene hovoril že Kaliňák „si chodí meniť názory do Spojených štátov“.
Štefan Harabin začal s kritikou Kaliňáka už týždeň po atentáte na premiéra. Na svojom kanáli na Telegrame zverejnil či prezdieľal mnoho statusov tvrdo kritizujúcich postoje ministra obrany, ktorý do návratu Fica riadil vládu – a teda aj štát.
Od druhej polovice júna už o Kaliňákovi nebolo veľmi počuť. Namiesto toho, aby vládol, musel čakať na návrat Roberta Fica – ktorého sa mimochodom mnohí celkom báli.
„Fico sa so svojimi najbližšími hecuje, čo všetko si môžu dovoliť a že nebudú ustupovať ani Bruselu, ani Američanom, ani nikomu. Hovorí sa o pripravovaných stíhaniach,“ povedal mi človek, o ktorého relevantnosti informácií som sa mnohokrát presvedčil.
V tých dňoch sa parlament venoval súboru zákonov známych ako lex atentát, ktorého súčasťou bola aj doživotná renta pre Fica. Nebolo to tam explicitne napísané, ale zákon bol koncipovaný tak, aby tú rentu nedostal nikto iný z predchádzajúcich deviatich predsedov vlád.
Bola to ukážka štátneho papalášizmu. Ako finančná odmena alebo – ak chcete – odškodnenie za atentát. Akurát to tak nikto nepomenoval. Otváralo to však priestor na špekulácie, či sa nakoniec skutočne vráti. A ak áno, tak kedy, pretože sa šírila informácia, že by to malo byť ku koncu júna alebo začiatkom júla.
Zlé zvesti o Ficovom nie dobrom duševnom zdraví a o tom, že odmieta pomoc, sa miešali s klebetami, že v septembri mal podstúpiť operáciu srdca. Osem rokov po tej, ktorá sa takmer neuskutočnila, ale nakoniec znamenala pre Ficov zdravotný stav veľmi veľa.
V roku 2016, keď ho táto operácia čakala, mal taký veľký strach, že ju chcel zrušiť. Nakoniec ho prehovorili manželka Svetlana a jeho vtedajší blízky kamarát Roman Šipoš.
„So Svetlanou sme za ním chodili, pretože sme ho chceli zlomiť, aby s operáciou súhlasil. Bol to štvrtok večer, zavolal, aby sme prišli. Stál tam prednosta kliniky doktor Michal Hulman s tým, že ho musí operovať,“ spomína Roman Šipoš.
„Svetlana ho prehovárala, ale nechcel ju počúvať. Nahnevalo ma to, že ho traja ľudia musia prehovárať, aby ho vlastne zachránili. Ostala s ním iba Svetlana. Po piatich minútach vyšla von s tým, aby sme sa vrátili. Robert s operáciou súhlasil. Mala byť na druhý deň ráno. Doktor Hulman mi povedal, že ho odoperujú o šiestej ráno. Roba som odtlačil na vozíku až na operačnú sálu a so Svetlanou sme čakali na výsledok operácie.“
Návrat Fica mohol priniesť kadečo.
Papalášska renta
Fico sa nikdy nestránil manipulácií, klamstiev a zastrašovania. Tak to bolo aj vtedy, keď sa na Facebooku sťažoval, v akej atmosfére pracujú necelé dva mesiace po atentáte.
„Keď nás nie je možné demokraticky poraziť, treba nás nezákonne zatvoriť. Ak ani to nebude fungovať, treba vyprovokovať nejakého aktivistu, aby urobil to, čo sa stalo v Handlovej 15. mája. Pracovať v takej atmosfére a s takýmto vedomím nie je jednoduché, ale my to zvládneme.“
Bolo to len pár dní po tom, čo prezident Peter Pellegrini podpísal lex atentát, legislatívu, ktorá zaviedla nové dôvody na zákaz zhromažďovania alebo doživotnú rentu, ochranku a právo na nehnuteľnosť pre najvyšších ústavných činiteľov.
Kým niektoré opatrenia mohli dávať za istých okolností zmysel, pretože súviseli so zlepšením ochrany osôb, ústavných činiteľov, iné pripomínali pasáže z učebnice papalášizmu. Zvlášť v čase vlády, ktorá v predvolebnej kampani sľubovala znižovanie cien energií, potravín, znižovanie úrokov hypoték – a nič také sa nedialo, prichádzalo zvyšovanie platov pre ministrov a teraz bola na stole aj doživotná renta pre Fica. A to vo výške platu poslanca, čo v tom čase bolo 4 100 eur v hrubom.
Odôvodnenie znelo nanajvýš pofidérne. Vraj pre bývalého premiéra je „začlenenie sa do ,bežného‘ života častokrát nemožné už len z prostého dôvodu mimoriadnej úrovne exponovanosti osoby v predošlých rokoch. Výkon takej vysokej ústavnej funkcie po takú dlhú dobu prináša jej nositeľovi takú úroveň skúseností a poznania verejného priestoru, že je aj v záujme štátu umožniť aj po skončení výkonu funkcie jeho pôsobenie v tomto priestore a využitie získaných skúseností v prospech budúcich generácií.“
Bol to logický nezmysel. Ak teda platí, že takýto superpremiér získal za tie roky v úrade také zásadné skúsenosti, tak by sa o ne mohol a možno aj mal podeliť napríklad so študentmi na právnickej fakulte, na medzinárodných vzťahoch, na politológii a podobne. Ak má ten premiér skutočne skúsenosti, ktoré by mohli byť v prospech ďalších generácií, tak sa oňho pobijú zahraničné vzdelávacie inštitúcie, školy, think tanky. Ale aj ľudia z biznisu.
Lenže táto renta smrdela obyčajným papalášizmom, pretože takéto sociálne výhody nie sú v európskych pomeroch vôbec bežné.
„Štát nemá riešiť, čo sa má stať s politikmi, keď skončia svoju funkciu. V akej miere sú alebo nie sú zamestnateľní. Na to už máme rôzne nástroje. Je tu obdobie, kedy má politik nárok na nejakú náhradu s ohľadom na to, akú funkciu a v akom období ju zastával. A tu je priestor, aby si prácu našiel. Môžeme sa pýtať, akú si nájdu prácu starostovia, ktorí boli niekoľko funkčných období starostami, alebo ministri, ktorí presadzovali nejakú zásadnú reformu, ktorá zasiahla stav, v ktorom vykonávali svoje povolanie. Vstup do verejného života je osobné rozhodnutie. Nikto nikoho k tomu nenúti a prináša aj takéto riziká,“ reagovala poslankyňa SaS a bývalá ministerka spravodlivosti Mária Kolíková.
A ak chcel Smer platiť Ficovi odškodné, mal na to použiť svoje stranícke peniaze. Podobne tak je to s ochrankou. Do schválenia lex atentátu mali predseda parlamentu a predseda vlády po odchode z funkcie ešte nárok na ochranku – zo zákona to síce boli tri mesiace, ale v praxi ju bývalí funkcionári využívali aj dlhšie.
Doživotne mala u nás ochrankára s autom len bývalá hlava štátu. Zmenilo sa to. Už má naňho nárok aj predseda vlády či predseda parlamentu. Táto ochrana zahŕňa aj ich deti a rodinných príslušníkov. Opäť, absolútne neštandardná vec.
Boris Zala má na túto vec jasný názor: „Keď berieme do úvahy, že z hľadiska výšky nemá renta pre Roberta Fica žiaden zmysel, tak je to vlastne len forma akejsi štátnej adorácie, primitívna forma, ako zafixovať ,zásluhy Roberta Fica o štát‘!“
Nechcel by som však obísť ani to, že lex atentát priniesol obmedzenia pri organizovaní protestov. A išlo aj o naozaj vážne zásahy do ústavného práva na zhromažďovanie.
Zakázali napríklad zhromaždenia, ktoré by sa mali konať v blízkosti obydlia osoby, ktorej zamestnanie, povolanie alebo funkcia priamo súvisia s účelom zhromaždenia, a zvolávateľ nesúhlasil so zmenou miesta.
Dobre, protesty pred domami politikov, ale aj lekárov a vedcov, to je naozaj celkom cez čiaru. Pokiaľ sa nemýlim, začalo sa s nimi v roku 2014 protestom pred domom nebohého funkcionára Smeru a bývalého predsedu parlamentu Pavla Pašku, ktorý býval vo vile uprostred parku v Košiciach, cez ktorý sa prechádza na železničnú stanicu. Brána parku sa zamykala a mestská polícia ho pravidelne kontrolovala, aby sa v ňom po desiatej večer už nikto nezdržiaval. Bolo to neuveriteľné. Akoby im ten park patril.
V roku 2016 sa protestovalo aj pred bytovým domom Bonaparte, kde býval Fico s rodinou. Igor Matovič mu protestami priniesol politiku priamo pod okná.
Vyše štyritisíc ľudí na ulici a Ficovi susedia doma počúvali opozičných politikov, že Smer je mafiánska organizácia, ktorú treba zastaviť, či skandovanie „Dosť bolo Fica!“ a „Do basy!“. Matovič rozdával ľuďom tričká s nápisom „Fico chráni zlodejov“ a v dave sa objavila aj symbolická truhla s nápisom „Zlodejinu Smeru treba pochovať“.
Nespokojní ľudia, najmä z radov Kotlebovej strany, sa v roku 2020 zišli aj pred trnavským domom vtedajšieho premiéra Igora Matoviča. Protestovali proti plánu očkovať vakcínami proti koronavírusu a vyjadrovali aj nesúhlas s vládnymi protipandemickými opatreniami. Matoviča posielali do basy a pred dom mu položili drevenú truhlu a pohrebný veniec.
Na protestovanie pred domami politikov nebol nikdy jednoznačný názor. Aj medzi Ficovou opozíciou zaznievalo, že pred domami politikov by sa protesty konať nemali.
Zákaz zhromaždení dnes podľa lex atentátu platí aj v okruhu 50 metrov od sídla prezidenta, vlády či všeobecného súdu.
A spomeňme si napríklad na protesty, ktoré sa počas pandémie konali pred Prezidentským palácom, kde úradovala Zuzana Čaputová. Neprekážalo to nikomu z vtedajšej opozície – vrátane Smeru, Hlasu a v tom čase mimoparlamentnej SNS.
Nový zákon zakázal aj paralelné zhromaždenia, kde by mohlo dôjsť ku konfliktom medzi účastníkmi.
„Napríklad v USA, keď je skupina ľudí presvedčených, že nenávistné prejavy spoločnosti voči napríklad menšinám sú na mieste, pretože tam takéto zhromaždenia robia aj – dá sa povedať – fašistické hnutia, tak spoločnosť na to reaguje tak, že v blízkosti týchto zhromaždení robí podstatne väčšie zhromaždenia. Aby dala najavo, že takéto názory v našej spoločnosti nemajú svoje miesto. Aj toto je spôsob, ktorý je dôležitý, aby zhromaždenia vyjadrili nejaký signál,“ reagovala poslankyňa Kolíková.
Obávala sa, že takéto opatrenia povedú k policajnému štátu.
V týchto kapitolách boli použité aj nasledujúce zdroje:
Facebook/Robert Fico, 5. 6. 2024.
Youtube/Štandard, 12. 3. 2024. Rozhovor s Robertom Ficom.
Facebook/Robert Fico, 5. 6. 2024.
TASR, 5. 6. 2024. Vyjadrenie premiéra R. Fica: Odpúšťam a varujem.
Denník N, 22. 5. 2024. Krajinu teraz vedie proamerický obchodník Kaliňák. Nemusí to byť taká zlá správa.
Youtube/InfoVojna, 22. 7. 2024.
Facebook/Robert Fico, 11. 7. 2024.
Aktuality.sk, 12. 6. 2024. Doživotná renta a ochranka pre expremiéra? Podmienky spĺňa iba Robert Fico.
Youtube/Startitup, 27. 6. 2024. Kolíková reaguje na schválenie lex atentát.