Zachraňovala gotické oltáre a v noci rozprávala sa s drevenými sochami: Kto bola prvá slovenská reštaurátorka?

Patrila k zakladateľskej generácii slovenských reštaurátorov. Mária Spoločníková bola prvou ženou s odborným reštaurátorským vzdelaním a vysokoškolským diplomom v našej krajine. Zachránila veľa umelecko-historických pamiatok, ktoré by sa za iných okolností nezachovali.  

Vďaka tomu, že Spoločníková diela nielen zachraňovala, ale často aj vystavovala a publikovala, poznáme veľa pozoruhodných príbehov, ktoré vďaka jej kumštu „ožili.“ V októbri tohto roku uplynie sto rokov od narodenia tejto výnimočnej osobnosti, ktorá bola aj maliarkou, publicistkou, historičkou umenia a grafičkou.

„Čo chodia Japonci obdivovať do Európy? Našu modernú architektúru? Vôbec nie, naše gotické katedrály, francúzske obdivuhodné stavby, ktoré sú plné Božích tajomstiev, lebo ináč sa to ani nedá nazvať. S výtvarným prejavom nasmerovaným neuveriteľne aj pre tento súčasný svet, lebo ho treba objaviť. Tí starí majstri ako askéti či pustovníci bez mena v dejinách zanechali nám nepovšimnuté poznanie, ako rásť duchovne a cez umenie do kultúry,“ povedala v jednej rozhlasovej relácii.

„Toto mám robiť celý život?”

Rodáčka z Košíc prešla úctyhodnú cestu, keď cez svoj životný príbeh dláždila kroky a etablovanie slovenskej reštaurátorskej škole. Keď sa vrátime na jej pomyselný začiatok, situácia reštaurátorského odboru u nás do konca štyridsiatych rokov 20. storočia bola v plienkach. Nebola ešte profesionalizovaná v dnešnom chápaní. Chýbalo formálne vzdelávanie, metodika aj špecializované štátne orgány zamerané na komplexnú záchranu a obnovu pamiatok.

Hoci roku 1919 vznikla slovenská pamiatková správa, prechod k vedeckejšej konzervácii a neskôr k modernému reštaurovaniu sa formoval len pomaly. Ako napísal historik umenia Karol Vaculík, prevládala zväčša remeselná poloamatérska prax a iba v tých priaznivejších prípadoch zverovali reštaurovanie profesionálne školeným maliarom alebo sochárom.

Špecialistov reštaurátorov teda nebolo, keďže sa nemali kde formovať. V Prahe mali v tom čase už reštaurátorskú školu profesora Bohuslava Slánskeho (1900 – 1980), ktorý na Akadémii výtvarných umení založil reštaurovanie ako samostatný študijný odbor. Svojimi znalosťami a výsledkami v tomto odbore dosahoval medzinárodnú úroveň.

Absolventka z ateliéru reštaurátorstva v roku 1953

Významnú reštaurátorskú prax však vykazovali aj v dielňach pražskej Národnej galérie, kde boli sústredení viacerí kvalifikovaní odborníci na čele s akademickým maliarom – reštaurátorom Karolom Veselým (1912 – 1997). Bol to práve on, kto po založení Slovenskej národnej galérie roku 1948 pomohol vybudovať tradíciu reštaurátorského oddelenia tejto ustanovizne a ktorý sa po vzniku Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (VŠVU) stal zakladateľom a prvým učiteľom jej reštaurátorskej školy.

Foto:
TASR
Mária Spoločníková roku 1990 pri výrobe slovenského daru pápežovi Jánovi Pavlovi II. Bola to verná kópia jedného z diel Majstra Jána Pavla z Levoče.

Tak sa začala písať nová kapitola v dejinách ochrany slovenských umeleckých pamiatok. No a Mária Spoločníková patrí k prvým absolventkám školy profesora Veselého z ateliéru reštaurátorstva VŠVU v roku 1953.

Po rokoch takto úsmevne spomínala na svoje začiatky: „Profesor Milly mi raz povedal: Vaším naturelom ste doslova predurčená na to, aby ste toto robili. A ja som ani nevedela, čo to vlastne je. Žasla som nad tým, ako ,stanovil´ nado mnou takúto diagnózu. Bolo to v rokoch, keď bol každý akosi sledovaný… A naraz som sa ocitla u profesora Veselého na reštaurovaní a pomyslela som si: No toto ja mám robiť celý život? A potom ma to začalo zaujímať, začalo mi to byť také blízke, až sa to utvrdilo tak, ako sa to obyčajne stáva: keď človek pocíti, že to je jediná cesta, že to je jediné moje poslanie,“ prezradila.

Nikdy nemala núdzu o prácu

Keď odchádzala zo školy do praxe, bola už schopná tvorivým spôsobom zvládnuť problémy pamiatkarskej ochrany. A roku 1959 sa u nás definitívne zaradila do okruhu odborne renomovaných reštaurátorov, ktorým boli zverené dôležité záchranné úlohy na úseku umeleckých pamiatok. Zamestnanie v Krajskej galérii v Košiciach, neskôr Východoslovenskej galérii, bolo síce dôležitou, ale napokon predsa len prechodnou etapou v jej reštaurátorskom úsilí, hoci v rámci nej zastupovala aj časť kunsthistorických aktivít a pripravila niekoľko výstav aj ako kurátorka.

Množstvo mimogalerijných, odborne lákavých úloh ju postupne priviedlo k neodvolateľnému rozhodnutiu stať sa voľným, nezávislým reštaurátorom pracujúcim v rámci Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Bolo to zásadné a celkom pochopiteľné rozhodnutie. No nikdy nemala núdzu o prácu ako nesmierne činorodá osobnosť. V istom období aj vyučovala reštaurovanie dejín umenia.

Príbeh záchrany košických klenotov

K vrcholom jej prác patrí najmä reštaurovanie diel Majstra Pavla z Levoče a gotických tabuľových malieb hlavného oltára Dómu sv. Alžbety v Košiciach. Tie priam dobrodružne zachraňovala: najprv ako študentka v päťdesiatych rokoch, neskôr sa podieľala na ich obnove aj v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch už ako rešpektovaná reštaurátorka.

Keď sa v rozhovoroch vracala k tejto kapitole, vždy o nej hovorila s pohnutím: „Najväčší impulz a rešpekt pred dielami gotického starého umenia som získala vlastne už ako študujúca v rokoch 1949 – 1953, keď som sa v rámci povinnej školskej praxe mohla zúčastniť na záchranných prácach na obrazoch z hlavného oltára Dómu sv. Alžbety v Košiciach zničených vojnovými udalosťami. Bolo to pod vedením môjho profesora, akademického maliara Karola Veselého. Pojala ma súčasne aj určitá bázeň, akási neprítomnosť posvätnej atmosféry. To bolo hrozné. Spoločne s ľútosťou nad stavom malieb oltárov, keď sme vybaľovali tieto súčasti z namoknutých debien.

Ozrejmila, že to bolo to v čase, keď sa obrazy vrátili z obce Hejce. Tam boli uskladnené pred vojnovými udalosťami v rámci rozoberania oltára pred bombardovaním Košíc, aby sa uchránili. „Bola to aj bezradnosť všetkých prítomných, ktorí tam boli, napríklad Lili Güntherovej, našej poprednej historičky umenia, pretože ona to vlastne začala zachraňovať. Pýtali sme sa – a teraz čo s tým? A aj tí, ktorí sa vtedy na tej komisii zúčastnili, boli doslova bezradní, lebo nikde sa taký stupeň znehodnotenia umeleckých diel nevyskytol,” zdôraznila Spoločníková.

Pokračovala vo vysvetlení, prečo bola záchrana skvostov košického dómu jej srdcovou témou: „Hlboko ma zranila takáto skutočnosť, ani som si nedokázala uvedomiť, že toto bude stály okruh mojich problémov? A budúceho poslania? Bola som doslova zdesená… Od detstva som totiž prežívala plnosť kompletného oltára a žila pod vplyvom krásy jeho Madony, peknej tety v zlatých šatách, s bábikou na rukách, s chúďatkom bez šiat.”

Podotkla, že ako dieťaťu sa jej zdalo, že to je krásna dobrá mamička, ktorá opatruje svoje dieťa. „Bola obklopená aj množstvom obrazov so zlatými rámami. A všetko toto moje detské oči síce poznali, ale v obdive boli dôverne spojené so zlatou Pannou a teraz som to videla v hrôzostrašnom stave (v rokoch 1949 – 1950, pozn. autorky) , keď sa zo všetkého sype uvoľnená farba! Boli to roky úmornej práce profesora Veselého, s ktorým som sa činila najprv ako poslucháčka a po absolutóriu striedavo ako spolupracovníčka.”

Upozornila, že v tej najťažšej počiatočnej fáze to znamenalo z množstva odlúpnutého vyskladať mozaiku toho, čo na tých obrazoch bolo. „Potom, keď to už bolo hotové, kompletizovali sme osadenie obrazov do rámov. Je tam 48 maľovaných plôch.“ Zároveň poznamenala: „Všetky pozornosti, kvety, pocty a vyznamenania, ktoré mi mnohí počas mojej šesťdesiatročnej činnosti ako morálnu podporu udeľovali, patria im, týmto starým, zabudnutým a neznámym majstrom. Ale, samozrejme, aj tým, ktorí umožnili usporiadať napríklad reštaurátorské výstavy.“

Foto:
ONDREJ RYCHNAVSKÝ/VÝCHODOSLOVENSKÁ GALÉRIA
Návštevník si v galérii v Košiciach obzerá sakrálne diela, ktoré obnovila Mária Spoločníková.

Noblesná aj pracovitá

K ďalším významným prácam Spoločníkovej patrilo reštaurovanie vzácnej drevorezby Madona z Lomničky, oltárov Baziliky sv. Egídia v Bardejove, ale aj mnohých ďalších diel pre Galériu mesta Bratislavy či Slovenskú národnú galériu. Svoju tvorbu i život bilancovala v rozsiahlej, pozoruhodnej monografii Z reštaurátorského zápisníka. Keď Východoslovenská galéria sprístupnila roku 2017 pri príležitosti jej životného jubilea (90 rokov) výstavu, ktorá zmapovala jej reštaurátorské aktivity a prínos pri výskume diel Majstra Pavla z Levoče, išlo vôbec o prvý pokus o interpretáciu jej umeleckého diela.

Katarína Poláková, poetka a výtvarníčka z Bratislavy, sa stretla so Spoločníkovou počas svojho pôsobenia v Galérii mesta Bratislavy. Spomína na ňu s bázňou: „Bola to dáma – správaním, noblesou, pokojom a nesmiernou poctivosťou i pracovitosťou, ktoré v sebe mala. Všetci reštaurátori pri svojej umeleckej profesii ustupujú do úzadia, pracujú v skrytosti. Dielam, ktoré opravujú, prejavujú obrovskú empatiu, zaceľujú rany, ktoré utŕžili, opätovne oživujú ich krásu. Vedú akýsi vnútorný rozhovor so samotným autorom toho-ktorého diela. Snažia sa vcítiť do doby, keď dielo vznikalo, a potom musia akoby potlačiť celú svoju osobnosť. To mi ona sama povedala,“ dodala.

Pre historika umenia Miroslava Klebana zostáva nezabudnuteľné rozprávanie Spoločníkovej, o ktorom v Slovenskom rozhlase prezradil toto: „Pamätám si, ako nám rozprávala, že v päťdesiatych rokoch chodili po dedinách a zachraňovali kostoly, ktoré komunisti chceli zbúrať alebo vyrabovať. Aj vďaka nej sa množstvo pamiatok nášho kultúrneho dedičstva dostalo do tých správnych rúk a na tie správne miesta, množstvo vecí skončilo v štátnych galériách a múzeách.“

So sochami sa zhovárala

Veľakrát sa Spoločníková pri svojej práci ponárala do dejín, tajomstiev histórie i tých Božích, tajomstva Ukrižovaného Krista, keď reštaurovala staré vzácne kríže. Koľkokrát skúmavo hľadela svätcom a mystikom do tvárí? Koľkokrát sa im tajomne prihovárala, keď opravovala to, čo zub času nemilosrdne nahlodal…

O svojich dotykoch s nimi vedela pôvabne rozprávať. V rozhlasovej relácii Portréty v roku 2014 sa vyznala: „Nádherné mladícke tváre, vážne tváre svätcov, martýrov, tri krásne ženy – Margita, Barbora a Katarína, tak to sú ,pohádkové panenky´, o ktorých kráse by človek mohol snívať! Ja sa naozaj s týmito mojimi drevenými deťmi aj rozprávam. Mám nielen myšlienky, ale aj otázky.“

Keď sa jej v rozhlase pýtali na obnovy mnohých Madon, zauvažovala pri mikrofóne takto: „Nevieme povedať, či si majstri rezbári vyberali modelky podľa nejakej svojej predstavy. Myslím, že to ani nebolo potrebné. Ich duša a ich zameranie bolo natoľko výsostne krásne, že oni na to ani nepotrebovali vychýrené krásavice v okolí, hoci u Majstra Pavla je to predsa len trochu ináč. Ale tie staršie gotické Madony z rokov 1320, 1360 alebo aj 1420 majú vo svojich tvárach úžasne krásnu duchovnú dimenziu, a to je na nich najpríťažlivejšie…”

Povedala, že najkrajšia by azda bola Madona z Ruskinoviec, ktorá sa dostala z vojenského pásma v Levočských horách. „Stál tam jeden nádherný gotický chrám a v ňom Madona z roku 1360 – s nádherným úsmevom v tvári! Ona má kútiky úst až do líc, má dieťatko Ježiška, oblečené, má nádherné rúcho a krásny tvar rúk. Ježiško nedrží ríšske jablko alebo zemeguľu, ale vtáčika, ktorý ho zobe do prstíka. A to je jedna z našich najkrajších a ojedinelých kompozícií.”

Spoločníkovej ju priniesli raz v noci z Bratislavy s tým, že ju treba rýchlo reštaurovať, lebo musí byť vystavená v expozícii v Paríži. „Keď som urobila prvé sondy, nechcela som veriť vlastným očiam, že má zachované vlastné oči, až s byzantskými prvkami, namaľovanú ,pusinku´, až som žasla nad tým, kde to ten majster všetko videl!“

Foto:
TASR
Mária Spoločníková roku 1993 pri skončení obnovy vnútorných krídel oltára v Dóme sv. Alžbety v Košiciach.

Umelkyňa telom aj dušou

Vedeli ste, že naša popredná reštaurátorka, ktorá vdýchla nový život nespočetným plastikám a obrazom, bola zároveň aj zberateľkou umenia s vycibreným vkusom? „Bola to jedinečná, rozhľadená osobnosť. Zostala po nej obrovská pozostalosť, okrem množstva rôznych písomných materiálov a reštaurátorských protokolov, ktoré si starostlivo uchovávala, aj množstvo fotografií. Jej manžel bol fotograf, takže boli tvorivou dvojicou. On fotograficky dokumentoval jej procesy reštaurovania. No v jej pozostalosti zostalo aj veľa výtvarných diel, napríklad velikánov umenia 19. storočia, ale zastúpené je aj 20. storočie, olejomaľby, kresby, grafiky, starožitníctvo, starožitný nábytok,“ prezradil historik Miroslav Kleban.

Profesorka Spoločníková získala za svoju tvorbu niekoľko ocenení. Zomrela vo veku 94 rokov roku 2021. Vďaka jej mnohým tvorivým rokom, keď zatvorená vo svojom ateliéri – bez túžby po poctách – načúvala v tichosti starým majstrom a ich príbehom, ktoré oprašovala, dnes môžeme aj my obdivovať to, čomu prinavrátila lesk a čo by sa bez nej bolo aj nenávratne stratilo… Práve aj vďaka nej dnes rozumieme dejinám umenia na našom území.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
reštaurátor
Majster Pavol z Levoče
pamiatky

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.