News

Orbanizácia Slovenska v réžii socdemokrata, ktorý si nevšimol November a chce umlčať médiá

obchodnyregister 2026.08.02.

Od plamenných prejavov na obranu Markízy v roku 1998 až po bojkot kritických médií a elimináciu verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Robert Fico – ukážkový produkt normalizácie – sa hrá na revolucinára len vtedy, keď mu to prináša politické body. A  

V júni uplynulo 20 rokov odvtedy, čo Smer vyhral voľby a Robert Fico sa stal prvýkrát premiérom. Dnes je pri kormidle po štvrtý raz. A my mu nastavujeme zrkadlo. Aj v knihe Fico – Posadnutý pomstou, ktorú zverejňujeme na pokračovanie. Kniha zachytáva udalosti od predčasných parlamentných volieb v septembri 2023 do začiatku roka 2025.

Cesta do nenormalizácie

„Mávali sme tými čapicami, že ich vyženieme. Boha, my ich vyženieme, nebojte sa, keď všetci dobre zaberieme, tak 30. septembra po nich nezostane ani mastný fľak,“ burcoval Robert Fico na predvolebnom mítingu 15. augusta 2023 v kultúrnom dome v Rimavskej Sobote.

„Máme jednu povinnosť: vyhnať najhoršiu vládu v histórii Slovenskej republiky z úradu.“

Vládne útoky na demokratické inštitúcie, zrušenie špeciálnej prokuratúry, verejné ataky a šikanovanie sudcov Špecializovaného trestného súdu, bývalých policajných funkcionárov a vyšetrovateľov, útoky na verejnoprávne médiá, kultúrne inštitúcie, mimovládny sektor, médiá a ďalších, vyháňanie ľudí z práce aj zo Slovenska mnohým pripomínali normalizačné praktiky.

Aj preto sa ozvali signatári Charty 77, ktorí v roku 1977 podpísali dokument pripomínajúci socialistickému Československu, že sa prihlásilo k medzinárodnému záväzku chrániť ľudské práva a slobody.

„Po 35 rokoch od pádu režimu cítime silné ohrozenie demokracie a právneho štátu. Nám, ktorí sme zažili komunistickú diktatúru, pripomínajú tieto spôsoby praktiky z čias nedávno minulých. Arogancia moci a vláda so slovníkom Gottwalda a Husáka pred našimi očami demontuje právny štát a demokratické inštitúcie. (…) Za slobodu sme zaplatili vysokú cenu. Aj napriek tomu si niektorí nevšimli 17. november alebo sa dnes obracajú k Rusku. Po roku 1989 už raz bolo Slovensko čiernou dierou na mape Európy za éry Vladimíra Mečiara a znova sa vďaka Ficovi a jeho vláde do týchto čias vraciame. Politika má byť služba občanom, nie presvedčenie, že kto vyhrá voľby, môže všetko,“ napísali v marci 2024 v otvorenom liste viacerí bývalí disidenti z čias normalizácie.

Robert Fico bol produktom normalizácie. Ideologicky sa angažoval na gymnáziu a aj počas štúdia na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1982 až 1986). Bol vo fakultnom výbore Socialistického zväzu mládeže, kde sa združovala nádej komunistickej strany. Boli to takzvané kádrové rezervy, overení ľudia, teda tí, s ktorými sa do budúcna počítalo v dôležitých funkciách. Fico na fakulte pomáhal s organizovaním spoločenských akcií, ktoré mali v konečnom dôsledku za cieľ poslúžiť režimu. Do komunistickej strany ho prijali v roku 1986, ešte počas vysokej školy.

Bývalý podpredseda Smeru Boris Zala tvrdí, že nepozná nikoho, kto by v 80. rokoch vstupoval do komunistickej strany z ideologického presvedčenia.

„Jedna časť boli pragmatici a vrcholoví manažéri a druhá časť tí, ktorí sa nadchli perestrojkou a v jej ,kabáte‘ chceli patriť k moderným reformistom. To bol prípad Petra Weissa, Milana Ftáčnika či Pavla Kanisa.“

Tí boli neskôr vo vedení Strany demokratickej ľavice (SDĽ), kde svoju kariéru po novembri ’89 naštartoval aj Robert Fico.

Fico mal podľa Zalu nepochybne od začiatku víziu úspešného „verejného činiteľa“. Za ženu si zobral rovnako študentku práva Svetlanu Svobodovú, dcéru vplyvného bratislavského komunistického sudcu Jaromíra Svobodu. Vraj to bola tiež vstupenka do lepšej spoločnosti.

Ficov prvý prejav po atentáte niektorí prirovnávali k začiatku normalizácie. Iní nesúhlasne krútili hlavou, že tá sa začala už v októbri 2023 pri menovaní vlády.

A ja som stále dookola upozorňoval, že používanie tohto termínu nesedí, pretože pojem normalizácia je historicky spojený s obdobím po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a s tým, že na našom území boli až do Nežnej revolúcie stále prítomní sovietski vojaci s ťažkou technikou. Že Československo nemalo legitímnu vládu, ktorá by vzišla z demokratických volieb, ale Husákovo vedenie socialistickej republiky bolo dosadené Kremľom. Fungovalo to ako medzinárodnýkorporát, v tomto prípade komunistický, kde akcionári či globálny manažment, v tomto prípade Sovietsky zväz, dosadzuje, mení a riadi svoj tím v jednotlivých satelitoch.

Normalizácia bola obdobím disidentov najmä z radov intelektuálov, ktorí sa vyjadrovali k dobe vlastne výhradne cez samizdatovú literatúru, a Havlových zeleninárov z Moci bezmocných, ktorí do výkladu obchodu, v ktorom pracujú, nalepia agitačný nápis „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“, no ten pre nich nemá žiadny zmysel. Nevnímajú jeho obsah. Je to len akt znudenej akceptácie režimu a jeho často bizarných pravidiel.

Na rozdiel od obdobia vzniku Ficovej vlády, keď vidíme zrejme najaktívnejšiu občiansku spoločnosť od Nežnej revolúcie. Ľudia chodia v tisícoch na protivládne protesty, na akcie podporujúce kultúru a mimovládny sektor a pýtajú si ich viac.

Nech sa na to pozeráme akokoľvek, porovnávanie obdobia po pražskej jari a invázii vojsk Varšavskej zmluvy so štvrtou Ficovou vládou nesedelo. Ale chápem, že takáto skratka sa dobre komunikuje a ľudia si pod ňou vedia kadečo predstaviť.

Orbanizácia po slovensky

To, čo sme sledovali na Slovensku, bol skôr odklon od liberálnej k neliberálnej demokracii Orbánovho typu. Môžeme to pokojne pre potreby tejto knihy nazývať slovenská orbanizácia.

Fico po voľbách veľmi nečakal a vydal sa na cestu, ktorú od roku 2010 začal maďarský premiér Viktor Orbán. V plnej sile a v skrátenom legislatívnom konaní.

Vláda nemárnila čas. Išla tvrdo po pilieroch demokracie, po ľuďoch v inštitúciách, ktorí sa im postavili alebo aspoň nešli s nimi v spoločnom šíku devastácie právneho štátu a občianskej spoločnosti. A zase si to naplno odniesla kultúra. Vlastne podobne ako v normalizačných rokoch.

Robert Fico veľmi dobre vedel, aká dôležitá je úloha médií. A prečo proti médiám vedie vojnu. Od začiatku to bol z jeho strany čistý kalkul. A neskôr k tomu našiel podporu aj v orbánovskej politike, ktorú kopíruje do našich pomerov.

Orbán prakticky okamžite od nástupu k moci v roku 2010 začal deliť médiá a novinárov na „národných“ a na druhej strane „nepriateľských“, „zahraničných agentov“, „politických aktivistov“, „zradcov“. Podobne ako vládni politici u nás. Náhoda?

Potom prišli na rad kroky, ako takéto médiá nechať vyhladovať. Či už zákazom reklamy od štátnych podnikov, stopnutím kampaní EÚ a podobne. Alebo zastrašovaním a šikanovaním vydavateľov aj podnikateľov, ktorí si platili inzerciu v kritických médiách.

Orbán mal jasný cieľ, za ktorým išiel – výstavbu vlastného mediálneho impéria, propagandistickej mašinérie, ktorá pracuje pre vládu a proti jej opozícii vrátane kritických a nezávislých médií či mimovládnych organizácií. Tiež veľmi podobné tomu, čo sme sledovali na Slovensku po predčasných voľbách 2023.

Keď sa v roku 2019 stretli predstavitelia renomovanej medzinárodnej novinárskej organizácie International Press Institute s Orbánovým hovorcom Zoltánom Kovácsom, povedal, že úlohou médií nie je kontrolovať moc, a o nezávislých novinároch hovoril ako o politických aktivistoch. Bolo to v súlade so snahou vlády predefinovať žurnalistiku a zredukovať ju, aby jej úlohou bolo len prinášanie vládou preferovaných informácií verejnosti.

Byť len prietokovým ohrievačom vody, propagandistickým nástrojom, hovorcom vlády…

Nič iné sme nepočúvali ani od Fica a Danka. Len sa sťažovali, ako ich médiá nemajú rady, ako ich kritizujú, aké sú k nim nespravodlivé a nepriateľské, a do toho kopírovali Orbánovu taktiku na ich umlčanie, potrestanie, ovládnutie. Po podmanení si RTVS, čo znamenalo koniec verejnoprávnych médií na Slovensku, mali prísť na rad ďalší.

Boj o Markízu 2

„Markíza robí za opozíciu politiku a zlobu, šíri nenávisť, lebo nevie prehltnúť, že prehrala voľby. Ja nie som pes, ktorý len tak nemohúcne šteká. Považujem televíziu Markíza, denník Sme, N a Aktuality za nepriateľské médiá a v tomto duchu vydám pokyny aj na úrade vlády. Pozrieme sa na viac ako 26 miliónov eur, ktoré Markíza dostala od predchádzajúcej vlády a ministrom za stranu Smer-SD dám pokyn, ako majú finančne pristupovať k tejto televízii v budúcom období. Samozrejme, pozrieme sa aj na monopolné správanie sa Markízy na mediálnom trhu, ktoré dnes televízia predvádza v plnej nahote. Ak robia politiku, musia niesť aj politickú zodpovednosť za svoju činnosť,“ odkázal Fico už z pozície predsedu vlády, ako si predstavuje vzťahy s médiami.

Paradoxne pred niečo vyše 25 rokmi stál Fico na strane tých, ktorí chránili Markízu a cez ňu demokratické médiá, proti mafi ánovi Marianovi Kočnerovi, ktorý ju chcel ovládnuť aj s pomocou bratislavského organizovaného zločinu. Vtedy 34-ročný poslanec parlamentu za SDĽ Fico sa z pódia pred budovou televízie v Záhorskej Bystrici prihováral verejnosti.

„Ak ide o ochranu ústavnosti a demokracie, politické strany nemôžu pozerať na to, aký majú program. Či je pravicový, ľavicový alebo liberálny. Boj za ľudské práva nás musí spájať a preto sme tu aj my poslanci SDĽ a aj ostaneme, ak to bude potrebné, až do konania parlamentných volieb. Ani vy, ani my poslanci NR SR sme sem neprišli, aby sme riešili majetkový spor alebo nejaké právne otázky. Všetci sme tu preto, aby sme zabezpečili, že Markíza bude naďalej vysielať objektívne informácie, O to nám všetkým ide,“ povedal a tisícky ľudí skandovali: „Markízu si nedáme!“

A potom Fico dodal niečo, čo si mnoho novinárov pracujúcich v tej dobe pamätá dodnes. „Demokratickí politici a demokratickí predstavitelia tohto štátu chápu slobodu prejavu inak ako iní. My chápeme slobodu prejavu nielen ako šírenie pozitívnych a krásnych informácií. Sloboda prejavu je aj šírenie kritických, niekedy šokujúcich informácií. A na to je treba Markíza. Aby Markíza v plnej miere realizovala slobodu prejavu tak, ako ju chápe celá Európa, nie iba časť politického spektra.“

Dvadsaťšesť rokov nato diametrálne zmenil názor: „Mal som si radšej ruky-nohy polámať, keď som išiel Markízu v roku 1998 ako mladý politik brániť. Máme do činenia so skupinou odutých a nafúkaných moderátorov a redaktorov, ktorí sa nevedia vopchať do kože.“

Markíza patrila k médiám, ktoré mu nešli po ruke, poukazovali na prešľapy jeho vlád a veľké korupčné kauzy, do ktorých boli zapletení Ficovi ľudia. Novinári televízie mu dávali konfrontačné otázky a nenechali ho nekriticky hovoriť, čo sa mu zachce.

„Pán Fico, evidentne klamete v takejto jednoduchej veci,“ reagoval moderátor politickej diskusie Na telo Michal Kovačič na slová Fica, že on nikdy nenazval prezidentku Zuzanu Čaputovú americkou agentkou.

„Ježiš, tak som to povedal dvakrát,“ korigoval s veľkou dávkou cynickosti predseda Smeru.

Nepáčilo sa mu to. Takto si nepredstavoval prácu médií. On predsa môže hovoriť čokoľvek…

Ešte v auguste roku 2023, niečo vyše mesiaca pred predčasnými voľbami, Smer oznámil, že bude ignorovať markizácke predvolebné diskusie. Bol to vtedy celkom šok. Markíza má najvyššiu sledovanosť zo všetkých slovenských médií a bojkot predvolebných diskusií si nikto nevedel predstaviť.

Lenže oni vedeli veľmi dobre, čo tým dosiahnu. Neboli konfrontovaní s nepríjemnými otázkami a faktami. To by Smeru mohlo uškodiť. A tak sa zamerali na sociálne siete, kde publikovali desiatky videí s jasným posolstvom svojim voličom. Nikto im do toho nekafral a dosahy mali porovnateľné s reláciami Markízy. Navyše bez Smeru boli politické diskusie slabé. Vlastne stratili zmysel.

V neskorších amerických prezidentských voľbách 2024 mal takúto taktiku aj Donald Trump. A bola to úspešná kampaň.

Ficovi sa tento krok vyplatil. Pár týždňov pred predčasnými voľbami zaradil medzi svojich nepriateľov okrem Aktuality.sk, Sme a Denníka N aj Markízu, ktorá bola predsa len iná váhová kategória. Veď medzi státisícami denných divákov večerných Televíznych novín a aj politickej diskusnej relácie Na telo boli aj mnohí voliči Smeru.

Fico a jeho tím hovorili o údajnej neobjektívnosti Markízy, čo televízia odmietla s tým, že všetky spravodajské a publicistické relácie vyrába podľa striktne nastavených redakčných pravidiel, ktoré sú založené na faktoch, sú objektívne, nestranné, pripravované v súlade so zákonmi a rešpektujú ľudské práva.

Smer mal na vec iný názor: „Posledné tri roky práce vybraných redaktorov. a moderátorov TV Markíza vystihuje skôr robenie politiky a tendenčné dezinformovanie ako objektívnosť a nestrannosť, ktorú od nich vyžaduje zákon o vysielaní a retransmisii.“

V tom čase už postupne dochádzalo k zmene na čele televízie. Už v júli Markíza oznámila, že po desiatich rokoch skončí generálny riaditeľ Matthias Setelle a že ho nahradí bývalý riaditeľ O2, v minulosti aj redaktor spravodajstva Markízy Peter Gažík. Zmena nastala 1. septembra.

„Peťa poznáme veľmi veľmi dobre. Bude to dobrá zmena. Pod jeho vedením sa aj O2 zapojilo do verejnoprospešných projektov,“ hovorili mi ľudia, ktorí Petra Gažíka poznali.

Po smrti Petra Kellnera, majiteľa českej investičnej skupiny PPF, ktorá vlastní sieť televízií vrátane Markízy, bola otázka, aká je budúcnosť mediálnej zložky PPF. V minulosti o Markízu javil záujem aj zakladateľ Penty Jaroslav Haščák, ale stroskotalo to na cene. Tentoraz však neboli šumy, že by sa malo diať niečo zásadné.

Ficove kroky však mohli ovplyvniť manažment PPF v rôznych rozhodnutiach – vrátane snahy predať slovenskú televíziu. A predseda Smeru na tom pracoval veľmi aktívne. Prakticky od prvého dňa, ako postavil vládu, pokračoval vo veľmi cielenej kampani proti Markíze.

Najsilnejší odkaz bol, že vláda môže televíziu odstrihnúť od vyše dvoch desiatok miliónov eur za reklamy, ktoré kontroluje štát. A to je silná motivácia aj pre veľkých finančných hráčov, akým je aj PPF.

Prvý moment, keď sme začali vnímať zmeny v Markíze veľmi citlivo, bola informácia o negatívnom názore časti manažmentu na vystúpenie britského veľvyslanca na Slovensku Nigela Bakera pri príležitosti Svetového dňa televízie, ktorý povedal: „Vo svete alternatívnych médií je oveľa dôležitejšia a nevyhnutnejšia existencia mainstreamovej televízie ako dôveryhodného a nestranného spravodajstva. To je ako základný prvok otvorenej a demokratickej spoločnosti.“

Podľa dobre informovaného zdroja to niektoré hlasy z vedenia považovali za provokáciu. O pár týždňov oznámila Markíza významnú personálnu zmenu. Na poste šéfa centra spravodajstva a publicistiky na konci roku 2023 skončil Henrich Krejča – jedna z najvýraznejších osobností tejto televízie. Ostatné roky sa angažoval aj v témach slobody slova a nezávislosti kritických médií.

S Henrichom sme sa stretávali na rôznych fórach. Vždy veľmi otvorene deklaroval solidaritu s médiami a novinármi, ktorí čelili nenávistným prejavom verejnosti aj politikov. Keď som mu po oznámení správy o jeho konci zatelefonoval, nebolo mu veľmi do reči. Povedal len niečo v zmysle, že to je dobré rozhodnutie a že chráni redakciu. Pred kým a čím chránil?

Na jeho miesto prišiel z českej TV Nova Michal Kratochvíl. Hneď som zisťoval u českých kolegov, kto to je, aké sú jeho postoje a čo sa dá čakať. Prichádzal človek, ktorého história s Novou sa začala už v roku 2007 a prešiel rôznymi pozíciami, od reportéra po šéfredaktora. A že je lojálny voči manažmentu.

„Len aby vám z Markízy nezačali robiť Novu,“ povedal mi rešpektovaný český novinár, ktorý mal skúsenosti s prácou v Nove.

Čo to znamená? Menej kritickej politickej žurnalistiky, viac zvieratiek, prírody a pozitívnych správ. Lebo však ľudia sú vraj unavení z politiky a treba im dať aj niečo veselé a pekné.

Už od začiatku roka 2024 unikali z Markízy informácie o snahách zasahovať do obsahu spravodajstva a publicistiky. A že to vychádzalo od Kratochvíla.

Redaktori dostali „odporúčanie“, aby sa vyhýbali konfrontáciám s politikmi, nemajú to nakrúcať a už vôbec nie púšťať v správach. Podobne tak politikov, ako utekajú pred ich otázkami. To už znelo dosť zvláštne.

Zamestnanci Markízy napísali protestný list, ktorý adresovali manažmentu PPF. Informovali o zásahoch do spravodajstva, napríklad ako Kratochvíl údajne žiadal, aby protivládne protesty neboli označované za občianske, ale za politické a na podporu prezidentskej kandidatúry Ivana Korčoka. Bola to lož. Korčok s protestmi nemal nič spoločné.

Markizáci v liste písali aj o zásahoch do obsahu reportáží bez toho, aby o tom vedel ich autor, čo je mimochodom bezprecedentný krok, ktorý je v priamom konflikte so slobodou slova. Šéf Markízy Gažík to označil za štandardný editačný proces. Editorský proces je taký, že editor pracuje s redaktorom a spoločne dotvárajú finálny žurnalistický výstup. Nie že editor zmení obsah a novinár o tom nevie.

Situácia v televízii postupne eskalovala do založenia odborov, čo bola reakcia redakcie na kroky vedenia televízie.

„Cieľom našich aktivít je zachovať úroveň spravodajstva v najvyššej možnej kvalite čo najdlhšie,“ napísal v motivačnom liste kolegom v televízii Viktor Vincze, moderátor hlavnej spravodajskej relácie.

„Existencia odborov nebude slúžiť na interný boj ani proti záujmom televízie. Je plne v súlade so zákonom a s internými smernicami firmy. Z našej strany je to snaha upokojiť situáciu a zabezpečiť pracovné prostredie, v ktorom budeme môcť všetci naďalej slobodne vykonávať našu profesiu.“

Objavila sa aj správa, že vedenie Markízy pripravuje spustenie vlastných odborov, ktoré mali oslabiť tie zamestnanecké.

Dôležitým politickým krokom koalície bol bojkot relácie Na telo, ktorá bola vlajkovou loďou kritickej politickej publicistiky v Markíze. Jej moderátor Michal Kovačič, podobne ako ľudia z jeho tímu, stáli pred mimoriadne ťažkou úlohou. Ako sa postaviť k tomu, že by v štúdiu sedeli len opoziční politici.

Nakoniec uplatnili takzvaný inštitút prázdneho kresla. To znamená, že na miesto bojkotujúceho politika nehľadali náhradu a Kovačič v relácii prečítal päť otázok, ktoré mali smerovať k hosťovi, ktorý neprišiel.

Nebolo to ideálne riešenie, ale ak chceli pokračovať, nebolo veľa lepších. Paradoxne to neoslabilo sledovanosť ani relevantnosť relácie.

Druhá relácia v takomto nastavení bola PR oddelením Markízy označená za najsledovanejšiu politickú diskusiu na trhu. Na telo s netradičnou zostavou hostí pritiahlo k televíznym obrazovkám celkovo 341-tisíc divákov vo veku nad 12 rokov a v čase vysielania zasiahlo až 516-tisíc divákov.

Vládny plán proti Na telo v očiach verejnosti nefungoval. Dokonca sme z Hlasu počúvali názory, že neúčasť koaličných politikov v Na telo je nezmysel, že by sa to malo čo najskôr skončiť, a ak chcú Fico s Dankom bojkotovať, tak nech to robia sami.

Kým tento plán zlyhával, snaha vlády, priama alebo nepriama, tlačiť na manažment televízie, žala úspech. Kovačič sa z médií dozvedel, že vedenie napriek výbornej sledovanosti pozastaví výrobu jeho relácie.

Reagoval tak, že v poslednom májovom vysielaní Na telo sa v závere prihovoril divákom naozaj silným vyhlásením: „Čelíme tlakom nielen od politikov, ale aj od vlastného vedenia. Pokusy o cenzúru v diskusiách sa začali hneď začiatkom roka a dennodenným tlakom krátko nato čelili aj Televízne noviny.“

Hovoril o orbanizácii slovenských televízií.

Redakcia Markízy aj Kovačič si vyslúžili obrovskú vlnu solidarity verejnosti. Verejnosť, ktorá od volieb protestovala proti orbanizácii Slovenska, sa postavila aj za slobodu slova a nezávislosť médií. Vedenie televízie aj majitelia z PPF narazili aj na silný vnútorný odpor zamestnancov i občianskej spoločnosti.

Bola to ohromná solidarita a viera, že sú spolu v zápase o princípy slobodnej a nezávislej žurnalistiky. Po roku 1998 to bol druhý boj o Markízu. Tentoraz však nešlo o majetok televízie, ale o jej charakter a postoj k úlohe žurnalistiky, byť kritikom práce a kontrolórom politikov, ľudí vo verejných funkciách.

Prvého septembra oznámil Michal Kovačič, že po skončení zmluvy s Markízou zakladá vlastný mediálny projekt – internetovú televíziu 360. Spoločne s ním v tom od začiatku boli jeho kolega z Markízy a odborov Adel Ghannam a bývalá redaktorka RTVS Barbora Šišoláková.

Za prvé dva dni crowdfundingovej kampane vyzbierali od drobných darcov neuveriteľných vyše 400-tisíc eur, celkovo 600-tisíc eur, čo bol silný odkaz Markíze, ale aj vládnym plánovačom orbanizácie médií, že verejná mienka stojí za profesionálnou žurnalistikou.

Plán umlčať médiá

„Nech aspoň slúži ku cti týmto médiám (Aktuality.sk, Sme, Denník N, Markíza, pozn. autora), že sa otvorene hlásia k nenávisti a nepriateľstvu proti Smeru a tieto trendy s radosťou šíria. Dnes som rozhodol, že preveríme ich povolenie na vstup a prácu na úrade vlády, teda právo vstupovať na úrad a otravovať nás s ich otvoreným nepriateľstvom,“ odkazoval Fico pár týždňov po zostavení vlády, aký postoj bude mať ku kritickým médiám.

„Od momentu vyhlásenia volieb robia to, čo proti nám robili roky. Najradšej by nám nasypali do kávy jed proti potkanom. Už dávno sa rozhodli robiť namiesto žurnalistiky politiku. Samozrejme, bez akejkoľvek politickej zodpovednosti.“

Už od prvých dní po atentáte bolo jasné, že kritické médiá budú terčom útokov koaličných poslancov, ktorí zrejme bez rozmýšľania alebo absolútne racionálne a o to odpornejšie začali kresliť terče na opozíciu a vybrané médiá. Postarali sa o to najmä Robert Kaliňák, Matúš Šutaj Eštok, Andrej Danko a Ľuboš Blaha. Oni tvrdili muziku, nečakali na výsledky vyšetrovania, ale hľadali nepriateľov a páchateľov tam, kde neboli.

Ak po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej kritizovali vtedajšiu opozíciu na čele s Igorom Matovičom a Richardom Sulíkom, že tancujú na hrobe investigatívneho novinára a jeho snúbenice, tak oni ukázali, že vedia ísť ešte ďalej. Vyskúšali si to po samovražde Milana Lučanského a teraz už išli akoby podľa overeného scenára.

Týždeň po atentáte oznámil Richard Dírer, moderátor relácie V politike, že končí v TA3.

„Je mi jasné, že mnohí sa budete pýtať ,prečo‘. Rád by som Vás však požiadal o pochopenie, že si po tých rokoch najskôr potrebujem ,vyvetrať‘ hlavu. Príprava a moderovanie politických diskusií vždy dali zabrať, no najmä posledné týždne a mesiace boli pre mňa náročné, nielen ale aj vzhľadom na spoločenskú situáciu, ktorá okolo nás panuje. Hoci v tejto chvíli netuším, čo budem robiť, v dvoch veciach mám jasno: 1. aby sme predišli konšpiráciám, nemám namierené do politiky 2. v tejto chvíli síce médiá opúšťam, nezávislosť, sloboda médií a slova zostane navždy pre mňa kľúčovou hodnotou, na ktorej som trval, a ktorú som mohol po celý čas V politike vyznávať.“

Bolo to vlastne pokračovanie odchodov moderátorov politických relácií zo slovenských súkromných televízií.

Už v apríli oznámila koniec v televízii Joj tvár jej vlajkovej lode, politickej diskusie Na hrane, moderátorka a skúsená politická spravodajkyňa Jana Krescanko Dibáková.

„Vo štvrtok, tak trochu symbolicky, som sa s televíziou Joj definitívne rozlúčila. V dobrom, bez búchania dvier, ale žiadnu inú cestu som už pred sebou nevidela, hoci ma nikto neposielal preč. Inak sa pozerám na dôležitosť politického spravodajstva, ktorého je už vo vysielaní viditeľne menej, na podobu vysielania pred prezidentskými voľbami a perspektívu relácie Na hrane, ktorej som odovzdala kus svojho života.“

V Jojke robila 22 rokov a bola jednou z jej najvýraznejších žurnalistických osobností. Jej odchod znamenal automaticky koniec kritickej politickej diskusnej relácie, ktorá mala niekoľkostotisícovú sledovanosť.

„Reláciu nebude moderovať nový moderátor a budem rada, keď na ňu budete spomínať v dobrom. Kam pôjdem? Neviem a veľmi si potrebujem oddýchnuť. To je tá najúprimnejšia odpoveď. Ale kovboji to nikdy nevzdávajú.“

Televízia priznala, že reláciu ohrozoval bojkot koaličných politikov. Tí do nej v poslednom čase, po vzore prístupu k Markíze, odmietali chodiť.

„Jana Krescanko Dibáková bola dlhé roky rešpektovanou politickou moderátorkou a tvárou televízie Joj. Kvôli neochote politikov diskutovať v relácii Na hrane TV Joj, ktorá sa začala v poslednom období objavovať a ohrozila samotnú reláciu, sa po vzájomných rozhovoroch s vedením spravodajskej redakcie rozhodla ukončiť svoje pôsobenie v televízii. Je nám to veľmi ľúto.“

Úspešná moderátorka ešte na začiatku marca priznala: „A budem ešte otvorenejšia – istý politik istej strany mi včera otvorene povedal ,nebudeme k Vám chodiť, lebo u Vás politicky nič nezarobíme‘. Už celé týždne je neuveriteľne náročné vyskladať zostavu hostí tak, aby sme vôbec vedeli vysielať. Dezinfoscéna politikom ponúka široké možnosti bez nepríjemných otázok.“

Nakoniec prešla do Sme, kde získala vlastný diskusný formát.

Bojkotu politikov čelila aj markizácka relácia Na telo, ktorá bola s vyše pol miliónom divákov vôbec najsledovanejším politickým formátom na Slovensku. K tomu pripočítajme návrh SNS, aby zanikla verejnoprávna RTVS a na jej základe vzniklo nové štátne médium. To by znamenalo fakticky koniec verejnoprávnych médií.

Generálny riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj varoval, že „zmeny, ktoré zákonodarca navrhuje, sú jasne účelové a v rozpore s európskym princípom ochrany verejnoprávnych médií, ako ich deklarujú medzinárodné právne normy“.

Už v novembri 2023, len pár týždňov po tom, ako prezidentka vymenovala vládu, oznámil predseda mediálneho a kultúrneho výboru Roman Michelko (SNS), že koalícia bude chcieť rozdeliť RTVS na rozhlas a televíziu. Bol to, samozrejme, len začiatok väčšieho plánu, ako sa vyrovnať s generálnym riaditeľom a ako ovládnuť televíziu a rozhlas.

„To, ako sa správa vedenie RTVS a zamestnanci, nemôže garantovať objektívne a nezávislé vysielanie. Sú v súboji s vládou,“ podporil plán SNS Robert Fico.

Ten navyše podporoval, aby to prebehlo v skrátenom legislatívnom konaní, pretože sú podľa neho ohrozené alebo porušované ľudské práva: „Ľudia majú právo na prístup k objektívnym a pravdivým informáciám, čo dnes objektívne RTVS nie je schopná zabezpečovať vzhľadom na súboj s vládou.“

Zákon počítal so zánikom RTVS, vznikom nového subjektu Slovenská televízia a rozhlas (STVR), odvolaním generálneho riaditeľa, s tým, že nového by volila nová rada, a v programovej rade, ktorá by dozerala na program a mohla by navrhnúť aj odvolanie riaditeľa, by deväť z jedenástich členov volil parlament. Znamenalo by to väčšiu politizáciu inštitúcie.

„Nie je to nový ,vynález‘. Boj o médiá – aj tie verejnoprávne, ale aj o tie súkromné – tu vzbĺkol hneď od novembra 1989 a boli v ňom všetky politické strany. Paradoxne v minulosti práve Smer najviac rešpektoval nezávislosť médií a je aj pravdou, že väčšinu víťazstiev si vybojoval aj v spore s médiami,“ hovorí Boris Zala, ktorý bol pri vzniku Smeru jedným z jeho lídrov.

„Je chybou Roberta Fica, že podľahol túžbe SNS ovládnuť spravodajský a publicistický priestor. Domnievam sa, že si túto kompetenciu Danko vybojoval v koaličných dohodách. Ale Fico sa s tým stotožnil, lebo nadobudol presvedčenie, že aj Orbánov dlhodobý úspech je výsledkom jeho zmocnenia sa väčšiny mediálneho priestoru. A keďže sa ukazuje, že definitívne stavil na naratív krajnej pravice, tak mu dokonca vyhovuje, že sa to deje pod taktovkou SNS. V konečnom dôsledku to bude hodnotová podpora jeho vlastnej novej ideológie – taká slovenská trumpovčina,“ dodáva.

V apríli vláda schválila zákon rušiaci RTVS. Parlament o tomto zákone rokoval 15. mája, keď bol spáchaný atentát na Roberta Fica. Bojkot kritických médií, verbálne útoky politikov, vyhrážky reguláciami, odchody kľúčových politických publicistov zo súkromných televízií, takýto frontálny útok na slovenské médiá a špeciálne na televízie sme tu nemali od vzniku Slovenska.

Stále otvorenejšie sa hovorilo, že vláda, respektíve Smer a SNS, tlačí na súkromných prevádzkovateľov televízií, aby sa vzdali politických diskusií a zmiernili kritickú politiku v spravodajských reláciách. Ak si nechcú pokaziť vzťahy s vedením štátu, čo v preklade znamenalo, že budú mať pokoj pri podnikaní a nebudú odstrihnutí od štátnych reklamných kampaní – čo sú nemalé finančné prostriedky do rozpočtov veľkých televízií.

Keď ministri Kaliňák a Šutaj Eštok po atentáte odkazovali, že by médiá mali prispieť k upokojeniu situácie, že by mali zmierniť hlas a kritiku vládnych strán, v Aktuality.sk sme hneď rozhodli, že nebudeme cez víkendy zverejňovať kapitoly z mojej knihy Fico – Posadnutý mocou. A že na nejaký čas sa budeme viac venovať atentátu ako kauzám. Aspoň kým nebudeme vedieť, ako sa vyvíja zdravotný stav Roberta Fica.

Ale že to nemôže trvať dlho, pretože jedna vec je zmierlivosť a solidarita s postreleným predsedom vlády, ďalšia vec je sloboda slova a naša zodpovednosť voči verejnosti kontrolovať prácu politikov a ich ľudí.

Vládni politici začali vlastne veľmi rýchlo nadužívať apel na upokojenie situácie aj na tlačovkách, keď sme sa ich pýtali nepríjemné otázky – napríklad týkajúce sa práce premiérovej ochranky. Malo to všetky znaky pokusu umlčať kritické médiá a zneužívania atentátu na vybavovanie si účtov s novinármi.

V týchto kapitolách boli použité aj nasledujúce zdroje:

Denník N, 16. 8. 2023. Fico na mítingu burcoval: Boha, my ich vyženieme. Nezostane po nich ani mastný fľak.

Aktuality.sk, 5. 3. 2024. Vyhlásenie signatárov Charty 77 k ohrozeniu demokracie na Slovensku.

Facebook/Robert Fico, 12. 11. 2023.

TV Markíza, 16. 9. 1998, https://www.youtube.com/watch?v=g4L33xq0hJw

Stratégie, 3. 11. 2023. Robert Fico: Markíza je nepriateľské médium. Pozrieme sa na jej monopolné postavenie aj financie.

Markíza, Na telo, 14. 3. 2023.

TASR, 28. 8. 2023.

Tvnoviny.sk, 21. 11. 2023. Svetový deň televízie očami britského veľvyslanca.

Denník N, 19. 3. 2024. Kovačič, Vincze a ďalší novinári Markízy zakladajú odbory. Chceme zachovať úroveň spravodajstva, tvrdia.

Aktuality.sk, 22. 4. 2024. Na telo Markízy zasiahlo počas bojkotu vyše 500-tisíc divákov, z koalície nezodpovedali 5 otázok.

Denník N, 26. 5. 2024. Kovačič v Na telo prehovoril o cenzúre v Markíze. Kolegovia mu vyjadrujú podporu.

Denník N, 13. 11. 2023. Fico nechce pustiť Markízu, Denník N, Sme a Aktuality na úrad vlády. Médií sa zastala prezidentka.

Facebook/Robert Fico, 12. 11. 2023.

Facebook/Richard Direr, 22. 5. 2024.

Aktuality.sk, 7. 4. 2024. Moderátorka Jana Krescanko Dibáková odchádza z TV Joj. Hnonline.sk, 12. 3. 2024. Šéf RTVS Machaj priamo pred Šimkovičovou odsúdil jej návrh: Zmeny sú jasne účelové, zákon má jediný cieľ.

Denník N, 20. 3. 2024. Fico sľubuje smršť a rýchle rušenie RTVS. V rozhlase a televízii nakrúcajú video, stoja za nimi aj Hřebejk či Sommerová.