Pád „majonézového kráľa“: Ruský oligarcha a vládni úradníci skončili za mrežami

Od výroby populárnych majonéz až k miliónovým podvodom s dronmi. Ruský potravinársky magnát Valerij Kustov a vplyvní štátni úradníci skončili v putách po tom, čo sa ambiciózny štátny projekt zrútil ako domček z kariet. Kým ešte nedávno technologické centrum obdivoval sám Vladimir Putin, dnes kľúčovým aktérom hrozia roky za mrežami pre rozsiahlu spreneveru. Viac sa dočítate v našej pravidelnej rubrike – týždeň vo svetovej ekonomike.

V Rusku sa odohráva korupčný škandál obrovských rozmerov. Valerij Kustov, zakladateľ a hlavný akcionár potravinárskeho gigantu Efko, skončil v putách pre podozrenia z podvodu. Ide pritom o miliardára, ktorého majetok časopis Forbes odhadol na 1,1 miliardy dolárov.

Značky jeho firmy, ako sú populárne majonézy, kečupy a oleje Sloboda či Altero, pozná v Rusku snáď každý. Teraz sa však zdá, že Kustovov biznis mal aj svoju temnejšiu, technologicko-vojenskú stránku.

Vládna úradníčka aj top manažéri vo väzbe

Ako informoval portál The Moscow Times, moskovský súd nešetril ani Kustovov úzky kruh. Do vyšetrovacej väzby poslali pre obvinenia z podvodu hneď dvoch kľúčových ľudí z vedenia Efko: riaditeľa pre strategický rozvoj Vladislava Romanceva a zástupkyňu riaditeľa pre rozvoj Jekaterinu Kustovovú. Samotná spoločnosť zatiaľ oficiálne potvrdila len zatknutie Romanceva.

Do siete vyšetrovateľov však uviazla aj „veľká ryba“ zo štátnej správy – Alla Polovčeňová, zástupkyňa šéfa oddelenia bezpilotných systémov a robotiky na ruskom ministerstve priemyslu a obchodu. Tá čelí obvineniam zo sprenevery.

Čo má výrobca majonézy spoločné s dronmi?

Ak sa pýtate, ako sa potravinársky magnát ocitol v jednej cele so štátnymi úradníkmi pre robotiku, odpoveď znie: Transport budúcnosti (Transportation of the Future).

Ide o spoločnosť zameranú na vývoj bezpilotných leteckých systémov (dronov), okolo ktorej sa celé vyšetrovanie točí. Zaujímavosťou je, že tento high-tech projekt pôvodne začal len ako interný startup vo vnútri potravinárskej firmy Efko. Až neskôr sa odčlenil a stal sa samostatným podnikom zameraným na vývoj dronov.

Klbo sa začalo rozmotávať na jar

Súčasné zatýkanie je zrejme len vyvrcholením procesu, ktorý odštartoval už v máji tohto roka. Súd v Belgorodskej oblasti vtedy poslal do väzby bývalého šéfa dronovej firmy, Jurija Kozarenka.

Kozarenko bol dlhoročným lojálnym zamestnancom – vo firme Efko začínal v roku 2012 a do čela Transportu budúcnosti sa postavil o desať rokov neskôr. Projekt mal obrovskú politickú váhu. Ešte v januári 2025 sa dokonca v ich výskumnom a výrobnom centre v meste Togliatti osobne prechádzal aj ruský prezident Vladimir Putin.

Kľúčový štátny projekt v troskách?

Zatknutie úradníčky Polovčeňovej dodáva celému prípadu mimoriadne vážny rozmer. Oddelenie pre bezpilotné systémy na ministerstve vzniklo len začiatkom roka 2024. Jeho hlavnou úlohou bolo koordinovať lukratívne štátne nákupy dronov pre civilné aj obranné účely v rámci obrovskej národnej iniciatívy.

Zdá sa však, že namiesto revolúcie na nebi sa tento ambiciózny projekt stal len ďalším dejiskom rozkrádania miliónov, ktoré teraz v Rusku otriasa tými najvyššími kruhmi.

Prečo pracujeme efektívnejšie, ale naše platy tomu nezodpovedajú?

Z dlhodobého hľadiska je rast produktivity prakticky to jediné, na čom skutočne záleží. Bez inovácií a nových technológií, ktoré dnes berieme ako úplnú samozrejmosť (od bežného oblečenia až po splachovacie záchody), by bol ľudský život drsný, krutý a krátky. A pre väčšinu ľudí v histórii to tak naozaj aj bolo.

Podľa ekonomických učebníc by mali produktivita a reálne mzdy rásť ruka v ruke. Logika je jednoduchá: ak vďaka novým technológiám pracovníci vyrobia viac, mali by sa na týchto benefitoch spravodlivo podieľať. Podľa denníka The Financial Times realita v USA, Európe aj v Japonsku je však iná. Rast platov sa už dávno odtrhol od rastu produktivity, pričom produktivita suverénne uteká vpred.

Zväčšujúca sa priepasť

V Spojených štátoch rástli platy a produktivita pekne spoločne od roku 1947 (odkedy máme oficiálne záznamy) až do 70. rokov. Potom začali mzdy zaostávať. V posledných rokoch sa z tejto medzery stala doslova priepasť.

Produktivita práce (teda to, koľko reálneho bohatstva sa vytvorí za jednu odpracovanú hodinu) je dnes viac ako päťkrát vyššia než v roku 1947.

Reálna hodinová mzda však stúpla len približne trojnásobne.

V Británii, ktorá má k dispozícii dáta siahajúce až do čias kráľa Juraja III., sa tieto nožnice začali roztvárať ešte skôr. Rovnaký fenomén vidíme takmer všade – obzvlášť v Japonsku a vo väčšine Európy.

Kam miznú peniaze? Ekonómovia majú niekoľko vysvetlení

Rozlúsknuť túto záhadu nie je úplne jednoduché. Odborníci prichádzajú s viacerými teóriami, ktoré tento odklon vysvetľujú:

– Matematika inflácie: Ekonómovia upozorňujú, že pri čistení dát od inflácie sa používajú iné ukazovatele pre HDP (produktivitu) a iné pre spotrebiteľské ceny (mzdy). Ak tieto metodické rozdiely zohľadníme, priepasť sa o niečo zmenší. Oba ukazovatele však majú svoje opodstatnenie – jeden lepšie odráža cenové tlaky na bežného človeka, druhý zase realitu firiem.

– Rastúca nerovnosť: Priemerné platy môžu vyzerať dobre, ale ťahajú ich hore tí najlepšie zarábajúci. Ak by sme sa pozreli na bežného zamestnanca kdesi v strede (na tzv. mediánovú mzdu), zistili by sme, že jeho plat zaostáva za produktivitou ešte dramatickejšie.

– Vláda monopolov a slabší zamestnanci: V dokonale fungujúcom svete z učebníc by firmy o produktívnejších zamestnancov bojovali a zvyšovali im platy. Trhu však dnes dominujú obrovské „superstar“ korporácie. Majú obrovskú moc, konkurencia klesá a vyjednávacia sila bežných zamestnancov slabne. Výsledok? Zisky zostávajú firmám a do platov sa nepremietajú.

– Kapitál vyhráva nad prácou: Celé roky ekonómovia (vrátane legendárneho Johna Maynarda Keynesa) verili, že podiel bohatstva, ktorý ide na platy zamestnancov, je dlhodobo stabilný. Posledné desaťročia však ukazujú tvrdú realitu – podiel peňazí z HDP, ktorý ide pracujúcim ľuďom, v mnohých krajinách klesá na úkor majiteľov kapitálu.

Umelá inteligencia: Hrozba, alebo záchrana?

S klesajúcim podielom ľudskej práce sa platy čoraz viac odpájajú od produktivity. Otázka dňa preto znie: Čo s tým urobí umelá inteligencia (AI)?

Ak budú stroje a AI ľudí len nahrádzať (namiesto toho, aby im pomáhali), priepasť medzi produktivitou a platmi sa ešte viac prehĺbi. Tento scenár je dnes predmetom búrlivých diskusií. Optimisti tvrdia, že aj vo svete superinteligentnej AI vzniknú nové, dnes nepredstaviteľné profesie, a ľudský prístup či služby budú mať svoje nezastupiteľné miesto.

Známy ekonóm Erik Brynjolfsson hovorí, že to, či nás AI nahradí alebo doplní, je v konečnom dôsledku „otázkou dizajnu“. Varuje pred takzvanou „Turingovou pascou“ – tendenciou budovať technológie výhradne s cieľom imitovať ľudskú prácu. Takýto prístup totiž dramaticky zvyšuje riziko, že prídeme o prácu.

Zhrnuté a podčiarknuté

Očakávaný zázrak v podobe masívneho rastu produktivity vďaka AI automaticky nezvýši životnú úroveň pre nás všetkých. Je celkom možné, že zisky z tohto skoku poberú najmä majitelia technológií a dátových centier. Treba si však uvedomiť, že problém „odpojenia“ platov od výkonu tu s nami žije už desaťročia, nie je to len výtvor modernej AI.

Ako konštatuje na záver The Financial Times, z dlhodobého hľadiska je rast produktivity stále to jediné, čo zaručuje naše ekonomické blaho. Háčik je len v jednom – ovocie tohto rastu sa musí začať rozdeľovať oveľa spravodlivejšie.