Lukašenko je vojnový zločinec. Ak mu Putin prikáže zaútočiť z Bieloruska, urobí to, hovorí Sviatlana Cichanovská
obchodnyregister
2026.08.03.
Bielorusi sa nevzdali. Neuznávajú Lukašenkov režim. Chcú zmenu a chcú, aby sa Bielorusko vydalo európskou cestou, tvrdí líderka bieloruskej opozície.
Vlani v decembri prepustil bieloruský režim po dohode so Spojenými štátmi 123 politických väzňov vrátane viacerých najznámejších predstaviteľov opozície. Hoci tento krok vyvolal nádeje na možné uvoľnenie pomerov, podľa líderky bieloruskej demokratickej opozície Sviatlany Cichanovskej nejde o skutočnú zmenu.
„Najdôležitejšie nie sú Lukašenkove slová, ale jeho činy,“ hovorí v exkluzívnom rozhovore pre Aktuality.sk. Podľa nej pokračujú represie aj zatýkanie a viac ako tisíc politických väzňov zostáva naďalej za mrežami.
Cichanovská kandidovala v prezidentských voľbách v roku 2020 namiesto svojho uväzneného manžela Sjarheja Cichanovského, ktorý je už tiež medzi prepustenými. Oficiálne výsledky prisúdili víťazstvo Alexandrovi Lukašenkovi so ziskom 80,1 percenta hlasov, opozícia aj veľká časť medzinárodného spoločenstva však výsledky označili za sfalšované.
Po voľbách vypukli najväčšie protivládne protesty v novodobých dejinách Bieloruska, ktoré režim brutálne potlačil.
V rozhovore pre Aktuality.sk hovorí o tom, prečo považuje Lukašenka za vojnového zločinca, či verí v pád jeho režimu aj o tom, prečo podľa nej patrí Bielorusko do Európskej únie.
V rozhovore sa okrem iného dozviete:
- Prečo podľa nej Lukašenko mení rétoriku voči Ukrajine,
- prečo verí, že zmeny môžu prísť skôr v Bielorusku než v Rusku,
- ako hodnotí postoj premiéra Roberta Fica a niektorých európskych lídrov k Moskve,
- čo by boli prvé kroky demokratického Bieloruska po páde Lukašenkovho režimu.
Politický väzeň Siarhej Cichanovski sa po piatich rokoch objal so svojou manželkou Sviatlanou.
Zdroj: Sviatlana Tsikhanouskaya via X/REUTERS
Ako by ste dnes opísali situáciu v Bielorusku? Ste v každodennom kontakte s ľuďmi v krajine. Čo sa podľa vás v posledných mesiacoch deje a ako dnes vyzerá realita pod režimom Alexandra Lukašenka?
Situácia v Bielorusku zostáva veľmi rozporuplná.
Na jednej strane režim občas prepúšťa skupiny politických väzňov. Zároveň vysiela signály, že má záujem o obmedzené kontakty so Západom či s Ukrajinou.
Na druhej strane však represie od roku 2020 neprestali. Ľudí zatýkajú každý deň. Niektorí prepustení politickí väzni zostávajú pod rôznymi obmedzeniami a stovky ďalších sú stále vo väzení z politických dôvodov. Aj po posledných prepusteniach zostáva za mrežami viac ako 800 politických väzňov.
Každé prepustenie je dôležitým humanitárnym krokom, no zatiaľ nepredstavuje skutočnú zmenu politiky režimu.
Vidíme, že režim sa snaží spájať represie doma s taktickou flexibilitou navonok. Lukašenko chce znížiť medzinárodnú izoláciu, dosiahnuť zmiernenie sankcií a zároveň Moskve ukázať, že má stále určitú nezávislú hodnotu ako sprostredkovateľ.
Lukašenko však mení svoju rétoriku vždy, keď niečo potrebuje od Západu, Ukrajiny alebo Kremľa. Režim sa snaží vytvoriť dojem, že môže zostať vojenským spojencom Ruska a zároveň byť užitočným partnerom pri rokovaniach.
Európa by však nemala dovoliť, aby tieto taktické gestá zakryli pokračujúce represie v Bielorusku alebo úlohu krajiny v ruskej agresii.
Najdôležitejšie nie sú Lukašenkove slová, ale jeho činy. Či sú politickí väzni prepúšťaní bez podmienok, či sa zastavia nové zatýkania, či sa skončia represie a či Bielorusko prestane podporovať ruskú vojnu proti Ukrajine.
Musíme sa pozerať aj na to, či režim naďalej ohrozuje európskych susedov prostredníctvom migračnej krízy, jadrovej rétoriky a ďalších foriem nátlaku.
Napriek tomu hovoríte, že bieloruská spoločnosť sa nevzdala. V čom to dnes najviac vidíte?
Bielorusi sa nevzdali. Neuznávajú Lukašenkov režim. Chcú zmenu a chcú, aby sa Bielorusko vydalo európskou cestou.
Vidia, že Rusko prináša Bielorusku len podriadenosť a rusifikáciu. Snaží sa zničiť bieloruskú národnú identitu a vymazať všetko, čo našu krajinu spája s Európou. Chce vymazať našu históriu.
Bielorusi zároveň podporujú Ukrajinu v tejto vojne a chcú sa zbaviť ruského vplyvu aj závislosti od Ruska.
Lukašenko však zostáva verný Putinovi.
Lukašenko stojí pri mape ruskej invázie, na ktorej je vyznačené aj Moldavsko.
Zdroj: Reuters – EYEPRESS IMAGES
V posledných týždňoch vzbudilo pozornosť aj to, že Alexander Lukašenko sa ospravedlnil ukrajinskému prezidentovi Volodymyrovi Zelenskému. Ešte pred niekoľkými rokmi pritom hovoril úplne iným tónom a objavovali sa aj špekulácie, že by sa Bielorusko mohlo priamo zapojiť do vojny. Čím si vysvetľujete túto zmenu jeho rétoriky?
Lukašenkova rétorika sa vždy prispôsobuje situácii.
Uvedomuje si, že Ukrajina je dnes silná. Útočí na Rusko a pôsobí oveľa sebavedomejšie a silnejšie než predtým.
Zároveň vie, že je spolupáchateľom tejto vojny. Je vojnovým zločincom. Naďalej zarába na krvi Ukrajincov tým, že Rusku poskytuje naše územie, infraštruktúru aj propagandu.
Približne 300 bieloruských podnikov vyrába rôzny vojenský materiál pre ruský vojnový stroj.
Lukašenko sa snaží sedieť na dvoch stoličkách naraz. Slúži ruským záujmom, no zároveň pozorne sleduje, ako sa situácia vyvíja.
Vie, že ukrajinská vláda ani ukrajinský ľud mu nikdy neodpustia a nezabudnú na to, čo pre Rusko počas tejto vojny urobil.
Uvedomuje si aj to, že jeho vlastný osud závisí od osudu Ruska. Keďže sa Rusko dnes nachádza v zložitejšej situácii, Lukašenko sa snaží vyhnúť zodpovednosti za svoje vojnové zločiny.
Často sa hovorí, že Bielorusko sa do vojny napokon nezapojilo naplno. Dá sa to podľa vás pripísať Lukašenkovi?
Keď niekto tvrdí, že Bielorusko nie je plnohodnotne zapojené do vojny, musíme rozlišovať medzi bieloruským režimom a bieloruským ľudom.
Lukašenko túto vojnu podporuje. Pre neho bola dokonca ekonomicky výhodná. Po roku 2020, po sankciách a ekonomickej stagnácii, mu vojna priniesla nové zdroje príjmov.
Splní všetko, čo od neho Putin bude požadovať. Verím, že ak bude potrebné opäť vpustiť ruské jednotky cez bieloruské územie alebo odpaľovať rakety z Bieloruska, Lukašenko to dovolí.
Bielorusi sú však proti vojne a podporujú Ukrajinu.
To, že sa bieloruská armáda priamo nezapojila do bojov, nie je Lukašenkovou zásluhou. Vedel totiž, že bieloruskí vojaci ani spoločnosť nechcú bojovať proti Ukrajincom.
Nie sme nepriatelia. Naše národy sú si veľmi blízke. Mnohí vojaci by radšej utiekli, vzdali sa alebo odmietli bojovať. Nechcú zabíjať Ukrajincov ani zomierať vo vojne proti nim.
Aj preto sa dnes Lukašenko snaží vyhnúť zodpovednosti. Vidí, že situácia sa mení, a snaží sa vytvoriť dojem, že je otvorený voči Ukrajine.
No stačí pár minút po jeho takzvanom ospravedlnení a opäť obviňuje ukrajinskú vládu z agresie a vracia sa k tej istej propagande.
Preto by sme mali hodnotiť jeho činy, nie počúvať slová takého prefíkaného politika.
Sviatlana Heorhijevna Cichanovská
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
V Európe sa Bielorusko často spája najmä s Alexandrom Lukašenkom a Ruskom. Čo by ste si želali, aby ľudia na Západe lepšie pochopili o Bielorusku a samotných Bielorusoch?
Úprimne si myslím, že od roku 2020 sme ako demokratické hnutie pomohli Európe znovu objaviť Bielorusko.
Dlhé roky bolo Bielorusko vnímané ako akási sivá zóna. Lukašenko neustále balansoval medzi Ruskom a Západom. V zime sa viac prikláňal k Rusku, pretože potreboval lacnú ropu. V lete zase hľadal investície a finančnú podporu na Západe. Neustále hral na obe strany.
Keď sa v roku 2020 začala naša revolúcia, ukázalo sa, že Bielorusi Lukašenka nechcú. Chcú zmenu. Nechcú byť závislí od Ruska.
Počas tridsiatich rokov bola Lukašenkovou politikou snaha tlačiť Bielorusko stále bližšie k Rusku. Ľudia sa však chcú vrátiť do Európy, pretože tá je naším historickým domovom.
Odvtedy sa snažím Európanom vysvetľovať, že bieloruský režim a bieloruský národ sú dve úplne odlišné veci. Európa musí počúvať ľudí, nie režim. Režim totiž slúži iba vlastným záujmom. Nestará sa o národ, občanov ani o suverenitu Bieloruska. Zaujíma ho len vlastné prežitie.
Ako by teda mala podľa vás vyzerať európska politika voči Bielorusku?
Vždy hovorím, že by mala stáť na dvoch pilieroch.
Prvým je pokračovať v tlaku na režim. Ten musí zmeniť svoje správanie, prestať ohrozovať európskych susedov, ukončiť spoluprácu s Ruskom a začať skutočný dialóg s bieloruskou spoločnosťou.
Preto potrebujeme viac sankcií, väčší politický tlak a pokračovanie politiky neuznania režimu. Myslím si, že práve týmto smerom sa dnes Európa uberá.
Druhým pilierom je podpora bieloruského národa.
Verím, že Európa má morálnu povinnosť podporovať Bielorusov, ktorí sa nevzdali. Mala by naďalej podporovať demokratické hnutie, občianske iniciatívy, nezávislé médiá aj organizácie na ochranu ľudských práv.
Od roku 2020 odišlo z Bieloruska približne pol milióna ľudí. Otvorene môžeme pôsobiť už iba zo zahraničia, pretože úroveň represií v krajine pripomína stalinské časy.
Potrebujeme podporu pre našu prácu, pre nezávislé médiá aj pre obrancov ľudských práv, ktorí pomáhajú politickým väzňom a všetkým prenasledovaným.
Je to teda veľmi jednoduché: potrestať režim, pomôcť ľuďom.
Nežiadame Európu, aby bojovala proti režimu namiesto nás. Žiadame ju iba o to, aby nám pomohla byť silnejšími.
Dnes však už nehovoríte len o ľudských právach, ale čoraz častejšie aj o bezpečnosti. Prečo?
Počas uplynulých šiestich rokov sme len nečakali, kedy sa režim zrúti. Robili sme všetko pre to, aby Bielorusko zostalo témou medzinárodnej politiky. Upozorňovali sme na represie, politických väzňov aj humanitárnu situáciu.
Dnes je však ešte dôležitejšia otázka bezpečnosti.
Kým bude Bielorusko pod Lukašenkovou kontrolou, zostane zdrojom neustálej hrozby nielen pre Bielorusov, ale aj pre našich susedov – Ukrajinu, Poľsko či Litvu.
Vidíme to pri migračnej kríze, jadrových hrozbách aj pri rôznych hybridných útokoch. Napríklad pri balónoch s cigaretami, ktoré narúšali fungovanie litovských letísk.
My však chceme Bielorusko, ktoré bude spoľahlivým partnerom a dobrým susedom krajín NATO.
Preto prosíme Európu, aby sa na Bielorusko nepozerala len ako na humanitárny problém, hoci je to mimoriadne dôležité. Bielorusko je aj súčasťou bezpečnostnej architektúry celého regiónu.
Počas týchto šiestich rokov sa nám podarilo vybudovať alternatívne demokratické inštitúcie. Zachovali sme občiansky sektor, nezávislé médiá aj organizácie na ochranu ľudských práv.
Napriek všetkým snahám KGB a režimu rozdeliť nás sme zostali jednotní.
Spomenuli ste, že mnohí Bielorusi dnes žijú v exile. Čelia podľa vás represiám aj mimo vlastnej krajiny?
Áno, a to ma veľmi znepokojuje.
Vidíme, že metódy diktátorov už neostávajú len za hranicami ich krajín. Prenášajú sa aj do slobodnej Európy.
Mnohí Bielorusi žijúci v európskych štátoch si stále nemôžu dovoliť konať úplne slobodne. Skrývajú svoje tváre alebo sa boja verejne vystupovať, pretože ich príbuzní zostali v Bielorusku.
Niekoľko ľudí z nášho hnutia bolo unesených. Mnohí dostávajú vyhrážky od KGB prostredníctvom správ. Režim nás označil za extrémistov a teroristov.
Ľudia majú problémy aj pri cestovaní. Režim zneužíva medzinárodné mechanizmy, napríklad Interpol, ktoré boli vytvorené na ochranu ľudí, nie na ich prenasledovanie.
Napriek tomu sa Bielorusi v krajine nevzdali.
Nemôžu veľa robiť verejne, no naďalej nám poskytujú citlivé informácie. Napríklad o štátnych podnikoch, ktoré zarábajú na ruskej vojne.
Ich priestor na konanie je veľmi obmedzený, no napriek tomu využívajú každú možnosť, ktorú ešte majú.
V poslednom období sa objavujú úvahy, že režim Vladimira Putina môže byť pod čoraz väčším tlakom. Objavujú sa špekulácie o vnútorných konfliktoch či možných zmenách, no viacerí opoziční predstavitelia, vrátane Michaila Chodorkovského, upozorňujú, že ide skôr o želanie Západu než o realitu. Vidíte nejaké náznaky, že by sa režim mohol v budúcnosti otriasť, či už v Rusku alebo v Bielorusku?
Mnohí hovoria, že najprv príde zmena v Rusku a až potom v Bielorusku, pretože sme od Ruska závislí.
Ja som však presvedčená o opaku. Myslím si, že zmeny v Rusku sa začnú práve zmenami v Bielorusku.
Bielorusko je menšia krajina. Naša spoločnosť má pomerne jasný konsenzus o tom, akú budúcnosť chce. Väčšina ľudí je proti režimu, podporuje európsku orientáciu aj Ukrajinu.
Ako demokratické hnutie sme sa už pripravili na obdobie po Lukašenkovi.
Pracujeme na reformách ústavy, na tom, ako má fungovať vláda aj parlament, aby bolo prechodné obdobie čo najpokojnejšie a najmenej bolestivé pre občanov.
Prečítajte si tiež:
Naznačujete, že zmenu si uvedomujú aj niektorí ľudia vo vnútri režimu. Vidíte to aj medzi predstaviteľmi štátu?
Áno. Myslím si, že aj ľudia, ktorí dnes udržiavajú Lukašenkov systém pri živote, si uvedomujú, že Lukašenko je pre Bielorusko slepou uličkou.
Vidia, že je pripravený predať bieloruskú nezávislosť len preto, aby zostal čo najdlhšie pri moci.
Nezáleží mu na suverenite krajiny. Je pripravený odovzdať naše podniky, umožňuje Rusku zasahovať do médií, ekonomiky aj vzdelávania.
Mnohým z nich sa takýto vývoj nepáči. Zároveň nechcú niesť zodpovednosť za Lukašenkove zločiny.
Aj preto môže nastať situácia, keď sa ľudia, ktorí dnes pôsobia v systéme, priklonia k demokratickým zmenám. Verím, že s mnohými z nich bude možné rokovať.
Preto presadzujeme myšlienku okrúhleho stola a rokovaní. Nie medzi režimom a Európou, ale medzi režimom a bieloruskou spoločnosťou.
Tento návrh predstavujeme prostredníctvom našich európskych partnerov aj Spojených štátov.
Samozrejme, takéto okno príležitosti bude úzko súvisieť s vývojom vojny medzi Ruskom a Ukrajinou.
Dnes vidíme, že Ukrajina sa cíti silná. Dokáže si voči Lukašenkovi presadiť svoje podmienky.
Nedávno sme ako demokratické sily oficiálne navštívili Kyjev. Ukrajinské vedenie nám povedalo, že budúcnosť Ukrajiny spája so slobodným a demokratickým Bieloruskom.
Preto sa rozhodlo spolupracovať práve s demokratickými silami. Bol to pre Bielorusov veľmi významný signál.
Ukázal, že Európa aj Ukrajina stoja na strane slobodného a nezávislého Bieloruska.
Veríte teda, že pád Lukašenkovho režimu je len otázkou času?
Som presvedčená, že kolaps režimu je nevyhnutný.
Diktátori sa zvyčajne zrútia vtedy, keď to nikto neočakáva. Našou úlohou preto je byť pripravení.
Snažíme sa komunikovať aj s predstaviteľmi štátu a nomenklatúry. Väčšinou len prostredníctvom médií, pretože priamy kontakt nie je možný. Posielame im však aj listy s našimi návrhmi a víziou budúcnosti.
Zároveň udržiavame kontakt s ľuďmi priamo v Bielorusku. Bojujeme proti propagande, hoci pôsobíme v exile.
Všetky naše médiá režim označil za extrémistické. Napriek tomu ich ľudia v Bielorusku naďalej sledujú.
Približne 70 percent publika nezávislých médií tvoria ľudia, ktorí žijú priamo v Bielorusku.
Lukašenkovi sa teda nepodarilo izolovať spoločnosť ani ju úplne uzavrieť do sveta vlastnej propagandy.
Aj v Európe dnes vidíme politikov, ktorí presadzujú zmierlivejší prístup voči Rusku. Slovenský premiér Robert Fico napríklad v máji navštívil Moskvu. Ako sa pozeráte na to, že časť európskych lídrov sa snaží udržiavať bližšie vzťahy s Vladimirom Putinom či Alexandrom Lukašenkom?
Samozrejme, želali by sme si, aby bola Európa jednotná vo svojej rétorike aj politike voči diktátorským režimom.
Je škoda vidieť, že niektorí lídri nepostupujú v súlade so spoločnou politikou ostatných európskych krajín.
Úprimne však musím povedať, že som Slovensku veľmi vďačná za to, že sa pripojilo k sankčnej politike voči diktátorom. Sankcie sú veľmi účinným nástrojom.
Bratislavu som navštívila viackrát počas konferencie GLOBSEC a vždy som mala pocit, že Slováci sú veľmi proeurópski a že si vážia demokratické hodnoty.
Na druhej strane nie je dobrým signálom, keď európske krajiny opäť vysielajú veľvyslancov do Bieloruska. Režim sa totiž snaží takéto kroky využívať na vlastnú legitimizáciu.
Takéto rozhodnutia podľa mňa nie sú v súlade so spoločnou európskou politikou voči Lukašenkovmu režimu.
Čo podľa vás stojí za tým, že časť európskej verejnosti alebo politikov je otvorenejšia voči Rusku než v minulosti?
Myslím si, že je to dôsledok ruskej propagandy.
Tá sa snaží presvedčiť slobodných európskych občanov, že na veľmi zložité problémy existujú jednoduché riešenia.
Ľuďom sa snaží nahovoriť, že ak budú voliť politikov, ktorí komunikujú s diktátormi, vojna sa rýchlo skončí alebo sa ich krajiny konfliktu úplne vyhnú.
To je však ilúzia. Ak slobodný svet nebude schopný podporovať krajiny ako Ukrajina alebo demokratické Bielorusko, diktátori veľmi rýchlo zaklopú aj na vaše dvere. Budú totiž cítiť, že Európa nie je jednotná a že je slabá.
Problém Ruska je podľa mňa aj v tom, že nevie, kde sa končia jeho hranice.
Otázkou nie je, či bude mať ďalší cieľ, ale kto ním bude. Ak Európa nebude vystupovať jednotne, diktátori to využijú.
V demokratických krajinách však závisí aj od občanov, akú politiku budú presadzovať ich vlády. Verím preto, že ľudia nedovolia, aby ich propaganda oklamala.
Spomenuli ste Slovensko. Máte dnes kontakt s predstaviteľmi slovenskej vlády?
Bola by som veľmi rada, keby sme mali lepšie vzťahy s oficiálnou Bratislavou, aby sme mohli vysvetľovať, ako situácia v Bielorusku v skutočnosti vyzerá.
S premiérom Robertom Ficom som sa niekoľkokrát stretla na medzinárodných podujatiach. Naposledy to bolo na summite Európskeho politického spoločenstva v Arménsku.
Nikdy sme však nemali oficiálne bilaterálne stretnutie.
Pravidelne sa stretávam s prezidentmi a premiérmi prakticky všetkých európskych krajín, ale s premiérom Ficom sme takúto oficiálnu schôdzku zatiaľ nemali. Možno je to ešte pred nami.
Vladimir Putin a Robert Fico v Moskve
Zdroj: reuters
Ak raz v Bielorusku dôjde k zmene režimu a vy sa budete môcť vrátiť domov, čo bude podľa vás prvou a najdôležitejšou úlohou novej demokratickej vlády?
Myslím si, že úplne najdôležitejšie bude dať Bielorusom pocit bezpečia.
Bezpečia pred akoukoľvek vonkajšou agresiou, ale aj pocit vnútornej bezpečnosti.
Po celé desaťročia totiž ľudia žili s vedomím, že v Bielorusku neexistuje právny štát ani spravodlivosť. Bezpečnostné zložky neslúžia občanom, ale jednému človeku.
Práve pocit slobody bude pre Bielorusov mimoriadne dôležitý.
Ľudia, ktorí dnes žijú v slobodnej Európe, už často zabudli, aké je to žiť inak. Aj Slovensko si však prešlo náročným obdobím a muselo zápasiť so svojimi démonmi.
Dnes môžete slobodne hovoriť, vyjadriť svoj názor a žiť v rámci zákona bez strachu, že za svoje slová skončíte vo väzení.
My sa musíme zbaviť neustáleho pocitu strachu. Strachu, že musíme mlčať, že nesmieme nič povedať, pretože za to príde trest.
Práve tento vnútorný pocit bezpečia bude základom novej demokratickej krajiny.
Prečítajte si tiež:
Čo bude nasledovať potom? Máte už pripravený plán, ako krajinu obnoviť?
Áno. Už dnes pripravujeme reformy v rôznych oblastiach.
Nevyhnutná bude reforma justície a zároveň nás čaká proces zmierenia spoločnosti.
Nebude to jednoduché. Rovnako dôležitá bude ekonomická stabilita.
Európska únia nám už prisľúbila podporu vo výške približne troch miliárd eur po demokratickej transformácii krajiny. Som presvedčená, že ak Bielorusko urobí prvé kroky smerom k demokracii, naši partneri nám pomôžu prekonať náročné obdobie.
Bude to ťažké, pretože budeme musieť obnoviť všetko, čo Lukašenko počas tridsiatich rokov ničil. Zároveň chceme z Bieloruska vytvoriť bezpečné miesto pre investície a podnikanie.
Máme výbornú geografickú polohu a verím, že mnohé krajiny budú chcieť s Bieloruskom spolupracovať. Musia však mať istotu, že ide o bezpečnú a stabilnú krajinu.
Preto je bezpečnosť tým najdôležitejším základom nového demokratického Bieloruska.
Líderka bieloruskej opozície Sviatlana Cichanovska
Zdroj: TASR/AP
Vidíte raz Bielorusko ako členskú krajinu Európskej únie?
Úprimne povedané, členstvo Bieloruska v Európskej únii nevnímam ako nejakú vzdialenú hypotézu.
Je to náš cieľ. Je to naše prirodzené smerovanie. Historicky patríme do Európy. Bielorusov často nazývam zabudnutými Európanmi.
Našou úlohou je urobiť proces integrácie do európskych štruktúr čo najplynulejší a čo najrýchlejší. Ak bude Bielorusko bezpečným a spoľahlivým partnerom, myslím si, že bude len otázkou času, kedy sa to podarí. Morálne sú na to Bielorusi pripravení. Chceme byť súčasťou Európy.
Som presvedčená, že aj ekonomicky môže Bielorusko pri normálnej vláde a zodpovednom vedení veľmi rýchlo napredovať.
Bielorusi sú pracovití ľudia a chcú, aby ich krajina prosperovala. Verím, že dokážeme splniť všetky podmienky Európskej únie, zosúladiť naše zákony s európskymi pravidlami a zrušiť aj trest smrti.
Nie je to sen. Je to náš cieľ.