Tisícky migrantov za jeden deň, chaos a desiatky mŕtvych. Ako španielska Afrika pripomenula Európe utečencov
obchodnyregister
2026.08.03.
Španielsko krízu podľa všetkého zvládlo, ale európska pravica krížom-krážom zneužila nápor migrantov v Afrike.
Tento nenápadný kúsok zeme má po dĺžke len asi desať kilometrov a obýva ho asi toľko ľudí ako bežné krajské mesto na Slovensku. Aj vy ste o ňom možno počuli prvýkrát až teraz, no koncom minulého týždňa sa španielska exkláva ležiaca v Afrike ocitla aj medzi hlavnými správami prakticky všetkých svetových médií.
Dôvodom je migrácia, jedna z najvýbušnejších tém v akejkoľvek západnej krajine od USA, cez Austráliu až po Európu.
Ceuta je nenápadný kúsok zeme na severe afrického kontinentu. Hraničí s Marokom, ale je to územie Európskej únie, konkrétne Španielska a je domovom pre zhruba 80-tisíc obyvateľov.
Počas necelých dvoch dní minulého týždňa sa však tento malý polostrov stal dejiskom udalostí, ktoré otriasli európskou politickou scénou. Populácia územia sa takmer zo dňa na deň zdvojnásobila po tom, čo sa k hraniciam vrhlo nečakaných asi 50-tisíc ľudí.
Výsledkom tohto obrovského náporu bol absolútny chaos a hlboká tragédia, pri ktorej prišlo o život najmenej 72 ľudí. Tisíce mladých mužov bezcieľne blúdili ulicami mesta a netušili, kam majú ísť alebo čo majú robiť. Mesto vôbec nedisponovalo kapacitami na to, aby dokázalo takémuto davu poskytnúť základné jedlo či prístrešie.
Ak kríza na Ceute niečo (v malom) pripomínala, bol to rok 2015, keď do Európy v priebehu niekoľkých mesiacov prevádzači navozili stovky tisíc migrantov zo Sýrie, Iraku, ale aj Bangladéša a Indie.
Na Ceute sa podľa viacerých správ z miesta činu vystrašení domáci obyvatelia radšej ukrývali vo svojich domovoch a neskrývali hnev na vládnych predstaviteľov, ktorí takúto situáciu dopustili.
Hoci sa do soboty situácia výrazne upokojila a väčšina prichádzajúcich migrantov sa v priebehu niekoľkých hodín vrátila späť do Maroka, celkových 48 hodín trvajúceho chaosu môže mať už teraz dlhodobé následky pre európsky kontinent.
Hľadanie vinníka na otvorených hraniciach
Najzákladnejšou otázkou teraz zostáva, čo presne vyvolalo tento masívny pohyb ľudí smerom k španielskemu územiu. Odborníci tvrdia, že na definitívne závery si treba počkať, no verejná diskusia sa zúžila na dve hlavné teórie.
Prvá interpretácia naznačuje, že za krízu môžu priamo kroky španielskych úradov a ústretová imigračná politika premiéra Pedra Sáncheza. Zatiaľ čo druhá teória viní z vyvolania tlaku marockú stranu, ktorá mala migrantov nekontrolovateľne pustiť na územie EÚ.
No rozdiel vo vnímaní situácie je kľúčový pre hľadanie politických riešení, pretože každý z týchto dvoch scenárov si vyžaduje úplne odlišnú reakciu zo strany Európskej únie.
Španielsky líder Sánchez okamžite obvinil prevádzačov zo šírenia účelových dezinformácií o tom, aké jednoduché je usadiť sa v Španielsku. Samotní cudzinci však priamo na mieste rozprávali, ako ich marockí pohraničníci aktívne povzbudzovali k prechodu a doslova im kývali, aby išli vpred.
Španielský premiér Sanchez na mieste požiarov
Zdroj: Reuters
Zdroje z marockej vlády uviedli pre tlačovú agentúru Europa Press, že nápor ľudí prichádzajúcich do Ceuty bol spôsobený „zločineckými organizáciami“. Trvali na tom, že spolupráca so Španielskom zostáva „vzorová“.
V máji 2021 však Maroko skutočne uvoľnilo hraničné kontroly – čo umožnilo 10-tisíc ľuďom prekročiť hranice do Ceuty v priebehu dvoch dní. Stalo sa to počas diplomatickej patovej situácie, ktorá vznikla po tom, čo Madrid povolil, aby sa líder hnutia za nezávislosť Západnej Sahary liečil na Covid-19 v Španielsku. So Západnou Saharou sa Maroko sporí o územia.
Pripomína to však aj rok 2015, keď Turecko spravilo niečo podobné a z utečeneckých táborov začalo s pomocou pašerákov púšťať smerom na Balkán tisícky migrantov, ktorí potom končili v západnej Európe – najskôr v Maďarsku a neskôr najmä v Nemecku.
Ak ide skutočne o štátom riadený tlak, experti jedným dychom upozorňujú, že akékoľvek zmeny španielskych vnútorných zákonov na zastavenie takýchto vĺn jednoducho nebudú stačiť.
Španielski vojaci stoja na hranici medzi španielskou enklávou Ceuta a Marokom, niekoľko hodín po tom, čo tisíce migrantov prekročili more a vstúpili do Ceuty, 30. júla 2026.
Zdroj: REUTERS/Fabian Bimmer
Tieň minulosti a súčasnosť
Pre pochopenie udalostí na Ceute sa treba ešte raz vrátiť o jedenásť rokov dozadu. Európa má stále živo v pamäti krízu z roku 2015, kedy na starý kontinent prišiel viac ako milión ľudí, a to predovšetkým z Blízkeho východu, Sýrie či Afganistanu.
Tieto udalosti dlhodobo prehĺbili odpor voči imigrácii zo strany európskych voličov a posilnili extrémistov, ako už dnes priznávajú aj politickí analytici. Dnes je však politická situácia odlišná v tom, že kým vtedy boli krajne pravicové strany okrajovým fenoménom, dnes sú priamo pri moci alebo k nej majú zreteľne otvorenú cestu.
Z obavy pred stratou voličov si mnohí centristickí lídri radšej osvojili tvrdú rétoriku svojich radikálnych súperov a opustili ústretovejší prístup z roku 2015. Odborník na migráciu z parížskej školy HEC François Gemenne si myslí, že mainstreamoví politici by nemali ustupovať krajnej pravici.
„Ak budú lídri stredového politického spektra pôsobiť dojmom, že v týchto otázkach sú obchádzaní z boku, úplne stratia kontrolu nad touto témou,“ citujú New York Times Gemennea.
Príkladom môže byť Švédsko. Severská krajina bolo kedysi vnímaná ako mimoriadne veľkorysá pri vytváraní ciest k občianstvu, no nedávno nekompromisne prijalo prísnejšie pravidlá pre udelenie azylu a legálneho pobytu. Vďaka podstatne agresívnejším opatreniam na mori od roku 2015 počty prichádzajúcich po vode skutočne výrazne klesli.
Podobne tvrdý postoj zaujalo Dánsko, dokonca pod vedením ľavicovej premiérky Mette Frederiksen. O tejto téme sme písali pred necelým rokom.
Prečítajte si tiež:
Od vítania migrantov smerom ku krajnej pravici
Rovnaká Mette Frederiksen, ktorá doma presadila jedny z najprísnejších azylových politík, teraz vyzvala ostatných lídrov na zváženie pozastavenia členstva Španielska v schengenskom priestore dvadsiatich deviatich štátov.
Napriek tomu, že Ceuta nepatrí pod schengen a cestovanie von aj dovnútra exklávy spadá pod špeciálny režim. Inak povedané, migranti, ktorí sa tam dostali, sa prísne vzaté neocitli v schengenskom priestore, aj keď je to územie Španielska.
Tému využila, podľa iných zase zneužila, talianska pravicová premiérka Giorgia Meloni. Tá sa dostala k moci práve vďaka sľubom o ráznom obmedzení prisťahovalectva. Zábery z Ceuty označila za zarážajúce a na sociálnych sieťach dodala, že nelegálne prisťahovalectvo predstavuje hrozbu, ktorej sa Taliansko rozhodne nebude nečinne prizerať.
Rovnako nekompromisný tón zvolil aj nemecký opozičný líder Friedrich Merz, ktorý kategoricky žiadal, aby Maroko okamžite prijalo nelegálnych migrantov späť.
Bývalá kancelárka Angela Merkelová sa 26. novembra 2024 zúčastňuje prezentácie svojich spomienok s názvom „Sloboda: Spomienky 1954 – 2021“ v Berlíne, Nemecko.
Zdroj: Reuters/Liesa Johannssen
Tento tvrdý postoj ostro kontrastuje s prístupom bývalej nemeckej kancelárky Angely Merkelovej. Tá sa v roku 2015 preslávila vetou, že Nemecko to zvládne (Wir schaffen das), keď čelila obrovskej vlne utečencov z vojnou zmietanej Sýrie, z ktorých mnohí sú už dnes plne integrovanými občanmi európskej spoločnosti. Zároveň v Nemecku nie dlho potom začala rásť krajná pravica na čele s Alternatívou pre Nemecko, ktorá by dnes už podľa viacerých prieskumov vyhrala federálne voľby.
Ostré vyjadrenia súčasných lídrov presvedčivo ukazujú, ako rýchlo a efektívne dokážu dramatické obrazy mladých mužov preliezajúcich ploty ovplyvniť verejnú mienku, aj keď sa situácia neblíži k opakovaniu krízy z roku 2015.
Vo Francúzsku aj v Británii zase protiimigrační politici hlasno varovali, že prebiehajúca kríza je najlepším dôkazom nebezpečenstva španielskeho liberálnejšieho prístupu v porovnaní so susedmi.
Paradoxom je, že krajne pravicové strany naďalej prosperujú napriek tomu, že prístup na kontinent sa akoukoľvek cestou objektívne sťažil. Podľa európskeho štatistického úradu Eurostat čistá migrácia, čiže počet prichádzajúcich mínus odchádzajúcich, v roku 2025 v Británii, Nemecku a Španielsku dokonca klesla.
Vo Francúzsku a Taliansku stúpla len veľmi mierne. Odborníci to vysvetľujú tým, že kým viditeľné veci ako chaos v Ceute sú ihneď spozorované a ohlasované v centre pozornosti, neviditeľné veci sa prehliadajú.
V Británii napríklad počet príchodov na malých člnoch tento rok prudko klesol a s Francúzskom bola uzavretá dohoda o vracaní osôb, no protiimigračná strana Reform UK napriek tomu viedla v prieskumoch väčšinu roka. Jej líder Nigel Farage využil tento moment na to, aby varoval, že migranti z Ceuty si nakoniec určite nájdu cestu na francúzske pobrežie a odtiaľ do Británie.
Francúzski radikáli nenechali situáciu bez politickej odozvy. Marine Le Pen, ktorá štvrtýkrát kandiduje na prezidentku, okamžite vyzvala na posilnenie národných hraníc. Jej zástupca Jordan Bardella, ktorý by mohol vyhrať najbližšie prezidentské voľby, zašiel ešte ďalej, keď vyhlásil, že Sánchez otvoril dvere Európy „všetkým hrozbám“.
Utečenci prichádzajúci do Ceuty
Zdroj: Reuters/via REUTERS
Dôrazná obhajoba vlastnej cesty
Portál Politico vo svojom dnešnom newsletteri označil Pedra Sáncheza za „najosamelejšieho premiéra v súčasnej Európe. „Ako jeden z posledných ľavicovo orientovaných lídrov si naďalej udržiava verejne ústretový postoj voči migrácii, čo v praxi ukázal aj tým, že začiatkom tohto roka umožnil viac ako miliónu nelegálnych prisťahovalcov oficiálne požiadať o formálny status obyvateľa (nie občana) Španielska.
Sánchez sa nátlaku bráni a tvrdí, že je možné ľudí vítať a zároveň chrániť štátnu hranicu. V otvorenom liste, ktorý zverejnil v sobotu a adresoval ho ostatným európskym lídrom, uviedol argumenty obhajujúce jeho kroky.
Na svoju obranu pridal štatistiky, podľa ktorých od roku 2021 do roku 2025 vstúpilo do Únie nelegálne oveľa viac ľudí cez Taliansko, západný Balkán a Grécko než cez samotné Španielsko.
Zdôraznil aj to, že drvivá väčšina osôb, ktoré vo štvrtok narušili hranice, do soboty odišla, čo je holý fakt. Tento rýchly výsledok sa podľa neho podarilo dosiahnuť v úzkej koordinácii s marockými úradmi, a to aj napriek veľmi malej podpore iných európskych štátov, ako tvrdí Sánchez.