Práve sa láme budúcnosť Slovenska, no Peter Pellegrini sa cíti najlepšie pri autoritároch (názor Moniky Podhorány Masarikovej)
obchodnyregister
2026.08.04.
Najprv revolver od Erdoğana. Potom limuzína od Alijeva. Dnes obdiv k Číne. Samostatne by sa nad tým dalo mávnuť rukou. Spolu však tieto epizódy vytvárajú nebezpečný vzorec.
Autorka je bezpečnostná analytička a členka predsedníctva strany Demokrati
Pred pár rokmi Peter Pellegrini ako minister školstva rozhodoval o slovenskom vzdelávaní. Potom ako podpredseda vlády pre informatizáciu spolurozhodoval o tom, kam sa bude uberať výskum, inovácie a modernizácia štátu. A dnes? Vráti sa z Pekingu a Slovákom odkazuje, že naše univerzity nikdy nebudú svetovou špičkou a našou úlohou je najmä zavádzať technológie vyvinuté v Číne.
Zámerne zamlčiava riziká
Je to urážka tisícov špičkových vedcov, výskumníkov a študentov, ktorí napriek mizerným podmienkam pracujú na univerzitách aj v medzinárodných tímoch a dokazujú, že problémom nie je ich talent, ale chronické podceňovanie vedy zo strany štátu. Ich úspechy prišli napriek štátu, nie vďaka nemu.
Ak slovenská veda podľa Petra Pellegriniho zaostáva, nie je to vizitka vedcov. Je to vizitka jeho vlastnej generácie politikov. Lenže nejde iba o vedu. Zabudnime na chvíľu na absurdnosť situácie – na politika, ktorý najskôr pomáhal vytvoriť problém a dnes ho používa ako argument, prečo máme obdivovať autoritársky režim. Oveľa vážnejšie je, že prezident zámerne zamlčiava bezpečnostné riziká.
Prečítajte si tiež:
Spravodajské služby viacerých krajín EÚ a NATO dlhodobo upozorňujú na hrozby spojené s čínskym vplyvom vo vede, výskume a strategických technológiách. Nie náhodou viaceré demokratické krajiny obmedzili alebo úplne zrušili pôsobenie Konfuciových inštitútov na svojich univerzitách.
Čína je autoritársky komunistický režim. Systematicky porušuje ľudské práva, využíva masový technologický dohľad nad vlastnými občanmi a technologický pokrok podriaďuje záujmom štátu a komunistickej strany. Demokratický prezident by mal o takýchto partnerstvách hovoriť s veľkou dávkou opatrnosti, nie s obdivom.
Teraz sa láme naša budúcnosť
Za posledné mesiace sa pred našimi očami skladá zvláštny album zahraničnopolitických suvenírov. Raz je to prezident, ktorý s chlapčenskou radosťou, hladká revolver tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdoğana. Potom nám sociálne siete servírujú zábery uveličeného prezidenta v luxusnej limuzíne azerbajdžanského prezidenta Ilhama Alijeva. A dnes prichádza obdiv ku komunistickej Číne.
Samostatne by sa nad každou epizódou dalo mávnuť rukou. Spolu však vytvárajú obraz politika, ktorému sa pri autoritároch akosi príliš páči. Nie je to náhoda. Je to vzorec. A ten je nebezpečný práve preto, že prichádza v čase, keď sa svet prestáva tváriť, že na civilizačnej orientácii nezáleží.
Prečítajte si tiež:
V americkom Senáte v týchto dňoch vzniká návrh zákona, ktorý má výrazne zvýšiť clá krajinám pokračujúcim v odbere ruských energetických surovín. Vrátane Slovenska. Nie preto, že by Spojené štáty hľadali ďalší obchodný konflikt. Ale preto, že demokratické krajiny prestávajú akceptovať, že niekto chce využívať výhody slobodného sveta a zároveň financovať režimy, ktoré slobodný svet ohrozujú.
A práve tu sa láme budúcnosť Slovenska. Chceme patriť do klubu krajín, ktoré stoja na slobode, právnom štáte, vede a dôvere? Či do druhého medzi krajiny, ktoré veria, že moc je viac ako pravidlá? Do prvého klubu smerujú investície, špičkový výskum aj najväčšie technologické inovácie. Druhý ponúka pompézne ceremoniály, limuzíny, vojenské prehliadky a fotografie s vládcami, ktorí nepotrebujú vyhrávať voľby, pretože voľby vlastne nepotrebujú.
Slovensko si bude musieť vybrať
A hoci sa Robert Fico aj Peter Pellegrini tvária, že môžeme patriť do oboch, že ráno môžeme hovoriť o našom mieste v Európskej únii a NATO a popoludní sa chodiť klaňať autoritárom, že partneri budú donekonečna rozlišovať medzi tým, čo hovoríme doma, a tým, čo robíme v zahraničí, nemôžeme.
Slovensko si bude musieť vybrať. Nie medzi Východom a Západom. Ale medzi slobodou a závislosťou. Medzi dôverou demokratických partnerov a potľapkávaním od autoritárov. Slobodné krajiny nechcú byť v jednom klube s diktátormi. Nie z ideologických dôvodov. Z pragmatických. Dôvera je dnes ekonomickou aj bezpečnostnou výhodou.
Prečítajte si tiež:
Ak ju stratíme, účet nepríde Petrovi Pellegrinimu ani Robertovi Ficovi. Príde slovenským firmám. Zamestnancom. Rodinám. A raz sa možno nebudeme pýtať, prečo americký Senát prijal nový zákon. Budeme sa pýtať, prečo nová investícia vznikla v Poľsku alebo v Česku. Prečo špičkový výskum odišiel inam. Prečo sme prestali byť krajinou, ktorej partneri dôverujú.
Lebo dôvera sa buduje desaťročia. A stráca sa niekoľkými cestami za autokratmi. A áno, povedzme to nahlas a priamo. Skutočná sloboda niečo stojí, niekedy je to nepohodlné, nekomfortné, ale je to náš výber, či chceme byť hrdá krajina so vztýčenou hlavou, alebo do zeme hľadiaci vazali, ktorí majú ohnutý chrbát. Potemkinove dediny tyranov a ich podržtašiek sú vždy len potemkinovými dedinami, aj keď majú „jamkaté fasády“.