Nie som Rómka z Luníka, som kolegyňa

Vyrastala v rodine, kde sa stretli dva svety – rómsky a nerómsky. Sama ako Rómka nevyzerala a v detstve sa s rodinou musela presťahovať na Luník IX. Ako tam prijali jej nerómskeho otca? A prečo sa Judita nevládala učiť do školy?  

Judita Ščuková si detstvo pamätá najmä ako nekonečné sťahovania. „Raz u babky, raz u tety, potom u druhej babky a tak dookola… putovali sme ako kočovníci,“ hovorí. Dôvodom boli chýbajúce peniaze. Otec bol vážne chorý, mama so siedmimi deťmi na materskej a zároveň si privyrábala drobnými prácami. A tak museli bývať pri rodine, deviati v jednej izbe.

Ako najstaršia zo siedmych detí sa Judita ocitla v pozícii, ktorú si väčšina dvanásťročných nevie ani predstaviť. Po škole (ktorú kvôli sťahovaniu neustále striedala) varila, upratovala, chodila po súrodencov do družiny a často ich aj opatrovala. „Bola som stále unavená, nevyspatá,“ spomína: „Nevládala som sa učiť, v škole mi to nešlo. Aj preto som nedokončila ani prvý ročník na strednej.“ Juditinej mame to nevadilo, mala tak výpomoc v domácnosti, hoci otec bol proti. „Ocko bol Neróm, mal strednú školu a veľmi chcel, aby som ju skončila aj ja. No pre mňa bolo jednoduchšie počúvať mamu.“

4fotky v galérii
Judita Ščuková.
Zdroj: Antónia Smetanková/Karpatská nadácia

K tomu sa pridávalo aj napätie v rodine. „Rodina nikdy neprekonala to, že si otec vzal Rómku. Keď sme bývali u babky vo Valalikoch, často sa s otcom hádali, až mu povedali, že môže ísť a že ho vydedia. Ale rovnaké to bolo aj u príbuzných mojej mamy. ,Načo si si vzala gádža, na čo ti to bolo dobré?‘ hovorili. Bývali na Rastislavovej v Košiciach, spolu s bielymi, ale aj tak nebolo bežné, žeby si Rómka vzala Neróma.“ Spomína si Judita na konflikty, ktoré ovplyvnili aj vzťah jej rodičov: „Stále po sebe kričali a riešili tie rozdiely medzi sebou.“

Neróm na Luníku IX

Situácia sa zhoršila, keď prišli bývať na Luník IX. „Nemali sme inú možnosť, tak sme sa presťahovali na Luník. Dali sme si do poriadku byt, čo bol v dezolátnom stave. Mamka si tu zvykla rýchlo, ale pre ocka to bolo veľmi ťažké. Na Luníku ho ako Neróma neprijali, neustále ho tu okrádali a zopárkrát aj zbili. Prestal preto chodiť von, pritom dovtedy sme chodili do lesa, na opekačky. Mamke hovoril, že to už nevydrží a niekoľkokrát z Luníka aj odišiel. Párkrát sme šli s ním, ale vždy sme sa sem vrátili. Nakoniec od nás odišiel natrvalo,“ spomína Judita na zosnulého otca, ktorý jej bol veľmi blízky: „Bližší ako mama. Spomínam si, ako mi pomáhal s varením a často mi čítal rozprávky.“

Ľutujem, že ma mama do školy netlačila

Keď Judita odišla zo školy, bola už zamilovaná do svojho aktuálneho partnera. Niečo po sedemnástke otehotnela a chvíľu bývali u jej mamy, kým sa osamostatnili. Dnes má Judita päť detí a veľmi ľutuje, že nedokončila strednú školu: „Už sa na to pozerám inak a ľutujem, že ma mama do školy netlačila. Na Luníku je to bežné, že strednú školu nemáme a ovplyvňuje to aj moje deti, pretože partner nechce, aby šli na strednú, chce, aby ostali doma.“ Prečo? „Bojí sa ich pustiť z Luníka. Myslí si, že sa im môže niečo stať, najmä dievčatám. Najstarší syn má 18, jeho by pustil, ale on radšej chodí na fušky. A môj názor nestačí, hoci sa snažím. Muž v rómskej rodine má veľké slovo a kým to nechceme obaja, tak si naše deti stredné školy asi nedokončia.“

Slovo chlapa

V komunite, kde Judita žije, je časté, že najväčšie slovo má muž a ženy sa starajú najmä o deti a rodinu. „Rodina a deti sú pre nás všetko. Ak sa žena rozhodne odísť od muža, ktorý jej nedovolí ísť do mesta do práce, tak celá jej rodina na ňu tlačí, že nemyslí na deti. Že práca jej je prednejšia. Mala som kamarátku, ktorá takto z Luníka odišla, kúpila si byt v meste, ale akonáhle tam zistili, že je Rómka, spísali petíciu, že ju tam nechcú. Nakoniec odišla, ani neviem kam. Keby sa chcela vrátiť na Luník, mala by to ťažké, lebo by jej vyčítali, že jej nebol Luník dosť dobrý.“

Naučila som sa za seba postaviť

Judita popri deťoch nikdy nepracovala, pretože bola na materskej a partner ju nechcel pustiť z Luníka IX. Veci sa začali meniť, keď sa prihlásila do programu UPre ženy. „Program ma nenaučil len to, ako sa pripraviť na pohovor alebo ako si nastaviť rozpočet, ale tiež, aby som sa za seba vedela postaviť. Vďaka tomu som si našla až dve práce a môjho partnera som presvedčila, aby ma pustil z Luníka.“

4fotky v galérii
Judita s účastníčkami programu UPre ženy na školení o digitálnych zručnostiach.
Zdroj: Petra Juhásová/Karpatská nadácia

Judita dnes pracuje pre Karpatskú nadáciu, a to práve na programe UPre ženy. Stará sa o nové účastníčky na Luníku IX a motivuje ich k tomu, aby menili svoje životy. Vďaka spolupráci Karpatskej nadácie a skupiny Západoslovenská energetika (ZSE) pracuje raz týždenne aj v spoločnosti Východoslovenská distribučná.

Som rada, že som nezutekala

Prvý deň v novej práci bol pre Juditu veľmi stresujúci: „Stála som pred budovou, mala som obrovský strach a hovorila som si, že čo tu robím. Veď nemám ani strednú školu. Ale som rada, že som vtedy nezutekala, pretože kolegyne boli a sú vždy veľmi nápomocné a milé. Neberú ma ako Rómku z Luníka, ale ako kolegyňu. Správajú sa ku mne prirodzene, ako ku ostatným, a to je najviac.“

Šanca, ktorá sa vráti

Skupina ZSE sa rozhodla vytvoriť pracovné miesto pre rómsku ženu bez toho, aby ho nevyhnutne potrebovala. Nie zo súcitu, ale zo zodpovednosti. „Niekedy sa veľa hovorí o tom, že ľudia majú dostať šancu. My sme si povedali, že namiesto rozprávania skúsime jednu konkrétnu šancu vytvoriť. Keď nás Karpatská nadácia oslovila s programom UPre ženy, uvedomili sme si, že pre mnohé ženy z vylúčených komunít nie je najväčším problémom nedostatok chuti pracovať, ale nedostatok príležitostí. Nešli sme do toho s veľkými očakávaniami, ani s ambíciou niekoho zachraňovať. Chceli sme dať príležitosť a zistiť, čo prinesie,“ vysvetľuje Ivana Kiseľ Schnürerová zo ZSE. A čo to spoločnosti prinieslo? „Potvrdenie, že talent, pracovitosť a chuť pracovať nesúvisia s adresou bydliska ani s tým, z akého prostredia človek pochádza. Veľmi rýchlo sa rozplynuli všetky predstavy a stereotypy a Juditka nás presvedčila svojím prístupom, energiou aj odhodlaním. Na starosti má administratívnu výpomoc a od začiatku k tomu pristupuje veľmi zodpovedne. Ak by som mala hovoriť o výzvach, tie sa netýkali samotnej práce, ale skôr budovania vzájomnej dôvery a nastavení si určitých pravidiel v dochádzke a včasnej komunikácii. Mňa osobne teší aj to, ako sa Juditka rozvíja. Keď nastúpila, bola veľmi opatrná. Často sa ospravedlňovala aj za veci, za ktoré sa vôbec ospravedlňovať nemusela, a bolo cítiť, že si sama sebou nie je istá. Postupne, ako spoznávala kolegov, získavala nové skúsenosti a videla, že jej práca má hodnotu, začala sa meniť. Dnes ju vnímam ako sebavedomejšiu ženu.“

4fotky v galérii
Judita Ščuková a Ivana Kiseľ Schnürerová.
Zdroj: Martin Krestián/Karpatská nadácia

Luník IX v životopise

Judita a ďalšie ženy z Luníka IX takúto príležitosť bežne nedostávajú. Dôvodom nie je len neukončené stredoškolské vzdelanie, pretože tento problém majú aj ženy s výučným listom či maturitou. Problém je adresa, ktorá svieti v životopise. „Myslím si, že veľa firiem si pri zamestnaní rómskej ženy predstavuje komplikovaný projekt plný rizík. Naša skúsenosť bola oveľa jednoduchšia. Dali sme príležitosť človeku, ktorý ju chcel využiť. A prečo to robiť? Lebo to nie je len o pomoci. Je to aj o tom, že firma môže získať motivovaného a lojálneho zamestnanca, nový pohľad do tímu a často aj väčšiu ľudskosť v pracovnom prostredí. Firmy často hľadajú ľudí a niekedy sú tí správni bližšie, než by čakali, len k nim doteraz neexistovala cesta,“ dopĺňa Ivana Kiseľ Schnürerová.

Cesta z chudoby

Keď sa narodíte v prostredí, kde prioritou pre ženy nie je vzdelanie, ale rodina, cesta ku dobre platenej práci môže byť extrémne komplikovaná. Ak k tomu prirátame stereotypy, diskrimináciu pri pohovoroch a tlak komunity či partnera, pochopíme, že nejde o jednoduché rozhodnutie „chcieť alebo nechcieť pracovať“.

Aj preto je cesta z chudoby a vylúčenia dlhá a zložitá. Nestačí pomôcť jednotlivcovi. Treba meniť celé prostredie.