Tomáš Dušička: Bojovník mi dal zabrať viac ako scenár Invalida

Tomáš Dušička sa do povedomia verejnosti dostal ako scenárista mimoriadne úspešnej čiernej komédie Invalid. Nielenže ju videlo vyše 200 000 divákov v kinách, film získal aj osem cien Slnko v sieti.  

Podarí sa úspech zopakovať aj dráme Bojovník, ktorá práve vstupuje do kín a kde sa Dušička tiež podieľal na scenári? Tentoraz sú však pod scenárom filmu podpísaní traja – čo to pre Tomáša Dušičku znamenalo? Nielen na to sme sa pýtali tvorcu, ktorý má skúsenosti aj so scenármi k televíznym projektom, rozprávke či dokumentom.

Gratulujem k Bojovníkovi, dobrý film.

Ku každému filmu, ktorý som robil, som vždy skeptický. To je prekliatie scenáristu: aj keď scenár odovzdáte, stále prichádzajú nápady na zlepšenie. Aj oveľa skúsenejší ľudia ako ja hovoria, že scenár nikdy nie je dokončený, majstrovstvo spočíva v tom, určiť moment, keď môže ísť na plátno. No či už ide o rozprávku Vianočné želanie, čo som robil pre RTVS, čiernu komédiu Invalid alebo filmy A máme, čo sme chceli a Bojovník – vždy mám pocit, že by sa niečo ešte dalo dotiahnuť, vyjasniť motivácie postáv. Takže sa teším, keď mi ľudia hovoria, že sa im film páčil, no vždy vidím ešte nedostatky, s ktorými by sa dalo pracovať.

Ako ste sa vlastne dostali k písaniu scenára Bojovníka? Pretože pod scenárom ste podpísaní traja – obaja režiséri Vojtěch Frič a Tomáš Dianiška plus vy.

Páni Dianiška a Frič pracovali dlhšie na príbehu. Mňa prizvali na odporúčanie kameramana Tomáša Juríčka, s ktorým sme spolupracovali na filme Invalid. Mali nejaké problémy s dopracovaním scenára. Vojta mi zavolal, že majú koncept, príbeh, postavy aj to je napísané, ale mali pocit, že to celkom nefunguje a chceli by to zľahka prepísať. Prepisovali sme a prepisovali, až vznikla verzia, ktorá teraz prišla do kín.

Koľko zostalo z pôvodného scenára?

Zostala celá hlavná kostra – príbeh človeka, ktorý v minulosti spravil veľkú chybu, prišiel pre ňu o rodinu a dcéra sa naňho veľmi hnevá. Po autonehode, pri ktorej stratil manželku, sa nechá prehovoriť na zápasenie v klietke ako bývalý hviezdny boxer. Teraz už však ani sám sebe neverí. Toto zostalo, vrátane pekného vzťahu s vnučkou a rozbitého vzťahu s dcérou. Zaujímavý je tiež jeho vzťah so svokrou, aj s Markétou, s ktorou spával.

Všetky zložky však boli v scenári inak rozmiestnené, niektoré neboli dotiahnuté, iné mali priveľký priestor na úkor iných častí filmu. Moja úloha nebola vymýšľať príbeh, čo ma inak baví najviac, ale pozrieť sa na to, čo funguje a ubrať veci, čo pre film nie sú dôležité a potom zmeny obhájiť pred režisérmi. Keď človek píše scenár, má pocit, že všetko je jasné a funkčné, no môže sa stať, že veľa motívov zostane len v hlave scenáristu a divákovi nie sú jasné. Myslím, že Tomáš a Vojto potrebovali čerstvé oči. Písania bolo veľa, obaja režiséri mali presnú predstavu o žánri a príbehu.

Dá sa písanie Bojovníka porovnať s Invalidom? Čo sa písalo náročnejšie? Pred troma rokmi ste mi povedali, že ste mali po krk sociálnych drám a chceli ste vytvoriť čiernu komédiu.

Práca na Bojovníkovi bola pre mňa náročnejšia ako na Invalidovi, ale nie kvôli žánru. Dobre sa mi pracuje na príbehoch, kde mám kreatívnu slobodu. Vraví sa, že ľahšia je práca, keď máte isté obmedzenia. Keď vám povedia: Vymysli príbeh, možnosti sú také široké, že neviete, kde začať. Ale keď zadanie znie: Vymysli príbeh s hlavným hrdinom zverolekárom, človek sa už má čoho chytiť. Mne sa dobre pracuje, aj keď mám absolútnu tvorivú slobodu. Tu už bola konkrétna predstava o filme, musel som sa držať istých línií, ktoré som nemal rozbíjať. Aj keď ja rád svoje projekty rozbíjam, aby som získal nadhľad a uistil sa, či som na správnej ceste a neprehliadam nejakú chybu.

Bolo ťažké presvedčiť režisérov, že im dávate dobré rady?

Mali sme veľmi kreatívne debaty a pre mňa bolo veľmi obohacujúce vidieť príbeh z celkom inej perspektívy než mám ja. Veľakrát prepukli vášne, ale najdôležitejšie bolo, že obe strany chceli príbeh urobiť čo najlepšie. Nebolo podstatné, kto má pravdu, ale čo najviac pomôže príbehu. Preto sme nakoniec našli spoločnú reč. Bavili sme sa o tom, či vnučka hlavného hrdinu má byť chorá alebo zdravá, či má mať vzťah s Markétou, či bude prostitútka alebo nie… Hľadali sme dôvod, prečo má bývalý boxer Hoff ísť do ringu – a najjednoduchšie by bolo, ak by jeho vnučka bola chorá a potrebovala by operáciu.

No pri akejkoľvek verzii nám film padol tak hlboko do sociálnej drámy, že sme hľadali niečo iné, nesebecké, čo by Hoff mohol urobiť. Možností bolo veľa, ale nechceli sme žiadne srdcervúce verzie o vnučke s nádorom na mozgu. Zvíťazila verzia, kde dieťaťu nejde o život, no predsa sa ukáže Hoffova nesebeckosť. Dlho sme rozoberali aj tému hlavného záporáka Bélu Kardosa, ktorého hral Ján Jackuliak.

Keď ste film písali, bolo už jasné obsadenie postáv?

Nie, najskôr bol scenár, obsadenie bolo jasné až neskorších prepisoch, keď vznikali dialógy. Vtedy už sme vedeli, že hlavného hrdinu bude hrať Milan Ondrík a niektoré hlášky sme šili naňho.

Máte po filme Invalid, ktorý videlo vyše 200 000 divákov, recept na úspešný scenár?

Každý, kto píše hudbu alebo knihy, vie, že odhadnúť úspech ďalšej produkcie, je veľmi ťažké. Sú kapely s celosvetovým hitom, ktorý pobláznil milióny ľudí na celom svete, už nikdy svoj úspech nedokázali zopakovať. To sa stáva. Myslím si, že viem, ako má fungovať základná príbehová línia, aby diváci film brali. To ľudí učia na scenáristických školách. Lenže pri písaní filmu je toľko premenných.

Fascinuje ma psychológia úspechu a čítal som knihy o tom, či je úspech hudobných skladieb podmienený talentom alebo kvalitou samotnej skladby alebo inými vplyvmi. Výskum zistil, že záleží na tom, či skladba zasiahne kritickú masu a začne sa o nej hovoriť. Čím je totiž skladba populárnejšia medzi ľuďmi, tým viac ľudí o nej bude hovoriť. Takže rovnaká skladba v istej skupine končila na spodných priečkach a v inej sa stala hitom, ktorý si púšťali stále dokola. Takže či bude môj ďalší film hit, ktovie? Zodpovednosť môže človeku zviazať ruky. Keď človek dosiahol hit tým, že do práce dal všetku svoju vášeň a robil to, čo ho baví, bolo by chybou začať potom kalkulovať.

Takže hlavne robiť to, čo človeka baví.

Áno, pri Invalidovi som bol presvedčený, že na násilnú komédiu s čiernym humorom, kde sú nadávky a ide o rasizmus a kamarátstvo, nikto nedá peniaze. Veď sme tam poukazovali na to, akí malí vieme byť, keď sa uzatvárame pred inými skupinami a tvárime sa, že my vieme všetko najlepšie. Myslel som si, že to nemá šancu prejsť a pravdepodobne je to film, ktorý píšem do šuflíka, ale stal sa z neho hit.

Keď sme s Marošom Hečkom písali film A máme, čo sme chceli, bol som presvedčený, že tento scenár je ešte lepší než Invalid. A keď som sa dozvedel, že v tom filme má hrať aj Bolek Polívka a Eva Holubová, bol som presvedčený, že snímka má obrovský potenciál. Ale nezarezonovala zďaleka tak ako Invalid, ktorý nemal v obsadení toľko hviezd. Nehral v ňom Milan Ondrík ani Táňa Pauhofová či Tomáš Maštalír, ktorí by automaticky pritiahli divákov.

Ale hral tam obľúbený Zdeněk Godla.

Ten hral vedľajšiu postavu, navyše preňho nie celkom typickú. Gregor Hološka, ktorý hral hlavnú postavu, ešte nebol taký známy. A podobne Daniel Fischer, ktorý je dnes obrovská hviezda a je to jeden z najlepších hercov súčasnosti, ja som ho dovtedy veľmi neregistroval.

Rozhodne vám však po Invalidovi začalo chodiť množstvo ponúk. Dnes robíte aj on-line kurzy na tému, ako napísať scenár. Kto sa na ne hlási?

Zatiaľ som robil len jeden. Kurz bol pre malú skupinu, prihlásilo sa asi 12 ľudí, bolo tam viac žien, vo veku od 30 do 65 rokov. Niektorí chceli robiť operné libretá, iní chceli spracovať vlastnú poviedku. Jedna dáma písala krátku večerníčkovú rozprávku pre deti o bocianoch. Autorka scenára chcela vedieť, ako pracovať s humorom a gradovaním napätia. Mám pocit, že ľudia chcú vedieť dať formu príbehom, čo majú v hlave. Rozprávanie príbehov je jedna z vecí, na ktorých stojí naša civilizácia. Cez príbehy si odovzdávame múdrosti aj obavy, príbehy nás pred niečím varujú, rozprávame si ich na prvom rande. Príbehy sú proste jadro našej spoločnosti.

Keď sa vrátime k filmu Bojovník, má šancu tento film zaujať aj v zahraničí? Napríklad v USA, kde ste tiež študovali?

Myslím, že šanca je vždy. Americké filmy sa viac sústreďujú na dynamiku akcie, menej na vnútornú dynamiku postavy. Ale či bude fungovať, to je ťažká otázka.

Témy:
Bojovník
Tomáš Dušička
invalid
Vojtěch Frič
Tomáš Dianiška
Ján Jackuliak
scenárista
film
A máme, čo sme chceli

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.