Odišiel hlas, ktorý patril Slovensku. Darina Laščiaková zomrela vo veku 94 rokov

Jej hlas poznali celé generácie, no za mikrofónom robila oveľa viac, než iba spievala. Darina Laščiaková chodila za ľudovou piesňou priamo k ľuďom, zaznamenávala ju v dedinách a horských oblastiach a pomáhala vytvoriť vzácny rozhlasový archív tradičnej kultúry. Známa interpretka, etnografka a dlhoročná rozhlasová redaktorka zomrela v stredu 12. augusta vo veku 94 rokov.  

Slovenská kultúra prišla o jednu zo svojich najvýraznejších osobností spojených s ľudovou piesňou. Darina Laščiaková, rodená Gažová, zomrela v stredu 12. augusta 2026 vo veku 94 rokov. Správu televízii ta3 potvrdila jej vnučka Simona Frantová.

Laščiaková patrila k ľuďom, pri ktorých sa len ťažko oddeľuje povolanie od životného poslania. Bola speváčkou, rozhlasovou redaktorkou aj etnografkou, no všetky tieto úlohy sa v jej prípade stretávali v jednom bode – v ľudovej piesni. Nechápala ju iba ako hudobné dielo určené na pódium. Hľadala ľudí, ktorí ju poznali z domu, zo svadieb, z práce či zo života v horských dedinách, a zachytávala ju tam, kde prirodzene vznikala a prežívala.

Práve táto práca je jednou z najdôležitejších súčastí jej odkazu. Archív STVR pripomína, že ako rozhlasová redaktorka precestovala takmer celé Slovensko a aj vďaka jej terénnym nahrávkam dnes rozhlas disponuje rozsiahlym archívom autentického hudobného folklóru. Piesne od ľudí nielen zapisovala a nahrávala, ale mnohé neskôr priniesla do rozhlasového štúdia a sama ich interpretovala.

Z Oravy za hlasmi celého Slovenska

Darina Laščiaková sa narodila 23. novembra 1931 v Tvrdošíne. Prostredie Oravy, jej nárečie, zvyky a hudba ju sprevádzali po celý život. Po maturite na gymnáziu v Trstenej odišla do Bratislavy, kde na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského študovala hudobnú vedu a národopis. Už téma jej záverečnej práce naznačovala smer ďalšej profesionálnej cesty – venovala ju problematike goralskej hudobnej kultúry na severnej Orave.

Spievala pritom od detstva. TASR vo svojom portréte z roku 2021 pripomenula milú epizódu z jej raných rokov: prvý raz verejne vystúpila už ako približne dvaapolročná a jej prvým „honorárom“ bol pohár vody s malinovou šťavou. Počas vysokoškolských štúdií sa už stala členkou a sólistkou Lúčnice. Neskôr pôsobila aj v rozhlasovom súbore Ľudovej umeleckej tvorivosti a ako sólistka Orchestra ľudových nástrojov.

Rozhodujúca etapa jej profesionálneho života sa začala v roku 1961, keď nastúpila do Československého rozhlasu v Bratislave. V Redakcii ľudovej hudby strávila 33 rokov. Nebola redaktorkou, ktorá by folklór spoznávala iba zo štúdia. S magnetofónom vyrážala do regiónov, vyhľadávala pamätníkov, spevákov a nositeľov tradícií a zaznamenávala piesne v ich autentickom prostredí.

Výsledkom boli nielen stovky nahrávok, ale aj desiatky relácií a cyklov. Poslucháči poznali Listujeme v zbierkach ľudových piesní, Večery pri ľudovej hudbe, Zberatelia ľudových piesní, Známi interpreti ľudových piesní, Piesne moje, piesne či Z mojej domoviny. Osobitné miesto mal cyklus Hory, ľudia a pieseň, ktorý približoval život ľudí v horských oblastiach Slovenska. Približne dve desaťročia prinášala Laščiaková aj priame rozhlasové prenosy z Folklórneho festivalu Východná.

Svoje cesty za piesňami, stretnutia s ich interpretmi aj spomienky na rodnú Oravu neskôr zachytila v knihe Život s piesňou, ktorá vyšla v roku 2005. Už samotný názov pôsobí ako stručná charakteristika jej životopisu.

Pieseň nepredvádzala, ale rozprávala ňou

Laščiakovej spevácky prejav bol charakteristický najmä prirodzenosťou a citom pre lyrickú ľudovú pieseň. Archív STVR medzi nahrávkami, ktorými si získala široké publikum, uvádza Svadobnú odobierku, Zahrajte mi tichúčko, Šípovú ružičku či Uspávanku.

S jej menom sa azda najvýraznejšie spojila oravská svadobná odobierka Zbohom ostávajte, mamičkine prahy. Pieseň sa v jej podaní stala jednou z nahrávok, ktoré presiahli prostredie folklórnych súborov a zostali súčasťou kultúrnej pamäti niekoľkých generácií. TASR ju označila za jednu z najznámejších piesní Laščiakovej z rodného oravského regiónu.

Sama svoj vzťah k spevu kedysi vyjadrila jednoducho: „Ak ľuďom urobím radosť svojím spevom, vďačne im zaspievam.“ Výrok zaznamenala publikácia Miriam Gažovej Darina Laščiaková – Cesty za ľudovou piesňou.

Laščiaková spolupracovala s viacerými významnými ľudovými hudbami a interpretmi vrátane Eugena Farkaša, Miroslava Dudíka či Rinalda Oláha. Významná bola jej spolupráca s Orchestrom ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu. Na gramofónových platniach, kazetách a neskôr CD vyšli nahrávky ako Spieva Darina Laščiaková, Ej pod Roháčom žijem, Oravienka, Tichučko vám zaspievam či Vianoce s Darinou Laščiakovou.

Jej hlas zaznel aj vo filme. Objavila sa v snímkach Rodná zem, Balada o Vojtovej Maríne, Kubo a Môj vienok zelený. Popri koncertoch doma absolvovala množstvo vystúpení v zahraničí.

Medaily, Krištáľové krídlo aj Pribinov kríž

Význam jej interpretačnej práce potvrdili aj výsledky medzinárodnej súťaže rozhlasových nahrávok ľudovej hudby Prix de musique folklorique de Radio Bratislava. Laščiaková na nej získala tri zlaté a jednu striebornú medailu. Jednu z prvých cien získala aj za interpretáciu Uspávanky zo Zuberca v úprave skladateľa Iľju Zeljenku.

Nasledovali ďalšie uznania. V roku 1975 získala titul zaslúžilá umelkyňa, neskôr Zlatý mikrofón, Cenu Pavla Tonkoviča, Krištáľovú pyramídu, Poctu generálneho riaditeľa Národného osvetového centra či Cenu Pavla Straussa. V roku 2009 jej udelili mimoriadnu cenu Krištáľové krídlo.

Jedno z najvyšších oficiálnych uznaní prišlo v roku 2013. Prezident Ivan Gašparovič jej udelil Pribinov kríž I. triedy. Archív Kancelárie prezidenta SR ju medzi jeho nositeľmi eviduje ako etnografku, interpretku ľudových piesní a redaktorku; vyznamenanie jej bolo udelené 1. januára 2013.

Ešte v roku 2025 získala Mimoriadnu cenu Matice slovenskej za celoživotný prínos pre slovenské ľudové umenie. Ocenenie symbolicky uzavrelo desaťročia práce venovanej uchovávaniu tradičnej kultúry.

Nezostali po nej iba nahrávky

Laščiakovej význam však nemožno zmerať počtom albumov, relácií či cien. Podstatné je aj to, čo zachránila pred zabudnutím.

V čase, keď sa spôsob života slovenského vidieka rýchlo menil a spolu s ním mizli aj prirodzené príležitosti na odovzdávanie piesní z generácie na generáciu, patrila k ľuďom, ktorí ich systematicky vyhľadávali priamo pri prameni. Rozhlasový archív tak vďaka nej nezachytáva len hlasy spevákov. Uchováva aj spôsob, akým sa spievalo, regionálne varianty piesní, nárečia a kus sveta, ktorý by bez zvukového záznamu zostal iba v spomienkach. Archív STVR výslovne pripisuje Laščiakovej zásluhu na vytvorení bohatého fondu autentických hudobnofolklórnych nahrávok.

Jej dlhoročný kolega, etnomuzikológ Ondrej Demo, to vystihol slovami: „Spevu zasvätila život a ľudové piesne sa stali jej životnými sprievodcami.“

Darina Laščiaková dokázala spojiť dva svety, ktoré sa niekedy míňajú – odborný záujem etnografky a bezprostrednosť speváčky. Pieseň skúmala, zaznamenávala, vysvetľovala, ale predovšetkým ju spievala. Bez okázalosti a tak, aby zostala blízka ľuďom, od ktorých ju kedysi počula.

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.