Z 320-tisíc hektárov zostalo torzo. Bývalý šéf meliorácií hovorí o krachu, aký nemá v rozvinutých krajinách obdobu

Horúčavy a sucho drvia Európu, voda, držiteľka života je čoraz vzácnejšia. Slovensko sa v minulosti mohlo oprieť pri produkcii potravín o závlahy na 320 tisíc hektároch.  

Zostalo z nich torzo, využívajú sa na ploche 40 tisíc hektárov. Taký úpadok nemá v dejinách rozvinutých krajín obdobu, myslí si Ján Bodnár, ktorý manažoval Štátnu melioračnú správu v období 1972 až 1991, keď ju zrušili.

Slovensko zoberie tohto roku zrejme až o jednu pätinu nižšiu úrodu obilnín ako vlani. Ešte horšie je to s vyhliadkou úrody krmovín a jesenných plodín. V tejto situácii vláda začiatkom žatvy ohlásila, že zrevitalizuje závlahy cez PPP projekt za pol miliardy eur. Nie je to kriesenie už zdevastovanej sústavy?

Rozhodnutie o revitalizácii prichádza nie že o minútu dvanásť, ale doslova pár sekúnd pred kolapsom. Situácia, v ktorej sme sa ocitli, je obrazom celkového úpadku poľnohospodárstva za uplynulé bezmála štyri desaťročia. Jedno či tu boli také alebo onaké vlády, závlahám ani melioráciám nevenovali pozornosť. Desaťročia budovaný systém odvodňovania zamokrených a záplavami ohrozovaných území, zavlažovania najúrodnejších oblastí krajiny – išlo a ide najmä o Žitný ostrov, Trnavskú tabuľu, nivu Váhu v okolí Piešťan, juh stredného Slovenska, ale aj Východoslovenskú nížinu, sa nechal napospas osudu. Ak ešte závlahy tu a tam fungujú, tak zásluhou pár desiatok poľnohospodárov, ide o zhruba 40 aktívnych využívateľov závlah. Teraz sme sa dostali do stavu, že začíname takmer odznova. Pomery, v ktorých sa nachádzame, sú úplne odlišné od obdobia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, keď poľnohospodárske územie Slovenska meliorovala moja generácia. Ako sa vraví, dva razy nevstúpiš do tej istej rieky, tobôž keď výdatnosť vodných tokov klesá.

Zrejme narážate na to, že prietok vody v Dunaji klesol na historické minimum, že mnohé potoky a riečky, ak nevyschli, tak preteká cez ne len úzky prúžok vody. Tušili ste ako mladý inžinier meliorátor, že niektoré územia krajiny môžu zápasiť s takým nedostatkom vody, aký prežívame toto leto?

Keď sme pripravovali štúdie či už odvodnenia alebo zavlažovanie jednotlivých území Slovenska, museli sme samozrejme brať do úvahy zrážkové aj geomorfologické pomery a množstvo iných faktorov. Nemali sme vtedy k dispozícii taký aparát, aký je dnes schopný poskytnúť SHMÚ. Prácne sme hľadali a dokumentovali údaje o danom území, preratúvali ich a už vtedy, boli to sedemdesiate roky, sme si všimli, že dochádza k odchýlkam nielen vo výdatnosti či rozložení zrážok, ale aj k zmene ich skupenstva. Z pohľadu dneška sa zdá, že sme vtedy ešte mali štyri normálne ročné obdobia, keď v zime padlo dosť snehu, mrzlo, po Medardovi prišlo obdobie dažďov a žatva začínala niekedy okolo 10. až 14. júla a nie ako v posledných rokoch v júni a tohto roku už dokonca 10. júna. To, čo sme vtedy zaregistrovali, boli možno prvé príznaky klimatickej zmeny, globálneho oteplenia. Klimatológovia ich dokumentujú výrazným oteplením planéty, najmä v dekádach po roku 1990 až po súčasnosť.

Celá Európa v povojnovom období vo veľkom meliorovala, v snahe nakŕmiť obyvateľstvo vyhladované po druhej svetovej vojne. Ako si počínalo Slovensko?

V roku 1988 vydala Štátna melioračná správa (ŠMS) knihu Meliorácie – ekológia – estetika. Možno sa v nej dočítať, že kým Európa mala v tom čase odvodnené územie na 48 percent, Slovensko na 57 percent, no v závlahách bola západná Európa ďalej. Farmári tam zavlažovali z území, kde to dávalo zmysel, 37 percent, kým Slovensko 23 percent. Technicky, technologicky sme viac menej držali krok. Plány týkajúce sa rozvoja meliorácií boli mimoriadne ambiciózne. Posúďte, uvažovalo sa o vybudovaní závlah na 892 tisíc hektároch!, teda na takmer trojnásobku vtedy zavlažovaného územia a odvodnené plochy mali zo 430 tisíc hektárov ambíciu dosiahnuť hranicu 558 tisíc hektárov. Dodal by som, že ŠMS sa vtedy starala nielen o odvodnenie a zavlažovanie, ale aj o agromeliorácie, keď sa realizovali projekty na melioračné vápnenie pôdy, jej hĺbkové kyprenie, robili sa pozemkové úpravy, aby sa zabránilo vodnej či veternej erózii. Šlo teda o komplexný program, v rámci ktorého sa najmä v druhej polovici osemdesiatych rokoch prihliadalo na to, aby hospodárenie na pôde nebralo do úvahy len okamžitý ekonomický prírastok (pod závlahami sa dosahoval priemerne 30 percentný rast rastlinnej produkcie), ale aby bolo v súlade s prírodou. Poľnohospodárske meliorácie sa mali stať základom ekologického plánovania a hospodárenia v krajine.

Nie je v spomienkach na minulosť trochu nostalgie nad dobou, ktorá sa nenávratne pominula a keď úsiliu dosiahnuť sebestačnosť v produkcii obilia predovšetkým, dominovala predstava dosiahnuť stanovené ciele stoj čo stoj?

Samozrejme s odstupom času sa aj program meliorácii uskutočnený v čase socializmu, plánovaného hospodárstva, ktorý dirigovala komunistická strana, vidí so všetkými nielen prínosmi, ale aj nedostatkami. Patrím ku generácii, ktorá vstúpila do života na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov a pokiaľ ide o meliorácie, aktívne som sa na nich začal podieľať ako mladý inžinier zhruba od polovice šesťdesiatych rokov, keď už bolo v povetrí cítiť duch Pražskej jari. Netvárim sa, že všetko, čo sa v melioráciách, najmä pokiaľ ide o odvodnenie Východoslovenskej nížine urobilo, bolo s kostolným riadom. Lenže tlak na odvodnenie nížiny ako aj jej zavlaženie, nevyvolala len snaha dorobiť milión ton zrnovín vo vtedajšom Východoslovenskom kraji. Východoslovenská nížina bola pravidelne zaplavovaná, šlo aj o ochranu územia pred povodňami, dôsledkom ktorých sa šírili rôzne infekčné ochorenia ako týfus, ktoré dnes vôbec nepoznáme. Sám pochádzam z Michaloviec a pamätám si veľkú vodu, ktorá po vojne zaplavila mesto a ničila ľudské príbytky. V osemdesiatych rokoch sa pod vedením profesora Milana Ružičku, zakladateľa Ústavu biológie krajiny SAV, začal realizovať Bioprojekt, ktorý sa usiloval ponaprávať veci, keď štátostrana videla na Východoslovenskej nížine len hektáre odvodneného územia. Boli to časy, keď sa plnenie päťročných plánov vynucovalo za každú cenu.

Foto:
TASR
Meliorácie na Slovensku v minulosti. Snímka z roku 1959 je z budovania melioračného kanálu v okolí obce Kráľová pri Senci.

Naozaj boli plány imperatívom, pred ktorým nebolo ústupku?

Atmosféru tej doby pochopia len ľudia, ktorí ju zažili. Za neplnenie plánu padali hlavy, obrovský politický tlak som zažil osobne. Výsledkom bolo, že sa odmeliorovalo aj to, čo sa nemuselo. Šlo nám to na nervy, keď silou mocou chceli dosiahnuť tie vysnívané hektáre. Vznikli aj častušky, ktoré parodovali stranícku posadnutosť odvodniť územie za každú cenu. V jednej sa spievalo: ,,Dám, dám, dám, čo by nedala, však ja coška, od maľučka chlapcom dávala. V praxi to znamenalo: Máš ešte nejaké hektáre? No už nemám! Ale pohľadaj tam niekde v okolí Sečoviec. Teda našli oné hektáre, aby mohli splniť päťročný plán. Politika rovnako ako dnes aj vtedy vstupovala do rýdzo odborných vecí. Nájsť medzi nimi súlad je otázkou zrelosti spoločnosti, presnejšie reprezentantov politických strán, ktoré vstupujú do vlád. Mnohé veci sa ukážu v plnej nahote až s odstupom času, ktorý vyjaví, čo bolo dobré a čo omylné, zavádzajúce. V tomto akoby sme boli nepoučiteľní.

Aká teda bola doba, ktorú ste zažili?

Rozhodne nebola taká čierno-biela, ako sa už roky líči. Už som spomenul profesora Ružičku. Najmä v osemdesiatych rokoch bolo zreteľné, že prístup ku krajine a jej územiu sa mení, čo bolo nepochybne aj dôsledkom toho, že program meliorácií realizovali ľudia vzdelaní, už so skúsenosťami, ako sa správa odvodnené i zavlažované územie. Usilovali sme sa vykorigovať nedostatky, ktoré odhalila prevádzka hydromelioračných zariadení. Nie náhodou som spomenul publikáciu Meliorácie – ekológia – estetika. Najlepšie vyjadrovala nielen pocity, ale aj presvedčenie mojej generácie, ktorá sa úprimne usilovala o pozdvihnutie slovenského poľnohospodárstva a vidieckej krajiny.

Ako sa začala vaša meliorátorská kariéra?

Mojím snom po skončení štúdia na Stavebnej fakulte STU bolo podieľať sa na výstavbe vtedy rozostavanej Liptovskej Mary. Ponúkali mi miesto v Okresnom stavebnom podniku v Michalovciach. Zakotvil som však v Melioračnom družstve Pezinok, kde som si ako vysokoškolák privyrábal. Pezinčania ma spoznali a doslova od Michalovčanov vykúpili, aby ma získali. Práve sa začínala éra zúrodňovania pôdy, ktoré vláda stimulovala aj výstavbou malých vodných nádrží. O kvalifikovaných ľudí bol veľký záujem. Keď som podpísal zmluvu, pezinské melioračné družstvo malo jeden traktor, dve motorky, tri kancelárske stoly a štyri stoličky. Bol som po Igorovi Fabiánovi druhý inžinier, čo sa upísal práci v melioračných družstvách. Bol to akoby krok do neznáma, ale tušil som, že ponúka veľké príležitosti. Po vojenčine som nastúpil do funkcie hlavného technika družstva a darilo sa nám skvele. Ročne sme mali prírastky na tržbách 18 percent, čo vtedy dosahovali najúspešnejšie americké firmy.

Čo zabezpečilo družstvu taký prudký rozvoj?

Druhá polovica šesťdesiatych rokov sa niesla v znamení ekonomickej reformy poľnohospodárskej politiky, za ktorou stáli neskorší minister poľnohospodárstva Ján Janovic a jeho ekonomický námestník Július Medveď. Robili sme odvodnenia močaristého Jurského Šúru, Modry, Dolian a budovali malé vodné nádrže. Na zachytenie vody v území sa horúčkovito hľadali vhodné profily, lebo voda otvárala cestu k intenzifikácii poľnohospodárstva. Časom nádrže zrástli s malokarpatskou krajinou, stali sa jej prirodzenou, akoby odvekou súčasťou a okrem vodohospodársko-poľnohospodárskeho prínosu znamenali obohatenie krajiny o vzácne biotypy, priniesli rozvoj športového rybárčenia a rekreačných aktivít. Z jednej aj druhej strany Malých Karpát sa postavilo 15 malých vodných nádrží, na Slovensku ich je dovedna 195 a po vybudovaní boli schopné zachytiť vyše 65 miliónov kubíkov vody. Bol to pekný inžiniersky aj stavebný počin, za ktorým stáli aj melioračné družstvá, neskôr zlúčené do Agrostavov, a samozrejme ŠMS.

Vravíte o inžinierskom odkaze, ktorý zanechal viditeľnú stopu vašej generácie v krajine. Teraz v čase vyostrenej núdze o vodu niektoré prosperujúce poľnohospodárske spoločnosti uvažujú, že si samy postavia vodné nádrže, lebo inak nebudú schopné pestovať zemiaky, zeleninu či ovocie. Čo na to hovoríte?

Nič nie je nereálne. Do výstavby vodných nádrží sa v šesťdesiatych rokoch púšťali aj vtedajšie jednotné roľnícke družstvá. Robili to, ako vedeli, neodborne. Či vtedy alebo dnes, treba mať odborne spracované projekty, aby sa nestalo to, čo som zažil ja, ale našťastie skončilo to dobre. Raz nadránom ma zobudili myslenickí družstevníci, aby som išiel na hrádzu, kde sa nebezpečne hromadila voda. Pichol som rýľom do hrádze a voda striekala gejzírom. Rýchlo som družstevníkov požiadal, aby priviezli niekoľko fúr maštaľného hnoja, ktorým sme zaťažil hrádzu. Dnes sú okolo malých vodných nádrží Medvedie a Kotlíky vinohrady. Bola tam postavená aj závlaha. Nevedno, ako dlho sa po revolúcii využívala, ale nádrže zadržanou vodou pozitívne ovplyvňujú mikroklímu okolitých vinohradov podnes deň a stali sa rajom pre rybárov.

Foto:
Jozef Sedlák
Sucho v kukurici.

V roku 2023 sa poľnohospodárska komora spolu s rybárskym zväzom obrátili na rezorty pôdohospodárstva a životného prostredia so žiadosťou o odbahnenie, odstránenie nánosov, ktoré znižujú akumulačnú schopnosť malých vodných nádrží. O aký objem vody sme po vyše 40 rokoch od ich vybudovania prišli?

Odhadom pravdepodobne aj o jednu tretinu, ale to sa týka všetkých nádrží – malých aj veľkých. Jedny aj druhé sú zanesené, ale odstránenie nánosov nie je len vec financií. Sedimenty, ktoré by mohli zúrodniť polia, môžu obsahovať aj toxické látky. Čo urobiť s nánosmi z nádrží, kde ich uložiť, to je tvrdý oriešok. Dlhodobo pred týmto rébusom však nebude možné unikať.

Programom súčasnosti je revitalizácia závlah. Čo hovoríte, na vládny návrh oživiť zavlažovaciu sústavu využitím PPP projektu, pri ktorom významnú časť nákladov preberá na seba súkromný investor?

Dovolil by som si podotknúť, že realizácia serióznych projektov závlah trvá, taká je moja profesionálna skúsenosť, niekoľko rokov, k tomu treba prirátať čas na vlastnú výstavbu. To je minimálne10 možno aj 15 rokov. Nepochybne nové technológie či už pri projektovaní ako aj pri výstavbe môžu významne skrátiť čas, ktorý hrá v dôsledku postupujúcej klimatickej zmeny proti nám. Hovorí sa o investícií okolo 500 miliónov eur. Tie peniaze štát v tejto chvíli nemá, chápem preto, že je tu snaha osloviť zahraničný kapitál, manažment, vrátane projektantov, lebo už sme takmer prišli o potrebných profesionálov. Treba však zvážiť všetky za a proti tohto typu obnovy závlah. Myslím si, že by sme sa mali viac spoliehať na vlastné sily a vlastných odborníkov. Možno to bude zložitejšie, ale ešte vidím ľudí, na ktorých možno stavať. Je tu napríklad profesor Ľuboš Jurík z SPU Nitra, rešpektovaný odborník na meliorácie. Predovšetkým potrebujeme vypracovať koncepciu meliorácií, ktorá zahrnie nielen závlahy, ale poskytne komplexný pohľad na územie s ohľadom na prudko sa meniace klimatické pomery. Veci si treba dobre premyslieť a naplánovať.

Bezmála štyri desaťročia melioračný systém chátral. Zamýšľali ste sa nad tým, prečo sa to stalo?

Akoby nie. Z funkcie riaditeľa ma odvolali na konci roka 1991, keď zanikla aj Štátna melioračná správa. Pracovalo v nej 950 ľudí, ktorí manažovali rozvoj špecifického štátneho podniku služieb a starali sa o všetko, čo súviselo s funkčnosťou odvodneného a zavlažovaného územia. Majetok v hodnote 9 miliárd korún, to hovorím predovšetkým o kostre, teda hlavných melioračných zariadeniach, ako boli čerpacie stanice, rozvodové potrubia atď. rezort delimitoval do Slovenského pozemkového fondu a Slovenského vodohospodárskeho podniku. O zariadenia sa mali starať jednotlivé povodia. Špecializovaný štátny podnik Hydromeliorácie vytvorili až v roku 2003. Roky bol finančne podvyživený a ako prichádzali a odchádzali ministri, vymieňali riaditeľov ako špinavú bielizeň. Aká tu mohla byť koncepčná práca? Nečudujme sa úpadku celej melioračnej sústavy. Chýbal a chýba jej koncept, ako s tým, čo zázrakom prežilo, vôbec naložiť.

O to, že melioračný systém prežil, sa postaralo aj pár desiatok poriadnych hospodárov. V Pravde sme publikovali príbeh farmára Pavla Dömötöra z Vlkov. Jedno ráno zistil, že mu chýbajú hydranty. Išiel sa pozrieť do Zberných surovín. Boli tam. Zlodejom odkúpili kus po 200 korún a on ich vykúpil po 800. Ako sa mohlo dopustiť takéto do neba volajúce zlodejstvo?

Lebo chýbal správca, ktorým bola zrušená ŠMS zodpovedná za údržbu. Keď ju zrušili, vzniklo voľné pole pôsobnosti pre zlodejov. Štátny majetok nemal odrazu správcu. Presuny na povodia boli dočasné a zmätočné. Jednoducho melioračný majetok stratil svojho pána, preto ho miestami do tla rozkradli, nešlo sa len po medi a kove, niekde nezostali z čerpacích staníc ani múry, zlodejom sa šikli aj tehly.

Je to smutná kapitola slovenských dejín. A teraz, aby sme začínali takmer od nuly. Z čoho vlastne začať?

Z dôkladnej analýzy, toho čo máme k dispozícii. Inak v roku 2001 som dal dohromady tím odborníkov z Únie krajinných inžinierov Slovenska, Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory, Slovenského pozemkového fondu a Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva SPU Nitra. Vznikol materiál Meliorácie/ďalej, čo bolo pojednanie o návrhu transformácie meliorácií. Možno by poslúžil na inšpiráciu tímu, ktorý má teraz spracovať analýzu v súvislosti s PPP projektom. Každú závlahovú stavbu treba posúdiť individuálne. Poľnohospodári musia zvážiť, čo kde budú pestovať. Na rovinu, voda a servis budú veľmi drahé. Hospodárenie pod závlahou musí prinášať zisk, inak nemá zmysel.

Foto:
Jozef Sedlák
Závlahy sa využívajú na Slovensku iba na ploche 40-tisíc hektárov.

Krajina zažila druhú vlnu horúčav atakujúcich 40 stupňové teploty. Poľnohospodárstvo sa bez závlah nezaobíde. Má význam vzhľadom na reálne dostupné zdroje obnovovať závlahy v pôvodnej veľkosti?

Treba urobiť predovšetkým koncepciu. Obnova závlah a ich rozsah bude závisieť nielen od financií, ale aj od toho, kde zoberieme vodu. Pôjde teda o komplexné opatrenia zadržujúce vodu v krajine, v pôde. Tam sa ponúka veľmi veľa možností, ako veci riešiť, to však niekto musí posúdiť, a nielen odborníci z poľnohospodárstva, ale aj ekonómovia.

Mladej generácii sa vyčíta, že je precitlivená. Poradí si s výzvami, ktorým bude čeliť?

Áno, ale musíme ju lepšie motivovať. Niekedy sa mi zdá, akoby mladým nemal kto povedať, ako sa veci naozaj majú. Žijú vo virtuálnej bubline. Treba ich z nej čím skôr dostať. Musia ich prebudiť školy, stredné aj vysoké, nuž a politici by sa mali prestať hádať a povedať ľuďom, že nás v najbližších rokoch nečaká prechádzka ružovou záhradou. Na tom sa však nedajú zbierať politické body. Možnosti, ktoré sa núkali po roku 1989, Slovensko premárnilo, v melioráciách sme sa neposunuli ani o máčny máčik vpred. Naopak veľa sme stratili.

Ján Bodnár, príslušník tzv. tichej generácie, sa narodil v roku 1940 do rodiny dvojhektárových roľníkov. Z poľa sa vyžiť nedalo. Keď pred časom Bodnár začal zostavovať rodokmeň, zistil, že väčšina príbuzných z otcovej aj maminej strany odišla za prácou do Ameriky. Nič výnimočné pre východné Slovensko.

Bodnár prežil väčšinu života pod Malými Karpatmi, ale v obývačke mu visí krásny obraz pripomínajúci roľnícku žatvu na rodnom Zemplíne. Z obrazu sála horúčosť leta aj nepoddajná energia koscov s frajerskými kalapmi na hlavách. Maľba veľa napovedá o mužovi, ktorý si obraz zamiloval.

Bodnárov otec sa po vojne zamestnal stavebníctve a možno to inšpirovalo maturanta, aby sa prihlásil na Stavebnú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej. Ako vysokoškolák naprojektoval pre rodičov rodinný dom, ktorý stavali ako lastovičky, tehlu po tehle, z dosák vyťahovali použité klince, vyrovnávali ich. Kto by sa dnes s tým zdržiaval.

O kariéru sa mu postarali vysokoškolské brigády. Privyrábal si na stavbách, padol do oka ľuďom z Melioračného družstva v Pezinku. Ako hlavný technik družstva navrhol, aby vyrábali oporné betónové stĺpiky pre vinič. Ich výroba dala družstvu krídla. Trúfali si na väčšie a väčšie objednávky, aj na výstavbu malých vodných nádrží.

Družstvo sa venovalo aj sadovej úprave Bratislavy, keď vysadilo už dospelými stromami sídlisko Pošeň, potom Kramáre. Vedelo peniaze zarobiť a postarať sa o svojich členov. V Pezinku vystavalo pre nich malé sídlisko s 30 bytmi. Ktoré družstvo si dnes na niečo také trúfne?

V roku 1972 ponúkli Bodnárovi post technického riaditeľa Štátnej melioračnej správy. Od roku 1986 ju viedol až do zániku v roku 1991. Keď ho prepúšťali, námestník ministra Juráni mu s ostychom podával odvolací dekrét od ministra Jozefa Kršeka. Spýtal sa, či má nejaké pripomienky. Keď ho Bodnár otvoril, chýbal na ňom podpis ministra, ktorý sa nevedel dočkať chvíle, kedy ho vyhodí. ,,Nemôžeš ma prepustiť, minister to zabudol podpísať.” A tak šofér upaľoval po chýbajúci ministerský podpis.

To nevymyslíš, to je život.

Bodnár, ktorý sa podieľal na množstve rôznych projektov, aj na zamýšľanom splavnení Váhu medzi Hlohovcom a Sereďou, sa po zániku ŠMS venoval posudzovaniu vplyvov rôznych projektov na životné prostredie. V roku 2001 spracoval s kolegami projekt transformácie meliorácii. Zostal nezrealizovaný. Medzitým zub času takmer zničil životné dielo jednej generácie slovenských inžinierov. Aké príznačné pre nedávno uplynulé roky.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Hydromeliorácie
zavlažovanie
poľnohospodárstvo
Potraviny

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.