Zuzana Kocúriková: Mladi herci si myslia, že sú nám seberovní, ale sú slušní

V septembri to bude 55 rokov, čo Zuzana Kocúriková nastúpila do Činohry Slovenského národného divadla. Za ten čas sa veľa zmenilo, no herečka s prezývkou Kocka má stále plno energie a výbornú pamäť.  

Len v SND hrá v siedmich predstaveniach a v iných divadlách v štyroch ďalších tituloch hosťuje. Rozprávala o manželovi, s ktorým boli celkom protichodné povahy, a predsa si dokonale rozumeli, aj o dcére a vnukovi a o tom, na aké filmy chodí do kina.

Blíži sa výročie 21. augusta 1968. Vám sa s ním spája jedna osobná príhoda, porozprávali by ste nám ju?

Mala som vtedy 20 rokov a tento deň som prežívala v gruzínskych horách, vo výške 3000 metrov nad morom, natáčala som koprodukčný rusko-český film Kolonie Lanfieri. Tam sme cez Slobodnú Európu zachytili tie vlnenia, nikto zo štábu nedokázal prekladať, tak som prekladala ja. Nerozumela som však, čo znamená okupácia. To slovo bolo pre mňa dovtedy neznáme. Vtedy vtrhlo za jednu noc do Československa 500 000 vojakov zo Sovietskeho zväzu a spojeneckých armád, to si dnešní mladí vôbec nevedia predstaviť.

Samozrejme, spojenie s Československom z Gruzínska vôbec žiadne nebolo, takže moji rodičia a sestra vôbec netušili, čo je so mnou a ja zasa, čo je s nimi. Ale vtedy sa perfektne zachoval český štáb, pretože odmietol spolupracovať ďalej s ruským štábom. Potrebovali sme sa dostať domov, ale prvé lietadlo letelo až 10. septembra. Dovtedy sme žili v neistote, netušili sme, čo sa deje.

Čo bolo ďalej?

Lietadlom sme doleteli do Prahy, ďalej do Bratislavy som sa dostala stopom. A keďže som bola čerstvá absolventka prvého ročníka herectva na VŠMU, moja prvá cesta viedla do Divadelného klubu. To bolo miesto, kde sa každý večer stretávalo veľmi veľa umelcov. Prišla som, zhŕkla sa tam kopa mužov, pre mňa viac-menej neznámych a vypytovali sa, čo sa deje v Rusku, ako to tam prebiehalo.

Debatovali sme, až kým klub nezatvorili a jeden z tých neznámych chlapíkov povedal, ja mám voľný dom, slečna Zuzana nám to ešte dorozpráva. Ja na to, že okej, ideme, tak sme prišli k Martinovi Bútorovi, lebo to bol on, v dome mal drevené schody. Sedela som hore na schodoch a podo mnou taký strapec mužov, neznámych. Tušila som, že sú “od pera”, lebo sa vypytovali, zapisovali si. Jeden muž sa na mňa uprene pozeral, nič sa nepýtal a mal krásne okuliarové rámy. Keď sme sa nad ránom lúčili, nesmelo si dovolil vypýtať si moje telefónne číslo. Viete, kto to bol?

Tuším.

Bol to môj celoživotný partner, Peter Mikulík. Nemôžem rozprávať ďalej, lebo sa rozplačem.

Foto:
Archív SND
Zuzana Kocúriková v inscenácii Sluha dvoch pánov.

Tak trošku zmeňme tému. Ako trávi herečka leto?

Ohromne. Je práve polčas prázdnin, ale už 15. júla sme zvládli jedno predstavenie, nebolo až také teplo, a užila som si do sýtosti more.

Zdalo sa mi, že stále pracujete. Teraz čoraz viac divadiel hráva aj v lete, máte čas aj oddychovať? Vieme, že ste vášnivá čitateľka, máte čas aj na knižky?

Knižky čítam celý rok, na to si vždy nájdem čas, ale áno, hrá sa. Viac však v auguste, od 21. do 23.8. bude už tretí ročník festivalu Jožka Vajdu Piešťanské zábaly, tam hrám dva večery – predstavenia Moje baby a Najstaršie remeslo, v Štúdiu L plus S hráme 28. augusta Kvarteto a už sa rozbieha divadelná sezóna. Leto vždy veľmi rýchlo prejde.

Má letné hranie inú atmosféru, ako keď hráte počas roka v SND?

Poviem vám, že v lete sme hrali v Nitre, diváci boli senzační, ale boli horúčavy ako dnes a usporiadateľom sa pokazila klíma. Na javisku bolo asi 50 stupňov, diváčky sa zúfalo ovievali.

Foto:
Matúš Lago
Zuzana Kocúriková,. Zuzana Porubjaková, Zuzana Fialová, Anna Šišková, Viktória Šuplatová účinkujú v hre Moje baby írskej autorky Elaine Murphy.

A čo vy, keď musíte v takých teplotách hrať? Diváci sedia, ale vy musíte na javisku podávať výkony.

Jasné, v našom povolaní človek zabúda na všetky trápenia, vytesní, že je teplo. Ale po predstavení som si nedokázala vyzliecť kostým, tak som ho mala prilepený na telo.

Už ste zmienili írsku hru Moje baby. Tušili ste, že to predstavenie bude mať taký úspech? Pamätám si, že práve vy ste túto hru dali do pozornosti Robertovi a Andrejovi Antoniovi Lecovcom, ktorí sú jej producentmi v Štúdiu L plus S.

Tušila som to, lebo som videla na ČT art prenos tejto hry z českého divadla, kde moju rolu hrala Eliška Balzerová a povedala som si, že toto je super hra. Ale myslím, že naša verzia je ešte úspešnejšia. A 5. septembra budeme hosťovať v Prahe, tak nás budú porovnávať. To je vzrušujúce, radi to hráme.

Pred dvoma rokmi hra Moje baby pobúrila aj politika Štefana Kuffu, ktorý nedovolil, aby ju počas hosťovania v Malej Frankovej dohrali, ale šlo o predstavenie Košického národného divadla.

Kuffa dokonca hovoril o filmovom predstavení, asi mal už vysoké promile. Neviem, čo ho pobúrilo – je to jedna nádherná, vtipná a dojemná hra.

Foto:
Desana Dudášová
Zuzana Kocúriková,. Zuzana Porubjaková a Zuzana Fialová účinkujú v hre Moje baby írskej autorky Elaine Murphy.

Ale vy zrejme máte na hru samé pozitívne ohlasy.

Áno, samozrejme, zbožňujem ju. Viete, že 1. septembra bude 55 rokov, čo som sa stala členkou Činohry Slovenského národného divadla?

Budete to aj oslavovať?

Nie, len hraním predstavení. Hrala som aj skôr, než som sa stala členkou SND pred 55 rokmi – to je strašná doba! Divadlo je pre mňa druhá rodina alebo niečo ako droga. Drogu som síce nikdy neskúsila, ale predstavujem si, že je to také silné ako môj vzťah k divadlu.

Foto:
ZUZANA LAZAROVÁ
TASR
František Kovár, Robert Roth, Zuzana Kocúriková v hre Katje Brunner Duchovia sú tiež len ľudia.

Za tie roky sa muselo divadlo veľmi zmeniť, aj spôsob hrania…

Spôsob hrania sa totálne zmenil. Vo všetkom, hrá sa úplne inak. Aj filmy boli pred 50 rokmi úplne iné a aj divadelné herectvo sa celkom zmenilo. Keď si spomeniem, ako hrali bardi, ktorých sme obdivovali. Neviem, ako by som to mala korektne povedať, no dnes by sa to divákom asi zdalo čudné. Ale všetko sa zmenilo.

Aj tí bardi, keby hrali dnes, by hrali možno inak.

Nie možno, ale určite. Aj réžia a scénografia sa zmenila.

Foto:
Jozef Vavro
Zuzana Kocúriková a Dušan Jamrich v hre Sluha dvoch pánov, 1975

Vtedy herci hovorili výrazne, nepotrebovali mikrofóny a diváci im rozumeli.

Jaj, to je pravda. Áno, diváci sa sťažujú, že niektorým hercom nerozumejú. Na to by si mali dať pozor, ale ja som tá posledná, ktorá by ich chcela poučovať. Ale diváci by rozhodne rozumieť mali. Veď sa dá aj šepkať tak, aby rozumeli aj diváci v poslednom rade.

Môžeme sa ešte vrátiť k vášmu manželovi Petrovi Mikulíkovi? On vás predsa aj režíroval a vy ste spomínali, že keď ste hru chceli ozvláštniť svojimi nápadmi, niekedy mal inú predstavu. Vy ste si však predsa presadili svoje a napokon to malo veľký úspech.

Jasné (smeje sa). My sme boli senzačná dvojica. Jednak prežiť s niekým v perfektnom vzťahu 57 rokov, to by som dnes ľuďom dopriala, lebo to je úžasné. Pred pol rokom nás opustil a ja sa snažím spomínať na to pekné, vlastne všetko s ním bolo úžasné. Ďakujem svojej šťastnej hviezde, že nás osud dal dokopy.

Foto:
IVO OLVECKÝ
Zuzana Kocúriková s manželom, režisérom Petrom Mikulíkom (v strede) a vtedajším riaditeľom SND Mariánom Chudovským po premiére Veselých paničiek windsorských v roku 2017.

Veríte na osudové stretnutia?

Čím som staršia, tým viac verím. My sme boli úplne protichodní ľudia – on bol intelektuál introvert, ja som bola mladá, divoká hipisáčka. On sa narodil v júni, bol Blíženec, ja Strelec. Zdalo by sa, že takí ľudia sa nemôžu dať dokopy. Ale my sme sa navzájom veľmi priťahovali. Keď sa vrátim k vašej otázke na moje nápady do hier, musím pripomenúť, že v mojom živote hrá veľkú rolu intuícia. Takže som tušila, že čo som si vymyslela, bude dobré, a on povedal, nie, Zuzka.

Máte konkrétny príklad?

Mám. Hrali sme úžasnú hru o piatich sestrách, volala sa Tance na sklonku leta – aj film bol podľa tej nádhernej hry natočený. Hrala som Rosie, bola mierne retardovaná a ja som sa strašne tešila, bola to veľmi vďačná úloha. Sestry ma v tej hre poučovali, ja som bola obutá v gumákoch a keď ma tie sestry začali poúčať, tak som na skúškach kopla do stolu. Peter mi vravel: Nie, Zuzka, toto nerob, je to zbytočné. Na skúškach som to len naznačila, aby si to nevšimol a keď bola premiéra, jasné, že som tam to kopnutie dala. A malo to veľký úspech. Pamätám si, ako som raz prišla do Tatrabanky a tam boli stážistky z Košíc. Vraveli, pani Zuzana, práve sme boli na Tancoch na sklonku leta, to je super, ako ste tam kopli – aj my, keď máme nejaký problém, vždy si tak kopneme.

Foto:
archív SND
Zuzana Kocúriková v hre Rozlúčka v júni, 1971

Áno, takáto drobnosť je niekedy veľmi zapamätateľná. Aj ja si roky pamätám, ako v ktorejsi hre Juraj Slezáček povedal: “Ľaľa, dvere, vojdem dnu ich prostredníctvom”, a diváci sa šli popukať od smiechu.

Nebol to Chrobák v hlave?

Určite, toho som s ním v DPOH kedysi dávno videla. Apropo, keď do divadla nastúpia mladí herci, poznáte hneď, z koho niečo bude?

Kým sú na škole, nedá sa to odhadnúť. Ale keď už prídu do divadla, už to vidieť. Napríklad Dano Fischer bol manželovým žiakom a Peter od prvého ročníka vravel, toto je veľmi talentovaný chalan. Hneď to videl. Ale v Mojich babách hrá s nami Viki Šuplatová, tá bola tiež Petrova žiačka a tam nespomínal, že by bola výrazný talent. No ako prišla do divadla, bola ako kvet, čo sa roztvorí a je výborná, veľmi talentovaná. Každý človek má istú mieru hanblivosti, možno aj nedostatok sebavedomia a keď to prelomí, ukáže sa, či má alebo nemá talent.

Foto:
Desana Dudášová
Zuzana Kocúriková ako stará mama Kay v hre Moje baby írskej autorky Elaine Murphy.

Vy si spomínate na svoje začiatky, keď ste nastúpili do Národného divadla?

Veľmi dobre si to pamätám. Vtedy tam pôsobila tá slávna generácia – Filčík, Valach, Machata, Pántik, Chudík… Boli pre nás ako bohovia. Mám zvláštny zážitok z jednej hry. Bola som na javisku a Oldo Hlaváček nemal práve scénu, stál za kulisami a strašne nedôverčivo si ma premeriaval. Viete, ako to pôsobilo na moje sebavedomie? Ja som síce vyzerala veľmi sebavedomá, ale bolo to pre mňa strašné.

Naozaj vám neveril?

Neviem, ale keď som ho lepšie spoznala, on ten výraz často mával. Ako mladá som chodila na skúšky s hrozným strachom, ako zas na mňa ten Oldo bude zazerať. Neskôr sme boli veľkí kamoši.

Foto:
Ctibor Bachratý
Zuzana Kocúriková a Oldo Hlaváček v inscenácii Odchádzanie, 2008

Bolo pre vás dôležité, čo si myslia starší kolegovia?

Samozrejme.

Majú aj dnešní mladí herci takú úctu k starším?

Vôbec. Ale možno je to trošku naša chyba, lebo my tých mladých vezmeme hneď do kolektívu, ako keby sme boli seberovní.

A nie ste?

Oni sú začínajúci a my máme veľké skúsenosti. Nechcem im dávať rady, to nie je dobré, my im len ideme príkladom. Oni sa tvária, že sú nám rovní a my im to dovolíme, neviem, či je to dobré alebo nie. Ale naši mladí a za mladých považujem aj tridsaťročných, sú slušní. Jednak sú talentovaní, to je samozrejmé, a veľmi pracovití, dochvíľni a slušní.

Foto:
Ľuboš Kotlár
Na javisku SND sa v predstavení Malé ženy stretli vynikajúce herečky v peknom ženskom príbehu – Petra Vajdová (Meg), Jana Kovalčiková (Amy), Barbora Andrešičová (Jo), Zuzana Kocúriková (Hannah), Jana Oľhová (Mama), AnnaMária Janeková (Beth).

Dochvíľnosť už dnes nie je samozrejmosť, keď ju vyzdvihujete?

Dochvíľnosť musí byť, veď predstavenie sa začína sedem nula nula, nie sedem nula štyri.

Len v SND máte aktuálne sedem predstavení a ešte v troch či štyroch hosťujete. Ako to stíhate? Hráte hádam každý večer.

Každý večer nie, ale musím v kompjútri v hlave prehadzovať výhybky. Vždy dva dni pred predstavením si opakujem to, čo budem hrať o dva dni a ďalší deň si už opakujem to, čo bude po ňom. Takže opakujem si vždy, neznášam neprofesionalitu.

V júni bola derniéra Môjho milovaného nepriateľa. Cítite pri derniére smútok, alebo sa už tešíte, že príde niečo nové?

Jasné, že sa teším na nové, ale do Môjho milovaného nepriateľa sme dali strašne veľa energie. Režírovala to Rumunka Gianina Carbunariu, ktorá od nás veľmi veľa vyžadovala. Kým sme začali skúšať, dala nám dotazník so 71 otázkami, ktoré sme museli vypracovať. Už len to nám zobralo veľa času a energie, s veľkou chuťou sme do toho nastúpili a myslím, že sa to ľuďom aj veľmi páčilo. Zrejme je však taká doba, že hry, čo mapujú politickú súčasnosť, diváci veľmi nechcú.

Foto:
Bara Podola
Gabriela Dzuríková, Ľuboš Kostelný a Zuzana Kocúriková v hre Gianiny Carbunariu Môj milovaný nepriateľ.

Naozaj?

Tí, čo na predstavenie prídu, sú nadšení, aj pri derniére kričali a veľmi dlho tlieskali. Ale keď si ľudia kupujú lístky, idú radšej na ľahší žáner.

Už dvanásteho septembra budete mať premiéru. Titul Hlovík medzi vzbúreným ľudom však nie je veľmi známy. Priblížite nám ho?

Poviem vám, to bude…

Bomba?

Neviem, či bomba, ale niečo také som doteraz nezažila. Napísal to Jonáš Záborský, náš známy prozaik, dramatik, básnik aj novinár. V útlej knižke spísal ako dokument, čo sa stalo pred dvesto rokmi v malej dedine na východe Slovenska. Horor je na to slabé slovo! A náš dobrý dramaturg Daniel Majling to zdramatizoval. Predstavte si pod tým, čo chcete, ale bude to niečo iné.

Čítala som, že tam bude aj čierny humor.

No horor – dráma aj humor.

Chcú diváci čierny humor, alebo je to tenký ľad?

Nikdy neviete, ako to dopadne. Ani po toľkých rokoch skúseností to stále vôbec neviem, preto nemám rada, keď sa niekto príde pozrieť na skúšku a hovorí, to bude bomba. Vravím, to nehovor, som aj poverčivá, ale nikdy to nevieme.

Máte tam až tri postavy, však?

Áno, vy už ste si to prečítali?

Foto:
Ctibor Bachratý
Zuzana Kocúriková v Havlovej hre Odchádzanie.

Na stránke SND, takže viem, že tam bude výborné obsadenie, mladší aj starší…

Stará som len ja. A Braňo Bystriansky, on sa však ešte nepovažuje za starého. Žartujem, je tam aj Gaba Dzuríková a Milanko Ondrík v hlavnej úlohe. Sama som na to strašne zvedavá.

Ste rada, keď hráte s hercami, ktorých roky poznáte, alebo je pre vás zaujímavejšie spoznávať nových?

Radšej hrám s mladými, to je logické, nie? Nezaťažujú ma zbytočnými nárekmi.

Ale nie sú niekedy starší aj optimistickejší ako mladí?

Niekedy hej, napríklad ja. (smeje sa)

Veď práve to udržuje človeka mladého.

Hej, neznášam, keď rozprávajú o chorobách, sťažujú sa, frflú. To k ničomu nevedie a ničomu to nepomôže. Napríklad v lete som bola až dvakrát pri mori, najskôr v Chorvátsku a potom na ostrove Elba. Taliansko zbožňujem. Hoci je Elba chudobná, nevidela som tam jedného zachmúreného človeka, všetci sú tam milí, usmiati, šťastní.

Foto:
Martin Črep
Verím na osud a myslím si, že naše bytie niekto organizuje, vraví Zuzana Kocúriková.

Či to nie je tým slnečným počasím… Ale to mi pripomína, že ste zatiaľ nepovedali, čo ste tam čítali.

Som taký čitateľ, keď nejakého autora začnem, nájdem si od neho všetky preklady v slovenčine či češtine a prečítam všetko. Dosť veľa kníh som teraz čítala, ale najviac ma zasiahol turecký spisovateľ Orhan Pamuk. Ak ste nečítali Červenovlásku, tak si to požičajte. Nádherné. Alebo som nedávno od neho čítala Sneh. Rada sa nechávam unášať do iných svetov, do iných sfér.

Aký žáner je vám blízky?

Hlavne musí byť dobrý spisovateľ, ale detektívky nečítam. Hoci ten Pamuk je mierne aj detektívka. A videla som krásny francúzsky film Súkromný život – detektívku s Jodie Foster.

Ten som nevidela, ale z francúzskych filmov ma nadchla Comedie Francaise alebo Najbohatšia žena na svete.

Najbohatšiu ženu som videla s Isabelle Hupert, to je výborná herečka. Ale aj Jodie Foster, chodila do francúzskych škôl a vo filme hovorí po francúzsky. Rada chodím do nového bratislavského kina na Baštovej ulici, tam dávajú veľmi dobré filmy. Inak s kamoškou sme boli v kine v Eurovei a na tom Súkromnom živote sme sedeli v kine dve. Ľudia dnes už vôbec nechodia na dobré filmy?

Asi sa im zdajú drahé lístky alebo idú na hollywoodske trháky ako Odysea.

Ja chodím rada do kina. Je veľký rozdiel vidieť film v telke a v kine. Keď bol môj muž chorý, jeden rok som nemohla nič, tak si to teraz dopĺňam. Aj škandinávske filmy mám rada, tie sú famózne. Napríklad film o otcovi s dvoma dcérami – Citová hodnota od Larsa von Triera.

To mi pripomína, že som sa vás chcela opýtať na vnuka, o ktorom ste mi pred dvoma rokmi povedali, že si stále píše akési scenáre. Koľko má rokov?

Osem, pôjde do tretej triedy. Je veľký čitateľ, chodíme spolu aj do knižnice. Matematika, to už je horšie. Ale stále niečo píše.

K divadlu nemá vzťah?

Keď bol malý, stále chodil do divadla, ale teraz nemá čas, má toľko záujmov. Chodí na klavír, prvý rok ho to veľmi nebavilo, veď to nie je veľmi chlapčenské, chalani chodia hrať futbal. Ale tento rok ho klavír začal baviť. Moja dcéra, jeho mama chodí na tú istú hudobnú školu a keď mali besiedku, hrali tam štvorručne. Bolo to dojemné. Ja, žiaľ, nemám hudobné vzdelanie, aj preto sa teším, že ho má môj vnuk a dcéra.

Foto:
archív SND
Kamila Magálová, Zuzana Kocúriková a Michaela Čobejová ako Krajčírky.

A dcéra začala až teraz chodiť na klavír?

Chodila osem rokov na flautu a teraz si povedala, že si pridá aj klavír, tak chodí.

Tiež som hrala na priečnej flaute a keď som v desiatich rokoch chcela chodiť aj na klavír, povedali mi, že som na to už stará. Vaša dcéra je zhruba moja rovesníčka.

Tak teraz začnite! Nájdite si čas. Fakt sa zapíšte, klavír môžete mať uzučký a nezaberie vám veľa miesta. Zapíšte sa, chytí vás to. Určite, veď to stačí hrať denne 15 minút.

Už keď som ako dieťa chodila na flautu, občas som nehrala ani tých pätnásť minút a učiteľ to vždy poznal.

Ani Oliver necvičí každý deň, kdeže. Ale baví ho to.

Viete odhadnúť, čím bude?

Vôbec, preto musím dlhšie žiť, aby som to zistila (smeje sa). Keď ho deň nevidím, už mi veľmi chýba.

Ešte by som sa vrátila k divadlu. Nové predstavenie o Hlovíkovi bude režírovať Marianna Luteránová, s ktorou ste už spolupracovali aj na Akcii B – rozprávanie o mlčaní. Všimla som si, že vo viacerých hrách vás režírujú ženy.

Najskôr som robila Moje baby s Alenkou Weisel Lelkovou, potom Duchovia sú tiež len ľudia s Kamilou Polívkovou, s Mariannou sme robili Akciu B a potom s Rumunkou Gianinou Môjho milovaného nepriateľa. Samé ženy.

Je rozdiel, keď režírujú ženy, oproti mužom?

Jasné, že je to rozdiel. Neviem ho celkom popísať, ale cítim ho. Teraz akoby nastúpili ženy režisérky. Aj som sa pýtala, či teraz réžiu študujú viac chalani alebo baby a odpoveď bola, že dievčatá. To nikdy predtým nebolo.

Sú prístupnejšie režisérky, keď prídete s nejakým svojím návrhom?

Ako ktorá. Ale s každou z nich som si veľmi rozumela. Gianina sa niekedy zdala neprístupná, ale v niektorých veciach mala aj pravdu. Napríklad keď sme skúšali, vpredu mal ktosi scénu a ostatní vzadu čakali. Niektorí kolegovia si vybrali mobil a pozerali doň. Ju skoro uchytilo. Ja to tiež neznášam, už aj keď sa niekto chystá na výstup a pozerá sa do mobilu.

Keď som pred rokmi točila koprodukčný česko-francúzsky film Marta a ja s hercom Michelom Piccolim, odohrával sa vo vile a režíroval to starý režisér Jiří Weiss, ktorý to sem prišiel natočiť z Ameriky. V tej vile sme natáčali Michel Piccoli a ja nejakú rodinnú scénu a rekvizitár, ktorý si ráno všetko prichystal, si v kútiku čítal noviny. Režisér k nemu prišiel a povedal mu: Děkuji ti, zítra už tady nebudeš. A ani nebol. Rekvizitár sa bránil: Ja som si všetko prichystal. A režisér: Áno, ale ty máš byť sústredený na prácu. U nás to tak celkom nie je.

Témy:
Peter Mikulík
SND
Hlovík medzi vzbúreným ľudom
Zuzana Kocúriková
film
divadlo

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.