Nenávidel komunizmus, vojna ho vzrušovala a Stalinovi neveril. Čo všetko odhaľuje veľká monografia o Churchillovi?

Winston Churchill prestával dôverovať Stalinovi po Jaltskej konferencii vo februári 1945. Poukázal na to v exkluzívnom rozhovore pre Pravdu uznávaný britský historik Andrew Roberts.  

„Po rokovaniach na Jalte dala Červená armáda jasne najavo, že demokratické voľby sa v Sovietmi kontrolovanom Poľsku neuskutočnia. Začalo byť zjavné, že Stalinovi sa nedá veriť, a preto 5. marca 1946 Churchill predniesol slávny prejav o železnej opone.” Roberts upozornil, že veľa ľudí vtedy považovalo britského premiéra za vojnového štváča, ale vývoj mu dal za pravdu.

Začnime Churchillovým detstvom. Jeho rodičia sa mu veľmi nevenovali.

Pre viktoriánske Anglicko bolo typické, že rodičia z vyšších vrstiev spoločnosti netrávili so svojimi rodičmi veľa času. Od detí v tomto období sa očakávalo, že sa rodičom občas ukážu, ale nebudú sa nijako prejavovať. V prípade malého Winstona ho vídali zriedkavo. Na začiatku roku 1880, keď mal šesť rokov, ho matka počas prvých šiestich mesiacov navštívila len na pár týždňov. V tomto zmysle si jeho rodičia držali veľký odstup. Hoci ich oboch absolútne zbožňoval, boli veľmi zaneprázdnení. Otec sa venoval svojej politickej kariére a matka mala niekoľko milostných afér – vyrastanie v týchto podmienkach bolo preňho náročné. Bol si však blízky so svojou pestúnkou, mal ju veľmi rád a do značnej miery formovala jeho osobnosť počas detstva.

Uvedomoval si svoje privilegované postavenie?

Áno, vždy si bol vedomý svojho aristokratického pôvodu. Narodil sa v paláci, starý otec bol vojvoda – prirodzene preto cítil obrovské sebavedomie, ktoré mali príslušníci vyšších vrstiev vo viktoriánskom a edwardiánskom Anglicku.

Školu si vraj príliš neužíval, v knihe uvádzate mimoriadne sadistického učiteľa.

Riaditeľ školy bol typ sadistu, ktorý voči deťom používal telesné tresty. Winstona bil pravidelne. Na druhej strane, Churchill bol drzé a neposlušné dieťa a v tých rokoch čím boli školáci neposlušnejší, o to väčšiu bitku dostali. Mohla tam už vtedy byť istá snaha vyniknúť, zmysel pre veľkoleposť a dôležitosť.

V tomto období ho môžeme označiť za typického britského imperialistu, produkt svojej doby.

Určite áno. Keď sa v roku 1874 narodil, impérium bolo na vrchole, ovládalo Indiu. Keď mal 12 rokov, jeho otec mal na starosť anexiu Barmy do Britského impéria. Vyrastal v presvedčení, že Britské impérium bolo pre svetové dianie pozitívne – čím väčšie, tým lepšie pre pôvodné národy impéria. Tak ako veril, že príslušnosť k najvyššej triede ho zaväzovala zlepšovať postavenie pracujúcich a tých na nižšom spoločenskom rebríčku (v tomto období to bol skoro každý), tak veril aj v povinnosť Británie zlepšovať životy pôvodných obyvateľov impéria.

Ako absolventa Kráľovskej vojenskej akadémie v Sandhurste ho zjavne fascinovala vojna a vojenstvo, skoro ako by si vojnu užíval.

Vojna ho naozaj fascinovala. To neznamená, že by bol vojnový štváč alebo človek, ktorý sa z vojny raduje. Pravdepodobne ho veľmi lákalo byť priamo pri významných historických udalostiach a práve preto sa rozhodol stať žurnalistom. Uvedomoval si, že najmä pre vojnové spravodajstvo platí, že ak chcete napísať dobrý článok, musíte sa fyzicky nachádzať priamo na bojisku. Preto sa snažil byť súčasťou vojnových výprav a operácií, čo vyžaduje veľkú odvahu. Obrovská osobná odvaha a statočnosť mu boli vlastné. Hoci rodina pochádzala z vysokej šľachty, neboli bohatí. Obaja rodičia boli márnotratní. Z rodinných peňazí nemal šancu vyžiť, musel si teda zarábať na živobytie. Stal sa najlepšie plateným slávnym vojnovým reportérom prelomu 19. a 20. storočia.

Foto:
Kin Cheung
SITA/AP
Portrét legendárneho britského premiéra Winstona Churchilla na veľkoplošnej obrazovke počas slávnostného koncertu v Portsmouthe, keď si 6. júna 2024 Briti pripomenui 80. výročie vylodenia Spojencov v Normandii.

Je to zaujímavé – my máme tendenciu prirodzene ho &vnímať najmä cez jeho vrcholové pôsobenie počas druhej svetovej vojny.

Určite áno, väčšinou sa sústredíme na jeho aktivity, keď mal okolo 65 rokov. No už dlhé roky predtým bol veľmi slávny. Vnímali ho ako mladého dobrodružného reportéra. Môžeme povedať, že najvzrušujúcejšie a najdobrodružnejšie obdobie života zažil medzi 20 a 25 rokom. Utiekol z väzenského tábora v búrskej vojne, zapojil sa do posledného veľkého útoku jazdectva Britského impéria, putoval naprieč púšťou.

Je tu istý paradox. Musel byť telesne zdatný a odvážny, na druhej strane sa raz priznal, že by asi nevedel uvariť vajíčko.

Bol v mimoriadne dobrej kondícii. Opäť – my ho primárne vnímame cez prizmu jeho neskoršieho veku ako pomerne tučného a krehkého človeka. V mladosti však bol školským šampiónom v šerme, bol výborný jazdec a tiež sa zúčastnil útokov kavalérie. Takisto hrával konské pólo, čo tiež vyžaduje telesnú zdatnosť, dokonca vyhral v súťaži medzi jednotlivými plukmi. Zúčastnil sa piatich vojenských výprav na štyroch kontinentoch.

Churchill sa stal najlepšie plateným slávnym vojnovým reportérom prelomu 19. a 20. storočia.

Ktoré z jeho dobrodružstiev najviac formovalo jeho osobnosť a ďalšiu politickú kariéru?

Medzinárodný ohlas a palcové titulky si vydobyl, keď sa mu podarilo uniknúť zo zajateckého tábora v Pretórii v Južnej Afrike. To bol kľúčový moment v jeho kariére. Nepochybne ďalší dôležitý moment nastal, keď počas prvej svetovej vojny opustil podzemný kryt, ktorý bombardovali nemecké oddiely. Musel sa presunúť na základe predvolania od generála na neplánované stretnutie. Niekoľko minút po tom, čo odišiel, dostal kryt dostal priamy úder nemeckého delostrelectva, ktorý zabil všetkých vojakov, čo sa tam nachádzali. Po tejto udalosti uviedol, že cítil, akoby pri ňom trepotali neviditeľné krídla. Prvá udalosť mu teda zabezpečila politický prelom, keďže krátko na to bol zvolený do parlamentu. Druhá udalosť mala preňho osobný význam, nadobudol presvedčenie, že osud ho predurčil na veľké veci.

Vo vašej knihe uvádzate, že počas prvej svetovej vojny si uvedomil, že obdobie vznešených imperiálnych vojen sa skončilo a nastáva masové zabíjanie priemyselnej doby. Na jednej strane uvažoval, ako ušetriť čo najviac životov, no v osobnom liste svojej manželke Clementine píše, že ide „nádhernú vojnu“.

Áno, vojna ho vzrušovala. Zrejme je to jeden z dôvodov, prečo bol tou správnou osobou na čele krajiny počas druhej svetovej vojny. Britských premiérov Herberta Asquitha počas prvej svetovej vojny a Nevilla Chamberlaina počas druhej svetovej vojny samotný koncept vojny natoľko odpudzoval, že sa ako vojnoví lídri neosvedčili. Churchilla vojna fascinovala a bol dobrým vojnovým lídrom. Zaujímala ho vojenská veda a nové zbrane. Uvažoval, ako nové vynálezy – tank alebo jadrová bomba – ovplyvnia podobu bojiska.

Najbolestivejší príbeh jeho politickej kariéry bola vojenská kampaň pri Gallipoli (úsilie spojencov ovládnuť strategicky dôležitý prieliv Dardanely v Turecku a kontrolovať tak Marmarské more, ktoré sa skončilo tragickými stratami lodí a spojeneckých vojakov), ktorá dopadla katastrofálne. Churchill bol vtedy lord admirality (minister vojnového námorníctva), išlo o zle premyslenú operáciu alebo mali námorníctvo a armáda jednoducho smolu?

Churchill úprimne veril v úspech celého ťaženia, tlačil na plán útoku a získal podporu celého kabinetu, vrátane premiéra Asquitha. Bol to v podstate dobrý plán – ak by spojenci uspeli, vyradili by Osmanskú ríšu z prvej svetovej vojny, čo by bol obrovský úspech. Veľkým nezdarom bolo mnoho britských a francúzskych lodí, ktoré sa 18. marca 1915 v Dardanelách potopili alebo poškodili. Narazili prakticky na každú morskú mínu, ktorá sa tam nachádzala. Skutočná pohroma nasledovala, keď sa spojenci vylodili na západnej časti úžiny. Nasledovali týždne zničujúcej zákopovej vojny a nakoniec evakuácia oddielov za cenu ťažkých strát.

Churchill prevzal zodpovednosť, rezignoval a ako formu pokánia sa rozhodol odísť na západný front.

V celej operácií bolo 147-tisíc zranených a zabitých, obrovské, katastrofické číslo. A presne tak, odišiel na západný front napriek tomu, že nemusel, lebo mal 40 rokov a bol ženatý. V tejto fáze vojny ešte ženatých štyridsiatnikov nepredvolali, dokonca si myslím, že takto nepostupovali počas celej vojny. Takže Churchill sa rozhodol pre takýto spôsob sebapotrestania. Pristupoval k tomu s plnou vážnosťou, zúčastnil sa asi tridsiatich útokov na zákopy na svojom úseku frontu.

Foto:
PA / PA Images / Profimedia
Typické víťazné gesto Winstona Churchilla. Po jeho boku manželka Clementine Churchillová. Fotografia je z júna 1945, čiže len niekoľko týždňov porážke nacistického Nemecka.

Prvýkrát bol do parlamentu zvolený za konzervatívcov v roku 1900, no už v roku 1904 prešiel k liberálom. Konzervatívci naňho hľadeli ako na oportunistu a zradcu. Prečo sa tak rozhodol?

Išlo predovšetkým o voľný obchod. Bol presvedčený, že je v záujme Británie, aby nezavádzala clá na zahraničné tovary a import. Veril, že svet smeruje k voľnému obchodu – na rozdiel od prezidenta USA Donalda Trumpa (úsmev).

Nešlo aj o kalkul, že v liberálnej strane bude mať väčší priestor ako u konzervatívcov?

Išlo o principiálny krok, ktorý však bol užitočný pre ďalšiu politickú kariéru. Vedel, že v Konzervatívnej strane, ktorá podporovala protekcionizmus a tarify, sa nepresadí. Táto strana sa pre tému voľného obchodu otriasala v základoch a v parlamentných voľbách 1906, dva roky po jeho odchode, utrpela ťažkú volebnú porážku. Mal teda aj veľké šťastie.

Napriek jeho aristokratickému pôvodu a imperiálnemu svetonáhľadu však bol veľkým zástancom sociálnych reforiem, čo je ďalší paradox.

Videl to ako súčasť „noblesse oblige“ („vznešenosť zaväzuje“), veril, že povinnosťou privilegovaných vrstiev je zlepšenie podmienok pracujúcich a robotníkov. Podporoval tak postupný vznik sociálneho štátu, či už išlo o zákony o sociálnom zabezpečení alebo o zamestnanosti. Tieto sociálne reformné zákony presadil v spolupráci s lídrom Liberálnej strany Davidom Lloydom Georgeom.

Vo svojej knihe však uvádzate, že kým ďalšia významná postava britskej politiky David Lloyd (líder liberálov a premiér v rokoch1916 – 1922) Churchillom tajne opovrhoval, naopak, ten si ho veľmi vážil.

Lloyd George bol veľmi úskočný politik a nebol spoľahlivý priateľ, za akého ho Churchill považoval. Churchillova manželka Clementine si to všimla a varovala ho pred ním, ale neskoro a Lloyd George niekoľkokrát Churchilla sklamal. Celkovo Clementine mala lepší odhad na ľudí, vedela ich prečítať. Bola vždy liberálkou, jej svetonáhľad sa najviac prekrýval s Liberálnou stranou. Zostala liberálkou, aj keď sa jej manžel v roku 1924 vrátil ku Konzervatívnej strane.

Obával sa pretekov v jadrovom zbrojení a viac ako USA bol zástancom nejakej jadrovej dohody so Sovietskym zväzom.

Prečo to urobil?

V tomto období sa konzervatívci opäť začali hlásiť k voľnému obchodu. Bolo teda prirodzené, že sa vrátil k strane svojho otca a deda. Zároveň považoval konzervatívcov za hlavnú hrádzu proti socializmu. Silno nenávidel komunizmus a počas ruskej občianskej vojny poukazoval, aká katastrofa môže nastať, keď boľševici zvíťazia. Navrhoval aj vyslanie expedičných jednotiek do Ruska, aby podobne ako československé légie bojovali proti boľševikom. Pochopiteľne, bolo to zložitejšie a o osude Ruska nakoniec rozhodli samotní Rusi, nie zahraničné expedičné jednotky.

Mimochodom, Churchill sa občas posťažoval na „čierneho psa“. Niektorí to interpretujú, že trpel depresiami, ale objavujú sa aj názory, že mal iba „splín“, ktorý má z času na čas každý z nás. Ako to teda bolo?

Nebola to psychologická porucha alebo chemická nerovnováha v medicínskom slova zmysle. Skôr smútok, ktorý občas zažívame všetci. Keď sa udiali zlé veci, tak sa cítil mizerne, napríklad vo februári 1942, keď Japonci obsadili Singapur, alebo v júni 1942, keď Nemci dobyli Tobruk. Raz za čas cítil skľúčenosť.

Podľa mňa najlepší film o Churchillovi s názvom Najtemnejšia hodina (The Darkest Hour) s Garym Oldmanom v hlavnej úlohe zobrazil tieto jeho nálady.

Súhlasím, je to tam pekne zobrazené. Občas bol voči ľuďom veľmi hrubý, mal horúcu hlavu, no na druhej strane vedel byť empatický. Počas druhej svetovej vojny sa poľahky rozplakal – minimálne 50-krát – pri dôležitých momentoch alebo keď ho dojali prejavy vlastenectva a obetovania. V tomto zmysle bol veľmi emotívny typ človeka, žiadny chladný odstup typický pre ľudí, ktorí dozrievali vo viktoriánskom období.

Foto:
SITA/AP
Džentlmen Winston Churchill otvára dvere auta britskej kráľovnej Alžbete II. (snímka z Londýna je z apríla 1955).

Prelom 20. a 30. rokov jeho politického pôsobenia sa nazýva aj „roky v divočine“, keď bol bežný poslanec, ktorý mal malý vplyv na smerovanie strany a krajiny.

Z veľkej politiky vypadol najmä kvôli otázkam, ktoré súviseli so správou Indie. Medzi rokmi 1929 – 1935 sa debatovalo, či Spojené kráľovstvo udelí indickým provinciám väčšiu mieru autonómie. Churchill s tým nesúhlasil, preto stratil pozíciu v tieňovom kabinete a teda aj šancu stať sa konzervatívnym ministrom v období tridsiatych rokov 20. storočia,

V tom čase ho museli vnímať ako nespoľahlivého „exota“, politického vyvrheľa – asi by vtedy málokomu napadlo, že o pár rokov bude premiérom.

V rámci medziľudských vzťahov ho mali celkom radi, hoci mu nedôverovali, keďže dvakrát prebehol a zmenil politickú stranu. Na druhej strane oceňovali jeho zmysel pre humor, historické vedomosti a spisovateľské zručnosti. Nesúhlasili s jeho názormi na Indiu a neskôr najmä pokiaľ išlo o jeho tvrdé postoje voči Hitlerovi a nacistom.

Churchill sa v roku 1927 stretol s talianskym vodcom Benitom Mussolinim. Vieme, ako toto stretnutie dopadlo?

Podľa všetkého bolo veľmi srdečné. V tomto období ho Churchill vnímal ako niekoho, komu sa v Taliansku podarilo zastaviť nástup komunizmu. Ako som už spomínal, komunizmus vnímal ako najväčšieho ideologického nepriateľa civilizácie. Neskôr, v tridsiatych rokoch, dúfal, že sa Taliansko nestane spojencom nacistického Nemecka. Churchill bol presvedčený, že nie je v záujme Talianska takpovediac hrať druhé husle Hitlerovi. Nanešťastie,v tomto období uviedol na adresu Mussoliniho niekoľko pochvalných výrokov – keď fašistické Taliansko o päť rokov neskôr vyhlási Británii vojnu, bude to pôsobiť rozpačito.

Na hrozbu nacizmu a vyzbrojovania Nemecka prezieravo poukazoval od nástupu Hitlera k moci. Prečo ho vtedajšie vlády ignorovali? Nevideli alebo nechceli vidieť zjavnú hrozbu?

Nemohli ho celkom ignorovať, napokon kabinet Stanleyho Baldwina považoval remilitarizáciu Porýnia v marci 1936 za prelomový moment. Vtedajší premiéri Baldwin aj Chamberlain si však uvedomovali, že na tvrdšiu líniu proti Hitlerovi nemajú podporu domácej verejnosti, ani v domíniách Britského impéria. V tomto období im chýbal potrebný vojenský potenciál a výzbroj, aby sa mohli rozhodne postaviť proti Nemecku. Preto sa aktívne a vedome rozhodli pre politiku „appeasementu“ voči Hitlerovi – ustupovať a dať mu všetko, čo požadoval, v nádeji, že neroztrhá celú Versaillskú mierovú zmluvu na kusy.

Počas svojej mladosti sa Churchil zúčastnil na výprave v Sudáne, kde mal možnosť zblízka vidieť fanatizmus. Uvedomil si, že na istý typ ľudí zhovievavosť a ústupky nezaberajú. Nepomohla mu aj táto skúsenosť pri rozpoznaní hrozby, ktorú predstavovali nemeckí nacisti?

Určite aj to bol faktor. V prípade vojny v Sudáne bol svedkom fanatického islamského fundamentalizmu, vďaka čomu čiastočne porozumel aj mentalite Hitlera a nacistov. Uvedomoval si, že týmto ľuďom sa nemá ustupovať – čím viac im dáte, tým viac sa zvyšuje ich apetít. Aby ste to pochopili, musíte mať schopnosť nahliadnuť do ľudskej povahy, čo dokázal vnímať vďaka vojenským výpravám v mladosti. Britskí premiéri v tridsiatych rokoch, či už to bol Ramsay MacDonald, Steve Baldwin alebo Neville Chamberlain, sa venovali zahraničnej politike len okrajovo a s takým fanatizmom sa nikdy predtým nestretli.

Kedy nastal zlom a britská verejnosť sa postavila na stranu Churchilla? Bolo to počas Mníchovskej dohody (29. september 1938)?

Nie, ešte počas podpisu Mníchovskej dohody podporovala Chamberlainovu politiku appeseamentu veľká väčšina obyvateľstva, približne až 90 percent obyvateľov. Naopak, Churchilla zväčša odsudzovali, že ju odmieta. Obrat nastal až 15. marca 1939, keď Hitler obsadil Prahu a vyhlásil Protektorát Čechy a Morava. Tam sa ukázalo, že nedodrží sľub z Mníchova, že zvyšok Československa nechá na pokoji. To bol okamih, keď si ľudia uvedomili, že Churchill mal celý čas pravdu.

Muselo to znamenať obrovský nárast podpory a popularity.

Bezpochyby áno, bola to zároveň jeho politická záchrana. Predtým sa niektorí členovia konzervatívnej strany usilovali zabrániť mu, aby mohol vo svojom volebnom obvode znovu kandidovať. Všetko sa však zmenilo, keď sa verejnosť 15. marca 1939 dozvedela o obsadení Prahy nacistami.

Keď vypukne druhá svetová vojna, Churchill sa po štvrťstoročí opäť vracia na ministerstvo námorníctva ako Prvý lord admirality. Nasleduje však „nórska výprava“, v roku 1940, ktorá sa skončí neúspechom (úsilie spojencov zabrániť nemeckej okupácii nórskych prístavov). Britom sa síce podarilo potopiť niekoľko nemeckých vojnových lodí, no zároveň sami utrpeli ťažké straty a nasledovalo nemecké víťazstvo. Churchill nesie za výpravu tiež zodpovednosť, no najviac kritizujú premiéra Chamberlaina.

Predovšetkým Churchill sa desať rokov zasadzoval za zbrojenie, takže je náročné kritizovať niekoho, koho rady neboli vypočuté, aj preto sa celá výprava skončila neúspechom. Hoci bol Prvým lordom admirality a išlo primárne o námornú operáciu, kritika by nebola na mieste. V úrade bol len niekoľko mesiacov, a predošlé roky vyzýval na rýchlejšie a objemnejšie budovanie vojenských lodí a lietadiel.

Churchill sa v máji 1940 stáva predsedom vlády namiesto Chamberlaina. Rozhodovalo sa medzi ním a lordom Halifaxom, ministrom zahraničia a zástancom appeseamentu. Prečo nakoniec Halifax, ktorý mal veľkú podporu, ustúpil?

Zaujímavé bolo, že lorda Halifaxa pred Churchillom by uprednostnili britský kráľ Juraj VI., väčšina Konzervatívnej strany aj väčšina labouristov, noviny Times, anglikánska cirkev aj členovia Snemovne lordov. Halifax sa však vyjadril, že samotná predstava, že by nastúpil na pozíciu predsedu vládu, mu spôsobovala bolesti brucha. Predovšetkým si uvedomoval, že Churchill vojne rozumel, vedel o vedení vojny oveľa viac ako on a že mal pravdu, pokiaľ išlo o politiku appeseamentu. Navyše politická vlna, ktorá vyhnala Chamberlaina z úradu, cielila aj na ministra zahraničných vecí. Establišment si želal Halifaxa. Ten si však uvedomoval, že na túto pozíciu v zložitej situácií nie je taký pripravený ako Churchill.

Halifax síce ustúpil Churchillovi, no napriek tomu ho prehováral, aby dal rokovaniam s Nemeckom ešte jednu šancu.

Počas prvej evakuácie britských expedičných zborov z Dunkirku 28. mája 1940 sa Halifax naďalej zaujímal o možnosti dohody s Hitlerom. Následky by boli katastrofálne, pokiaľ by k niečomu takému došlo. A Churchill s tým absolútne nesúhlasil.

Vtedy sa už sústredil na vojnu. Potreboval pomoc od Američanov. V prejave v Dolnej snemovni vyriekol tú známu vetu, že „nový svet so svojou obrovskou silou príde v správnom okamihu na záchranu starého sveta“.

Bol to majstrovský ťah, ktorým sa mu postupne darilo nakloniť sympatie americkej verejnosti na stranu Británie. Veľkú zásluhu na tom mala aj britská ambasáda vo Washingtone a rôzne britské tlačové orgány. Čím viac Američania sledovali Hitlerovo počínanie, tým viac si uvedomovali, aké zlo predstavoval. Tiež vnímali, že Nemecko, ktoré by dominovalo celej Európe, by predstavovalo pre USA veľký problém. Napriek tomu neexistovalo hnutie, ktoré by konzistentne presadzovalo zapojenie USA do vojny. Ako vieme, Američania do vojny vstupujú až na konci roku 1941, keď im vojnu vyhlási Hitler.

Ako celoživotný zarytý antikomunista sa už pred vojnou spriatelil so sovietskym vyslancom Ivanom Majským a so Stalinom vedel pragmaticky spolupracovať.

Napriek odporu ku komunizmu si uvedomoval, že pre zachovanie britskej nezávislosti musí mať na svojej strane aj Sovietsky zväz. V momente, keď ho Hitler v júni 1941 napadol, ponúkol ruskej strane spojenectvo.

Kedy si Churchill začal uvedomovať, že Nemecko vojnu môže prehrať?

Nemyslím si, že bol jeden konkrétny moment. V novembri 1942, po porážke Nemcov v druhej bitke pri Alamejne, povedal tú slávnu vetu „nie je to začiatok konca, ale koniec začiatku“. V priebehu roku 1943 si však musel byť už istý – či už išlo o víťazstvo Sovietov v bitke o Stalingrad v januári 1943 alebo o nemeckú porážku v bitke o Kursk v júli 1943. Napriek tomu, ako vieme, vojna však potrvá ešte dva roky.

Pred pár rokmi natočili film o vylodení v Normandii v roku 1944, kde zobrazovali Churchilla ako senilného a nestáleho politika, ktorý bol proti operácií a modlil za zlé počasie, aby nedošlo k vylodeniu…

Ten film sa volá „Churchill“, natočili ho v roku 2017. Trvá 120 minút a nachádza sa v ňom 120 faktických chýb. Všetky som ich poznačil a publikoval v článku. Ide o mimoriadny výkon, urobiť toľko chýb v jednom filme.

Ako vnímal americké zvrhnutie atómovej bomby na Nagasaki a Hirošimu?

Vnímal to ako pokračovanie už beztak masívnych vzdušných operácii, ktoré vtedy prebiehali už niekoľko mesiacov a zabili viac ľudí ako samotné jadrové zbrane. O jadrové štiepenie sa zaujímal už od dvadsiatych rokov 20. storočia a uvedomoval si, že môže ísť o nový spôsob ukončenia vojny. Obával sa pretekov v jadrovom zbrojení a viac ako USA bol zástancom nejakej jadrovej dohody so Sovietskym zväzom. Presadzoval, aby aj Británia mala vlastné jadrové zbrane – nepovažoval za dobré, že by ich mali len Sovieti a Američania.

Ako vnímate „špinavú dohodu“ na jeseň 1944 v Moskve, kde si Stalin a Churchill na kuse papiera „rozdelili“ povojnovú strednú a juhovýchodnú Európu?

Pre Churchilla bolo imperatívom zachrániť Grécko pred komunizmom. Uvedomoval si, aká bola realita na bojisku a aké obrovské územia Sovietsky zväz kontroluje. Vedel, že sovietsku politiku v Poľsku neovplyvní, ale mohol sa pokúsiť o záchranu Grécka. Myslel si, že táto „percentná dohoda“ mu dávala akúsi šancu zachrániť aj Československo od úplnej kontroly Sovietskeho zväzu – nazdávam sa, že podiel bol v tomto prípade 50 % k 50 %, zatiaľ čo v prípade Maďarska to bolo 75 % k 25 %. Na druhej strane jej praktický význam je otázny. Ako také percentá implementujete?

Na stene máte výtlačok jeho pamätného prejavu o železnej opone z marca 1946 vo Fultone v americkom štáte Missouri. Kedy si uvedomil, že spojenectvo so Stalinom sa končí a začína sa studená vojna?

Napríklad po konferencií na Jalte, kde dôveroval Stalinovým sľubom o územnej integrite a nezávislosti Poľska. No krátko potom Červená armáda dala jasne najavo, že demokratické voľby sa v Sovietmi kontrolovanom Poľsku neuskutočnia. Začalo byť zjavné, že Stalinovi sa nedá veriť, a preto 5. marca 1946 prišiel s tým slávnym prejavom. Vtedy ho veľa ľudí považovalo za vojnového štváča, ale dnes vieme, že išlo o prezieravý pohľad.

Zaujímavý moment bol, že už spomínaný Halifax bol vtedy veľvyslancom Spojeného kráľovstva vo Washingtone, a podobne ako zľahčoval hrozbu zo strany nacistického Nemecka, tak po vojne zľahčoval aj hrozbu komunizmu zo Sovietskeho zväzu.

Áno, Halifax sa opäť mýlil. Stáva sa, že sa niekto pomýli raz, ale pomýliť sa dvakrát…

V poslednom čase sa v súvislosti s Churchillom skloňujú dve kauzy – jeho portrét v Národnej galérii a rozhodnutie centrálnej banky vymeniť slávne osobnosti na líci všetkých librových bankoviek, vrátane podoby Churchilla, za obrázky zvierat.

Je to veľká škoda, že Churchilla plánujú z bankovky odstrániť. Namiesto zobrazenia nejakého iného britského národného hrdinu budeme mať na librových bankovkách zvieratá. Nepôjde však o zvieratá, ktoré by boli pôvodné pre Britániu, ale zvieratá z celého sveta. Práve v čase, keď si potrebujeme pripomínať veľkých dejateľov, vďaka čomu sa môžeme ako krajina zjednotiť, zomknúť sa okolo našich hrdinov, tak Bank of England príde s takýmto nápadom. Horšia je však kauza v Národnej galérii portrétov. Pri Churchillovom portréte sa objavila inštalácia, ktorá ho opisuje ako genocídneho maniaka, ktorý chcel povraždiť milióny Indov. Samozrejme, každý seriózny historik vie, že to je nezmysel.

Ako k tomu vôbec došlo?

Vymyslela si to autorka inštalácie, ktorá nakoniec súhlasila, že jej „dielo“ sa odstráni. Predtým som inicioval otvorený list, ktorý podpísalo ďalších 50 členov Snemovne lordov, ozvali sa aj príslušníci Churchillovej rodiny, širšia verejnosť aj kurátori Národnej galérie. Napokon galéria inštaláciu odstránila. Stále sa objavia hlasy, ktoré tvrdia, že každý má právo na slobodu prejavu, bla-bla-bla…Ja si však myslím, že umelec nemá väčšie právo klamať a podlo klamať o jednom z našich najväčších národných hrdinov. Ak je človek umelcom, znamená to, že môže používať úplné klamstvá? Ale ako hovorím, koniec dobrý, všetko dobré.

Churchillove domáce papuče a motýlik

Foto:
Roger Harris
Lord Andrew Roberts je 63-ročný britský historik, spisovateľ a žurnalista.

Lord Andrew Roberts je 63-ročný britský historik, spisovateľ a žurnalista. V roku 2022 bol vymenovaný do Snemovne lordov a prijal titul barón Roberts z Belgrávie. Srdečne ma privítal vo svojom dome v širšom centre Londýna. Najzaujímavejšia je jeho študovňa, kde prechováva originálne historické artefakty, ako sú Napoleonove vlasy, výnosy s jeho autentickým podpisom, vstupenka na korunováciu kráľa Juraja III. aj Churchillove domáce papuče a motýlik. Tém na konverzáciu bolo neúrekom. Na jeho otázku, ktorá historická osobnosť alebo udalosť môže zaujať ľudí na Slovensku, som vybral život a pôsobenie Winstona Churchilla, o ktorom lord Roberts v roku 2018 napísal mimoriadne podarenú a komplexnú monografiu s názvom Churchill – predurčený osudom (Churchill – Walking with Destiny).

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Winston Churchill
jadrové zbrane
Stalin

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.