Kyjev sa po Aljaške nesklonil pred Trumpom ani Putinom. Z čoho má však Ukrajina teraz najväčšie obavy?

Pred rokom rozprestrel americký prezident Donald Trump na Aljaške červený koberec pre ruského diktátora Vladimira Putina. Čo sa odvtedy zmenilo vo vojne na Ukrajine? Pre Pravdu odpovedal Volodymyr Dubovyk, expert na medzinárodné vzťahy z Odeskej národnej univerzity I. I. Mečnikova.  

Ako hodnotíte 40-dňovú ukrajinskú kampaň, ktorá sa skončila pred niekoľkými dňami Najviditeľnejšie boli ďalekonosné útoky dronov, najmä hlboko vo vnútrozemí Ruska, ktoré zasiahli režim Vladimira Putina. Vojna však, samozrejme, pokračuje.

Myslím si, že tieto útoky sú z hľadiska Ukrajiny naozaj významné a pre Rusko veľmi bolestivé. Do určitej miery zmenili charakter vojny. Po prvýkrát cítia boje aj priamo v Rusku. Jeho obyvatelia teraz vidia, aké je to nepríjemné. A to zažívajú len desatinu či dvadsatinu toho, čomu čelia Ukrajinci pri masívnych ruských útokoch.

Plán na 40 dní bol podľa mňa v prvom rade sloganom. Mal spraviť dojem na ľudí na Ukrajine, možno trochu zastrašiť Rusko a ukázať Západu, že to, čo sa deje, dokážeme robiť každý deň. Po 40 dňoch sa teraz nezastavíme. Teda pokiaľ sa nenájde nejaký kompromis, ktorý povedie k prímeriu. Inak to, čo sledujeme, bude pokračovať 50 dní, potom 60 a tak ďalej.

Z tejto asymetrickej vojny má Ukrajina šancu urobiť nástroj, ktorým dokáže Rusko tvrdo zasiahnuť. Čelí mimoriadne obávanému nepriateľovi, ktorý je v mnohých ohľadoch silnejší. Rusko je väčšie, má viac zdrojov aj obyvateľov. Zároveň však Ukrajina ukazuje, že aj menšia krajina sa dokáže brániť.

V niečom sa tu dá urobiť paralela s vojnou medzi USA a Iránom. Spojené štáty v nej majú jednoznačnú prevahu ako najsilnejšia vojenská mocnosť na svete, no napriek tomu zatiaľ nedokázali dosiahnuť výsledky, ktoré chceli. Irán je dnes v dobrej pozícii – môže vyjednávať alebo si dokonca diktovať podmienky. Sú to dve úplne odlišné vojny, no túto analógiu uvádzam pre ilustráciu toho, že aj keď ste menší a slabší, ak sa nevzdáte a nekapitulujete, môžete nájsť spôsob, ako odpovedať na útoky.

Bohužiaľ, aj my naďalej čelíme ruským úderom, a v tom je problém. Súčasná situácia mi pripomína dvoch boxerov, ktorí na seba navzájom tvrdo útočia, ale nemajú takmer žiadnu obranu. Rusi totiž nedokážu efektívne chrániť svoje zariadenia, ale Ukrajina nemá odpoveď na balistické rakety nepriateľa.

Prezident Volodymyr Zelenskyj vyhlásil, že Kyjev a jeho medzinárodní partneri vypracovali spoločný plán a snažia sa vyvinúť na Rusko a Putina ešte väčší tlak. Ako by to mohlo vyzerať?

Ukrajinská pozícia je dobre známa, rovnako ako aj európska. V podstate sú už viac ako rok totožné. Tento v zásade spoločný postoj je založený na dosiahnutí viac-menej spravodlivého mieru. Netýka sa záležitostí, ako sú reparácie zo strany Ruska či stíhanie vojnových zločinov – to by mali vyriešiť samostatné procesy.

Základom mieru však musí byť, že Rusko zastaví svoju agresiu a vzdá sa požiadaviek, ako sú demilitarizácia, denacifikácia či akékoľvek pokusy o obmedzenie suverenity Ukrajiny. Znamená to, že Kyjev nemusí podpísať nijakú zmluvu, v ktorej by sa zaviazal, že nevstúpi do Európskej únie alebo NATO. Rovnako sú vylúčené akékoľvek územné zmeny – Ukrajina by Rusku nemala odovzdať žiadnu časť Doneckej oblasti, respektíve Donbasu.

Sú to dobre známe podmienky. Keď americký minister zahraničných vecí Marco Rubio nedávno povedal, že potrebujeme čerstvé nápady, Ukrajina mu rada vyhovela. Hoci je pravda, že to nie sú úplne nové myšlienky a Rusko s nimi asi súhlasiť nebude. Ak však chcú USA hrať rolu sprostredkovateľskej krajiny, je ich úlohou znova sa pozrieť na to, čo chce Moskva a čo Kyjev, a zistiť, či medzi tým existuje nejaký prienik. O tom je mierová diplomacia. Žiaľ, americká vláda za posledný rok a pol žiadnu reálnu mierovú diplomaciu nerobila.

Minister obrany Mychajlo Fedorov a hlavný veliteľ ozbrojených síl Olexandr Syrskyj na svojich postoch skončili práve počas spomínanej 40-dňovej kampane. Nebolo možné vyhnúť sa tejto dráme? Zjavne to má aj určité politické dôsledky a partneri Ukrajiny majú otázky.

Áno, myslím si, že sa tomu dalo predísť. Odvolanie Syrského bolo viac-menej dôsledkom protestného hnutia vyvolaného tým, že musel skončiť Fedorov. Ten si získal veľkú popularitu na Ukrajine aj v zahraničí. Nadviazal veľmi dobré vzťahy s dôležitými hráčmi vrátane Elona Muska, s ktorým riešil systém Starlink. Miliardár vyhovel Fedorovovej žiadosti a pred niekoľkými mesiacmi vypol Rusom časť terminálov, čo Ukrajine výrazne pomohlo vylepšiť pozície.

Vieme, že Fedorov pokračoval v žiadostiach o ďalšie služby vrátane povolenia využívať Starlink na presnejšie zasahovanie cieľov na území Ruska, ako aj odpaľovacích rámp pre balistické rakety. Musk s tým však zatiaľ nesúhlasí. No Fedorova ľudia často vnímali ako mladého, energického, inteligentného a kreatívneho ministra, ktorý chápal vojnu ako manažérsky projekt. Urobil veľa pre zlepšenie útočných a dronových kapacít Ukrajiny. Bol reprezentantom mladšej a modernejšej vlny lídrov, preto jeho odvolanie vyvolalo protesty.

Prekvapilo vás, že demonštrácie potom viedli k odvolaniu Syrského?

Je pozitívne, že ukrajinská občianska spoločnosť je dostatočne silná na to, aby ju prezident počúval. Zároveň sa v tom však odráža aj určitá slabosť Zelenského. Protesty mohli vzbudiť obavy, že z nich bude ďalší Majdan. Ale toto hnutie nemá taký potenciál – určite nie počas vojny, keďže Ukrajinci chápu, že hlavným nepriateľom je stále Rusko.

Sú tu teda dva aspekty. Pozitívny je, že občianska spoločnosť je dôležitá, prezident ju počúva a na základe toho dokáže korigovať svoje rozhodnutia. Negatívny je, že Zelenskyj ukazuje slabosť, keď pri každom proteste v uliciach hneď ustúpi.

Ukrajinský veľvyslanec v Spojenom kráľovstve a bývalý hlavný veliteľ ozbrojených síl Valerij Zalužnyj rozvíril politickú hladinu vyhlásením, že Ukrajina nikdy nevstúpi do NATO. Ministerstvo zahraničných vecí uviedlo, že jeho výroky boli vytrhnuté z kontextu, pričom Zalužnyj sám potom spresnil, že členstvo v Severoatlantickej aliancii podporuje, no z politického hľadiska vraj existuje veľa otázok týkajúcich sa NATO. Ako si vysvetľujete tieto vyjadrenia?

Zalužného komentár o NATO sa mi nepáčil. Dostal sa na verejnosť – veď na podujatí, na ktorom odznel, boli novinári, takže mali právo citovať ho, ak im to nikto nezakázal. Potom nasledovali opravy zo strany ministerstva aj samotného Zalužného. On môže byť skvelý generál, ale nie je až taký dobrý diplomat či stratég s dlhodobou víziou. Zásadne s ním nesúhlasím.

NATO musí pre Ukrajinu zostať kľúčovým cieľom. Veď naším najväčším problémom je práve to, že nie sme súčasťou systému kolektívnej bezpečnosti. Proti Rusku stojíme sami. Bojujú iba Ukrajinci, aj keď dostávame pomoc. Sme v akejkoľvek sivej zóne a to je veľmi nevýhodná pozícia voči agresívnemu Rusku. Preto musíme hovoriť o členstve v aliancii.

Vieme, že momentálne to nie je možné z politických aj vojenských dôvodov, hoci Ukrajina spĺňa väčšinu štandardov ozbrojených síl NATO. Vieme používať najmodernejšie zbraňové technológie aliancie, ktorú určitým spôsobom aj bránime, hoci sa ľudia môžu rozchádzať v názoroch, či Rusko naozaj chce zaútočiť na nejakú krajinu NATO. Ukrajina môže skúsiť aj iné formáty spolupráce – napríklad spoločné expedičné sily – ale bez toho, aby sa vzdala cieľa vstúpiť do aliancie.

Čo je v tejto veci možné urobiť?

Musíme ďalej klopať na dvere a čakať na príležitosť. Nesúhlasím s názorom, že NATO je zastarané. Nie je to len o súčasných vojenských kapacitách určitých členských štátov. Niektoré sú na tom lepšie, iné horšie. Je to však viac o kolektívnom potenciáli spojencov, ktorý je stále obrovský. A všetci dúfame, že skutočne uvidíme, ako budú európske krajiny viac investovať do obrany a bezpečnosti. NATO je štruktúra, do ktorej by sa mala Ukrajina v budúcnosti dostať.

A áno, existuje určitá skepsa a kritika voči aliancii, na ktorú možno Zalužnyj narážal. Ľudia na Ukrajine hovoria, že NATO by mohlo pomáhať viac a malo by otvoriť Kyjevu dvere. Zalužnyj vraví, že nemá záujem o žiadnu politickú funkciu, ale všetci vieme, že sa to môže zmeniť. A ak bude kandidovať, uvidíme, či s ním bude väčšina Ukrajincov súhlasiť alebo nie.

Prezident Zelenskyj informoval, že od januára Ukrajina oslobodila 745 kilometrov štvorcových v sektore Olexandrivka v Doneckej oblasti. Na druhej strane vidíme neustály ruský tlak v okolí Konsťantynivky, Pokrovska či Časiv Jaru v rovnakom regióne. Čo znamenajú takéto správy z bojiska?

Treba ich čítať rovnako ako doteraz, teda že k žiadnym zásadným zmenám nedošlo. Ak nastal nejaký posun, tak vo vzduchu – vďaka úderom Ukrajiny na ciele v Rusku. Bohužiaľ však nepriateľ dokáže zasahovať balistickými raketami Kyjev aj iné mestá vrátane mojej rodnej Odesy. Tam útočí na námornú infraštruktúru a lode. Je to v podstate nová blokáda čiernomorských prístavov, čo je pre Ukrajinu bolestivé z ekonomického a bezpečnostného hľadiska.

Na pozemnom bojisku zostáva frontová línia viac-menej rovnaká. Niekde zatlačia oni, inde my – je to zákopová vojna. Ruský postup je však extrémne nákladný. Pomer strát v posledných mesiacoch dosahuje až osem ruských vojakov na jedného ukrajinského. Pre nás je aj jeden život priveľa, no Putin už dávno akceptoval, že akékoľvek straty sú v poriadku, pokiaľ sa jeho armáda tlačí vpred. Zatiaľ teda nevnímame žiadnu ochotu Ruska zastaviť vojnu.

Pred rokom, 15. augusta, americký prezident Donald Trump rozprestrel červený koberec pre diktátora Vladimira Putina na Aljaške. Rusko rado tvrdí, že USA sa nedržali ducha porozumenia, ktorý vraj v Anchorage zavládol medzi lídrami. Na druhej strane americký minister zahraničných vecí Marco Rubio oponuje, že na Aljaške sa diskutovalo o nejakom návrhu, nie o dohode. Ovplyvňuje ešte Ukrajinu nejaký efekt minuloročného summitu, alebo je už situácia veľmi odlišná v porovnaní s augustom 2025?

K stretnutiu sa stále vraciame, pretože dialóg, ktorý mal Trump s Putinom, bol významný, aj keď na Aljaške nepodpísali žiadnu veľkú dohodu. Rusi, samozrejme, ducha porozumenia z Anchorage zveličujú. Ale existoval. Putin prišiel a povedal, čo majú urobiť Ukrajinci. Že mu majú odovzdať 30 percent Doneckej oblasti, a to bude prvý krok k potenciálnemu mieru.

A Trump očividne vyhlásil, že Američania sa pokúsia tento odkaz odovzdať Ukrajincom. Washington potom mesiace Kyjevu vravel, aby zvážil územné zmeny, a potom bude možné diskutovať aj o bezpečnostných zárukách a iných dôležitých veciach.

Ukrajina sa odmietla podvoliť. Mala jasnú pozíciu, že Putinov návrh nie je krok k mieru, povzbudil by agresora, neriešil by bezpečnosť krajiny a neexistujú žiadne záruky, že Moskva dodrží slovo. A Rubio má pravdu, že na Aljaške sa nezrodila žiadna dohoda, ale Rusi stále dúfajú, že u Trumpa nájdu toho ducha porozumenia.

Môže sa im to podariť?

Momentálne to tak nevyzerá. Ale všetko je možné. Hovoríme o Trumpovi. Putin je veľmi dobrý v manipulácii a prezident USA pociťuje k šéfovi Kremľa veľa rešpektu a sympatií. Na druhej strane si však myslím, že sa v ňom aj sklamal. Putin hovoril, že ukončí vojnu, ale nič pre to nespravil a zabíja ukrajinských civilistov. Vnímam to tak, že Trump sa pozerá na konflikt trochu inak a počas posledných stretnutí mal so Zelenským aj dobrú osobnú chémiu. To však stále neznamená, že by šéf Bieleho domu zásadne zmenil svoju politiku týkajúcu sa Ukrajiny a Ruska.

Čo teda Kyjev chce od Washingtonu?

Je dobre známe, čo potrebujeme. Stále dúfame, že USA budú brať mierové úsilie vážnejšie. Ale nie tak, že zoberú ruský návrh, povedia, že je ich, a pošlú ho do Kyjeva. A Kyjev sa naň pozrie a vyhlási: Nuž, to pre nás nie je dobré. Ale to nie je mierový proces.

Keď Rubio hovorí o nových nápadoch, možno by s nimi mal prísť Washington. Nech ich vytvorí nejaká pracovná skupina. Nech sa pokúsi nájsť nejaké kompromisné návrhy, na ktorých by sa možno Ukrajina a Rusko mohli dohodnúť. Pred týždňom sa napríklad debatovalo o dočasnom prímerí, ktoré by sa týkalo útokov zo vzduchu. Ukrajina a Rusko by pravdepodobne mohli mať dôvody na to, aby s niečím takým súhlasili. Naozaj potrebujeme nejaké kreatívne nápady. Inak Ukrajina a Rusko zostanú na úplne antagonistických pozíciách.

A USA nebudú sprostredkovateľom, ale skôr mocnosťou, ktorá sleduje vojnu a dúfa, že sa nejakým spôsobom skončí. Spojené štáty pritom majú nástroje, ako ovplyvniť situáciu. Je tu napríklad návrh zákona, ktorý presadil zosnulý senátor Lindsey Graham. Ak ho po Senáte schváli aj Snemovňa reprezentantov a Trump ho podpíše, bolo by to dôležité. Bol by to odkaz Putinovi, že USA sú pripravené zvýšiť tlak, ak neukončí vojnu.

Ale, samozrejme, nevieme, čo Trump urobí. O sankciách sa hovorí dlhodobo, ale v platnosti je len niekoľko opatrení týkajúcich sa vývozu ruskej ropy. Je to dobrá vec, ale ich uplatňovanie by malo byť lepšie monitorované, a pre vojnu s Iránom má Moskva aj nejaké výnimky.

Viac ráz ste povedali, že Ukrajina čelí ruským útokom balistických rakiet bez dostatočnej obrany. Ako veľmi sa obávate nadchádzajúcej zimy?

Mám veľké obavy. Myslím si, že nastane dlhé obdobie, počas ktorého Ukrajina nebude mať dostatok rakiet Patriot. Rusku to umožňuje získať veľkú prevahu. Premýšľame o tom, čo sa dá robiť, ale v tejto chvíli sme v podstate bezbranní proti balistickým raketám. Toto je momentálne na Ukrajine najväčší dôvod na obavy a pocity beznádeje.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Rusko
vojna na Ukrajine
Putinova vojna
Vladimir Putin
Volodymyr Zelenskyj
Donald Trump
Ukrajina

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.