Ako vládna koalícia využila odvolávanie Michala Šimečku na prekrytie vlastných problémov

Masové protesty v lete 2024 si vyžiadali tvrdé protiopatrenia zo strany vládnej koalície. Z útoku na lídra PS Michala Šimečku a jeho rodinu stal politický nástroj na odpútanie pozornosti od nepopulárnych ekonomických opatrení a kroko na záchranu „našich ľudí“.  

V júni uplynulo 20 rokov odvtedy, čo Smer vyhral voľby a Robert Fico sa stal prvýkrát premiérom. Dnes je pri kormidle po štvrtý raz. A my mu nastavujeme zrkadlo. Aj v knihe Fico – Posadnutý pomstou, ktorú zverejňujeme na pokračovanie. Kniha zachytáva udalosti od predčasných parlamentných volieb v septembri 2023 do začiatku roka 2025.

Vojna proti Šimečkovcom

„Najatá opozícia kričí len preto, lebo vedenie ministerstva kultúry prijíma personálne a manažérske rozhodnutia, ktoré v praxi znamenajú odstrihnutie rôznych, prepáčte, ‚kultúrnych čudákov‘ od štedrého zdroja verejného rozpočtu. A takto je to aj s Nadáciou Milana Šimečku, ktorá dostala od roku 2020 viac ako 650-tisíc eur.“

Bol august 2024, tisíce ľudí na námestiach podporovali kultúru čeliacu deštruktívnej politike nominantov SNS a Fico sa rozhodol spojiť bezprecedentné čistky ministerky Martiny Šimkovičovej a generálneho tajomníka jej služobného úradu Lukáša Machalu s útokom na Michala Šimečku.

Dvanásty august bol naozaj horúci deň. Ortuť teplomera bola v Bratislave vysoko nad 30 stupňami. Tisíce ľudí sa popoludní schádzali pred budovou Slovenského národného divadla, aby sa potom spoločne pohli smerom na Námestie SNP.

Bolo to impozantné. Za protestom nestála žiadna politická strana. Nikto nezvážal ľudí autobusmi, nesľuboval im, že po skončení môžu navštíviť bratislavské supermarkety. Bolo to autentické a spontánne.

Na druhý deň prišlo na bratislavské Námestie SNP ešte viac ľudí. To už protest zvolali PS a SaS. Bol prvý od májového atentátu na Roberta Fica. Opozícia sa vtedy rozhodla stlmiť niektoré svoje aktivity. Prišlo naň neuveriteľných 18-tisíc ľudí.

„Vládna koalícia kašle na ľudí, nezlepšuje ich život, nerobí nič pre to, aby sa mali lepšie. Musíme na to neustále upozorňovať, aby sa o tom dozvedeli aj nevoliči a sklamaní voliči koalície,“ hovoril z pódia podpredseda NR SR a predseda PS Šimečka.

Takáto prezentácia vzdoru voči svojvoľným a nekompetentným čistkám v rezorte kultúry, ale aj proti politickému zneužívaniu moci v prospech papalášov okolo ministerky Šimkovičovej neostala bez reakcie.

Fico to nedokázal prehliadať. Ani sa pretvarovať, že o nič nejde. Nechcel čakať, že téma vyhnije, že to prestane ľudí baviť. Občianska spoločnosť, jej aktivizácia, odhodlanie naberali na sile. Videl to na prelome rokov, keď sa námestia plnili aj počas treskúcich mrazov či hustého dažďa.

Ficovi protesty jednoducho prekážali. Strašil, že to môže viesť k atentátu na ďalšieho politika. Hovoril to navyše z pozície obete. V koalícii padol návrh, že treba niečo urobiť. Niečo, čím ukážu svoju silu a nekompromisnosť. A tak naplánovali pomstu voči Michalovi Šimečkovi, ktorú režíroval Robert Fico s nadšenou asistenciou Andreja Danka.

Namiesto odvolávania protiúder

Pôvodne mal parlament rokovať o odvolávaní ministerky kultúry Šimkovičovej a ministra spravodlivosti Borisa Suska (Smer), ktorý dostal na slobodu právoplatne odsúdeného bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika. Vďaka ministrovi si neodsedel celý trest za spoluprácu s mafiou a za korupciu. A ani nezaplatil 100-tisícovú pokutu, ktorú mu udelil súd.

Lenže odvolávanie ministrov sa nakoniec nekonalo. Zo 150 poslancov bolo v sále len 60, o deň neskôr ešte menej – 51. A tak z toho nakoniec nič nebolo.

V tom období vrcholili prípravy na protiúder.

Andrej Danko prišiel s nápadom, že SNS podporí odvolanie Šimečku z postu podpredsedu NR SR.

„Dôvodom odvolania je hrubé zneužívanie funkcie podpredsedu Národnej rady na lobing v prospech vedenia Fondu na podporu umenia. Michal Šimečka preukázateľne ako podpredseda Národnej rady a predseda opozičnej strany naťahoval rokovanie Národnej rady tak, aby boli príslušné zákony odložené na septembrovú schôdzu. Napriek uvedenému sa preukázalo, že Nadácia Milana Šimečku, ktorá je personálne a majetkovo blízka predsedovi Progresívneho Slovenska, dostala finančné prostriedky v auguste, tesne pred zmenou zákona o Fonde na podporu umenia.“

Toto bola dokázateľne jedna z najhrubších lží pri odvolávaní politika, aké si pamätám od roku 1993. Navyše z postu, ktorý tradične patrí opozícii. Na ktorý sa nesiaha.